Vždy je pre ňu veľkým zadosťučinením, vyznáva sa, keď jej ľudia píšu, ako sa im vďaka hre zlepšili vzťahy, ako sa konečne pustili do vecí, ktoré dlho odkladali, alebo že si po dlhej dobe pripomenuli svoje sny. Hra zbližuje a spája, ale iba do takej miery, do akej sa človek pri nej otvorí, hovorí Žaneta Morovská, autorka konverzačnej kartovej hry Hlbina, ktorá pomáha reflektovať a prehlbovať vzťahy – ten vlastný, ktorý vedieme so sebou, aj tie s ostatnými.
1. Vaša konverzačná kartová hra Hlbina má už štyri edície. Čo vás viedlo k ich vzniku?
Hlbina vznikla veľmi prirodzene, až skoro samovoľne. Nebol to plán. Ak by som to mala zjednodušiť, tak vlastne sa stalo – že bol covid, boli sme doma a bol čas. Vždy som bola zvedavá a vždy som ľuďom kládla otázky, aké mi len napadli. Nielenže som kládla otázky, ale som aj pozorne počúvala odpovede a príbehy. Nevedela som, že je to celkom vzácna vlastnosť. Vôbec som si neuvedomovala dopad svojich otázok a to, ako veľmi ľudia potrebujú, aby ich niekto počúval s plnou pozornosťou. Môj vtedajší partner si to však všimol a navrhol mi: „Poďme zhmotniť pocit, ktorý pri tebe ľudia majú, keď im kladieš otázky. Vytvorme karty s otázkami.” A tak sme ich vytvorili. Primárne pre našu komunitu a našich blízkych. Netušili sme, že sa to tak uchytí. Hlbina napokon transformovala aj môj vzťah s partnerom a dnes sú z nás skvelí priatelia a kolegovia. Hlbina nás spojila a stále spája. Ale už inak. To je len taká zákulisná informácia (smiech).
2. Keby ste mali charakterizovať ústrednú tému všetkých štyroch Hlbín – čo by to bolo?
Sebapoznanie, poznanie toho druhého, sebaprijatie, prijatie toho druhého. Hlbšie spojenie. Láska.
3. Hlbina starých rodičov je o medzigeneračných vzťahoch. Pamätáte si, ktorá otázka odštartovala celý proces jej tvorby?
„Vydávala si sa z lásky?“ To bola, myslím, prvá otázka, ktorá mi napadla, len, žiaľ, nestihla som sa to spýtať, ani jednej mojej babičky. Medzigeneračná hlbina vznikla z nenaplnenej túžby poznať príbehy mojich starých rodičov. Pri tvorbe otázok som ich mala pred očami. Je mi ľúto, že som sa s nimi nestihla rozprávať a pýtať sa na všetko, čo ma zaujíma. Kompenzujem si to tak, že vždy, keď stretnem otvoreného a sympatického seniora, hlcem všetko, čo mi rozpráva. Vážte si starých rodičov, zoberte ich zajtra na kávu, buďte vďační, že ich máte.
4. Hlbina ženskej duše – s kým ju hrávate najradšej?
Ani si nepamätám, kedy som ju hrala naposledy. Všetky otázky nosím v hlave, respektíve v srdci. Ale minulý rok na Silvestra som sa nejak spontánne ocitla v dome u ľudí, ktorých som poriadne nepoznala a zrazu jedna mladá žena vytiahla Hlbinu ženskej duše, ktorú nosieva so sebou a kladie si otázky aj sama, aj keď je v spoločnosti iných ľudí. Hrali sme ju, dokonca aj s mužmi. Dojalo ma to.
5. Niektoré otázky v hre priamo vyzývajú k akcii. Niečo konkrétne urobiť, nejako sa prejaviť. Prečo?
Žijeme život, a ten treba žiť. Každý deň vstať a ísť. Vystúpiť z komfortnej zóny. Osvojiť si nový návyk. Robiť, čo ma baví – aj keď si neverím a mám málo odvahy. Niektoré otázky napríklad vyzývajú k tomu, aby ste niekomu napísali list, alebo si osvojili nový prospešný návyk, alebo sa na niekoho len tak usmiali. V Hlbine & Láske máme aktivitu, kde si partneri majú hľadieť do očí celú minútu. V pripravovanej detskej edícii, ktorú sme krásne nazvali Hlbinka, je kartička, ktorá rodinu vyzýva, aby si naplánovali jeden offline deň (alebo celý víkend), keď nikto nebude môcť používať telefón. Dali sme to tam preto, lebo si uvedomujeme, že hlboké rozhovory sa nedajú viesť donekonečna, haha. Niekedy slová nestačia. Potrebujeme ich deklarovať skutkami, tu a teraz. Tráviť spolu kvalitný čas, dotýkať sa, hladkať, objať, spolu si zatancovať, navariť, spievať. Znie to možno pateticky, až gýčovo, ale podľa mňa, toto je jedna nádherná výplň dňa, a teda života.
6. Aké otázky sa do vašich Hlbín nedostali, poprípade chceli by ste ich tam mať? Poprípade také, ktoré ste vyradili, lebo ste si neboli niečím v nich istá.
Nedávno som vyradila dve otázky, zatiaľ však nie v tlačovej podobe, iba v mojom exceli. Tá prvá znela: „Čo považuješ za svoju najväčšiu slabosť?“ Dala som ju preč, pretože chcem radšej upriamiť pozornosť na silu človeka. Pri otázke „Kedy k tebe život nebol férový?“ môže človek skĺznuť do sebaľútosti, a to by som nerada. Keďže každý rok robíme novú verzie, tak tam vždy vtesnám otázky, ktorými žijem a ktoré si momentálne kladiem. Napríklad: „Žaneta, čo by si robila, keby si sa nebála? Keby si mohla všetko na svete?“
7. Hlbina by mala zbližovať ľudí, ale čo ak zareže do živého a zraní, nielen pohladí?
Áno, to sa deje. Lebo každý si predsa nesieme nejaké zranenia, či už z detstva, alebo z predošlých vzťahov. A sme naučení s tým žiť a sme naučení to úspešne skrývať. Málokomu sa chce na rovinu povedať: Ahoj, ja som Žaneta a toto sú moje boľavé miesta. Chce to odvahu citovo sa obnažiť, odkryť svoje hlbšie vrstvy, zranenia. Ach, ale ako je to dôležité pre náš rast a spojenia! Áno, bolí to, ale ak sa to deje v prijatí a v bezpečnej atmosfére, tak je to na konci dňa veľmi liečivé. Len je naozaj veľmi dôležité vytvoriť atmosféru, kde jeden druhého nehodnotí a kde môžeme otvorene hovoriť aj o tom, čo sme dlho skrývali a báli sa povedať, pretože nás sužovali obavy, ako druhá strana zareaguje. Veľa vecí sa môže vyjasniť a vzťahy sa posilnia. Prajem každému odvahu púšťať sa do takýchto rozhovorov.
8. Aká je generácia vás, tridsiatnikov? Sedí na vás trend tzv. tekutej lásky, keď prechádzate zo vzťahu do vzťahu, aby ste mohli nepretržite zažívať motýle v bruchu?
Dobrá otázka, ale odpoveď nemám. V mojom okruhu tridsiatnikov sa pohybuje veľa ľudí, ktorí majú buď veľmi pekné a stabilné vzťahy, alebo sú single, s tým, že túžia po dlhodobom vzťahu. Samozrejme, poznám aj takých, ktorí prechádzajú zo vzťahu do vzťahu, ale neviem, či pre tie motýle v bruchu. Skôr sa mi zdá, že sa bojíme byť sami. Lebo keď je človek sám, má zrazu priestor nad sebou a svojím životom premýšľať, a to môže byť aj nepríjemné. Celkovo by som ale moju generáciu chcela oceniť za to, že ide hlbšie do seba, lieči si zranenia z detstva, vyhľadáva pomoc odborníkov a zisťuje, prečo žije tak, ako žije.
9. Keby ste mali urobiť hru Plytčina, v ktorej by ste chceli upozorniť na všetky ľudské klišé, zlozvyky, ilúzie, mýty, povrchné nič nehovoriace otázky, ako by ste na to šli a čo všetko by sme tam našli?
Fúúú… Potrebovala by som tak mesiac na zodpovedanie tejto otázky, s tým, že by som už rovno vytvorila aj novú hru. Názov Plytčina je fantastický, už s ním dokonca niekto prišiel a ponúkol sa, že mi pomôže s otázkami. Zatiaľ sa do toho nepúšťam. Viesť plytké rozhovory je tiež umenie, veď bez plytkých a povrchných rozhovorov by sme nemohli oceniť tie hlboké.
10. Podľa vás sa rozkoš z dobre stráveného rozhovoru dá prirovnať k orgazmu. Kedy k tomu došlo naposledy?
Áno, občas sa mi stáva, že keď sa s niekým rozprávam do hĺbky, keď sa mi ten človek otvorí a ja tiež, keď slobodne hovoríme a uvažujeme o čomkoľvek, keď si pritom hľadíme do očí a sme plne prítomní, tak vtedy sa deje niečo magické. Prepájame sa na úrovni srdca, bytostne. A to skutočne môže byť orgazmické. Kedy naposledy k tomu došlo? No, mala som k tomuto pocitu blízko nedávno počas jedného pracovného stretnutia so zakladateľkou značky Noili, keď sme sa na seba úplne napojili a zistili, že máme podobný prístup k životu, plány a sny.
Simonetta Zalová
foto archív Žanety Morovskej
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2024)