Sedím v Cité des arts v Paríži, oproti stanici Le pont Marie a z okna sa pozerám na Seinu. Vonku prší. Bezdomovec, ktorý býva v stane neďaleko pomníka obetiam kórejskej vojny, má zatiahnutý zips. Včera bolo teplo, ležal pred stanom, popoludní, keď som šla von, mal dokonca návštevu. Troch psov a jedného kamoša so zlatými zubami. Jeho sused spí na kartónoch v spacáku. Spáva cez deň a v noci vykrikuje.
Bývam vo štvrti Marais. Kývam si s predavačkou lístkov v metre, zdravím sa s recepčnými a usmievam sa na ľudí. Nepoznám tu nikoho a zo štipendistov som najstaršia.
Dve speváčky, dvaja tanečníci moderného tanca, zo deväť tvorcov bližšie nešpecifikovaného výtvarného umenia. Spisovateľ medzi nami nie je žiaden. Ak nerátam seba.
Na stretnutie, ktoré sa konalo v „našej“ kaviarni, sme prišli všetci. Krátko sme sa predstavili, väčšinou po anglicky, niektorí po španielsky a ja po francúzsky. Dobrým zvykom vraj býva otvoriť ostatným ateliér a povedať, čo robím…
Bývam teda v ateliéri. Vo svetlej izbe s výhľadom na Seinu, platany a bukinistov. Prišla som s manželom a zistili sme, že ak chcem po našom niekoho pozvať, budem musieť zohnať posteľ. Po pár dňoch sme na chodbe našli opretý matrac a vtiahli sme ho dnu. Kúpila som zamatovú zelenú deku, dva obrúsky a čajové sviečky a zariadila sa. V skrini som našla dve uschnuté orchidey v črepníkoch a zo zvyku polievať kvety, som ich poliala. Možno sa stane zázrak.
Stal sa zázrak, kvety sa preberajú a vystrkujú zo zeme nosy, teda korene, črepníky sú priesvitné, to sa mi páči, sledujem v nich dáky k životu sa prebúdzajúci pohyb.
Manžel sa vrátil domov. Upratala som po ňom neporiadok, postavila črepníky na svetlo, vytiahla zo skrine čísi nedomaľovaný obraz bližšie nešpecifikovanej výtvarnej techniky, na ktorom je mladá žena a nahováram si, že teraz sme tu my, čosi ako rodina.
Vedľa hrá ktosi výborne na klavíri a podvečer počuť árie z Opery.
Dve choré orchidey, mladá žena, ktorá sa pozerá z obrazu, je zamyslená, myšlienky má inde, vraví sa, ale predtým by ich mala mať tu, a tak vlastne ten jej pohľad z obrazu letí preč, akokoľvek sa ju snažím nasledovať, nedobehnem ju. Je to cudzia žena, ktorá nemá so mnou spoločné nič, len tento ateliér s výhľadom na Seinu. Cez deň, keď sa túlam po Paríži, si na ňu zavše spomeniem, ako si tam nedomaľovaná pozerá z môjho okna na ulicu a rozmýšľam, či si nemám kúpiť farby a domaľovať ju.
Na stole mám adventný kalendár s čajmi, hoci Vianoce sú ešte v nedohľadne. Každý deň otvorím okienko a vypijem čaj, opäť som o čaj staršia a bližšie k domu. Keď ich vypijem všetky, kúpim si ďalší a možno ešte jeden, ten naozajstný, ktorý má chvostík pod vianočným stromčekom. Na Vianoce idem domov.
V našej štvrti sa stratila mačka Lola. Je na všetkých rohoch na obrázku a súdiac podľa nových a nových fotografií, niekomu veľmi chýba. Chodím po Marais a hľadám mačku Lolu. V sobotu idem do kina, v nedeľu na omšu do kostola, cez týždeň do obchodu, do kaviarne a na cibuľovú polievku pod Notre Dame, na zeleninovú k Le Centre Pompidou.
Do mesta chodievam len za Máriou. Mária je slovenská spisovateľka žijúca v Paríži a vďaka nej sa tu cítim trochu ako doma. Čakám ju, kým príde z práce, v niektorej z kaviarní, pijem Monaco, to tu vraj pijú všetci, povedala Mária, napichujem si na špáradlo olivy a pozerám sa na ľudí. Obzerám si kabáty, topánky, kabelky, šaty a kašmírové šály a cítim sa ako na módnej prehliadke. To robievam všade.
Ktovie odkiaľ ide tá staršia pani v plisovanej sukni a leoparďom kabáte. Vyzerá ako umelkyňa. To robia tie špicaté topánky a rúž. Pred kaviarňou Jule, v ktorej sedím, spomalí. Vyzerá, akoby zablúdila. Nehľadá dáku mačku Lolu?
A iná pani ťahá nákupný vozík a telefonuje. Má prešívaný kabát a veľkú koženú tašku. Vo vlasoch namiesto čelenky slnečné okuliare. Snažím sa dešifrovať parfum, ktorý ju jemne ovíja spolu s cigaretovým dymom.
Mládež sa všade smeje. Prinesú im palacinky a oni výbuch smiechu. Medzitým telefonujú, četujú, rozprávajú sa. Palacinky chladnú, prinášajú im Monaco ako mne, fajčia, pripíjajú si.
Pes pri susednom stole vyliezol pani najskôr na kolená a potom na stôl. Pije pivo. Jeho panička číta akési dokumenty a keď si to všimne, usmeje sa.
Vtedy si spomeniem na stratenú mačku Lolu.
Domov sa veziem metrom, najskôr jedenásť zastávok, potom prestúpiť a ešte tri. Mária mi dala madlenky a caneles de Bordeaux. Mám ich doma v chladničke. Spomeniem si na ne, aj na svoj obraz, na kvety v okne a zelenú károvanú deku a teším sa domov. Doma koláče vyberiem z chladničky, rozmýšľam, že si k nim uvarím čaj, podobne ako to robievala teta Leónia v Proustovom Hľadaní strateného času, ale neuvarím, dnes som už adventné okienko otvárala. Vezmem madlenku a položím si ju na jazyk. Malinová čokoláda na jej povrchu sa začne roztápať… Najradšej by som ich zlupla na posedenie, no odkladám ich do chladničky. V škatuľke od koláčov mamy Poulardovej mám domáce madlenky od Márie, s malinovou čokoládou a caneles s rumom. Zrazu sa tu vďaka Márii a tým koláčom cítim trochu ako doma. Akoby ktosi (Mária) otvoril na Paríži dvere a pozval ma dnu.
„November slzy stiera,“ píše sa v jednej básni, zababušte sa do vlnených šálov, uvarte si čaj a upečte koláče! Parížanky pečú koláče.
Vaša Veve
Veronika Šikulová