Rok 2013 nebol pre Paulu Hawkins veľmi dobrý, nedarilo sa jej v osobnom ani v pracovnom živote a uvažovala o konci svojej literárnej kariéry. Mala však nápad na príbeh o alkoholičke, ktorá z vlaku uvidí niečo, čo nemá. A tak zariskovala. Na pol roka si vzala voľno z práce, požičala si peniaze od otca, aby mala z čoho platiť účty a dala sa do písania. Výsledok: bestseller Dievča vo vlaku, z ktorého sa celosvetovo predalo viac ako dvadsať miliónov výtlačkov. Z Pauly Hawkins, ktorá takmer zavesila písanie na klinec, sa stala jedna z najúspešnejších spisovateliek. Pri príležitosti vydania jej najnovšieho románu Modrá hodinka (Slovart 2024) sme sa s ňou rozprávali o jej vzťahu k umeniu, o postavení žien v spoločnosti, ale i o tom, prečo odmieta napísať Dievča vo vlaku 2.
Vanessa, záhadná umelkyňa – ústredná postava vašej najnovšej knihy – používala vo svojich sochách rôzne v prírode nájdené predmety, úlomky či kosti zvierat a práve o jednej z domnelo zvieracích kostí sa roky po jej smrti zistí, že je v skutočnosti ľudská. Nerobia niečo podobné i spisovatelia – že sa prehrabávajú v nudnej realite a hľadajú v nej úlomky ľudských životov, ktoré by mohli zakomponovať do svojich príbehov?
Myslím, že je to veľmi dobrý popis. Aj keď napríklad v Modrej hodinke nejde, samozrejme, o skutočný príbeh, vznikal tak, ako ste povedali – zbieraním čriepkov, či už zo života ľudí, ktorých som niekedy stretla, alebo z príbehov, ktoré som počula a čiastočne i z príbehov o skutočných umelcoch. Keď máte tieto úlomky skutočnosti, vezmete ich a začnete na nich stavať, vytvárať z nich niečo nové…
Vanessa sa nebojí experimentovať, chce sa vo svojej tvorbe posúvať, skúšať nové veci, a to i za cenu neúspechu. Ako veľmi sa v jej postave odrážajú pocity autorky svetového bestselleru, ktorej sa neustále pýtajú, prečo sa vo svojich ďalších románoch nesnaží o zopakovanie toho istého príbehového vzorca?
Ten Vanessin pocit a potreba umelecky sa posúvať, to mi je veľmi blízke – radšej budem skúšať nové veci, ako by som mala opakovať nejaký vzorec, akokoľvek úspešný, hoci popravde neviem, či taký vzorec na úspech vôbec existuje. Túto otázku som však dostala mnohokrát a áno, mohla som napísať Dievča vo vlaku 2 alebo niečo podobné, no jednoducho som nechcela. Keď píšete knihu, samozrejme chcete, aby čitateľov bavila, ale zároveň potrebujete, aby bavila i vás. A mňa baví skúmať rôzne možnosti, ako sa dá príbeh rozprávať. Ambícia skúšať niečo nové je pre mňa dôležitá.
V dobe, keď ste začali písať Dievča vo vlaku, zápasili ste s finančnými problémami a aby ste knihu mohli dokončiť, museli ste si požičať peniaze od otca. Mala finančná tieseň vplyv na to, ako píšete?
Iste, bola som vtedy pod veľkým finančným tlakom, ale nemyslím, že to ovplyvnilo môj štýl. Ovplyvnilo ma to v tom zmysle, že som si sadla a písala, ale nemalo to vplyv na to, ako som písala. Nebolo to tak, že som si zaumienila napísať niečo, čo bude mať komerčný úspech – ten sa nakoniec dostavil, ale to nebol môj zámer. Viem si však predstaviť, že pre niektorých spisovateľov môže byť takýmto limitujúcim faktorom nedostatok času, ktorý môže mať vplyv na ich štýl – napríklad, keď máte deti a môžete sa písaniu venovať len hodinu denne. Ale ja som to tak nemala… Čo ovplyvnilo môj štýl, bola skôr novinárčina. Práca v novinách vás naučí vyjadrovať sa úsporne. A potom je tu, samozrejme, vplyv kníh, ktoré som čítala, filmov, ktoré som videla…
Príbeh Modrej hodinky sa odohráva na ostrove pri pobreží Škótska, ktorý je z pevniny dostupný iba dvanásť hodín denne počas odlivu. Škótsko bolo pre autorov detektívok a mysterióznych príbehov vždy obľúbeným miestom. Čo na ňom zaujalo vás?
Že by sa príbeh mohol odohrávať na tomto mieste, to mi vlastne nenapadlo v Škótsku, ale na dovolenke vo Francúzsku. Videla som tam dom na podobnom prílivovom ostrove a hovorila som si, že by to bolo perfektné miesto pre román. Teraz trávim veľa času v Škótsku, mám dom v Edinburghu, no často chodievam k pobrežiu, tie výhľady sú tam neuveriteľné, a ako ste povedali, je to prosto ideálne miesto pre detektívky – všetka tá temnota a búrky a ľudí skoro nikde. Rozhodla som sa teda ten ostrov premiestniť tam…
Vanessa si pochvaľovala, ako jej tvorbu oslobodil únik zo zovretia anglických platanov a špinavého neba. Cítite to tak i vy?
Milujem veľké obzory, nielen na pobreží Škótska, ale napríklad i púšť v USA je úžasná – tie obrovské priestory, ničím nelimitované, ste tam a vidíte celú oblohu, hviezdy… Je to pre mňa veľmi upokojujúce a inšpirujúce.
Vedeli by ste si predstaviť žiť na takom mieste?
To je jedna z vecí, o ktorých si celý život hovoríte, že by ste ich raz chceli urobiť, odísť od všetkého, mať pokoj od ľudí a naplno sa ponoriť do tvorby, ale zároveň viete, že je to len taká fantázia. Pravdepodobne by som po týždni mala takého života plné zuby.
Narodili ste sa a vyrastali v Zimbabwe. Mnohí autori by vám dôvernú znalosť takéhoto exotického prostredia závideli. Neuvažovali ste, že napíšete román z tejto krajiny?
Ale áno, ale už dlho tam nežijem, odišla som v roku 1989 a mnohé sa tam za ten čas zmenilo. Zároveň, písanie o tejto krajine by z rôznych dôvodov bolo akosi i viac osobné, a tomu momentálne asi nie som pripravená čeliť. Ale možno jedného dňa, ktovie…
Práca vizuálnych umelcov a práca spisovateľov sa v mnohom prekrýva. Je niečo, čo maliarom či sochárom závidíte?
Závidím im to, že môžu byť oveľa viac nejednoznační. Zdá sa mi, ale možno sa mýlim, že od vizuálnych umelcov sa neočakáva, že svoju prácu budú vysvetľovať. Berie sa to tak, že ich dielo hovorí samé za seba. Vystaví sa a je už na tých, čo sa naň prídu pozrieť, aby si ho interpretovali. To maliarom či sochárom dáva veľa priestoru pre nejednoznačnosť, ktorú ako spisovateľ až tak veľmi nemáte, od nás sa očakáva, že budeme presní. Ľudia sa nás neustále pýtajú: ako ste mysleli toto a čo ste chceli povedať tamtým… a my musíme vysvetľovať. Ja však niekedy vysvetľovať nechcem a toto vizuálnym umelcom závidím. Tiež si občas myslím, že vizuálne umenie je akosi lepšie na vyjadrenie sa, že je v ňom viac voľnosti, ale samozrejme, písanie má tiež svoje možnosti a dá sa ním vyjadriť mnoho.
Skúšali ste niekedy iné formy umenia? Napríklad maľbu?
Oh, to vôbec nie, nikdy som nemala takéto sklony.
„Ako každý, kto sa zaujíma o umenie, prechovávam dva druhy spomienok: osobné a umelecké. Občas sa navzájom prelínajú,“ vyznáva sa v Modrej hodinke kurátor Becker. Prelínajú sa vaše osobné a umelecké spomienky?
Ako dieťa som chodievala do domu priateľov mojich rodičov, na stene v jedálni tam visel print Záhrady pozemských rozkoší od Hieronyma Boscha, pamätám si, ako intenzívne na mňa pôsobil, dokázala som naň hodiny a hodiny hľadieť, fascinovaná i vydesená všetkými tými výjavmi… Potom raz, už ako dospelá, som bola na výlete v Madride a s priateľmi sme zašli do Prada. Ako som sa tam prechádzala pomedzi obrazy, zrazu sa predo mnou objavila Záhrada pozemských rozkoší, vyrazilo mi to dych. Bol to nesmierne intenzívny pocit, ktorý ma okamžite preniesol do detstva. A myslím, že i Becker v tej pasáži hovorí o podobnom strete s umením, ktorý sme v detstve zažili asi mnohí, možno sme danému dielu vtedy nedokázali porozumieť, ale to nič nemení na tom, ako intenzívne v nás rezonovalo. A ten pocit si nesieme celý život.
Vanessu fascinuje more, hovorí, že je nezachytiteľné, no to jej nebráni, aby sa o to stále pokúšala. Máte i vy takéto „more“? Niečo, čo sa opakovane vo svojej tvorbe snažíte zachytiť, ale akosi vám to stále uniká?
Asi ako väčšina spisovateľov i ja mám témy, ku ktorým sa stále vraciam, ale nie nevyhnutne preto, že by som ich nevedela zachytiť. Je to skôr o tom, že zakaždým, keď sa na danú vec pozriem, objavím v nej niečo, čo by som chcela preskúmať viac do hĺbky. Napríklad ma veľmi zaujímajú javy ako nespoľahlivosť pamäte alebo postavenie žien v spoločnosti – predovšetkým žien, ktoré nezapadajú do všeobecného vzorca, nerobia to, čo sa im povie a čo od nich spoločnosť očakáva. Zaujíma ma, ako sa na tieto ženy spoločnosť pozerá. A vlastne – ako sa pozerá na ženy celkovo. Ako a za čo ich odsudzuje a ako sa i my, ženy odsudzujeme navzájom. Zároveň si myslím, že veci sa v tomto smere veľmi nelepšia, takže považujem za prirodzené, že mám potrebu neustále sa k nim vracať.
Skutočne máte pocit, že nenastala zmena k lepšiemu?
Iste, mnohé sa zmenilo, vidno to i na príbehu Vanessy – ona tvorila v 90. rokoch a to, ako sa v tom období o nej hovorilo a písalo, je veľmi odlišné od toho, ako by sa o podobnej umelkyni hovorilo v médiách a v spoločnosti dnes. Takže áno, veci sa menia, ale nie vždy nevyhnutne k lepšiemu, veď si vezmite, čo sa dnes deje na internete, v určitom zmysle je to v niektorých oblastiach ešte horšie…
To ma privádza k inej vašej hrdinke – Rachel z knihy Dievča vo vlaku, ktorá zažíva gaslighting. Tento pojem síce vznikol už v 50. rokoch, ale do povedomia verejnosti prenikol až v druhej dekáde 21. storočia a odvtedy vlastne naberá na dôležitosti. Prečo ste si vtedy zvolili práve túto tému? Vycítili ste trend v spoločnosti?
Mám pocit, že tento pojem sa dnes azda aj trochu nadužíva, často i v nesprávnom kontexte, napríklad ľudia ním často myslia klamanie či zavádzanie, pritom v gaslightingu ide o manipuláciu postavenú na zneužívaní pochybností, ktoré človek má o sebe samom, a to je i prípad dievčaťa vo vlaku. Keď som knihu písala, vôbec som o tom neuvažovala ako o nejakom trende či novej téme, myslím, že pojem gaslighting som v texte ani nepoužila. Prosto, Rachel mala problémy s alkoholom, a preto bola náchylná na tento druh manipulácie, keďže kvôli pitiu už mala veľké pochybnosti o sebe. Jej exmanželovi stačilo trochu ju len popostrčiť, urobiť tú jej neistotu ešte väčšou. A to je podstatou gaslightingu – zmanipulovať človeka tak, že prestane veriť sebe samému, svojim pocitom a inštinktom. Ženám sa však často stáva, že ich odmietajú brať vážne a označujú ich za bláznivé či hysterické. A takéto podkopávajúce prejavy spoločnosti voči ženám stojí za boomom okolo gaslightingu. Stáva sa častejšie ženám, než mužom – že sú manipulované, aby pochybovali o svojich názoroch a presvedčeniach. Ešte i dnes koľkokrát od politikov počujete, že ženy by nemali zastávať vysoké verejné funkcie, lebo sú príliš emocionálne… to je predsa šialené.
Dnes je na sociálnych sieťach téma toxických vzťahov veľmi populárna. Myslíte si, že sa takéto veci dejú častejšie, alebo sa o nich len viac hovorí?
Predovšetkým ich dokážeme lepšie rozoznať. Že sa ženy označovali za hysterky, to sa dialo vždy, teraz si to ľudia viac všímajú, pričom mladé ženy sú si oveľa viac vedomé, že naozaj ide o formu manipulácie. Keď som mala dvadsať, ani som nevedela, že taký koncept vôbec existuje.
Asi tomu napomáha i fakt, že sa táto téma dostáva i do populárnej literatúry a kultúry…
Určite. Násilie a zneužívanie nemusia mať len fyzickú podobu, existujú rôzne formy nátlaku a manipulácie. Za mojich mladých čias sa o takých veciach nehovorilo, samozrejme, dialo sa to, ale vtedy sme o tom tak neuvažovali a je dobre, že sa teraz o tejto téme oveľa viac hovorí a píše.
Vo vašej knihe Pomalý oheň sa spisovateľ Theo sťažuje, že ho tlačia, aby do svojho románu pridal romantickú líniu, lebo to hlavnú hrdinku „poľudští“. Stretli ste sa s takouto požiadavkou i vy?
Mne zvykli vravievať, že by som postavy mala trochu zjemniť, urobiť ich ľúbivejšie, sympatickejšie. Ale mne to nikdy nešlo a hlavne ma to nebavilo. Som presvedčená, že všetci si občas myslíme hrozné veci a keby sme si zrazu vedeli navzájom čítať myšlienky, zostali by sme v šoku. Ja chcem písať práve to, čo si ľudia skutočne myslia, chcem ich zachytiť verne, chcem, aby boli naozajstní – práve tá ozajstnosť ich poľudšťuje. Zároveň si však myslím, že je dôležité mať postavy zasadené do určitých vzťahov. Napríklad spomenutý Theo je otravný a okázalý, ale keď zistíte, že miluje svoju ženu, získate pocit, že je to skutočný človek, nielen nejaká figúrka otravného chlapíka. Je to otravný chlapík, ktorý zároveň miluje svoju ženu a ktorému chýba jeho dieťa, a to mu dodáva textúru, práve tá je kľúčom k tomu, aby pôsobil ľudsky.
Vari všetky vaše romány sú prestúpené myšlienkou, že i maličkosti vedia život človeka vychýliť z kurzu, že stačí málo a stane sa z nás niekto, kým by sme sa za normálnych okolností nikdy stať nechceli… Prečo sa u vás táto téma objavuje tak často?
Chcem sa vyhnúť vykresľovaniu ľudí ako zlých. Keď pri mojich postavách (i u tých, ktoré sa na prvý pohľad môžu javiť ako nepríjemné alebo priam odporné) začnete odkrývať ich vrchnú vrstvu, postupne si uvedomíte, prečo sú také, aké sú – nejde mi o to, aby som ospravedlnila ich konanie, len ma fascinuje ľudské správanie a chcem pochopiť, prečo postavy konajú istým spôsobom, aký vývoj je za tým. Ono vás to potom prinúti i zamyslieť sa nad ľuďmi, ktorých stretávame v reálnom živote a máme tendenciu robiť o nich rýchle úsudky. Preto je dobré niekedy trochu poodstúpiť od situácie a uvedomiť si, že by nezaškodilo byť trochu empatickejší.
S ktorou z postáv vašich kníh by ste sa chceli priateliť a prečo?
Mám veľmi rada Irene z Pomalého ohňa. Je to taká staršia pani, veľmi príjemná a myslím, že by sa s ňou dalo výborne pokecať. A miluje knihy. Vanessa – s ňou by sa tiež dalo zaujímavo konverzovať, je to veľmi zaujímavá osoba, ale s ňou by to bolo asi trochu náročnejšie. A potom Rachel z Dievčaťa vo vlaku – teraz, keď už nepije, by mohla byť tiež fajn ako priateľka.
Irene z Pomalého ohňa má 80 rokov, ale na tento vek sa rozhodne necíti. „Nielen preto, lebo bez ohľadu na vyvrtnutý členok bola vrtká, elegantná žena, ale preto, lebo cítiť sa na osemdesiat je nemožné. Nikto sa necíti ako osemdesiatnik. Keď sa nad tým zamyslela, zdalo sa jej, že sa cíti zhruba na tridsaťpäť. Nanajvýš na štyridsať. Pocitovo je to dobrý vek, či nie? Človek už vtedy vie, kto je. Nie je už prelietavý a neistý, ale ešte nestihol zatvrdnúť a ustrnúť v nemenných názoroch.“ Na aký vek by ste sa chceli cítiť vy, keď budete mať osemdesiat?
Fúha, myslím, že v určitom momente sa dostanete do bodu, keď o sebe rozmýšľate ako o mladom človeku, aj keď už ním nie ste – ako sa to deje teraz mne. A myslím, že štyridsať je veľmi fajn vek, na ktorý by sa človek mohol cítiť v osemdesiatke, ale neviem… Teda dúfam, že budem tak trochu ako Irene, je to veľmi otvorená osoba, stále sa zaujíma o svet, túži nadväzovať priateľstvá, cestovať, rada by som si myslela, že v jej veku budem taká istá, ale ktovie, možno budem ufrflaná a odporná.
Myslíte si, že fikcia musí byť uveriteľnejšia než realita?
Určite. Viete, občas keď čítam noviny a je tam niečo o nejakom zločine, neraz mi napadne, že ak by som to použila ako námet pre knihu, všetci by len krútili hlavami a hovorili by mi, že som smiešna. Neverili by ste, čo všetko sa ľuďom prepečie a aké do očí bijúce veci si polícia nevšimne, no ak vy ako spisovateľ chcete, aby ľudia vašim príbehom verili, musíte vrahov urobiť inteligentných a prefíkaných, a to si si myslím, že v realite nie je vždy tak.
Paula Hawkins (52)
Narodila sa a vyrastala v Zimbabwe. V roku 1989 sa presťahovala do Veľkej Británie, momentálne striedavo žije v Londýne a Edinburghu. Kým sa rozhodla, že začne písať knihy, pätnásť rokov pracovala ako novinárka. Jej prvý thriller Dievča vo vlaku (Slovart, 2015) sa krátko po vydaní stal bestsellerom, vyšiel vo vyše 40 jazykoch a bol podľa neho nakrútený úspešný rovnomenný film s britskou herečkou Emily Blunt v hlavnej úlohe. Jej druhý román Do vody (Slovart, 2017) sa tiež stal svetovým bestsellerom, dvadsať týždňov sa udržal medzi desiatimi najúspešnejšími knihami The Sunday Times. V slovenčine vyšiel i jej román Pomalý oheň (Slovart, 2021) a práve teraz vychádza jej novinka Modrá hodinka (taktiež v Slovarte).
Veronika Sebechlebská
foto Kate Neil
Článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2024)