Michaela Ahonen našla svoj domov v Severnej Karélii, na mieste, kde priezračné jazerá susedia s krásnymi hlbokými lesmi, kde neexistujú ploty a nikto nikoho nediriguje. Grafická dizajnérka a ilustrátorka tu objavila saunové bohyne, palacinkové štvrtky, elfské mená na rodných listoch aj tajomstvá skutočne dobre fungujúceho štátu. Svoje vyše desaťročné skúsenosti o živote v krajine, kde sa človek musí obrniť dávkou fínskeho „sisu“, aby zvládol vrstvy overalov v teplote mínus 30 °C a nepreniknuteľnú tmu, nedávno spísala aj vo svojej knižnej prvotine Sneh, sauna, Suomi.
Ako vyzerá typický februárový deň v Joensuu – lány snehu a večná tma?
Február je v rámci nekonečnej a tmavej fínskej zimy jeden z najkrajších mesiacov, lebo sme už prehupnutí do svetlej časti roka a vonku zvykne veľa svietiť slnko. Stále je však zima, pokojne aj mínus 15 °C, ľudia bežkujú, lyžujú, snowboardujú a rybári chytajú ryby v diere vysekanej do ľadu. Tu, v Severnej Karélii, vie snežiť ešte aj v polovici mája.
Bol život vo Fínsku váš dávny sen?
Ani nie, aj keď som vždy chcela žiť niekde v zahraničí a páčili sa mi aj niektoré severské aspekty ako soby, sneh, polárna žiara, islandské sopky, nórske fjordy… Ale mám rada leto, takže mojím vysnívaným miestom by asi boli Kanárske ostrovy alebo Austrália. Nuž, ale človek mieni… Fínsko je však fajn, hoci som si tu na všeličo musela zvykať. Po tých rokoch som už vcelku „pofínčená“ a len tak ma niečo nerozhádže, dokonca aj tmu a zimu zvládam s gráciou a tvrdošijnosťou.
V krajine tisícich jazier žijete vyše desať rokov. Čo vás sem priviedlo?
Okolo roku 2011 sme s dvomi naj kamarátkami šli do estónskeho Tallinnu študovať maľbu a jazyky na letnú univerzitu a keď už sme boli taký kúsok od Fínska, rovno sme sa previezli trajektom do Helsínk. Keďže sme boli študentky a Helsinki sú drahé, pridala som sa na vtedy populárny couchsurfing, aby som nám našla ubytovanie. Našla som ho u dvoch Fínov a s mojím teraz už manželom som si začala len písať, keďže bol práve na Islande. Písali sme si ale statočne! Po pár mesiacoch takejto komunikácie sme sa stretli v Kodani a naviazali vzťah, keďže sme jeden z druhého mali priam až osudovo dobrý pocit. Neskôr som si v Helsinkách našla prácu na polovičný úväzok v PR agentúre a presťahovala sa tam.
Musím ale povedať, že prácu vo Fínsku vo svojej branži som si hľadala už od prvej návštevy, páčil sa mi ich vymakaný svet dizajnu a architektúry a veľmi fungujúci štát. Asi by som sa sem presťahovala tak či tak, manžel či nie. Je tiež možné, že nebyť manžela, tak sa odtiaľto po čase aj odsťahujem, lebo byť sama v tme a sychravej zime nie je med lízať, nech má človek akýkoľvek plat. Zostala som aj preto, že Fínsko je luxusne vyspelá krajina, kde sa žije príjemne, ak si viete zvyknúť na nosenie tristo vrstiev oblečenia sedem mesiacov v roku.
Počas pandémie koloval vtip, že Fíni sa už nevedia dočkať skončenia opatrení, aby sa mohli vrátiť z odporúčaných dvojmetrových rozostupov k ich obvyklým päťmetrovým. Sú skutočne takí uzavretí?
Prisámbohu, že sú takí uzavretí, nie je to len stereotyp, hoci na fínske ženy to až tak neplatí. Fínski muži sú však často naozaj veľmi introvertní, nikomu sa nepletú do ničoho, na tvári majú nepreniknuteľný poker face… Poznám ale pár Fínov, ktorí sú veselší a otvorenejší od Španielov, takže neplatí, že čo Fín, to tichý mumák bez výrazu. S Fínmi obvykle dlhšie trvá skamarátiť sa, na druhej strane, ak už ste raz kamaráti, tak nimi najskôr aj navždy ostanete. Moja teória fínskej uzavretosti nie je vedecky podložená, ale myslím si, že v tejto veľkej riedko obývanej krajine ste si vždy mohli žiť po svojom a Fíni sú tak naučení – žiadne zízanie cez plot ako na slovenských dedinách, teda, niežeby tu ploty vôbec boli. Fíni sú okrem toho väčšinou luteráni, hoci teraz už vlažnejšie a luteráni sa snažia byť skromní, pracovití a čestní, čo tu na obyvateľstvo aj vcelku sedí.
Páči sa mi, že Fíni nechajú človeka dýchať, a to aj v rámci rodiny. Moja svokra ma berie takú, aká som, vôbec jej nevadí, že som cudzinka z postkomunistickej krajiny, že neviem úplne plynule po fínsky, že ešte stále nemám vodičský preukaz, že nemám vysoko platenú prácu… Viem si živo predstaviť, že pomyselná slovenská svokra by so všeličím takýmto mala problém, brblala by mi do výchovy detí a podobne. Tu ma nechajú žiť si podľa seba, čo je veľmi príjemné a oslobodzujúce. Sympatické je tiež, ako Fíni držia slovo. Bez rôznych zmlúv dá sa na nich spoľahnúť. Fíni sú tiež veľmi vkusní, ešte aj keď idete do lacnejšieho obchodu pre široké vrstvy, určite tam nájdete veľmi pekné, štýlové a vkusné veci – v tejto krajine nejako neexistuje gýč alebo som ho aspoň nikdy nevidela. S výnimkou vulgárno-smiešneho teplomeru do sauny, kde čím viac stúpa teplota, tým má škaredo nakreslený chlapík na teplomere väčšiu erekciu. Ha! Inak je to krajina decentného a dobrého vkusu.
A napriek tej uzavretosti sa teambuildingy často konajú v intímnej atmosfére sauny. Nie je to paradox?
Podľa mňa nie, pre Fínov bola sauna dlhé roky posvätná a rituálne očistná. V saune prebýval duch, duša, ktorá sa nazýva löyly, rovnako ako para v saune, ktorú kedysi chránili saunové bohyne, ktoré sú už teraz trochu zabudnuté, viac je v popredí saunový škriatok. Do sauny sa chodilo rituálne očistiť. Ženy sem chodili rodiť deti, lebo v saune bolo čisto a teplo a v starých tradičných saunách bola aj veľmi dobre vymyslená piecka so vstavanou kaďou na vodu, ktorá sa prehriala, a teda ste mali k dispozícii aj horúcu vodu na hygienu. Ale Fíni nie sú jediný národ, ktorý saunu považuje za posvätnú – napríklad u Rusov mala alebo možno stále má takýto význam báňa, v Kórei sa vo veľkom chodí do špeciálnych sáun džimčilbang a pôvodné národy v Severnej Amerike mali vo veľkej úcte potné chyže, kde sa chodilo aj v sprievode šamanov. Fíni sú od malička zvyknutí, že nahota je v poriadku a telá vyzerajú všelijako, nikomu nepríde nijako šokujúce byť v rúchu Adamovom so svojím šéfom. Mala som však jednu americkú kolegyňu, ktorá nemohla ideu sauny s pracovným kolektívom predýchať a radšej neprišla do práce (teda do sauny). Predpokladám, že arabské alebo africké národy s týmto tiež majú problém, ale my, Európania, sa tu adaptujeme rýchlo, saunovanie je tu súčasťou pracovnej kultúry.
Dopustili ste sa niekedy vo fínskej saune nejakého faux pas? A na čo by si Slovák zvyknutý iných pomerov mal dať pozor?
Podľa mňa som v saune vždy príliš krátko, aspoň oproti domácim. Takisto som ešte stále nenabrala nervy na avanto (ochladenie sa po saune v diere vysekanej do ľadu na povrchu zamrznutého jazera). Slováka v saune asi hlavne prekvapí, že pre Fína je alfa a omega celého saunovania para v saune, takzvané löyly. Bez löyly nie je sauna, a poriadna para sa samozrejme dosahuje tým, že sa na piecku kiuas leje z kýblika naberačkou voda. V slovenským saunách sa často saunuje dosť nasucho. Takisto by Slováci asi boli (najskôr príjemne) prekvapení fínskym zvykom brať si do sauny pivo alebo cider a piť ho priamo pri saunovaní alebo pri ochladzovaní sa vonku. Je autenticky fínsky zážitok piť studené pivo vonku na balkóne pri mínus 25 °C, špeciálne po pobyte v saune, kde bolo 85 alebo aj 100 °C.
Ako sa Fíni najradšej zabávajú, mimo saunovania?
Veľmi veľa chodia von športovať, vysedávajú v kaviarňach a v šenkoch a prekvapivo, majú radi karaoke. Veľa mužov hráva hokej, obľúbené je tu bežkovanie, v lete beh, bedminton, tenis… Takisto sú tu populárne klusácke dostihy. Máme tu veľa poľovníkov, domáci zbierajú hríby, bobule, chodia fotiť medvede do lesa. A v prímorských Helsinkách zasa veľa ľudí chodieva s loďkou na vodu, chytajú z mosta ryby, paddleboardujú v lete a wakeboardujú na jeseň. Fíni sú outdoorový národ a je to aj na nich vidieť. Starší tiež obľubujú tzv. lavatanssit, spoločenské tance, ktoré sa tancujú vo veľkých sálach. Niečo ako Let’s Dance, ale celonárodné a s menej vymakanými kostýmami. Ale živá hudba tam je!
Pred rokmi ste pracovali v reklamnej agentúre, kde ste tvorili aj memečká „Very Finnish Problems“ (veľmi fínske problémy). Ktoré patrili k najtrefnejším?
Spomínam si napríklad na jedno, kde sme dali trojuholník á la Maslowova pyramída potrieb. Na spodnej časti trojuholníka bola trojica škoricová rolka, káva a ticho. Nad ňou bola len škoricová rolka a káva, a na samom vrchu bola čisto len káva. Toto je svätá pravda, lebo väčšina Fínov pije kávu na hektolitre, ráno, poobede, večer, je jedno kedy, a asi by bez kávy upadli počas tmavej zimy do kómy, tak sú na ňu navyknutí. Tragicky pravdivé meme je fotka chlapa so zasneženou tvárou, v čiapke a s kapucňou na hlave, a meme praje šťastný prvý jarný deň. Koncom marca sú tu totiž ešte kopy snehu a snežiť môže hocikedy.
Aké zaujímavé rituály a tradície sa zachovali vo Fínsku?
Vo Fínsku sa zachovalo veľa pôvodných, pohanských tradícií, ktoré sa tu oslavujú plošne, nielen medzi komunitou ľudí vyznávajúcich pôvodnú fínsku spiritualitu. Takto sa napríklad oslavuje letný slnovrat s veľkými vatrami na hladine vôd, oslava sa volá Juhannus a ide o jeden z najväčších sviatkov v roku. Na prelome jesene a zimy sa zasa slávi sviatok Kekri na oslavu úrody predošlého roka, uctievajú sa predkovia, rituálne sa chodí do sauny a v minulosti sa vtedy tradične čarovalo a veštilo. Doteraz v meste Kajaani na Kekri obradne pália slamenú kozu Kekripukki. V niektorých mestách vo Fínsku a tiež v ruskej Karélii sa doteraz navštevuje rodina a známi aj v špeciálnych maskách. V máji sa oslavuje Vappu, sviatok venovaný študentom, kedy všetci vysokoškoláci vytiahnu svoje špeciálne fakultné overaly v rôznych farbách, na hlavu si dajú špeciálne čiapky, pijú simu (niečo ako medovina) a piknikujú vonku, teda ak zrovna neprší alebo nesneží.
Ako si privolať peňažného škriatka?
Budete potrebovať konský postroj, nejaký kostol, maslo a ovsené vločky. A musíte si počkať do Veľkej Noci, inokedy sa škriatkovia nevenujú zjavovaniu sa ľuďom, lebo riešia svoje škriatkovské veci. Mrknite sa do mojej knihy, je tam celý návod.
A čo Kalevala, známa kniha mýtov…
Kalevala je fínsky národný epos, ktorý dal v roku 1835 dokopy Elias Lönnrot, taká miestna obdoba nášho Pavla Dobšinského. Lönnrot zbieral od ľudí na dedinách hlavne na východe a severovýchode Fínska všelijaké mýty, povesti i básne a dal im ucelený tvar, ktorý poznáme pod názvom Kalevala. Kalevala sa dá kúpiť v podobe dlhých básní, ale takisto aj prerozprávaná, ktorá sa mne napríklad číta príjemnejšie. Kalevalou sa inak inšpiroval aj Tolkien pri svojich knihách, napríklad Silmarillion, ale aj časti z Pána prsteňov sú veľmi kalevaloidné!
Hovoríte, že byť ženou vo Fínsku je upea – super. Prečo?
Fínsko je menej patriarchálnou krajinou ako Slovensko a my, ženy, tu máme oveľa väčšiu slobodu robiť si, čo sa nám zachce, vyzerať, ako sa nám chce a pracovať v rôznych profesiách, na Slovensku často vnímaných ako čisto mužské. Vídavam tu ženy v montérkach, ktoré chodia kachličkovať kúpeľne, ženy riadiace pluhy odhŕňajúce sneh, ženy pilčíčky v lese a podobne. Takisto je tu všetkým jedno, či žena nosí make-up, alebo nie, či sníva o svadobných šatách a piatich deťoch, alebo nie a takisto tu nik vo všeobecnosti nevedie nemiestne komentáre ohľadom ženských tiel, alebo aspoň s tým mám minimum skúseností. Bola som tu tehotná už dvakrát a ľudia v mojom okolí to absolútne neriešili. Niektorí sa spýtali na očakávaný dátum pôrodu alebo mená, ale inak som nepočula žiadne všetečné reči a nevyžiadané rady. Ako žena tu nepociťujem tlak spoločnosti a nevyslovené očakávania byť taká alebo onaká, môžem si len tak byť. Navyše, fínski muži takmer vždy vedia dobre variť a robia všetky domáce práce, starajú sa svedomito o deti a neočakávajú od žien domáci servis, čo je osviežujúco rovnostárske. Mám tu napríklad 51-ročnú kamošku, ktorá je dobrovoľne a šťastne bezdetná a dvakrát rozvedená a pred pár rokmi sa rozhodla, že si pôjde rozšíriť pracovné kompetencie do Španielska. Prenajala si super byt pri pláži, doniesla si tam svojich dvoch psov, začala randiť s miestnymi muchachos guapos a do Fínska odbiehala len na pár mesiacov v roku. V práci, ktorú má stále vo Fínsku, s tým nemali žiaden problém a okolie a jej rodina ju podporujú, takže úplne pohodička.
Ako vznikla štvrtková tradícia palaciniek a hrachovej polievky?
Kedysi tu boli zvykom piatkové pôsty, a teda vo štvrtok sa jedlo sýtejšie jedlo. Ustálila sa kombinácia hrachovej polievky a palaciniek, ktorá pretrvala aj po tom, ako sa Fíni prehupli z katolíkov na luteránov (s troškou pravoslávneho kresťanstva na východe Fínska). Podľa toho, ako dlho už tento zvyk trvá, sa Fínom asi páči a veľa mužov si spomína na hrachové polievky, ktoré jedli na povinnej vojenčine. V knihe spomínam aj recept na pannukakku, palacinkový koláč, ktorý sa tradične jedáva s jahodovým džemom a so šľahačkou.
Fínsko dalo svetu jedno z tých ľúbivých slov, ktoré v sebe zahŕňajú celú filozofiu. Čo je to „sisu“?
Sisu je niečo ako zaťatosť, tvrdošijnosť, schopnosť postaviť sa nepríjemnostiam čelom a proste sa nimi prehrýzť. Niečo na spôsob môjho obľúbeného citátu od Winstona Churchilla: „Keď kráčaš peklom, kráčaj ďalej.” V praxi sisu využívame veľmi často, už len kvôli tomu, že veľká časť roka je zima a tma a my to musíme nejako prežiť.
Fínsko sa tiež často umiestňuje medzi najšťastnejšími krajinami na svete. Čím to je?
Metodológia týchto výskumov je rôzna a prihliada na všelijaké makroekonomické ukazovatele, takže napríklad neberie do úvahy vysoké počty samovrážd vo Fínsku. Rozumiem ale, že sa Fínsko umiestňuje v týchto rebríčkoch vysoko, lebo sa vlastnými schopnosťami vypracovalo z chudobnej krajiny, ktorú stáročia niekto okupoval (Švédi, Sovieti), na sebavedomú krajinu so špičkovým zdravotníctvom, školstvom, silnou armádou, svetoznámymi značkami (Marimekko, Artek, Nokia, Fiskars), obľúbeným hudobníkmi a umelcami a neskorumpovanými politikmi. Na všeličo sa tu dá frflať, ale ako sme my vo vyspelom svete už tak či tak extrémne bohatí, tak severná Európa s Fínskom na čele je super bohatá, vynikajúco riadená a život tu je vcelku bezproblémový. Aj keď nebudem klamať, občas vie byť aj dosť nudný.
Čo je „jokaisenoikeus“ a ako vyzerá v praxi?
Ide o veľmi severoeurópsky fenomén, majú ho aj vo Švédsku. V preklade znamená „právo každého človeka“ a dáva ľuďom právo na voľný pohyb v prírode, na zbieranie bobúľ či hríbov, stanovanie či zakladanie ohňa, pokiaľ neplatí výstraha. Keďže v severnej Európe sú zalesnené plochy skutočne veľké, je tu aj veľa turistických trás a útulní, a tak sa toto právo dá príjemne využiť v praxi. Fíni si zväčša nestavajú ploty, sú tu len ploty okolo diaľnic, do lesov sa tak dá ľahko vstúpiť. Na súkromných pozemkoch jokaisenoikeus neplatí, ale keďže majitelia si zväčša svoje pozemky neoplocujú a tabuľka „súkromný pozemok” je umiestnená len niekde, je takmer nemožné niekomu nevojsť na jeho pozemok. Ľuďom to ale nezvykne vadiť, teda pokiaľ im nestojíte rovno v záhrade.
Zuzana Zimmermannová
foto Esa Ahonen
Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2024)