Raz nás pozvali pittsburskí Slováci na stretnutie do knižnice. Stretnutia sa konajú každý mesiac a toto vraj bolo pred letom posledné. Prišlo asi dvadsať ľudí, väčšinou potomkovia Slovákov, čo sa do Ameriky vysťahovali kedysi dávno. Vysťahovali. Dávno. V Pittsburghu ich vraj bolo najviac v celej Amerike. Postavili železiarne, pracovali, mali tu svoje kostoly, rodiny, príbehy… Doma sa rozprávali po slovensky, spievali slovenské pesničky a periny mali plné slovenských rozprávok.
Pittsburskí Slováci naozaj hovorili doma po slovensky, ale ich deti, dnes sedemdesiatnici, už po slovensky nevedia, možno vetu dve, pri rozlúčke sa každý z nich o tú vetu či dve pokúsil.
Len Boh vie, čo ich predkov do Ameriky privialo. „Cesty Páně jsou…“ všelijaké, a aj popri nich všetko možné narastie…
Môj manžel im hovoril o tom, prečo sme prišli do Ameriky, čo robí, o svojom pôsobení na univerzite Carneggie Mellon, o kvázikryštáloch, o detstve v Trnave, o jej futbalovej sláve, o tom, ako sa na „Metodke“ naučil po anglicky.
Potom prišla na pretras literatúra v mojom podaní. O slovenskej literatúre americkí Slováci takmer nevedeli, v škole sa o nej neučili a v Amerike nevychádza. Historický exkurz sa nekonal, začala som tatkom Vincom, odbočila do možno slepých, no nie nezaujímavých uličiek, porozprávala o jeho detstve, o kláštore v Nitre a Societas Verbi Divini, o tom, ako v roku 1956 násilne zrušili kláštory a z môjho tatka Vinca Šikulu sa (našťastie) nestal misionár, ale spisovateľ a tato, o hudbe, ktorá vždy bola v našej rodine dôležitá ako literatúra, o dedovi Alexinovi, drevorubačovi, o veľkej košatej rodine s dvanástimi deťmi, o amerických kravatách, ktorými môj dedo viazal vinohrad a potom záhrada vyzerala ako veľká farebná výletná loď, o krásnej babke Ludvike, stratenej v povinnostiach a medzi deťmi, o tatkových bratoch muzikantoch, o meste Modra, kde som sa narodila a ktoré je podmínované sudmi s vínom, o burčiaku, rampáši a rizlingu, o maľovaných džbánkoch a modranskej majolike, ktorej učňovské stredisko pre nezáujem mladých zatvorili, a napokon ani o maľované džbánky dnes nemá takmer nik záujem, lebo modernými galériami nevkusu sa stali kvetinárstva a „vedú“ levandule, o tom, ako som začala písať a prečo píšem, o poslednej knižke, ktorej obsah som sa snažila prerozprávať možno aj sama sebe, nakoniec som pridala bonus – starú modranskú ľudovú pesničku Hore Modru maluvaná dláška. Tú pesničku ma naučil keramikársky majster a národný umelec Ignác Bizmayer a odkedy ju poznám, patrí do môjho arzenálu.
Nehovorím dobre po anglicky, manžel mi tlmočil a asi tlmočil dobre, lebo publikum veľmi živo reagovalo na všetko, o čom som rozprávala. Nakoniec som vytasila knižky svojich kamarátov, hovorila som o nich, nielen o tých knižkách, aj o slovenskom literárnom prostredí. Svoj krátky, ale vrúcny vzťah k mestu, v ktorom teraz žijem, som opísala pár vetami, nevynechajúc františkánskeho básnika Rudolfa Dilonga, niečo ako patróna všetkých slovenských vysťahovalcov a Pittsburčana Andyho Warhola.
Medzi rečou som sa pozerala ľuďom do očí a hľadala v ich tvárach slovenské črty, tie oči mi hovorili, že im možno niečo z detstva pripomínam, smiali sa, možno mamu či starú mamu, chvíľami som videla dojatie a najmä zvedavosť, viacerí z nich si robili poznámky.
Keď som spomenula „svatého“ Andyho a návštevu v múzeu, všetky oči sa rozsvietili, zažali, zablikali! Moje možno tiež. Hovorili sme si tými očami o jednou nohou „našom“ Warholovi, čo sa v Amerike nestratil, naopak, vyštudoval, venoval sa umeniu, ktoré bolo pre ľudí zrozumiteľné, hoci bolo trochu „šalene“, a čosi sa mu naozaj podarilo povedať, možno aj preto, že napriek istému druhu plachosti bol to odvážny „chlapec“, možno práve preto, nebál sa farieb, nezľakol sa slávy, ba nebál sa ukázať ani svoj strach či nestrach z pána Boha, čo dokazuje inštalácia boxerských mechov na trénovanie – na každom z nich je napísané Boh. (Koniec koncov, každý máme občas chuť niektoré veci vysvetliť aj samotnému Bohu ručne stručne.) Náš Andy, v mnohých ohľadoch americkejší než všetci Američania…
Vtedy po stretnutí nás konzul aj s manželkou pozvali na pizzu a zmrzlinu. Veľmi americké. Vraveli, že kedysi bolo v Pittsburghu 25 slovenských kostolov, kde sa slúžili slovenské omše. Dnes je len jeden, kňaz síce slovenčine rozumie, ale po slovensky nehovorí. Ale na slovenčinu sa z roka na rok hlási viac a viac ľudí. Hodiny dáva manželka jedného zo Slovákov v knižnici. Kurzy sú zadarmo, asociácia pani dobre za ne platí.
Nie, nezostalo mi smutno, naopak, bola som vďačná za stretnutie a bola by som sa rada s niektorými pozhovárala aj osobnejšie, možno aj oni so mnou, ale bola som odkázaná na tlmočníka – manžela.
A inokedy, trochu neskôr, na Veľkú noc som sa ich pýtala na fejsbukovej stránke, či nevedia o kostole, kde by som sa mohla po slovensky vyspovedať. Odpoveď znela, kňaz rozumie, ale nehovorí slovensky. Muž sa mi potom núkal, že mi bude tlmočiť.
V tej Amerike pred naším domom lietali svätojánske mušky. A ráno záhradníci rozsýpali a rozhrabávali mulčovačku, ktorá voňala. Tieto veci, aké sú všetkým zrozumiteľné! Celý život sa dá a možno aj má vyrozprávať. Niektorým veciam treba nahmatať pulz, iné nemusia ukázať zápästie, ani si vyhrnúť rukávy, nie sú uchopiteľné, ani vypovedateľné. Vždy som sa v zahraničí, aj v tej Amerike tešila, že tam nemusím ostať a môžem sa vrátiť domov na Slovensko. Nie preto, že tu mi každý, keď prehovorím, rozumie a naopak, nemusím vždy len hovoriť, môžem si s ľuďmi aj pomlčať a rozumieme si. Na Slovensku, aspoň sa mi zdá, sa lepšie dohovorím aj s pánom Bohom…
Hoci forma, ktorú zvolil „svatý“ Andy, patrón Slovákov putujúcich po tejto krajine, má nepochybne šmrnc .
Hrob Rudolfa Dilonga, ani Andyho som v Amerike nenašla. Napokon, ani som ho veľmi nehľadala, držiac sa prekrúteného príslovia, že nájde iba ten, kto v skutočnosti nehľadá. Dilonga som našla omnoho neskôr, možno aj vďaka knižke mojej kamarátky Denisy Fulmekovej Konvália. Trochu inak je to s Andym Warholom. Na toho máme „patent“ všetci. Všetci ho poznáme, stokrát sme jeho obrazy videli, všeličo si o nich pomysleli. Úžas, hrôza, roztrasené kolená, zovretý žalúdok, veľmi americké, napriek tomu kus Slovenska v Amoške…
Odrazu som stála v pittsburskom múzeu zoči-voči všetkému, čo poznám z kníh, tri miestnosti nabité obrazmi a atmosférou, medzitým fotografie plné napätia, výbuchy farieb na plátnach a tá čiernobiela na fotkách, a ozaj, ako sa spolu tie obrazy a fotky zhovárali… Dokumentárne záznamy, napríklad Andyho maminka hovorí po slovensky! Chodila som si medzi tými obrazmi, akoby som mala pred svetom obrovské tajomstvo, akoby sa celá tá paráda konala iba kvôli mne.
Výstava Andyho obrazov v jeho múzeu v Pittsburghu mnou zatriasla, lebo je radosť vidieť Warhola zblízka, známe veci, čo poznám z knižiek, odrazu sa za ním vybrať až do tej cudzej americkej zeme, a tu zrazu majú v sebe ešte niečo navyše, uvedomila som si, že hoci nie som Američanka, Francúzka ani Angličanka, že svet je môj domov, že to mám napríklad spod Cézannovej hory St. Victoire toť cez chodbu, ulicu a som doma, na stole Warholove konzervy s polievkou, ale aj že dobré veci nestarnú, naopak, spomienky na prvé stretnutia s nimi treba oživovať a prikrmovať a ony sa nám za to odvďačia tým, že to vnímanie je čoraz ostrejšie ako dobre uskladnené víno, človek začne vnímať detaily, súvislosti v akejsi kontinuite s vlastným prežívaním videného, akoby sa do toho premietli aj všetky moje „pozorovacie skúsenosti“ a stretnutia s umením, no nielen s umením, vôbec so životom! Ten „patent“, o ktorom som hovorila na začiatku, sa možno volá skúsenosť.
Rada by som sa podelila o svoj zážitok zo stretnutia s obrazmi, ktoré takmer všetky poznáme z knižiek o našom šalenom rodákovi Warholovi, tisíckrát sme sa všetci o ne potkli, no zoči-voči obrazom vám zabehne, že toho plátna pred vami sa naozaj dotýkal, a ako to bolo všetko dávno a možno mohlo byť aj inak, a tú chvíľu, kedy to mohlo byť tak aj tak, niekto zachytil a vy teraz tu v múzeu máte pred sebou originál, ten jeden jediný, práve ten, ktorého sa dotýkala bardova rukaňa… Nehanebne som si to tam obzerala, klopkali mi topánky, chvíľami som mala pocit, že to ja som to tam priniesla, namaľovala aj vystavila.
Vďaka tejto výstave vo Warholovom americkom múzeu som na chvíľu zabudla, že nie som doma, alebo presnejšie, cítila som sa ako doma. Rozumiete?
Želám vám krásny jesenný čas, keď vám bude zima, zabehnite niekde na výstavu, možno sa stretneme!
Vaša Veve
Veronika Šikulová