Pavlína Pořízková – Medzi vodou a vzduchom, medzi bolesťou a radosťou

 

O svojej kariére hovorí, že sa ocitla v najlepší čas na tom najsprávnejšom mieste. Bola prvou česko-slovenskou supermodelkou, ktorá svet upozornila na krásu žien z východnej Európy. Slávnou sa však stala už vo svojich štyroch rokoch. Ale nebolo to tak, že štvorročné utešené dievčatko prihlásila mamička na konkurz a potom, keď ho vyhralo, sa v televízii rozkošne napchávalo nejakou detskou pochúťkou plnou vitamínov. Ona sa stala slávnou ako „úbohá Pavlínka“…

 

„Úbohú Pavlínku“ – ako ju opísali švédske noviny – doma v Prostějove nikto nepoznal. Teda až na špicľov zo Štátnej bezpečnosti, ktorí sa konštantne ponevierali pred ich domom. Že prečo? Keď mala Pavlínka tri roky, jej rodičia zdrhli na západ pred sovietskymi okupantmi, ktorí v roku 1968 obsadili Československo… Pavlínin otec Jiří Pořízka bol známe „kvítko“, už ako chlapec sa činil v ilegálnej skautskej organizácii a ako „podvratný živel“ rebeloval proti komunistickému režimu. Dokonca ho za „šírenie nepriateľskej náboženskej literatúry“ súd poslal na dva a pol roka za mreže. Mladí Pořízkovci ušli na motorke, najskôr do Rakúska a potom do Švédska – aj s ohľadom na dcéru, Amerika sa im zdala príliš ďaleko a na Švédsko sa doma hľadelo predsa len ako na neutrálnu krajinu, a nie nepriateľský imperialistický Západ. Pavlínku nechali so starými rodičmi v Prostějove s predstavou, že len čo sa zabývajú, prídu si po ňu. Lenže! Hranice sa nepriedušne uzatvorili a úbohá Pavlínka zostala za železnou oponou. Pořízkovci sa však nevzdali a roztočili kampaň s cieľom dostať svoju dcéru do Švédska. Bombardovali československé úrady žiadosťami o povolenie na vysťahovanie ich dieťaťa,  písali dokonca priamo prezidentovi Ludvíkovi Svobodovi, oslovili Červený kríž aj Výbor pre ľudské práva pri OSN. Keď nič nepomáhalo, zahájili v centre Štokholmu protestnú hladovku, ich petíciu podpísalo 80.000 Švédov a Švédok, letáky o tom, že mladí manželia tri roky nevideli svoju dcéru, zaplavili mesto. Ich žalostný prípad upútal pozornosť švédskych médií, ktoré začali kauzu Pořízkovcov ostro sledovať. Písali o nich v novinách, v tlači sa objavovali ich fotky – boli mladí, pekní a zapálení pre svoju vec. V autobiografii Bez filtra Pavlína píše, že celé to bolo ako „reality show, preberala sa to v novinách, časopisoch a televíznych vstupoch.“ V dome babičky na Rejškovej 33 v Prostějove zvonili švédski novinári a dožadovali sa fotiek Pavlínky. Takto to trvalo päť rokov. „Bola som známa, pretože môj osud bol na zaplakanie,“ glosuje modelka vo svojej knihe.

 

Vojna Pořízkovcov

Teraz si pripravte pukance, lebo ďalšia časť príbehu je ako z akčného filmu. Pořízkovcov oslovili dvaja mladí švédski piloti (možno dobrodruhovia, možno nepriatelia komunizmu a možno len túžili po sláve), a tí prišli s plánom, že Pavlínku unesú. S malým lietadlom prileteli do Brna, predstierajúc, že majú záujem o kúpu určitého lietadla a za týmto účelom si aj dohodli schôdzku so zástupcami firmy Omnipol Zlín a dokonca zašli aj na Brniansky strojárenský veľtrh. Potom si to namierili do Prostějova, zazvonili v byte Pavlíniných starých rodičov a odovzdali im list od ich dcéry. Anna v ňom rodičom načrtla plán, ako títo dvaja mladíci zoberú Pavlínku akože na vyhliadkový let do Bratislavy, ale budú predstierať poruchu stroja a núdzovo pristanú vo Viedni. Plán to bol celkom dobre premyslený a možno by aj vyšiel, keby… Predstavte si, že za hlbokého socíku vám pri dverách zazvonia dvaja cudzí muži, strčia vám do rúk list údajne od vašej dcéry, ktorú ste tri roky nevideli, a vy im bez toho, aby ste si rozumeli čo len slovíčko (piloti nevedeli česky), vydáte milovanú vnučku. A tak sa napokon žiaden únos nekonal, Švédi sa vrátili domov naprázdno, ale thriller pokračoval druhou, rovnako napínavou epizódou. Tentokrát v sprievode dvoch spomenutých dobrodruhov prišla samotná Anna Pořízková, avšak na falošný pas, keďže sa v hrubých rysoch podobala na manželku jedného z pilotov. No aj tento plán stroskotal, policajti na podvod prišli a trojica putuje za mreže. Piloti dostanú 6 rokov natvrdo (po roku sa vrátia do Švédska) a Anne, už predtým odsúdenej za nedovolené opustenie republiky a teraz jej to isté hrozí za falšovanie dokladov i pokus o zavlečenie blízkej osoby do cudziny, sa nestane… nič. Tehotnej Anne polícia nariadi domáce väzenie u rodičov. Je na slobode, porodí syna Jáchyma, dokonca dostane od štátu finančný príspevok. Kde sa berie toľko milosrdenstva od komunistických pohlavárov, ktorí za oveľa menšie priestupky (stačilo povedať protištátny vtip) hnali ľudí do väzenia?! Nikde. Zo strany Štátnej bezpečnosti šlo o hru. Počítali s tým, že Annu zlomia, že napokon zostane v Československu a oni z toho vyťažia grandióznu propagandu. Lenže… Na druhej strane barikády urputne bojuje Jiří Pořízka, dokonca sa na scéne objavuje ďalší „únosca“, tentokrát Švajčiar, ktorý v špeciálne upravenom aute chce Annu aj s deťmi prepraviť za hranice (colníci však úkryt odhalia skôr, ako by mohol byť použitý). Problém „úbohej Pavlínky“ však začína komplikovať československo-švédske vzťahy, švédskeho novinára, ktorý pokrýva prípad, vyhostia z Československa, iným nedajú povolenie vstupu, na čo švédski hokejisti odmietnu hrať proti československému tímu. Jiří Pořízka sa dostane až k premiérovi Olofovi Palmemu, a ten, sám v minulosti krátko ženatý s Češkou (šlo o fingovaný sobáš, aby sa dostala na Západ), mu sľúbi osobnú pomoc. Na bezpečnostnej konferencii v Helsinkách sa stretnú švédsky minister zahraničia s Bohuslavom Chňoupkom, českým náprotivkom a zjednajú dohodu, výsledkom ktorej je, že v marci 1974 Anna Pořízková konečne dostane povolenie aj s deťmi opustiť republiku. Manžela tri roky nevidela, on šesť rokov nevidel Pavlínku a Jáchyma ešte nikdy.

 

Uvidieť na vlastné oči Lenina

„Úbohá Pavlínka je konečne so svojimi rodičmi!“ jasali titulky vo všetkých švédskych novinách. Švédi sa radovali, Pavlínka plakala. Áno, mala byť šťastná, že je opäť so svojimi rodičmi, ale jej sa cnelo za babičkou, ktorú milovala, za ich dôverne známym bytom, za praskajúcim podkrovím so slabou vôňou škorice, kde babi sušila bielizeň, za nedeľnými popoludniami, keď dedko vytiahol z pivnice cínovú vaňu a oni sa v nej celá rodina, jeden po druhom vykúpali… Okrem babičky však školáčka Pavlínka túžila ešte po dvoch ďalších veciach, na ktoré mohla teraz zabudnúť: po prvé, že raz na vlastné oči uvidí zabalzamovaného súdruha Lenina, neohrozeného vodcu svetového proletariátu a po druhé, že sa raz stane pionierkou. „Pionieri boli deti, ktoré dosiahli dokonalosť vo vykonávaní dobrých skutkov,“ vysvetľuje modelka vo svojej knihe pre neznalých veci a opisuje, ako raz so sesternicou doslova donútili istú starú pani prejsť s ich pomocou na druhú stranu cesty, aj keď to vôbec nemala v úmysle a ako im potom vynadala, že sa teraz zasa musí vracať späť…

 

Žirafa krížená s losom

V deň, keď si Jiří Pořízka prišiel na moravsko-rakúske hranice pre svoju rodinu, manželke sa priznal, že sa zamiloval do inej ženy a chce sa rozviesť. Tento náhly zvrat malú Pavlínku ešte viac utvrdil v presvedčení, že ju rodičia nechcú. Nechceli ju, keď bola malá, a preto ju opustili a otec ju nechce ani teraz. Mama buď plakala alebo nadávala, aj sa psychicky zrútila, začala však študovať za zdravotnú sestru a na deti jej neostávalo veľa času. Svoje prvé peniaze si Pavlínka zarobila, keď ako desaťročná začala predávať po domoch noviny Kvällsposten. Za týždeň utŕžila 30 korún (cca 5 dolárov), ale na sladkosti pre ňu a brata to stačilo. Hoci mali málo peňazí, vo Švédsku sa vôbec nežilo tak strašne, ako ju učili v škole, že o kapitalistických krajinách si nik v Československu nemyslí nič dobré. Čo na tom, že tam dostať mandarínky, keď sa po uliciach potulujú zločinci so zbraňami? Ako by tam mohlo byť bezpečne, keď im nestrážia hranice naši drahí sovietski bratia?! „Až keď som prišla do Švédska, na vlastné oči som sa presvedčila, že všetko, čo ma po celý život učili, bola lož.“

V trinástich však už jasne chápala, čo je to chudoba a spájala ju s tým, ako sa obliekala: na rozdiel od trendových džínsov, ktoré nosili spolužiačky, jej mama kupovala obnosené oblečenie zo second handov. Spolužiaci sa k nej správali, „ako keby som smrdela“ a potom tu boli tie tri dievčatá, ktoré jej nepovedali inak ako „prašivá komunistka“. Raz ju chytili na záchode, strčili jej hlavu do misy a spláchli. A potom tu bola ešte tá jej prekliata výška: s výškou 170 cm bola v trinástich najvyššia v triede. Spolužiaci ju prezývali Žirafa. Modelka spomína, ako raz tajne ušli s kamarátkou do nočného klubu, ako ju tam jeden chalan požiadal o tanec a keď vstala, zháčil sa a zdrhol, dokonca začula ako pri stole s kamarátmi zapochyboval, či tá dlhaňa je vôbec dievča. Vtedy to bolo jednoznačné, že výška sa nezlučovala so ženskosťou. Vysoká žena akoby vstupovala na mužské ihrisko, a to muži hneď zbystria. V modelingu však výška bola výhodou. Konečne sa mohla vystrieť!

 

Prvé krôčiky v modelingu

Kamarátka, ktorá túžila stať sa vizážistkou, poslala fotky nalíčenej Pavlíny do agentúry Elite v Paríži. Z agentúry jej obratom odpísali, že chcú vidieť to dievča, ktoré líčila. V Kodani sa s Pavlínou stretol sám šéf Elite John Casablancas a ponúkol jej prácu. V pätnástich sama odcestovala do Paríža. V jednom interview sa jej mama zmienila, že dcéru do Paríža pustila, aby sa naučila po francúzsky, lebo vedela, že ju nikdy nebude môcť poslať do drahých škôl. Na otázku, či sa o ňu nebála, odpovedala, že o nástrahách modelingového sveta vtedy nemala ani poňatia. Vedela iba, že Pavlína, ktorá mala odmalička na starosť svojho brata a od desiatich rokov si zarábala peniaze na rôznych brigádach, sa dokáže o seba stopercentne postarať. Pavlína sa tešila na Paríž, ktorý poznala z Balzacových či Zolových románov, veľmi neuvažovala o tom, čo ju čaká, brala to ako šancu ujsť pred šikanou v škole. Prvú titulku pre časopis Vingt Ans nafotila po týždni v Paríži. Ale začiatky neboli vôbec ružové – spomína, ako ju z jedného z prvých fotení fotograf poslal preč, lebo sa mu nepozdávala. Celý deň preplakala, bála sa, že ju pošlú späť do Švédska. Ďalšiemu fotografovi sa páčila, a tak pracovala. Ten fotograf mal prazvláštny zmysel pre humor: prikradol sa k nej zozadu, ako sedela na stoličke počas líčenia a na plece jej položil niečo mäkké a teplé… Svoj penis. Vizážistka sa rozosmiala, akože to je celý on! Lenže to bol prvý penis, ktorý Pavlínka v živote videla. Naživo. V biznise to bolo také bežné, že keď ju nikto neobťažoval, cítila sa nesvoja. „Sexuálne obťažovanie zvráteným spôsobom dokazovalo, že ste príťažlivá,“ poznamenáva vo svojej knihe a pripája otázku: „Prečo modeling zamestnáva také mladé dievčatá?“ Nie je to len kvôli ich detsky dokonalej pleti, ktorá vraj „odráža svetlo tak, ako to staršie tváre nedokážu“. Podľa Pavlíny je to aj kvôli tomu, že mladé dievčatá nevedia povedať nie. Tak ako ona nevedela povedať fotografovi, aby dal tú „vec“ preč. Mladé dievčatá ešte nepoznajú svoju silu ani hodnotu. Chcú zapadnúť, páčiť, a tak to všetko znášajú…

 

Keď krásna, tak hlúpa

„Tesne predtým, než som sa presťahovala do Paríža, som sa považovala za škaredú a bystrú. Keď som začala pracovať ako modelka, zrazu som sa stala krásnou a hlúpou.“ Pre Pavlínu tento rozpor znamenal dilemu, ktorá jej nedávala zmysel: „Keď som prišla do Paríža robiť modelku, označili ma za krásnu práve vďaka tým istým črtám, ktoré zo mňa vo Švédsku urobili špatu.“ Nerozumela tomu, a tak stále žila v strachu, že už-už príde tá chvíľa, keď jej povedia, pomýlili sme sa, nie si pekná, zbaľ sa a hajde, domov!

V Paríži žila vyše dva roky, fotila veľa pre katalógy, táto práca, na rozdiel od tituliek a editorialov, ktoré sa robili takmer zadarmo, vynášala najlepšie. Za dva roky zarobila toľko peňazí, že si jej mama mohla kúpiť malý dom na predmestí Štokholmu. Mala sedemnásť, keď si ju vybrali do plavkového špeciálu časopisu Sports Illustrated. Spomína, ako vo svojej agentúre namietla, že nenávidí šport a nechce robiť športové katalógy. Oni sa však iba zasmiali, vraj nech nerobí zo seba idiota a ukázali jej, ako také fotky vo Swimsuit Issue vyzerajú. Fotilo sa na Jamajke a hoci na titulke pózovala iná modelka, Pavlína si celú show ukradla pre seba. Ďalší rok už hviezdila na titulke Sport Illustrated – ako  najmladšia modelka, aká sa kedy na obálke tohto časopisu objavila a zároveň prvá, ktorá pochádzala zo strednej  Európy. Jej debut sa stretol s takým úspechom, že si ho zopakovala aj o rok neskôr – také dačo sa dovtedy podarilo iba jedinej modelke, Christie Brinkley. Potom sa nadobro presťahovala do Ameriky, kde svoju kariéru roztočila na plné obrátky.

Nikdy jej nerobilo problém fotiť nahá. Jednak za to mohla jej „škandinávska príprava“, v Štokholme, na rozdiel od USA, bolo bežné vidieť ženy hore bez, na pláži pri bazéne alebo keď sa opaľovali kdesi na lúke či v parku. „Párkrát som dokonca videla ženy, ako v lete šoférovali bez vrchného kusa oblečenia. Byť nahým bolo normálne, oslobodzujúce.“ V roku 1985 si ju vyžiadali z časopisu GQ, s legendárnym Patrickom Demarchelierom sa fotilo na ostrove Svätý Tomáš v Karibiku. Celý editorial bol o pánskych plavkách, Pavlína tam figurovala len ako estetický doplnok a keď ju fotograf požiadal, aby si sňala podprsenku, urobila to. Avšak Ric, jej priateľ, začal vyvádzať, nesúhlasil, aby pózovala nahá a hoci mala pocit, že o svojom tele by mala rozhodovať sama, stiahla sa. Taktiež spomína, že dodnes ľutuje, že kvôli Ricovi odmietla tehotná pózovať fotografovi Irvingovi Pennovi a keď jej Annie Leibovitz chcela omotať telo mokrou bielou látkou, nesúhlasila, lebo vedela, že Ric by sa naštval. Takže tu ho máme v plnej paráde. Na scénu prichádza Ric. Ric Ocasek.

 

Láska je slepá

Médiá ich titulovali Kráska a zviera, ale podľa nej Ric bol ten najkrajší chlap na svete. Pre Huffington Post skonštatovala, že čo sa týka jeho vzhľadu, dobre, George Clooney to akurát nie je, ale… „Vďaka Bohu! Vyzerá oveľa lepšie!“ Jeho krása bola „nezvyčajná, takmer nadpozemská… bol iný, originálny“. A bol od nej o 12 centimetrov vyšší, „meral 192,5 cm a bol veľmi štíhly, a to prirodzene, nie preto, že by hladoval. Milovala som všetky ploché i ostré miesta na jeho tele, stavbu jeho tela. Jeho dlhé a silné nohy bežca. Jeho ploché brucho. Jeho elegantný krk. Jeho hrdý nos. Všetko to ožívalo vďaka jeho očiam s nezvyčajným tyrkysovým odtieňom.“

Ric Ocasek bol frontman skupiny The Cars, ktorá sa radila k americkej postpunkovej novej vlne konca 70. rokov. Na MTV bola pečená-varená a Ric so svojou vysokou štíhlou postavou, vždy v čiernom, neprehliadnuteľný. Pavlíne sa páčil, ešte ho ani nepoznala. Raz mala nakrúcať videoklip s nejakou kapelou a večer pred nakrúcaním sa s jej členmi stretla v hoteli. Poriadne ani nevedela, čo sú tí chalani zač, kým do miestnosti nevošiel on. Ric Ocasek. „Ako som tak sledovala, ako cez miestnosť kráča ku mne, vedela som, že toto je muž, ktorého si vezmem.“ Keď s The Cars nakrútila videoklip na pesničku Drive, ktorú Ric zložil (naspieval ju basgitarista Benjamin Orr), začali spolu chodiť. Pavlína trvá na tom, že to bola láska na prvý pohľad, hoci s malým zádrhom. Bol ženatý. S manželkou Suzanne mal dvoch malých synov a s prvou ženou ešte dvoch. Keď jej povedal, že kvôli deťom nemôže opustiť rodinu, čakala na neho tri roky. Tri roky sa schádzali tajne. V čase ich zoznámenia jej Ric z obavy klamal o svojom veku, až pred svadbou v auguste 1989 sa dozvedela, že je od nej starší nie o 17, ale o 21 rokov. Keď sa brali, ona mala 24 a Ric 45 rokov. Jej to však bolo jedno. Vznášala sa v siedmom nebi. Celý život zápasila s pochybnosťami, či je hodná lásky, či je možné, aby ju niekto miloval a pri Ricovi „Po prvý raz v živote som mala pocit, že niekto po mne bezmedzne túži… Nikto mi nikdy nedal pocítiť, že som natoľko hodná lásky.“ Zdalo sa, že ju miluje tak bezhranične, že sa o ňu nechce deliť s nikým. Žiarlil na jej priateľov, tak sa s nimi prestala vídať. Keď mu vadilo, že fotí s mužským kolegami, prestala s nimi pracovať. Pre augustovú obálku Playboya v roku 1987 pózovala cudne – polovicu titulky zaberajú jej dlhé rozpustené vlasy. Žiadne milostné scény vo filmoch, žiadne chúlostivé fotenia polonahá. Ric trval na tom, aby boli stále spolu. Chodil za ňou na fotenia, posedával na pľace, napríklad aj vtedy, keď v roku 1989 nakrúcala romantickú komédiu Jej alibi s americkým hercom Tomom Selleckom alebo o štyri roky neskôr, keď dostala menšiu rolu v nezávislom filme Emira Kusturicu Arizona Dream s Johnnym Deppom v hlavnej úlohe. Ako herečka účinkovala skôr v nezávislých filmoch  (Thursday, Long Time Since, Knots), zopár komédiách, poprípade v televízii, napríklad s Heidi Klum sa mihla v jednej epizóde seriálu Zúfalé manželky (obe modelky hrali samé seba). Keď v roku 1995 dostala ponuku stať sa Bond girl vo filme Zlaté oko s Piercom Brosnanom, odmietla ju, vraj kvôli svojim ambíciám „byť herečka, nie modelka vo filme“. V jednom českom interview to vysvetlila takto: „Milujem bondovky, a zvlášť tie novšie, ale vtedy, keď niekto hral v bondfilme, mohol sa ísť rovno zahrabať, to bol koniec jeho filmovej kariéry. A ja som vtedy práve mala väčšie plány.“ Tak si vyberte. Ale späť v čase. K inej ponuke, ktorá sa neodmieta.

 

Modelka na výslní

V roku 1988 uzavrela dovtedy najlepšie platenú zmluvu v modelingovom svete. Za šesť miliónov dolárov sa stala tvárou americkej kozmetickej značky Estée Lauder a s veľkým úspechom ňou zostala nasledujúcich sedem rokov. Reklama na parfum Knowing premenila sexi dievčinku v bikinách na sofistikovanú krásku stredoeurópskeho typu a otvorila brány ďalším modelkách z tejto časti dovtedy pre Západ neznámeho sveta. Po skončení kontraktu s Estée Lauder naskočila na ďalšiu niekoľkomiliónovú zmluvu, tentokrát s nemeckou módnou značkou Escada. Začiatkom 90. rokov sa hriala na výslní svojej hviezdnej kariéry: v rokoch 1990 a 1992 ju časopis People zaradil do kategórie „50 najkrajších ľudí sveta“ a Harper’s Bazaar ju označil za jednu z desiatich najkrajších žien toho istého roku. Objavila sa na titulkách snáď všetkých prestížnych módnych časopisov sveta a pózovala v reklamných kampaniach tých najluxusnejších značiek ako Chanel, Versace, Hermès, Dior či Guerlain. Napriek celosvetovému úspechu bola a dodnes je značne kritická k modelingu, ale keď sa jej v ktoromsi interview spýtali, prečo v ňom teda zostávala, odpovedala: „Za tie peniaze? To by som vydržala zamknutá aj v skrini!“ Podľa jej slov je modelka prázdna schránka, do ktorej si ľudia projektujú svoje predstavy, myšlienky a túžby. Cez jej telo a tvár vidia sami seba, nikoho nezaujíma, aká je v skutočnosti. Aj preto si zamilovala Instagram. „Instagram mi dal šancu, akú som v role modelky nikdy nemala. Bola to šanca dať mojej tvári hlas. Môj hlas.“ Na Instagrame, ako sama hovorí, píše pravdu, bez sprostredkovateľa, ktorý by jej podsúval otázky a prekrúcal odpovede. Necenzurovanú pravdu o svojom každodennom živote, napríklad aj s panickou poruchou, ktorou trpí od detstva…

 

 

Simonetta Zalová

foto Patrick Domingo, Sita

 

Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2023)