Petru Toth poznáme vďaka unikátnym šperkom, ktoré čerpajú z našich ľudových tradícií. Po krojoch, zvykoch i symboloch pátra už celé roky a neotáľa sa za nimi vybrať ani do zabudnutých kútov Slovenska. Uplynulú jeseň svoju zvedavosť posunula až za oceán. So svojím tímom dva roky pátrala v archívoch, u pamätníkov aj v novo vydaných denníkoch Andyho Warhola, aby sa nakoniec sama vydala po stopách mamy známeho umelca – Júlie Warhola – z Mikovej až do Pittsburghu. A domov okrem strateného Júliinho kroja a pripravovaného dokumentu, ktorý cestou natáčala, priniesla mnoho cenných poznatkov…
1. Máte za sebou dobrodružnú cestu po stopách Júlie Warhola. Ako sa zrodil tento nápad?
Pred dvoma rokmi som trávila pomerne veľa času na východe. Tak ako v minulosti, hľadala som inšpiráciu pre našu tvorbu. Na východnom Slovensku som však zistila, že v mnohých dedinkách sa kroje stratili a už nežijú pamätníci, ktorí by nám ľudový odev v ich obci aspoň slovne opísali. Hľadala som príčiny, prečo tomu tak je a jednou z hlavných bolo vysťahovalectvo. Dnes (nielen) na východnom Slovensku nenájdete rodinu, ktorá by nemala vo svojej histórii člena, ktorý buď chodil do Ameriky za prácou, alebo tam aj zostal. Ľudia do Ameriky odchádzali v krojoch, ale ak sa vrátili späť, vrátili sa už v civilnom odeve. A takto sa pomaly kroje vytratili z nášho územia. Toto sa odohrávalo približne pred sto rokmi. Chcela som na príklade vysťahovalectva ukázať, že keď nebudeme dbať o naše korene, môže nás opäť čakať rovnaká situácia a naše ľudové odevy, remeslá a zvyky sa môžu navždy vytratiť. Akákoľvek téma sa najlepšie komunikuje prostredníctvom reálneho príbehu. Musela som nájsť silnú ženskú hrdinku. Stala sa ňou matka Andyho Warhola – Júlia.
2. Čo vás pri pátraní v archívoch na nej najviac zaujalo?
Na príbehu jej života si môžeme predstaviť príbehy tisícov ľudí v tej dobe. To, čo všetko vydržali, je neuveriteľné. My sa stále na niečo sťažujeme, ale väčšina z nás by psychicky ani fyzicky nezvládla ani zlomok toho, čo vtedy naši predkovia zažívali. Júlia bola silná, nezlomná, pracovitá a lojálna. Zomrela jej prvorodená dcérka, s manželom sa nevidela deväť rokov, vždy, keď jej z Ameriky posielal ťažko zarobené peniaze, tie sa po ceste niekde stratili, zažila vojnu, evakuáciu obce, v krátkom čase i smrť rodičov, svokrovcov a ďalšieho blízkeho príbuzenstva. A v neposlednom rade absolvovala strastiplnú cestu z Mikovej do Pittsburghu úplne sama, bez peňazí a znalosti jazyka. Prešla som presne po jej stopách a cesta mi trvala dva týždne. Ona cestovala približne mesiac. Po dvoch týždňoch, čo som používala modernú dopravu, mobilné dáta, benefity ubytovania a so znalosťou cudzieho jazyka som bola unavená a vystresovaná… Neviem si predstaviť, ako náročná bola tá cesta pre ňu. Mohlo sa jej po ceste stať všeličo, ale zvládla to.
3. Andyho otec Andrej nechal manželku Júliu samú doma deväť rokov. Za ten čas sa jej život obrátil hore nohami…
Andrej chodil do Ameriky takpovediac od puberty. Nevieme presne, koľkokrát sa vrátil, ale vieme, že v dobe, kedy opúšťal svoju čerstvú manželku, čakajúcu ich prvorodené dieťa, odchádzal po niekoľký raz. Jednak musel zabezpečiť rodinu, ale aj vojna bola na spadnutie a aby si zachránil holý život, musel pred povolávacím rozkazom utiecť. Jeho brat, ktorý zostal v Mikovej, umrel na následky vojny. Za tých deväť rokov, čo sa nevideli, Júlia pochovala prvorodenú Jozefínku, keď ako šesťtýždňová zomrela na podchladenie. Júlia prišla o dom, skrývala sa pred vojakmi v lese. Do konca života si pamätala mŕtve telá vojakov, ktoré pokrývali mikovské pasienky. Ich lebky vraj vyzerali ako veľké biele hríby. Po tom, čo dochovala svokrovcov, musela počkať, kým jej najmladšia sestra Eva dovŕši vek samostatnosti a až potom sa vďaka pôžičke od miestneho farára mohla vydať na cestu do Pittsburghu. Jej zmysel pre rodinu bol neskutočne silný a aj my sa od nej môžeme veľa učiť.
4. Čím sa v USA živila?
Po príchode do Pittsburghu bývali v malom byte na druhom podlaží dvojposchodového dreveného domčeka. Voda tiekla len studená, toaleta bola vonku. Andrej pracoval v bani a neskôr v železiarňach. Všetky tri deti porodila v tomto malom byte, čiže bola viac-menej žena v domácnosti. Keď prišla hospodárska kríza a Andrej prišiel o prácu, začala upratovať u zámožnejšej židovskej rodiny. So svojou veľmi lámanou angličtinou robila podomový predaj, dokonca vyrábala z plechoviek kvety, ktoré za pár centov predávala. Neskôr, keď žila s Andym v New Yorku, pomáhala synovi v jeho umeleckej továrni. Dopisovala názvy jeho obrazov a starala sa o jeho zázemie. Američania hovorievali, že to bola typická „česko-slovenská ženuška“.
5. Aký mal Andy vzťah s mamou?
Asi ako väčšina z nás, matku potreboval a zároveň boli dni, kedy ho vyčerpávala. Keď bol malý, trpel rôznymi ochoreniami, no ona vždy našla spôsob, ako ho zabaviť. Nosila mu komiksy, kartičky, dala náušnice do záložne, aby mu mohla kúpiť projektor. Aj keď bola rodina chudobná, vždy mali doma farbičky a farby na tvorbu umenia. Za každý dobrý obrázok Júlia odmenila chlapcov sladkosťou. Väčšinu takýchto domácich súťaží vyhrával najmladší Andy. Keď sa v dospelosti Andy odtrhol a odcestoval do New Yorku, na svoje korene aj rodné mesto zanevrel. Nevyhovovalo to jeho celebritnému alter egu, ktoré si v New Yorku budoval. Chcel byť slávny a zároveň mal silné rusínsko-slovenské korene. Na verejnosti vravel, že miluje hamburger a milkshake, doma však jedával len naše kapustové jedlá, zemiaky a placky a s matkou sa zhováral „po našomu“. Júlia prišla za ním do jeho newyorského domu a 20 rokov sa do Pittsburghu nevrátila. Ako každému dospelému mužovi, občas mu mama liezla na nervy, ale zároveň bola súčasťou jeho života aj tvorby. Ku koncu života začala trpieť demenciou a Andy už mal veľké zdravotné problémy, preto ju poslal do domova pre seniorov, za ktorý v plnej výške platil. Júlia si vtedy želala už len jediné – aspoň raz opäť vidieť Andyho. Ten mal však panický strach z nemocníc a nedokázal prísť matku navštíviť. Jej posledné želanie nikdy nebolo splnené.
6. Júlia sa vám stala blízka. Čím sa vám dostala pod kožu?
Zmyslom pre výtvarné umenie. Bola veľmi talentovaná a tvorivá výtvarníčka, rovnako krásne spievala. Našla sa platňa s jej spevom, ktorú v Amerike nahrala pre sestru Evu do Mikovej. Počuť ju doslova vyvoláva zimomriavky. Momentálne pracujeme na dokumente z mojej cesty a plánujeme väčšinu Júliiných piesní použiť.
7. Čo vás počas cesty najviac dojalo?
Tri momenty. Prvý – v múzeu v poľskej Gdyni, venovanom téme vysťahovalectva. Je to tak krásne, citlivo a tvorivo spracované, že každému odporúčam navštíviť ho. Je tam akoby paluba lode a vy na ňu vstupujete cez lávku. Zvuky parníka a hluk prístavu podčiarkne atmosféru, ktorú zažívali ľudia cestujúci do Ameriky. Druhý dojímavý moment bol, keď som sa ocitla na ostrove Ellis Island, kde sídlil úrad, ktorý takpovediac triedil prisťahovalcov. Vonku na záhrade spravili dlhé kruhové pamätníky, na ktorých sú vyryté mená všetkých prisťahovalcov, ktorí prešli cez tento ostrov (a zachovali sa v archívoch). Vidíte tam mnohé slovenské mená a, samozrejme, našla som aj to Júliine. A posledný moment bol v Pittsburghu pri Júliinom náhrobnom kameni. Doniesla som jej kvietok spred jej studničky v Mikovej, ktorý som si vložila do skicára a cestoval celú cestu so mnou.
8. Čo ste si z celej cesty odniesli?
Naučila som sa vážiť si, čo doma máme. Ja som si vždy vážila Slovensko, milujem našu krajinu. Ale takto z pohľadu vysťahovalca som si uvedomila, ako by mi chýbali také každodenné maličkosti. Po dvoch týždňoch cestovania mi chýbala polievka, nič mi nechutilo a aj kultúrne sme niekde úplne inde, ako ľudia napríklad v New Yorku. Aj v dobrom, aj v zlom, samozrejme. Uvedomila som si, akú slobodu a bezpečie zažívame na našich uliciach oproti uliciam v Londýne alebo New Yorku. Brala som to ako samozrejmosť, teraz to už tak neberiem.
9. V Mikovej, rodnej obci Warholovcov, vznikne nový priestor venovaný Júliinej pamiatke. Čo v ňom bude a čo to pre vás znamená?
Popri mojej ceste sme urobili zbierku na dokument, ktorý sme natáčali, etnografický výskum strateného kroja, rekonštrukciu kroja a nakoniec, aby sa mohol niekde tento kroj vystaviť, sme pridali vznik akejsi pamätnej izby Warholovcov. Miestnosť musíme celú zrekonštruovať, pretože je to bývalá obecná pošta. Chceme sprístupniť celý príbeh rodičov Andyho Warhola verejnosti, turistom aj náhodným okoloidúcim. Nechceme vytvoriť klasické múzeum, pretože v rukách nedržíme žiadne artefakty. Skôr chceme priniesť niečo interaktívne a moderné. Niečo, čo v ľuďoch zanechá príjemnú spomienku, pamiatku.
10. Za vzormi ste sa aj v minulosti vyberali priamo do terénu…
Naposledy sme si obehli Liptov a prešli sme hĺbkovo tri liptovské obce. Objavili sme čarovnú babičku, ktorá kvetnato opisovala, ako kedysi pestovali ľan a vyrábali z neho odevy. Pamätala si všetko do absolútneho detailu. V takýchto momentoch si poviem, že to, čo robím, stojí za to.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Petry Toth
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2024)