Prezývku zdedil po otcovi a farebné ponožky, ktorými je známy, nosí pre šťastie (a neskutočne mu pristanú). Hokejovo vyrastal v Dukle Trenčín, ale vie aj, ako chutí NHL, KHL, švédska, švajčiarska aj fínska liga, reprezentácia i olympiáda. Vo februári minulého roka zavesil korčule definitívne na klinec. Niežeby nevládal alebo nemal kde hrať. „Citrón“ jednoducho prijal nové výzvy. Lebo zmena je jeho život…
Voľakedy chlapci začínali s hokejom na zamrznutých jazerách kdesi za mestom. Kde ste sa učili korčuľovať vy?
Odjakživa sme sa s kamarátmi stretávali na sídlisku za panelákom, tam sa to všetko odohrávalo. V zime hokej, v lete futbal a tenis. Boli sme poriadne veľká partia a už ako deti sme si vedeli zorganizovať zápasy s inou partiou, dokonca sme mali vlastné turnaje s rovesníkmi a prakticky všetok voľný čas sme trávili pri športovaní.
Pochádzate zo športovej rodiny…
Otec hrával futbal, mama volejbal, mladší brat Tomáš hral tiež futbal, takže áno, boli sme športová rodina. Ešte celkom malý som inklinoval k futbalovej lopte, videl som sa, samozrejme, v mojom otcovi. Do futbalovej prípravky však brali až oveľa starších chlapcov, začínali okolo desiatich rokov a mne sa dovtedy veru nechcelo čakať. Rodičia navrhli, či by som zatiaľ nechcel trénovať s hokejistami. A tak sme sa viacerí z dvora prihlásili do hokejovej prípravky a niektorí sme to takto spolu ťahali až po ôsmu triedu, po dorast. Rodičia nás ráno vozievali na tréningy, robili sme rekordy, koľko detí sa zmestí do jedného auta… a ja som v istom momente už vôbec neváhal, či futbal, alebo hokej. Moja láska k hokeju bola nezvratná.
Brali ste hokej smrteľne vážne?
(Smiech) Najprv to bola veľká zábava, ale, spomínam si, že sme už ako štvrtáci chodievali na zápasy a vnímali sme sa ako „veľkí“ hokejisti a predstavovali sme si, ako raz, keď budeme dospelí, budeme hrať za Duklu Trenčín. O NHL sme vtedy veľa nevedeli, poznali sme akurát Wayna Gretzkeho, to bolo asi všetko. No a keďže som na hokej chodieval hlavne do Trenčína, moje idoly boli tamojší hráči, Vladimír Růžička, Peter Pavlas – hráči z éry, kedy sa do Dukly ešte chodievalo na vojnu, a tak do nej prichádzalo veľa kvalitných hráčov. Mnohí sa potom dostali aj do NHL. keď sa na to dívam spätne, je až neskutočné, koľko cez Duklu prešlo významných hokejistov.
Boli ste lepší žiak, alebo hokejista?
Myslím, že som bol celkom dobrým žiakom, v škole som dlho býval jednotkár. Až na gymnáziu to bolo s mojimi známkami trošku horšie… Zodpovednosť za školu som mal v sebe stále, ale v hlave už bol iba hokej, s ním som vstával i zaspával, žil som ním celý deň, predstavoval som si, ako budem hrať a trénoval som navyše. Z gymnaziálneho učiva si však pamätám veľa, hoci som vďaka hokeju dosť hodín vynechal. Mnohé veci dokážem z pamäte vydolovať aj dnes, keď sa učím s mojimi deťmi. Vždy im vravím, že škola má prednosť pred všetkým a som rád, že majú dobré výsledky a dobre sa učia.
Ostával vám popri hokeji čas na iné veci? Na zábavu, na dievčatá…
Od desiatich až do osemnástich, keď som bol draftovaný do NHL, to celé bolo len o hokeji. Sedemnásťročný som spoznal svoju manželku Danku, takže odvtedy to už bolo aj o nej, stále som však sníval sen o NHL a šiel som tvrdo za ním. Keby mi vtedy niekto povedal, že sa do NHL nedostanem, neuveril by som mu. Netúžil som však odohrať v NHL celú sezónu alebo polovicu kariéry, môj sen bol odohrať v zámorskej lige jeden zápas. Jediný zápas v NHL bol v mojich predstavách potvrdením, prečo vlastne hokej hrávam a každému som o mojej predstave aj takto rozprával. Keď som nakoniec v deväťdesiatom deviatom odohral svoj celkom prvý zápas v NHL za Nashville Predators, prišiel za mnou tréner s manažérom a zo žartu sa pýtali, že čo teraz – či chcem ísť domov, alebo ostávam. (smiech)
Mali ste devätnásť a išli ste do sveta od rodičov, od priateľky…
Išiel som za svojím snom, takže som sa viac tešil, ako obával. Samozrejme, nebolo mi jedno, že tu nechávam priateľku a rodinu, nebolo to ani jednoduché, pretože v tom čase veľa Slovákov v NHL nehralo, nemali sme prechodené chodníčky a nevedeli sme o svete a súťaži toľko, čo dnešní chalani. Boli sme dobrodruhovia. Našťastie, nikdy mi nechýbala odvaha. Dokonca, aj keď som nevedel celkom dobre po anglicky, nikdy som sa nebál hovoriť, komunikovať s druhými ľuďmi, so spoluhráčmi a vedením. Počas draftu (v roku 1996 draftoval Richarda Lintnera v 5. kole z celkového 119. miesta klub Phoenix Coyotes, pozn. red.) som si hokej maximálne užíval, aj keď sa potom moja kariéra vyvíjala všelijako…
Prvé dva roky, kým ste si konečne ťukli do puku v NHL, ste odohrali mnoho zápasov v nižších súťažiach, AHL a IHL. Ako bolo „na farme“?
Nebolo to najjednoduchšie, ale hokej ma bavil a darilo sa mi. K tomu všetkému som mal mimoriadne šťastie na trénerov a spoluhráčov, a to až do konca kariéry, čo som dostatočne využíval: veľmi rád som sa kamarátil, trávil čas s priateľmi, chodieval na obedy, hrával s nimi karty, snažil som sa byť čo najviac s chalanmi a nezatvárať sa doma. Na základe toho som si časom vytvoril istý manuál, ktorý stačilo kdekoľvek aplikovať do praxe – a ja som rýchlo zapadol do nového kolektívu a vydobyl si svoju pozíciu.
Čo bolo počas dvoch rokov čakania na prvý zápas v NHL najťažšie?
Tréningy. Tie boli mimoriadne ťažké a dodnes tvrdím, že sa u nás málo trénuje, malo by sa oveľa viac! Odpadával som, ledva som za sebou vláčil nohy a zatiaľ čo doma bola moja dobrá práca rúk výhodou a nemusel som vďaka tomu toľko korčuľovať, v zámorí to nestačilo. Odrazu som prišiel do prostredia, kde som musel byť oveľa výbušnejší, mať v nohách väčšiu silu a zlepšiť kondíciu. Na fyzickú záťaž si ale mladý chalan zvykne rýchlo…
Zmenilo vás to aj fyzicky?
Nebol som z tých, ktorí odišli do Ameriky a vrátili sa domov ako hora svalov. Vždy som bol skôr štíhly, dokonca som v prvých mesiacoch niečo z váhy zhodil, pretože som si sám nevaril a už som nevedel, čo si mám v reštaurácii objednať. A chýbala mi mamina strava. (smiech)
Ako často ste sa dostali domov?
Domov som šiel vždy až po sezóne, inak sa nedalo. Priateľka (dnes manželka) bola za mnou na dva týždne cez vianočné sviatky, viac si dovoliť nemohla, lebo v tom čase ešte študovala. Samozrejme, ja i ostatní Slováci sme za rodinami smútili a keď som telefonoval s Mišom Handzušom, Ľubom Bartečkom alebo Ivanom Čiernikom z iného mužstva, vzdialeného odo mňa asi hodinu cesty, zakaždým sme si vraveli, koľko nás stáli telefonáty domov. Kto objavil lacnejšiu telefónnu kartu, akoby objavil Ameriku! Internet neexistoval, Skype tiež nie, jediný kontakt s domovom bol telefonický.
Spomeniete si na ten vysnívaný prvý zápas v NHL?
Jasné. Hrali sme proti L.A.Kings Žiga Pállfyho a Jožka Stümpela a prvé striedanie som fauloval, druhé striedanie som fauloval, celú tretinu som bol úplne mimo a presedel som ju najskôr na trestnej lavici a potom na striedačke. Tréner ma nechal upokojiť a odohral som napokon druhú i tretiu tretinu, ale emocionálne toho bolo na mňa toľko, že som z toho mal rozklepané celé telo.
Aké sa hrá proti chalanom, s ktorými ste vyrastali a ste dobrými kamarátmi?
Vždy sme o sebe na ľade vedeli. Vnímali sme, že sme vedľa seba alebo sa chystá súboj, kde sa ocitneme zoči-voči proti sebe. Na rozprávanie počas hry nie je nikdy čas a ani sa to nesmie, vždy sme sa ale pozdravili a porozprávali sa až po zápase. S Mariánom Hossom si často pripomíname okamih, keď sme sa na ploche ocitli ako hráči súperiacich tímov sami, pretože všetci odišli striedať. Marián na mňa korčuľoval, ja som cúval a keď sme sa na seba pozreli, strašne sme sa začali smiať. Stihol som mu len povedať, že nech hodí puk do rohu, lebo ak mi niečo vyvedie, tak mu to neprejde. (smiech)
No sú aj hokejisti, ktorí na ľade „nepoznajú brata“…
Najväčší profík je v tomto zmysle Zdeno Chára, ale to sa mu v žiadnom prípade nedá vyčítať, skôr si od nás za to získal uznanie. Je obrovský profesionál, ktorý aj ako kapitán má za mužstvo veľkú zodpovednosť a nesmie dať spoluhráčom ani najmenšiu príležitosť na pochybnosti. Jeho kariéra, to je neuveriteľná story. Nepoznám zaujímavejší športový príbeh…
Povedali ste si niekedy: stačilo a idem domov?
Nikdy. Ani jediný raz. Odišiel som až po štvrtej sezóne, keď som si v Nashville prestal rozumieť s trénerom a po úvodnom kempe sezóny ma chceli poslať opäť na farmu. Vrátil som sa teda do Európy. Býval som tvrdohlavý a iste sa dali niektoré veci riešiť aj menej akčne, ale na druhej strane – vždy som mal rád zmeny a Európa mi v tom čase prišla vhod. Vravieva sa, že kto raz z NHL odíde, už sa do nej nikdy nevráti. Keď som sa však hneď v ďalšej sezóne vrátil do New York Rangers a Pittsburgh Penguins, tešilo ma, že som dokázal opak. Teraz si uvedomujem, že ma vždy dosť provokovalo, ak mi niekto povedal, že niečo nejde…
Je medzi hokejom v Európe a Amerike zásadný rozdiel?
Veľký, ale mne hokej vyhovoval všade. Hralo sa mi vždy pohodlne a nemal som problém prispôsobiť sa. Nemôžem povedať, že niekde sa mi hralo lepšie, pretože sa mi všade hralo dobre. Najväčší rozdiel je asi v rozmeroch ihriska, a, samozrejme, severoamerický štýl hokeja bol voľakedy iný, ako európsky. Dnes sa to už „mieša“ a rozdiely medzi európskymi, kanadskými či americkými hráčmi sú oveľa menšie, ako pred dvadsiatimi rokmi.
Ktorý moment kariéry vnímate ako najhorší?
Na zlé veci človek rýchlo zabudne, ale paradoxne, moja prvá sezóna v NHL v Nashville bola zároveň najťažšia. Na farme som mal perfektné výsledky, bol som kľúčovým hráčom, až som sa konečne dočkal NHL. No prvé mesiace som akosi nevedel stráviť fakt, že som naozaj v NHL a keď som to konečne spracoval a začalo sa mi dariť, odrazu som nehrával. Dva mesiace som chodieval na zápasy a celý čas som sa nedostal na ľad, len som tvrdol na tribúne. Aspoň dobre poznám všetky bufety v NHL. (smiech) S trénerom sme si nesedeli ani ľudsky, ani profesionálne, nemal ma rád ani ako hráča. Keď si uvedomím, aký bol typ trénera a že ja som v istom momente ako pomerne mladý hráč začal „vyskakovať“, ani sa nečudujem, že to medzi nami iskrilo. Nikdy v živote som už také obdobie v hokeji neprežíval. Na niečo to však bolo dobré, dokonale ma to vycvičilo a odvtedy všetko už mohlo byť iba lepšie.
Častokrát v rozhovoroch spomínate, že hráči v Amerike absolvujú mediálny tréning a niekoľko ich máte za sebou aj vy. Na čo je to dobré?
Mediálne tréningy sú vynikajúca vec a mediálny tréning športovca sa od mediálneho tréningu politika značne líši. Býva kratší a dá sa robiť zábavnou formou, pričom výsledkom je jednotnosť hráčov a celistvý imidž mužstva. Hokej je u nás mega populárny a hokejisti sú pre časť verejnosti vzormi so športovým, ale aj ľudským odkazom, ktorý môžu vďaka mediálnemu tréningu kvalitnejšie i atraktívnejšie komunikovať. Mediálny tréning nabáda, aby hráči či predstavitelia klubu povedali vždy niečo zaujímavé a ich prejav nebol plný prázdnych klišé… a aby boli ochotní rozprávať aj vtedy, keď sa nedarí. Keď idú veci dobre, každý je kráľ, lenže šport je o tom, že raz sme hore a potom zasa dolu.
Nikomu asi nie je veľmi do reči, keď sa nedarí…
Ja som sa v takých situáciách vyžíval, vtedy vychádza z ľudí číra pravda a človek sa o sebe a ľuďoch okolo naučí najviac. Samozrejme, aj o fanúšikoch, ale tí sú samostatná kategória, s nimi je to zložitejšie. Iste, športovcov hnevá, keď im fanúšikovia v čase neúspechu nevedia prísť na meno, ale naučil som sa, že aj negatívnu emóciu od nich treba prijať a vnímať ju ako dobrú správu. Keď sa fanúšik hnevá, je to vlastne super, lebo mu na športe záleží. Oveľa horšia je – žiadna emócia.
Gabina Weissová
foto Jozef Barinka
Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2016)