Kvet Nguyen – Každá migrácia nás dokáže pokoriť

 

Snaží sa o to, aby jej fotografie pritiahli pozornosť v prvých sekundách. Nie ani tak svojou krásou, pre fotografku Kvet Nguyen je dôležitejšie, aby zasiahli zvedavosť zakorenenú v našom vnútri. Ako dcéra vietnamských migrantov, ktorá sa narodila už na Slovensku, si v živote okúsila všeličo. Vo svojich prácach preto otvára témy inakosti a identity nevšedným, hravým aj hĺbavým spôsobom. Najnovšie k nim pridala aj spomienky svojich predkov, ktoré sa dlho skrývali v Pandorinej skrinke a vtlačila im nielen vizuálnu, ale aj slovnú podobu.

 

Vietnamská komunita žije na Slovensku vyše 70 rokov, za oficiálnu národnostnú menšinu bola uznaná len v júni tohto roka. Čo to pre vás znamená?

Keď sme dostali z Úradu vlády informáciu, že náš návrh schválili, nevedela som, čo cítiť. Racionálne viem, že to prináša výhody, ktoré pomôžu zviditeľniť vietnamskú menšinu na Slovensku a aj preto sme si tento boj zvolili. No v podvedomí som slová do tlačovky aj pre zasadnutia Výboru pre národnostné menšiny a ľudské práva písala pre budúce generácie. Verím, že toto uznanie bude znamenať, že Slováci a Slovenky budú viac otvorení spoznať našu menšinu a spoločne vytvoríme priestor, ktorý bude vzdelávať spoločnosť o vietnamskej kultúre od útleho veku. Je to však aj o tom, aby sme tu vedeli spolu žiť bez zbytočných predsudkov. Vzájomné spoznávanie sa na úrovni prijatia je podľa mňa zárukou dobrých vzťahov.

 

Narodili ste sa na Slovensku, vo vašej umeleckej tvorbe však kontinuálne skúmate tému identity. Cítite sa tu byť doma?

Pojem domov má pre mňa mnoho vrstiev. Nachádzam domov v rôznych aspektoch. Doma sa cítim, keď som v izbe, kde som vyrastala alebo keď s rodičmi jeme spoločný obed. Keďže som vyrastala s pocitom vykorenenia, domov som si vybudovala vo svojom vnútri. Bol to akt prežitia. Či je mi domovom krajina s Tatrami a Bratislavou ako hlavným mestom? To ešte objavujem. Ale vždy, keď som mala možnosť krátko žiť v zahraničí, cnelo sa mi za miestom, ktoré poznám – za Slovenskom. Povedala by som teda, že je to krajina, kam sa rada vraciam.

 

Cítiť u vás doma vietnamskú kultúru?

Určite áno. Vybavujú sa mi skôr maličkosti, ako napríklad usporiadanie nášho bytu – improvizáciu cítiť na každom centimetri. Dizajn má svoje vlastné pravidlá, ktoré načúvajú skôr pocitu ako nejakej forme estetiky. Farby nemusia ladiť, dôležitá je funkcia a praktickosť. Moji rodičia sú špecifickí v tom, že sa neradi zbavujú vecí, lebo jedného dňa sa im možno niečo ešte zíde. Nechýba, samozrejme, oltár, ktorý je komunikačným prostriedkom s predkami. Je to aj jediné miesto v byte, ktoré obsahuje fotky. A odkedy vnímam, tak si pamätám doma zavesený lunárny kalendár.

 

Ako sa vaša rodina dostala na Slovensko?

Otec Hoạt patril do vlny Vietnamcov, ktorí prišli do Československa v rámci pracovnej mobility medzi spriatelenými socialistickými štátmi. Prišiel tesne pred Nežnou revolúciou, a tým pádom aj medzi poslednými, ktorí tento program mohli využiť. Po páde komunizmu si mohla zostávajúca vietnamská komunita vybrať, či sa vrátia do rodného Vietnamu, alebo ostanú. Keďže sa otcovi aj ostatným naskytla možnosť zarábať si na základe vlastného podnikania, rozhodol sa stať Európanom. Napriek rôznym prekážkam, vrátane xenofóbnych atakov, mu to dávalo zmysel. A predpokladám, že podnikavá povaha jeho vietnamskej identity by mu to neodpustila. Po piatich odlúčených rokoch sa konečne mohli znovu zjednotiť s mojou mamou Mai aj s mojou sestrou Thanh – tie prišli, keď už Československo neexistovalo.

 

Prečo si otec vybral práve našu krajinu a ako ho tu prijali?

Nie som si istá, či mal na výber. Počul o Československu pekné veci – že sa tu dobre žije a že krajina je prívetivá a, samozrejme, aj to, že sú tu pekné ženy. Myslím, že po príchode sa mu to potvrdilo. O ženách sme sa síce nebavili, a predsa len ostal verný mame, ale povedal mi, že sa tu mal dobre. V práci ho mali radi a ľudia mu boli vždy nápomocní. Počas socializmu panovala iná nálada, čo sa týka menšín. režim sa snažil ponúkať pohľad internacionalizmu ako základný prvok socializmu a v rámci programu pracovnej mobility túto ideu praktizovali. Na druhej strane však otec hlavne na uliciach narážal na xenofóbne útoky, ktoré sa objavovali hlavne po roku 1989. Nerada by som toto tvrdenie zakladala na glorifikácii socializmu, skôr si myslím, že vtedajší režim kontroloval veľa aspektov života a dával si záležať aj na medzinárodných vzťahoch, najmä preto, lebo od nich závisela ekonomika.

 

Ako vyzerala vaša vietnamsko-slovenská výchova v Nových Zámkoch?

Našim sa v podnikaní darilo a zároveň chceli, aby som mala kontakt so slovenčinou od útleho veku, a preto sa o mňa od šiestich mesiacov starala opatrovateľka Anka. Mala som tak od malička slovenské kamošky, nasávala viac zo slovenskej kultúry a po večeroch som sa zasa synchronizovala s rodičmi. Aj preto mám lepšiu slovenčinu ako vietnamský jazyk a oveľa ťažšie sa mi nadväzujú vzťahy v rámci vietnamskej komunity.

 

V detstve ste chceli napísať knihu o svete so spojenými kontinentmi a bez akýchkoľvek hraníc. Kde sa vzala táto túžba?

Vedela by som určiť presné miesta v Nových Zámkoch, kde bolo poukazované na moju inakosť v negatívnom zmysle. Bolo to v škole, pri prechádzke mestom, v náhodnej čakárni. Neustále pripomínanie, že som cudzia alebo iná, ma značne ovplyvnilo. Vďaka kamarátstvam so spolužiačkami, z ktorých sa stali napokon najlepšie kamarátky, som však získala pocit prijatia. Na jednej strane som si bola vedomá, že sa líšime, ale bola som vďačná, že mi rozumejú. Aj preto vznikol v mojej detskej predstavivosti nápad spojených kontinentov. Vtedy to chcel byť príbeh lásky, kde si každý nájde svoju polovičku bez toho, aby musel riešiť ich pôvod. Ale podvedome som hľadala miesto, kam patrí každý bez ohľadu na korene a pozadie.

 

Čo podľa vás definuje identitu človeka?

Nespočetne veľa vecí. Od tých, ktoré nám naháňajú strach, až po pohyb ruky, keď niekoho zdravíme. Pre mňa osobne je veľmi dôležitá história, ktorá predchádzala môjmu príbehu a ktorá ma formuje dodnes. Poznať vlastných predkov, ich pamäť, mi ponúklo úplne iné nazeranie na moju identitu. Uvedomila som si aj to, že identita sa neustále mení. A asi najväčším objavom bola skutočnosť, že táto fluidita identity je v poriadku. Pochopiť to ma stálo veľa sily, keďže som vyrastala v prostredí, ktoré ma nútilo vybrať si iba jednu z možností. Ako dieťa migrantov som mala pocit, že v sebe musím pestovať národniarske cítenie pre Slovensko, aby som mohla byť dobrou občiankou. A ideálne zahodiť tú vietnamskú časť. V určitej chvíli svojho dospievania som aj odporovala rodičom a stala som sa tak súčasťou xenofóbneho nazerania na svet. Ale cítila som, že časť mojej osobnosti je tým podupávaná. Nechcela som stratiť nárok na moje vietnamské korene, a tak som sa obrátila proti radikálnemu hlasu a skôr načúvala otvorenosti. Som za túto cestu nesmierne vďačná, pretože by som pravdepodobne neobjavila silu bojovať za správne a férové veci. Vďaka nej som neostala pri jednoduchej ceste.

 

Viac ste sa touto témou začali zaoberať na študijnom pobyte v Plymouthe…

K podstate mojej identity som sa dostala až vtedy, keď som odišla zo Slovenska na dlhší čas. Potrebovala som odstup a tiež nové prostredie s novými impulzmi. Rozhodla som sa pre Anglicko, ktorého populácia je naozaj multikultúrna. Objavila som texty Stuarta Halla a Frantza Fanona, vďaka ktorým som prišla k odpovedi na predchádzajúcu otázku.

 

Kedy ste pocítili, že fotografia je vaša cesta?

Na to neviem s určitosťou odpovedať. Je to pre mňa neustála práca alebo cesta, ktorá ma baví, a preto v nej pokračujem. Vizuálne a svojím čarom byť instantne dostupná ma fotografia nadchla už v pätnástich. Dokázala v jednom obrázku obsiahnuť veľa pocitov a slov, ktorými som si prechádzala. Všeobecne sa mi fotografie spájajú s cítením a vyvažujú moju racionálnu stránku.

 

Študovali ste aj na Kráľovskej akadémii umenia v Holandsku. Čo ste si odtiaľ odniesli?

Škola bola v prvom rade spoplatnená, čo sa odzrkadlilo v jej zariadení, technické zabezpečenie ako aj prednáškové miestnosti mali skvelé. Na akadémii boli nesmierne precízni – na čas, na výkon, na výsledky. Na jednej strane sú všetky tieto aspekty veľmi dôležité, a mne osobne nastavovanie hraníc a termínov pomáha, ale takýto tlak som nezvládala. V Holandsku som si zažila viacero kríz, cez ktoré som sa dostala, až keď som sa vrátila na pár dní na Slovensko, aby som pocítila bezpečie rodičovského bytu. Túto krízu beriem skôr pozitívne, bez nej by som neprišla na to, čo pri tvorbe preferujem.

 

Vaše fotografie sú poetické, hĺbavé… Ako vznikajú ich koncepty?

Témy prichádzajú z môjho vnútra a z vecí, ktoré ma trápia. Moja tvorba pozostáva z ťažkých tém, ktoré som nevedela uchopiť inak než vizuálne. Fotografie nemajú estetickú funkciu, skôr majú v sebe napätie a výpovednú hodnotu. Poetickosť spočíva vo vizualite, ktorá ma baví a zároveň je protipólom politického obsahu vo fotkách.

 

V sérii Tu sa môžu miešať jablká a hrušky zachytávate potraviny v originálnych kompozíciách a zároveň sa pýtate, či sme niekým iným, keď migrujeme. Sme?

Z mojej skúsenosti určite sme. Pre mňa bola migrácia iba krátkym študijným pobytom v zahraničí a dala mi veľmi veľa. Zistila som, aké je to byť sama so sebou, naučila som sa fungovať v úplne novom prostredí, spoznala cudzích ľudí, ktorí vlastne neboli až tak cudzí. A čo to s človekom spraví, keď nemá na výber? Čo spraví migrácia do krajiny, ktorá sa od domoviny líši vo všetkých aspektoch? Je iné migrovať z Japonska do Kórey a iné z Vietnamu na Slovensko. Ale každá migrácia nás dokáže pokoriť. V tejto sérii som zobrazila identitu, ktorá má v sebe náznak dvoch odlišných kultúr. Vznikajú tak vizuálne hybridy, ktoré na prvý pohľad vyzerajú čudne, ale sú zároveň veľmi povedomé.

 

Práca Reframing Possibilities získala Cenu Nadácie Tatra Banky 2021 v kategórii Mladý tvorca. Čo bolo jej odkazom?

Séria vznikla počas pandemického obdobia, kedy sa šírili opätovné vlny hejtu a xenofóbie voči ľuďom ázijského pôvodu, pretože ľudia vinili z krízy Číňanov. A každý, kto mal šikmé oči, bol obeťou šikany. Najviac to pocítili americkí Ázijčania, ale zasiahli ma takéto narážky v oveľa menšom merítku aj mňa v Bratislave. Toto obdobie ma hodilo späť do minulosti a potvrdilo mi, že sa história opakuje. Našla som staré články, knihy a archívy fotografií, kde nadradená rasa a ponižovanie „menejcenných“ boli úplným obyčajom. Nahliadla som do obdobia rozmachu konceptu nadradenosti a menejcennosti – obdobia kolonizácie Indočíny, vtedajšieho Vietnamu, Francúzskom. Archívy mi pomohli pochopiť procesy, ktoré sa diali v prítomnosti. Prepájala som tak minulé časy so súčasnosťou a cez autoportrét som poukazovala na vlastnú skúsenosť, ktorá mi až príliš pripomínala staré časy.

 

Keby ste z vášho portfólia mali vybrať jednu fotografiu, ktorá vo vás vždy vyvolá zimomriavky, ktorá by to bola?

Čiernobiely portrét mojej babky. Vznikol v roku 2019, keď som navštívila Vietnam na tri dni s novinármi, ktorí pripravovali reportáž o vietnamskej migrácii. Zapla som jediné funkčné svetlo v jej izbietke. Povedala som, aby len sedela na posteli a spravila som pár záberov. Bála som sa, že fotografie budú tmavé, ale boli dokonalé – hoci to slovo nemám rada. Tie fotografie vystihovali presne to, čo som v babke videla, ticho a pokoj, ktoré z nej vždy boli cítiť. Pre mňa bola táto fotografia vždy silná, ale o niečo viac mi prirástla k srdcu, odkedy babka v máji zomrela. Žila vo Vietname, no myslím, že jej prítomnosť na Slovensku by zmenila viac – moja mama by sa necítila tak sama a ja by som mala možno väčšiu a skoršiu potrebu naučiť sa jazyk, aby sme sa vedeli dorozumieť. Myslím, že preto som po jej smrti cítila, že som niečo prepásla.

 

Zaujímavý príbeh má aj fotografia vašej mamy zo série Archív návratov…

Fotografia vznikla, keď bol otec vojakom v čínsko-vietnamskej vojne a mama mu chcela poslať aspoň niečo z domova. Mama sa teda nahodila, vybrala to najlepšie zo skrine, prišla do fotografického štúdia s charakteristickými rekvizitami a voilà, spomienka bola na svete. Pre otca vo vojne však znamenal ten kúsok papiera nádej. Je to jeden z mála príbehov, ktoré mi rodičia porozprávali o ich prežívaní počas vojnového obdobia. Celý svoj život poznali vojnu a keď sa skončila, vystavili sa ďalšiemu šoku – rozhodli sa odísť z rodného domova. Aj pre toľké traumy je pre nich ťažké otvorene rozprávať o minulosti.

 

Veľa sa zaoberáte identitou. Aký je váš vzťah k sebe samej? Máte sa rada?

Sebapoznanie mám na vysokej úrovni, vytváranie sebahodnoty je však pre mňa oveľa ťažší oriešok. Pracujem na tom intenzívne aj na terapiách, aj sama so sebou. V tomto momente viem iba povedať, že som si počas posledných rokov vytvorila nezdravý vzťah k práci a k výkonu, na základe ktorého sa formovala moja sebahodnota. Doviedlo ma to ku kritickým situáciám, aj preto som sa rozhodla tento vzťah liečiť.

 

V roku 2021 ste si dali ročnú pauzu od umeleckej práce…

Rok 2020 bol náročný na množstvo projektov a výstav, na ktorých som pracovala. Po prvý raz som pocítila pretlak práce a vyhorela som. Na konci síl som už hľadala východiská, ktoré boli skôr nezdravé. Tiež som potrebovala pauzu od neustáleho tvorenia – nechcela som sa zacykliť v rovnakých témach, chcela som mať priestor ohliadnuť sa za poslednými rokmi, kedy sa mi podarilo dostať sa do povedomia.

 

O terapii hovoríte otvorene aj na sociálnych sieťach. Prečo ste sa rozhodli pre tento krok?

Myslím, že v spoločnosti je psychoterapia stále stigmatizovaná. Vďaka mojej bubline som kvôli mentálnym krízam nabrala odvahu a našla si skvelú terapeutku. Po niekoľkých sedeniach mi ponúkla triezvy pohľad na moje problémy. Vďaka tejto neustálej spoločnej konzultácii viem robiť zdravé rozhodnutia a porozumieť vlastnému prežívaniu a emóciám. Nie vždy to išlo a bolo náročné vysporiadať sa s ťažkými situáciami, keď som radšej zvolila cestu sebaobviňovania, alebo naopak, vinu som hádzala na niekoho iného. Hovorím o tom nahlas, lebo verím, že to dokáže pomôcť aj ďalším minimálne rovnako ako mne.

 

Okrem fotografie je vám blízke aj písanie…

Fotografovať som začala, pretože som veci nedokázala popísať slovami. V škole som nevynikala v písaní slohov, priam to bolo zakaždým jedno veľké trápenie. Ale postupne, najmä posledné dva roky, som si k tvorbe slov našla cestu. Len som si ju musela upraviť podľa seba. Baví ma nachádzať nové prepojenia, baví ma skladať vety tak, že znejú skoro ako básne, avšak k rýmu majú ďaleko. Je to aj mojou introvertnejšou povahou. Radšej napíšem tisícky e-mailov, akoby som mala urobiť jeden telefonát. Ale aj tie už zvládam o niečo lepšie. (úsmev)

 

Vaša záverečná práca, v ktorej rozprávate o svojich predkoch, vyjde aj knižne. Prečo bola pre vás táto téma kľúčová?

Objavila som čaro textu, keď som mala písať diplomovú prácu. Stala sa kľúčovou, pretože bola vysoko osobná a po prvý raz na jednom mieste zhŕňam písanou formou rodinnú históriu. Mamine spomienky, otcove rozprávanie, vlastné retrospektívy. Bolo pre mňa dôležité zachytiť jednu slovensko-vietnamskú odyseu, pretože som ju tu ešte nenašla. A tiež preto, že som posledné roky hľadala a ukladala všetky naše príbehy a bola by škoda nemať ich upratané do jedného súvislého celku. Nakoniec diplomovka prešla rôznymi úpravami a jej najčerstvejšia podoba by mala vyjsť knižne začiatkom roka 2024.

 

Čo z rozprávania rodičov vo vás najviac rezonovalo?

Najmä veci, ktoré dovtedy nespomínali. Udalosti a ich vlastné zážitky, ktoré ostali v tajnosti alebo o nich nikdy nerozprávali. Príkladom sú mnohé momenty počas vojnového konfliktu medzi Amerikou a Vietnamom. Fascinovalo ma, že sa mame stala jamovitá cesta zvykom a že vidieť práve jamy bolo pre ňu upokojujúce v tom zmysle, že mala vždy „p ruke“ skrýšu v prípade, že na nich padala bomba. Jej bývalá realita je pre mňa až nepredstaviteľná, zaujímali ma tieto (ne)zahojené rany. Keď padla otázka o vojne, skôr sa zamerali na nedostatok jedla a vôbec sa nečudujem, že si mama a otec všímali tento uhol života. Hovorili, ako si vážili každé zrnko ryže a nemysleli to metaforicky. Mali vypočítané misky ryže a v maminej rodine sa o štátom danú dávku delili v určitom období až jedenásti. Hoci o práci na poli a simultánnom študovaní na základnej škole mama hovorila ako o dobrých časoch, muselo to byť náročné. Celkovo ich každodenné prežívanie bolo presiaknuté bojom o prežitie.

 

Rozoberali ste s nimi bolestivú minulosť – vojnu, mučenie, znásilnenie. Ako ste to na oboch stranách zvládli?

V rozhovoroch som musela byť opatrná a dbať, aby toho odhaľovania nebolo naraz priveľa. Takže som iniciovala dialógy v rôznych obdobiach počas dvoch-troch rokov. Psychicky som sa pripravovala i ja – nevedela som, že spomenú napríklad znásilnenie. Ale keď k tomu prišlo, vedela som, že to robím pre projekt a vedela som sa sčasti odosobniť. Keď som pocítila, že som už nátlaková s otázkami, nechala som si ich na ďalšie sedenie. Naši to zvládali prekvapivo dobre, a keď toho bolo priveľa, nepriamo mi to naznačili. Myslím, že si to vyžadovalo veľkú dávku odvahy a odhodlania o tom rozprávať. Najviac ma zasiahlo, keď mi naši rozprávali o mučení deda, otcovho otca. Bol členom komunistického hnutia aj počas obdobia francúzskej kolonizácie územia dnešného Vietnamu, čo sa nezhodovalo s predstavou režimu. Myšlienku komunizmu chceli úplne potlačiť a trestali každého, kto v ňu veril. Zachránili ho starší členovia, ktorí mu poradili, aby sa radšej vzdal a zachránil si život, a tým aj svoje budúce deti. Bez tohto aktu by som neexistovala a aj preto ma celá vietnamská história ovplyvňuje a študujem ju. V rodine sme zažili násilie i znásilnenie. Všetky tieto neúctivé činy formujú aj správanie Vietnamcov a Vietnamiek.

 

Rodina je asi tá najzásadnejšia vec vo vietnamskej kultúre. Prečo sú však mnohé témy napriek tomu tabu?

Rodina stojí nad všetkým. Veľký dôraz sa kladie na predkov, na uctievanie predchádzajúcich generácií a ich hodnôt, ktoré sú sväté. Paradoxne práve pre toto vznikajú momenty ticha a tabu. Pretože sa obetujete pre rodinného príslušníka, nech sa deje čokoľvek. Netreba sa pýtať na detaily, jednoducho to pre tú osobu spravíte. Aj preto sa mi rodičia nie vždy vedeli otvoriť. Veľa z týchto emócií si odložili a možno aj odmietajú otvoriť sa práve pre tú bolesť, ktoré ranu sprevádzajú. Z dôvodu mojej dvojdomej identity a tiež preto, že sa rodinné tajomstvá snažím odkrývať a pochopiť, mám trochu iné nastavenie od zvyšku rodiny. Rodina patrí medzi priority, ktoré mi dávajú pevný základ v živote, ale som veľmi úprimná a otvorená vo svojich názoroch a pocitoch.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív Kvet Nguyen, Tobias Paral

 

Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2023)