Vypracované telo, husté vlasy, impozantná výška. Hollywood si potrpí na dokonalú vizáž nielen u žien, ale aj u mužov a tí, ktorí jeho vysoké nároky nesplnia, majú len malú šancu preraziť. Petrovi Dinklageovi sa to však podarilo. Hoci má od ideálu krásy pomerne ďaleko, je držiteľom Zlatého glóbusu aj štyroch televíznych cien Emmy a celému svetu dokazuje, že prekážky sú na to, aby sa prekonávali.
Peter Dinklage sa narodil 11. júna 1969 s achondropláziou, najbežnejšou formou genetickej poruchy rastu kostí, ktorá spôsobila, že meria len 135 centimetrov. Všetci členovia jeho rodiny sú pritom zdraví a aj on sa spočiatku vyvíjal rovnako ako jeho starší brat Jonathan či ostatné deti. Otec John Carl pracoval ako poisťovací agent, a tak často cestoval za prácou, mama Diana pôsobila ako učiteľka hudby na základnej škole. Keď mal Peter jeden rok, lekári mu diagnostikovali dwarfizmus a jeho rodičov pripravili na to, že sa mu končatiny postupne prestanú vyvíjať, kým telo a hlava dorastú do bežnej veľkosti. Navyše, o štyri roky neskôr musel chlapec podstúpiť bolestivú korekčnú operáciu nohy. Ako dieťa si, prirodzene, svoju odlišnosť uvedomoval a reakcie okolia ho trápili, doma však nachádzal lásku, bezpečie a pocit, že nie je žiadny mrzák a rozhodne sa mu nikto v ničom nebude prispôsobovať. Veci v domácnosti zostávali na svojom pôvodnom mieste, hoc aj na horných policiach, a o jeho výške sa nikdy nediskutovalo. „Mal som to šťastie vyrastať v prostredí, ktoré ma naučilo akceptovať, kým som,“ hovorí.
Podporovala ho aj miestna komunita. Keď mal šesť či sedem rokov, začal s bratom v podzemí svojho domu v New Jersey s vystúpeniami pre dôchodcov zo susedstva. Vzali bábky, trojkolku a dvojalbum Quadrophenia od kapely The Who a predstavenie sa mohlo začať. „Z plechoviek od tuniaka sme si spravili biciu súpravu a predávali lístky za vrchnák od fľaše alebo tak,“ spomína Dinklage. Okrem bábkovej verzie rockovej opery niekedy predvádzali aj skladbu Send In the Clowns, teda Pošlite klaunov z muzikálu Malá nočná hudba, no hoci mal mladší z bratov na sebe parochňu, nikdy nebol oblečený ako klaun. „Už odmalička som vedel, že sa nebudem ponižovať,“ zdôrazňuje Dinklage. „Bol som na trojkolke a hrali sme celú pieseň a mojou jedinou úlohou bolo jazdiť na trojkolke a spadnúť z nej, jazdiť na trojkolke a spadnúť z nej a tí starí ľudia tam len tak sedeli… Je to vlastne veľmi smutný pohľad, keď tak nad tým teraz premýšľam, šesťročný chlapček, ktorý stále padá z trojkolky. Ale ak sa opýtate hocijakého herca, bude mať taký príbeh. Neviem, či Robert De Niro robil v suteréne bábkové predstavenia, ale niečo podobné sa v jeho živote určite dialo tiež.“
Vábenie múz
K susedom Dinklageovcov patril aj manažér Brucea Springsteena a malý Peter vídaval budúcu hviezdu pomerne často. Jeho samotného však namiesto hudby oveľa viac očarilo herectvo. Hoci bol podľa Petra tým „skutočným zabávačom“ v rodine jeho brat Jonathan, práve on našiel v divadle vytúžený únik. Na základnej škole veľmi nezapadol, často bol terčom šikanovania a stal sa uzavretým, prchkým a pomerne agresívnym. Ako desať či jedenásťročný si však prvýkrát zahral hlavnú rolu v školskom predstavení, a to všetko zmenilo. Klasický príbeh Zamatový zajačik o tom, aké dôležité je snívať, mal u divákov veľký úspech a Peter prvýkrát zažil ten pocit, keď vám tlieskajú v stoji. V tej chvíli sa rozhodol, že sa aj napriek svojmu hendikepu stane hercom. Keď dokáže plyšový zajko ožiť, potom sa môže aj jednému nízkemu chlapcovi splniť sen o divadle. O filmoch v tej dobe ešte veľmi neuvažoval, lebo Dinklageovci nemali televízor. Aspoň oficiálne. V puberte totiž Peter rodičov prichytil, ako potajomky pozerajú čierno-biele programy na debni, schovanej v skrini a „odvtedy to už bolo o trojčlennej spoločnosti“.
Aj mimo domova sa veci pohli k lepšiemu. Po nástupe na strednú školu sa naučil pristupovať ku svojmu vzhľadu s nádychom irónie, a to ovplyvnilo aj postoj ostatných. Zapísal sa tiež na výtvarný a dramatický krúžok a s plnou podporou rodičov pomaly kráčal za svojím osudom. Po maturite nastúpil na súkromnú umeleckú školu Bennington College v odbore dramatické umenie, hrával v školských predstaveniach a popritom fajčil trávu, veľa pil a žúroval. V podobnom štýle chcel pokračovať aj po dokončení štúdia. S kamarátom a spolužiakom Ianom Bellom sa preto v roku 1991 presťahovali do New Yorku, aby tam založili divadelnú spoločnosť, no stret s realitou bol rýchly a krutý. Ich byt nemal kúrenie a celý sa triasol, keď okolo prehrmeli vlaky. Trúba nefungovala, lebo v nej bývalo množstvo krýs a keď sa na to mladíci domácemu posťažovali, vytiahol na nich v obývačke nôž. Vlastne to ani nebola obývačka, ale „priestor, kde sme mohli organizovať žúry a vyberať peniaze na nájomné,“ spomína Bell. Po roku sa nádejní herci nakoniec ocitli na mizine a zo svojho brlohu sa museli vysťahovať.
Len žiaden trpaslík
Bell odišiel do Seattlu, kde dodnes pôsobí ako herec a režisér, Dinklage sa rozhodol zostať v New Yorku. Žil z ruky do úst – dokázal sa síce v zamestnať v divadle, oveľa lepšie peniaze však hercom prinášali reklamy a s tým bol problém. Petrovi totiž neustále ponúkali len ten typ úloh, ktoré zo zásady odmietal robiť. Trpaslíci a škriatkovia? Na to zabudnite! Dinklage si už v počiatkoch kariéry vybudoval priam alergiu na špicaté topánky, falošné brady a nadpozemské postavy. „Vždy sa pýtam: Prečo sú všetky tieto fantasy knihy, najmä pre deti, posadnuté tým, aby boli ľudia mojej veľkosti fantastickými bytosťami? Keď som vyrastal, hovorieval som si ´To akože vážne?´. Trápilo ma to. Možno Tolkien alebo ostatní nikdy nestretli niekoho mojej veľkosti. Možno keby sa spriatelili s niekým nízkeho vzrastu, nenapísali by to takým spôsobom.“ Dinklage mal, skrátka, svoju hrdosť a z tej spočiatku nebol ochotný ustúpiť ani o piaď. „Nechcel som ani vedľajšiu šichtu. Bol som predsa hercom, bol som spisovateľom. Bol som absolventom Benningtonu!“ Z ideálov sa však ešte nikto nenajedol, a tak aj on napokon bol nútený spraviť kompromis.
Oprašoval teda klavíry v predajni s hudobnými nástrojmi, v záhrade odborníka na Shakespeara trhal burinu a odstraňoval včelie hniezda, chvíľu bol aj nezamestnaný. Nie však nadlho, ako hovorí, lebo „nedokázal prehltnúť pocit viny“. V roku 1995 sa však konečne aj naňho usmialo šťastie, keď dostal rolu v nízkorozpočtovej komédii Living in Oblivion (Život v oblakoch) po boku herca Steva Buscemiho. Zahral si tam vlastne sám seba – frustrovaného malého herca, ktorý sa sťažuje, že sa má objaviť v sne jednej z postáv. „To je jediný spôsob, ako z toho spraviť sen – že tam dáte malého človeka? Poznáte niekoho, kto mal sen s trpaslíkom? Nie! Ani ja nemávam sny s nízkymi ľuďmi,“ hovorí Peter ústami filmovej postavy. Snímka mala síce pomerne veľký úspech, no kariéru mu to veľmi neposunulo. Nedokázal ani získať žiadneho agenta, ba dokonca uvažoval, či to všetko nie je len jedna obrovská chyba. „Začal som v sebe živiť hnev a hovoriť si: Nepotrebujem vás! Budem písať poéziu. Prečo by som mal chcieť byť členom vášho klubu, keď ma v ňom nechcete?“
S hviezdami po boku
Napriek tomu to nevzdával. Možno neplánoval úplne preraziť, dúfal však, že sa mu aspoň podarí vyžiť z toho, čo tak veľmi miluje. „To, čo naozaj chcem,“ povedal vtedy v rozhovore pre internetovú stránku divadla, kde pôsobil, „je hrať romantického hlavného hrdinu a získať si dievča“. Stále mu to však nešlo – so ženami ani s peniazmi. Po ďalších dvoch zúfalých rokoch živorenia sa preto rozhodol zamestnať na plný úväzok a našiel si administratívnu prácu. Nenávidel ju, no pri vypĺňaní dát do tabuliek vytrval celé roky, až kým svojho 33-ročného kolegu neodporučil Steve Buscemi režisérovi komédie 13 Moons (13 mesiacov) o policajnej stanici, kde sa stretnú kňaz, tehotná speváčka a klaun, ktorý nie je smiešny. Nudnej kancelárii mohol dať definitívne zbohom o dva roky neskôr, keď prijal ponuku na nízkorozpočtový film The Station Agent (Prednosta). V ňom konečne dostal rolu podľa svojich predstáv – a ešte hlavnú! V komediálnej dráme stvárnil muža, ktorý miluje vlaky, no nemá rád ľudí a keď zdedí machom obrastenú nepoužívanú budovu železničnej stanice, presťahuje sa do nej v snahe nájsť vytúženú samotu. Namiesto toho mu však osud do cesty privedie ženu (Patricia Clarkson) a muža (Bobby Cannavale), ktorí mu ukážu silu lásky a priateľstva.
Film sa stal hitom, získal cenu divákov na festivale Sundance aj ocenenie BAFTA za najlepší scenár a jeho tvorcom sa konečne otvorili brány k úspechu. Ešte v tom istom roku si Dinklage zahral v niekoľkých divadelných hrách, vrátane Richarda III. a účinkoval aj vo filme Tiptoes (Diablici) s plejádou zvučných mien. Rozpráva o dvoch milencoch (Matthew McConaughey a Kate Beckinsale), ktorí zistia, že čakajú bábätko. Príbuzní budúceho otecka však trpia dwarfizmom, a tak si aj dvojica prechádza ťažkým obdobím analyzovania rizík a obáv. Všetko sa ešte skomplikuje, keď sa mladá žena zamiluje do svojho nízkeho švagra (Gary Oldman). Tak gýčovité, ako to znie, to aj bolo a film u divákov prepadol. Podľa Dinklagea bol pritom pôvodný zostrih filmu nádherný, no produkčná spoločnosť vyhodila režiséra a nechala ho prerobiť na „romantickú komédiu s malými ľuďmi“. Problémom bolo aj obsadenie, keď musel štandardne vysoký Oldman loziť na kolenách. „Je to takmer ako blackface,“ prirovnal Dinklage situáciu k make-upu, ktorý kedysi používali ne-černošskí umelci na vykreslenie karikatúry osoby tmavej pleti. „No hoci mám svoj názor na politickú korektnosť, povedal som si: Je to Gary Oldman. Môže si robiť, čo chce, a ja som strašne rád, že som tu.“
Jeho srdcu najbližšie
Pred kamerou sa našiel, a preto bol postupne ochotný aj čosi obetovať a ubrať zo svojej zásadovosti. V komédii Elf (Vianočný škriatok) stvárnil podráždeného detského autora, ktorý zmláti hlavného hrdinu (Will Ferrell), keď si ho pomýli so škriatkom, vo filme Lassie bol cirkusantom, no a najväčším prekvapením bolo jeho účinkovanie v dobrodružnom filme Narnia: Princ Kaspian, kde stvárnil Trumpkina. Rolu cynického červeného trpaslíka s bradou a špicatými topánkami vraj prijal preto, že nie je hrdinom, ani zloduchom, ale čímsi medzi tým a diváci takéto cynické postavy oceňujú. „Pomáha to rodičom a dospelým pokračovať vo svojej ceste,“ hovorí Dinklage s vedomím, že jeho mladšie ja by zrejme bolo zhnusené. Už na to však kašle. „Choď si zasa dať na večeru burger. Pozri sa pod trúbu – ó, áno, to je potkan. Ja si užívam prvú triedu, chlapče!“ povedal by vraj tomu snobovi, ktorým býval. Takéto vnútorné konflikty však často riešiť nemusel, postupne totiž prichádzalo aj množstvo ponúk, ktoré neboli napísané pre ľudí s nízkym vzrastom. Seriály, filmy, komédie… Romantika, akcia a k tomu divadlo, ktoré je stále jeho srdcu najbližšie. Vlak sa rozbehol a šiel z projektu do projektu.
Konečne sa mu darilo aj v súkromí. „Myslím, že keď ste mladší, pri každej láske sú to tak trochu Búrlivé výšiny. Rómeo a Júlia neboli napísaní pre štyridsiatnikov. Vždy som sa zamilovával do niekoho, kto to neopätoval, lebo udržiavať si odstup je predsa romantickejšie ako zbližovanie. Takto fungoval môj mozog v mladosti,“ hovorí. Keď mal však 35, na večierku u kamaráta sa stretol s čarovnou, o šesť rokov mladšou (a 33 centimetrov vyššou) divadelnou herečkou Ericou Schmidt a našiel v nej tú pravú. „V meste bol vtedy cirkus, snežilo a cez Manhattan viedli dlhý rad slonov. Bolo to ako z nádherného fantastického bláznivého romantického filmu o konci sveta,“ spomína na zoznámenie. Výškový rozdiel mu vraj nikdy neprekážal, a to platí aj pre jeho manželku. Erica má v živote iné priority a o Petrovi hovorí, že je neuveriteľne príťažlivý, očarujúci, vtipný a sexi. Za pravdu jej napokon dávajú aj iní – vraj keď je v miestnosti Dinklage, všetky ženy sa zhŕknu okolo neho. „Reagujú na pohodu a zmysel pre humor. Vždy som ich dokázal rozosmiať, čo dosť pomáha,“ vysvetľuje umelec, ktorý však má oči len pre svoju manželku. Hovorí o nej, že je preň veľkou inšpiráciou a kvôli oddanosti divadlu ju označuje za skutočnú umelkyňu v rodine. „Ja som len televízny herec, ktorý platí účty.“
Víťaz hry o tróny
Tie mu už dnes vrásky na čele rozhodne robiť nemusia. Najmä nie odvtedy, čo zdvihol telefón a na druhej strane linky prehovoril istý priateľ priateľa David Benioff. Scenárista a producent práve chystal sfilmovanie knižnej série Georgea R. R. Martina Pieseň ľadu a ohňa a pre rolu Tyriona Lannistera si vybral práve Dinklagea. „Vedel som, že je neuveriteľne zábavný a inteligentný a má štipľavý humor,“ vyjadril sa o svojej prvej a jedinej voľbe. Herec však jeho nadšenie spočiatku nezdieľal. Mal už za sebou skúsenosť s Narniou a po ničom podobnom veľmi netúžil. Filmárom dal ultimátum: „Žiadna brada, žiadne špicaté topánky. Skutočná ľudská bytosť.“ Tí súhlasili a ostatné je história, veď výpravný seriál Game of Thrones (Hra o tróny) poznajú aj tí, ktorí ho nikdy nesledovali. Osudy lordov a dám, vojakov a čarodejníkov, vrahov a zloduchov Siedmich kráľovstiev prilákali k obrazovkám rekordné množstvo divákov a úspechy žali aj medzi kritikmi. Osem sérií Hry o tróny získalo neuveriteľných 389 ocenení vrátane 59 (!) cien Emmy a stovky ďalších nominácií. Seriál sa stal hitom, fenoménom, kultom a Dinklage sa pod to podpísal významnou mierou.
Jeho Tyrion Lannister je zrejme najobľúbenejšou zo všetkých postáv, snáď aj preto, že sa s ním pre jeho obyčajné ľudské slabosti mnohí dokážu stotožniť. Narodil sa ako mladší syn najmocnejšieho a najbohatšieho lorda v ríši, no jeho matka pri pôrode zomrela, a tak ho príbuzní obviňujú z jej smrti. Neznášajú ho aj kvôli jeho vzrastu – Tyrion totiž nezdedil nič z povestnej krásy Lannisterovcov, je nízky, má pokrútené telo, riedke vlasy a oči odlišnej farby. Pri jednej z bitiek mu navyše rozseknú tvár, čo robí jeho výzor ešte ohyzdnejším. Urážky okolia, odpor vlastnej rodiny aj životné rany sa prejavili aj na jeho povahe a Tyrion je cynický, oplzlý a pôžitkársky. Rád si užíva alkohol a náruč krásnych žien, zároveň však má láskavé srdce a nesmiernu inteligenciu, a tak aj napriek svojim nedostatkom postupne zastáva rôzne vysoké úrady. Dinklage o svojej slávnej postave hovorí, že jeho humor a prefíkanosť sú vlastne len spôsobom, ako prežiť. „Vie, že s mečom mu to vôbec nejde a toto je veľmi násilný svet, kde vládne armáda. Vzhľadom na jeho silu by v takom svete nedokázal prežiť, a tak ľudí poráža vtipom – je zábavný.“
Alexandra Kochová
foto Sita, HBO Max
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2023)