Mrazivé slnečné ráno, čakám na autobusovej stanici na spoj. Tento týždeň už druhý raz. V utorok Malacky, teraz Pezinok. Vzhľadom na svoju averziu voči cestovaniu mám oprávnený pocit, že som sa nejako rozcestovala.
Do Pezinka idem za Veve Šikulovou, veď ju z tejto dvojstránky Miau dôverne poznáte. Vybaviť niečo polopracovné, každopádne verím, že sa nám podarí dať si spolu aj kávu. Naposledy sme sa videli pred bezmála tromi mesiacmi, keď som moderovala jej besedu na Bibliotéke. Deň predtým som si trochu obarila ruku, a tak som bola rodinou uznaná za práceneschopnú a mohla som zvyšok dňa polihovať na gauči s Veroninými knižkami. Medzerový plod som mala prečítaný už dávnejšie, ale Fresku v dome som čítala až tesne pred besedou. (Knihu som potom darovala mame pod stromček. Trochu sa napajedila – ona vraj nikdy nerecitovala rýmovačku o vložkách, ktorú tam spomína Veve! „Ale čoby, ja si to dobre pamätám, ako si nás tým bavila!“ presviedčala som mamu. A tiež ju zarážalo, že ma v tej knihe Veve opisuje ako nejakú mondénnu fiflenu. Presviedčala som mamu, že každý ma môže vidieť po svojom. Keď však mama knihu dočítala, mrzutosť ju dávno prešla: „Teda aj keď ma najprv trochu naštvala, ale musím uznať, že tá písať vie!“)
Teraz sa s Veve vídame pomerne málo. Už to nie je ako za starých študentských čias, keď sme boli večne spolu, v dobrom i zlom, veselé i vážne, melancholické i bujaré. Vari len raz sa naše nálady prudko rozišli, to keď som si v bistre Krym zasadla na – s prepáčením, ale použiť jemnejší výraz sa v tejto súvislosti nedá – ošťanú stoličku. Ja, mondénna fiflena! Kým dlhý hrubý sveter nasal z mokrého čalúnenia nežiaducu tekutinu a tá prenikla cez ďalšie vrstvy oblečenia, stihla som si nič netušiaca vypiť kávičku. Zistila som to až vonku, keď som pocítila, že mám mokrú zadnicu. Keď som sa pred dnes už neexistujúcim bistrom striasala odporom a z očí sa mi vygúľali prvé slzy, Veve sa rehlila a hoci sa mi zároveň ospravedlňovala, nevedela prestať. Avšak uľútilo sa jej kamošky a napokon šla so mnou k jej tatovi, kde mi jeho manželka poskytla nielen náhradné oblečenie, ale aj možnosť sa u nich osprchovať.
S Veve som sa nikdy nenudila – jedna naša kolegyňa z brigády, ktorú volali Fidžina, by o takej kamoške povedala, že „s tou je dycky dobrá diska!“ Na diskotéky sme však nechodili, tie neboli podľa nášho gusta, zato si však presne spomínam na blahodarný jarno-letný deň, keď sme si vykračovali po modranskom námestí každá s obrovskou zmrzlinou v ruke a stretli sme Veroninu mamu. „Toto je to vaše učenie?“ prísne si premerala hlavne Veronu, ja som sa vždy vedela tváriť ako tá svedomitá, zvedená z cesty. Do Modry som sa prišla učiť na štátnice a Verone na túto vážnu príležitosť požičala babička svoj byt. A veď sme sa aj trochu učili, sa mi zdá, ale keď bolo také pekné počasie a dostali sme chuť na zmrzlinu?! No a po škole sme sa krátky čas stretávali na spoločnej chodbe vydavateľstva, kde sme však pracovali každá v inej redakcii. Lenže ja som potom ostala na materskej, o rok nato aj Veve a stretnutí ubúdalo. A zavše aj energie stretávať sa, pretože mladistvú chuť stále niečo podnikať, vyfrndoliť sa, niekam ísť a niečo zažiť, postupne vystriedala úľava z toho, keď človek nemusí ísť nikam, keď nemusí vťahovať brucho (kým to ešte ide), vykresať na tvári primeraný spoločenský výraz a vrhnúť sa do pomyselného víru života. Takže vídame sa málo a pri vídaní sme občas opatrné. Poznáme svoje mínové polia a vieme, kde sa oplatí našľapovať radšej iba opatrne. Avšak – a verím, že to isté by povedala aj Veve – na stretnutia sa vždy veľmi teším (aj teraz, keď ma už autobus vezie za ňou). Každé jedno je ako sadnúť si na gauč a položiť si na kolená škatuľu s fotografiami.
Veronu nájdem v knižnici v detskom oddelení, kde sa jej kolegyne venujú malým školákom, ktorí počúvajú úryvky z nejakej knižky. Aby sme nerušili, Verona ma vedie von. Vybavíme, čo treba a potom ideme na kávu.
Je skvelé poznať niekoho desaťročia. Stačí náznak repliky, sto rokov starý refrén, hláška a už sa smejeme. Lenže tak či tak už nie sme tie dvadsaťročné bláznivé dievčatá, ktoré snívajú o tom, ako im niekto uverejní článok v kultúrnej rubrike alebo dokonca v literárnom časopise. Zrazu zvážnieme, lebo témou, ktorá sa prirodzene rozprestrela nad naším stretnutím, sú rodinné úmrtia. Komu kto, kedy a ako. Bolesti, smútky, nostalgie, veci na pamiatku. „Zmenilo ma to,“ povie Veve a ja s ňou iba mlčky súhlasím, viem, čo tým mieni. „Už by som iba háčkovala a pozerala z obloka,“ dodá. Prikývnem, takisto to poznám. V optike konečnosti strácajú ambície a vzrušujúce chcenie svoju naliehavosť. Ani ja už nesnívam o uverejnených článkoch, hoci nejaké spisovateľské sny ešte mám. „Zrušila som aj Miau, už nevládzem,“ povie ešte Veve.
Potom ešte zrekapitujeme, čie deti ako vyrástli a ja sa v jednom momente začudujem ako typická tetka: „Panebože, tá už je tiež dospelá?!“ Aj nad nami sa kedysi takto čudovali rodičia, príbuzní či všetečné kamarátky našich mám. Avšak čas letí a aj naše deti rastú, ba tie staršie sú už dospelé. Nuž a naše kávičkovanie sa tiež rýchlo nachýlilo ku koncu. Veve čaká porada, a tak sa lúčime a ja mierim na zastávku, aby som chytila najbližší autobus.
Už som takmer na zastávke, keď začujem, ako niekto z plného hrdla bláznivo kričí moje meno. Obzriem sa a zbadám bežiacu Veve. Divoko máva rukami, skoro akoby navigovala pristávajúcu helikoptéru a kričí: „Mobil, mobil, zabudla si si mobil!“ Z predajne vystrčí hlavu vyľakaná predavačka, chce vedieť, čo sa stalo, našťastie nič. Autobus mi ujde, ale Veve ma zachránila, keby som v ňom teraz sedela bez mobilu, čakala by ma väčšia patália, než chvíľku počkať na zastávke.
Keď v Bratislave vystúpim, minulo poludnie a ja mám okrem večernej akcie ešte kopec vybavovačiek. Áno, dnes bude ten netypický večer, že nebudem sedieť doma, ale idem medzi ľudí, na krst knižky, ktorej mám byť dokonca kmotrou.
Vybavujem teda nevyhnutné pochôdzky, umývam dlážku a potom premýšľam, akými slovami odprevadím na cestu k čitateľom kamarátkinu knižku. Neskôr električka, podvečerné mesto plné ľudí, ja s kyticou pre autorku a napokon klub, kam sa inak chodieva zabávať moja dcéra. V podniku sedia mladí štamgasti (asi hipsterskí, ale ja ich nerozoznávam), no postupne sa na avizované literárne podujatie začínajú trúsiť aj staršie ročníky, až sa napokon sála zaplní do posledného miesta. Kamarátka si na podujatie pozvala hudobnú formáciu, „aby tu, keďže ja som už starnúca žena, boli aj nejakí mladí“, uvedie ich s trochu trpkým úsmevom. Príde aj môj dávny kamarát Roman a nenápadne si fotí mladú speváčku. Fotenie mladých žien je jeho obsesia, ale zas treba uznať, že ušľachtilá, pretože je maliar a fotografie mu občas slúžia ako inšpirácia. Keď ma moderátorka vyzve, postavím sa pred publikum a zhostím sa svojej úlohy, potom si zasa sadnem a v podstate som šťastná, že nemusím byť v centre pozornosti. Teším sa, že vidím aj ďalších kamarátov a známych, prehodím s nimi zopár slov, pri bare si dám minerálku a potom vďačne prijmem Romanovu ponuku, že ma zvezie domov. „Ja sa už niekedy cítim úplne mimo všetkého, ty občas tiež?“ pýtam sa Romana.
„Ale prosím ťa, už päťdesiatdva rokov!“ odvetí mi s typickou iróniou.
Predierame sa smerom k východu húfom mladých, ktorí stoja v šore do vedľajšej sály. „Asi bude nejaký koncert,“ konštatujem.
„Prepáčte, aký koncert má byť?“ vypytuje sa Roman a keď zachytí v dave mierne zhltnuté slovo, krútiac hlavou konštatuje: „Burlesk? Takú kapelu nepoznám!“
„Ale to nie je kapela, Roman,“ smejem sa. „Oni ti povedali burleska! A burleska je taký vznešenejší dobový striptíz,“ vysvetľujem narýchlo.
„Striptíz? Ale predstav si!“
„Nie celkom striptíz, proste aj divadlo, šou, dobové oblečenie, perie, strapce na bradavkách.“
„Strapce na bradavkách?“ Roman vykrúti hlavu smerom k čakajúcemu davu. Niektoré mladé diváčky si dali do vlasov aspoň retro čelenku. „Už nič nehovor, lebo tu ostanem a pôjdeš domov sama,“ podpichuje ma kamarát, ale to sa iba zastrája, o chvíľu svorne kráčame k jeho autu.
„Ani ty by si nevedel, čo je burleska, však?“ pýtam sa doma muža.
„Niečo sa mi marí,“ láme si hlavu, ale fakt, že nepozná burlesku, mi teda naozaj neprekáža. Naservírujem malej dcére večeru a potom si idem skontrolovať maily. Píše mi Simona z redakcie Miau. Vraj „som zrútená“ a o dva riadky nato, že by Veve rozsekala v mäsovom mlynčeku. Vyvstala otázka, kto to teraz napíše a ja som už predsa pre Miau fejtóny písala. Takže?! – pýta sa. Áno, ale v mojom fejtónovom praveku! Na záver dňa by sa ale patrilo spraviť nejaký dobrý skutok (okrem tej umytej dlážky), a tak teda sľúbim, že text dodám. Aby ste vedeli, prečo ste tu nenašli Veve. Ale inak – pozdravuje vás!
Denisa Fulmeková