Američania vravia, že stačí prekročiť magickú výšku sto kilometrov nad povrchom Zeme, aby sa z človeka stal astronaut. Rusi zasa tvrdia, že minimálne v tejto výške treba našu planétu celú obletieť dookola a z človeka je kozmonaut. Do výšky sto kilometrov (a viac) nad zemský povrch sa však zatiaľ pozrelo niečo vyše päťsto ľudí a reálne len zopár jedincov zo 7 miliárd obyvateľov Zeme strávilo vo vesmíre viac ako deň či hodinu. V tomto kontexte sa budúci let Slováka Róberta Vokála do vesmíru javí ako sen, ktorý sa plní len veľmi zriedka. Zatiaľ. Lebo technológia napreduje rýchlosťou svetla…
Snívali ste o vesmíre odjakživa?
Nespomínam si, či som túžil byť už ako malý chlapec kozmonautom, ale viem, že som chcel byť každý týždeň niečo iné. Jeden príklad za všetky: veľmi som doma otravoval s rybárskou udicou, až to napokon mama vzdala, kúpila mi ju a ja som ju nikdy viac do rúk nevzal. Už som chcel zasa niečo iné. Som však pyšný na to, že som dieťa poslednej generácie, ktorá ešte chodievala von na vzduch. Decká po nás už sedávali viac doma za počítačom.
Lenže i vy ste vďaka počítačovým hrám virtuálne skúmali celý vesmír…
Je to pravda. Začínal som jednoduchými hrami, no v istom bode som sa dostal k vesmírnym hrám, strieľačkám a ako som s počítačom rástol, aj hry boli čoraz zložitejšie a náročnejšie. Keď som si chcel virtuálne zalietať a zistil som, že lietadlo nerobí to, čo by podľa mňa malo, začal som sa obzerať po skutočnom lietaní. Vyskúšal som simulátory lietania…
Simulátory lietania? Akože sedíte v kokpite lietadla a lietate?
Presne tak. Keď som dosiahol určitú úroveň lietania na akože bežnom lietadle, napadlo mi vyhľadať simuláciu letu do vesmíru. Mal som cez dvadsať a hrával som sa na simulátore vesmírnych letov, o ktorom moji rovesníci tvrdili, že je to tá najnudnejšia vec na svete, pretože všetko veľmi dlho trvá, všetky pohyby sú veľmi jemné a pomalé a na pozadí je stále nejaká Zemeguľa a čierna obloha. Ale vďaka tomu som sa vrátil späť ku stredoškolskej fyzike, musel som si doplniť vzdelanie, spoznať Keplerove fyzikálne zákony a to všetko iba preto, aby som sa takto virtuálne dostal na vesmírnu stanicu. (smiech)
Podarilo sa vám pilotovať lietadlo aj v skutočnosti?
Najlacnejší spôsob, ako dnes lietať, je skočiť si s padákom. Dá sa o tom síce diskutovať, pretože oficiálne ide o pád a nie let, ale rozhodol som sa to vyskúšať ako motiváciu po bakalárke. Ku skydivingu som pridal potom paragliding a nateraz som skončil s ďalšími licenciami na lietanie… stále totiž nemám dostatok finančných prostriedkov. Zvrat však prišiel vďaka súťaži Axe, v ktorej som vyhral letenku do vesmíru, a to je hádam ešte viac, ako som si kedy mohol priať. Jedného dňa manželka prišla domov a povedala: Tu máš deodorant s kozmonautom, môžeš vyhrať let do vesmíru! Nedalo mi to a po niekoľkých dňoch som sa cez internet do súťaže zaregistroval, zadal som nejaké kódy a čakal, koľký v poradí budem. Zistil som, že som dvanásty a podľa pravidiel prví traja Slováci postupovali do ďalšieho kola, ktoré sa malo uskutočniť na hudobnom festivale Sziget v Maďarsku. Zabral som teda a keď sa blížil deadline, ešte sa to na prvých priečkach trochu miešalo… Pol hodinu pred uzávierkou som naťukal posledné kódy a skončil som tretí.
Takže nasledoval Sziget…
Tam sa stretli súťažiaci z viacerých krajín, pričom ďalej mal postupovať už iba jeden z každej krajiny. Prechádzali sme rôznymi disciplínami a testami, museli sme doniesť RTG hrudníka, napojili nás na EKG, spravili osobnú prehliadku, absolvovali sme zrakový a sluchový test, testy na reflexy a v pretlakovej komore, kde bola nasimulovaná výška 5.000 m, sme si mali sledovať saturáciu kyslíka v krvi a správne dýchať. Takýmito testami väčšinou prechádzajú piloti bojových lietadiel. Išlo o pomerne seriózny screening, ale prístup súťažiacich bol rôzny. Niektorí vyslovene prišli na pivo, iní od rána klikovali a boli trochu premotivovaní. Ja som bol niekde medzi. Súťaž pokračovala teoretickými testami z histórie vesmíru, základov fyziky, chémie a podobne, nasledovala prekážková dráha a ďalšie disciplíny a na konci zápolenia som započul svoje meno medzi tými, ktorí sa dostali do ďalšieho kola. Sen o vesmíre sa opäť o kúsok priblížil. Súťažiaci z celého sveta sme sa stretli na Floride, kúsok od Kennedyho Space centra a v areáli blízko U.S. Austronaut Hall of Fame. Zo 120 súťažiacich zo 75 krajín malo vzísť 23 víťazov. Opäť nás čakali testy, prekážkové dráhy a testovania, tentoraz o niečo ťažšie. Jednou z úloh bolo aj postaviť model rakety a absolvovať centrifúgu či let akrobatickou stíhačkou, to ale bola čerešnička na torte podobne ako beztiažový let v Boeingu. V porote sedeli aj Buzz Aldrin (druhý človek na Mesiaci), zástupcovia firmy XCOR Aerospace a iní…
Ako ste vnímali toto veľké finále?
Podriadil som mu všetko, absolvoval som mesiace tvrdého tréningu, trápenia a nedostatku spánku, mal som toho veľa aj v práci a týždeň pred Floridou som si režim dňa prehodil na americký čas. Aj pri obyčajnom umývaní zubov som v hlave riešil nejakú tréningovú misiu. Odľahlo mi, až keď moje meno vyhlásili medzi tými pár šťastlivcami, ktorí dostali certifikát o tom, že raz poletia…
Nie je mi celkom jasné, prečo som sa ocitol medzi víťazmi. Niektoré disciplíny sa dokonca nedali ohodnotiť objektívne bodmi, napríklad pri lete stíhačkou to bolo iba „zvracal“ alebo „nezvracal“. Predpokladám, že hodnotenie tvoril skôr súhrn bodov z pohybových disciplín a testov, vrátane akéhosi celkového dojmu. Rozhodoval aj „teamwork“, entuziazmus a osobnosť. Moje výsledky neboli úplne zlé, ale viem, že som nebol najrýchlejší, najzdatnejší a maketa našej rakety nevystrelila. Asi ale na mne bolo vidieť, že chcem, že si idem za svojím cieľom a že som odhodlaný dať do toho všetko. Karma? Keby som sa nenominoval, alebo nepresvedčil ostatných v tíme, keby nebolo iné náhodné rozhodnutie, možno by som nevyhral…
Na videu z Floridy vidieť, ako si radosť z beztiažového stavu poriadne užívate…
Pre mňa prvý zážitok tohto druhu. Predchádza mu krátka príprava, tí s háklivejším žalúdkom si môžu dať kinedryl a po vzlietnutí lietadla a nastúpaní nasleduje 15 parabol mikrogravitácie po 30 sekúnd – v momente, keď sa lietadlo nachádza hore v oblúčiku, zodvihne vás to do vzduchu a padáte tým istým tempom ako lietadlo, čo vytvorí rovnaký efekt, akoby ste sa voči lietadlu vznášali vo vzduchu. Slovami sa to opisuje iba veľmi ťažko… je to, akoby pre vás prestali platiť niektoré fyzikálne zákony. Lietadlo je vo vnútri celé vypchaté a pri prvom stave beztiaže od radosti vyskočíte – viacerí sme si napriek varovaniu „obúchali“ hlavu. Niektorí dokonca museli ku koncu použiť vrecúška… ale tento zážitok bol nezabudnuteľný a určite si ho chcem ešte aspoň raz zopakovať.
Ako vyzerá letenka do vesmíru?
Nie ako letenka aeroliniek s dátumom, číslom letu, presnou cenou a mojimi údajmi. Dostali sme hliníkové certifikáty veľkosti A4 s našimi menami, dostali sme oficiálnu zmluvu, ktorá vlastne slúži ako letenka a na základe toho prechádzame ďalším procesom, akoby sme boli zákazníkmi leteckej spoločnosti. Dúfam, že poletím, aj keby to malo byť o pár rokov a dúfam, že viaceré zo spoločností, ktoré sa tomuto odvetviu venujú (XCOR, Blue Origin, Virgin), dokážu v blízkej budúcnosti orbitálne lety úspešne zrealizovať.
Raz si istý vedec povedal, že 100 km nad povrchom našej planéty, kde už nie je veľa kyslíka a plynov v atmosfére, to už je vesmír. Let, na ktorý mám certifikát, je suborbitálny kozmický let s vrcholom okolo 103 km nad povrchom Zeme, takže si ho nepredstavujte ako let v rakete na obežnej dráhe okolo Zeme. Pretože, aby ste krúžili okolo Zeme, musíte vyvinúť rýchlosť 27-krát vyššiu, ako rýchlosť zvuku, čo je približne 7 km za sekundu.
100 km nad Zemou – čo zaujímavé tam možno zažiť?
Sú to malé krôčiky do vesmíru pre nás všetkých. Chvíľu som si vravel, či by som nemal bojovať skôr za pitnú vodu, za záchranu lesov alebo za opustené šteniatka… Koľkých ľudí dnes trápi vesmírny výskum, keď máme aj na Zemi toľko nevyriešených problémov? Takýto pohľad ale nepovažujem za správny. Na svete je množstvo ľudí, ktorí chcú preniknúť do vesmíru a pre svoj sen robia všetko – máme vesmírnu stanicu, kde sa spojili národy a spolupracujú, vesmír ako „nekonečný oceán“ ponúka množstvo priestoru. Nech má každý svoju planétku a nech sa môžeme rozširovať ďalej, skúmať a objavovať… Vesmírny výskum prospieva pokroku ako takému, pomáha rozvíjať vedu, moderné technológie, informovanosť, vďaka nemu máme suchý zips, navigáciu v aute… Mám pocit, že 99 % ľudí, ktorí chcú do vesmíru, uvažujú rovnako ako ja: nechcú zbohatnúť na úkor iných, nechcú zničiť svet alebo ovládnuť nejakú kométu. Chcú, aby bol vesmír dostupnejší, aby nám pomáhal a keďže sme jedna modrá guľa, ktorá sa hýbe nekonečnou čiernou prázdnotou, asi by sme na tom mali makať spolu. Toto všetko popisuje aj tzv. overview effect…
Overview effect?
Je to o nastavení mysle, poznaní a uvedomení… hovorí, že ľudia, ktorí Zem videli z vesmíru, z nejakého dôvodu vidia veci s nadhľadom, pokorou a akýmsi zvláštnym pokojom. Vo vesmíre miznú hranice medzi krajinami, konflikty medzi ľuďmi strácajú na dôležitosti a prejavuje sa potreba našu planétu chrániť. Je to zážitok podobný zážitku ľudí, čo sa ocitnú blízko smrti. Z tej výšky sme všetci rovnakí, vidieť, čo sme dosiahli, aj akí sme zraniteľní a bezvýznamní a aká je planéta Zem krásna.
Zvláštne, časť ľudstva uvažuje o expanzii do vesmíru, no na Zemi žijú aj ľudia, ktorí sa nevzdialili od svojej osady ďalej ako pár kilometrov…
Ba existujú dilemy, či nežijú správnejšie ako my. Majú nulovú stopu vzhľadom na svoje okolie a prírodu, nepotrebujú technológie, sú šťastnejší. Aj ľudia civilizovaného sveta sa vracajú k jednoduchému režimu a každý má právo takto žiť a rozhodnúť sa pre obyčajný život. Bez ohľadu na skutočnosť, či lietame do vesmíru a osídľujeme iné planéty. Ak však dosiahneme hranicu populácie, ktorá naplní kapacitu Zeme, musíme expandovať do vesmíru, ten je nekonečný. Ľudstvo chce prežiť, tento náš základný inštinkt nás ženie dopredu.
Nemali by sme viac študovať našu planétu?
Pre niektoré výskumy potrebujete dokonalé prostredie, a tým je vesmír. O Zemi toho ešte veľa nevieme a paradoxne s tými všetkými miliardami, investovanými do vesmírneho výskumu, so všetkými modelmi, prístrojmi, satelitnými snímkami a fyzikálnymi zákonmi vieme predpovedať počasie sotva na dva dni vopred. Je to na zaplakanie, koľko peňazí ide na vojnu či mizne cez diery v systéme. Ak máme stavať jadrové elektrárne, stavajme ich napríklad na Marse a posielajme sem elektrinu, aby sme si neničili našu domovskú planétu. Elon Musk má pravdu, ak sa pozerá smerom do vesmíru ako do budúcnosti…
Elon Musk je vizionár, ktorého mnohí pokladajú za génia i čudáka v jednom tele.
Každý génius pôsobí tak trochu ako čudák. Ľudstvo je masa, ktorá žije svojím tempom a v istom prúde a je to tak v poriadku. Predstavte si ale, že masa príde k okraju útesu. Môže sa stať, že jeden skočí a za ním skočia ostatní. Alebo sa môže stať, že masa zastane a zahynie na to, že sa nehýbe a čaká na jednom mieste. A potom sa môže stať, že čudák ako Elon Musk, jediný „týpek“ z masy, príde na spôsob, ako ten útes zdolať. Väčšina čudákov zapadne prachom, vyštudujú nejakú univerzitu alebo vyprodukujú štúdiu, ktorú ľudstvo pochopí až o sto rokov, kedy si overí jej správnosť. Ale keby bol Musk iba obyčajný zasnený čudák, mal by svoj blog so sto sledovateľmi a nikdy by nedoručil nič, čo mení históriu ľudstva a sveta takým spôsobom, ako sa to deje práve vďaka nemu.
Ako bude vyzerať váš let?
Seriózne orbitálne misie sú trochu iné, astronauti sú pripútaní a obložení vecami, ktoré nesú hore, na výhľad slúži malé okienko a každý má svoju úlohu, s časovým plánom rozdeleným doslova na minúty. Môj let bude skôr zážitkový, no možno ponesieme i náklad či budeme plniť nejakú vedeckú úlohu, základ však bude vychutnať si výhľad a rýchlosť až mach 3. Naša raketa vzlietne z bežného runwaya, rovnako ako lietadlo veľkosti stíhačky a celý let od štartu až po pristátie potrvá cca 40 – 60 minút. Dosiahneme výšku okolo 103 km, zažijeme približne 6 minút mikrogravitácie (stavu beztiaže) a následne preťaženie pri návrate okolo 4G – teda štvornásobok vlastnej váhy.
Výhodou komerčných lietajúcich strojov budú väčšie okná a viac miesta na pohyb, v mojom prípade dokonca s možnosťou sedieť vedľa pilota. Zážitkom bude obrovský panoramatický výhľad. A čo uvidím? Podľa toho, odkiaľ sa poletí. Ak by som mal vzlietať nad Bratislavou, videl by z tej výšky plochu Zeme približne od Švédska po Chorvátsko, no ak poletíme z ostrova Curaçao, uvidím súčasne Kubu aj amazonský prales. Uvidím zaoblenie našej planéty a žiariace Slnko, ale s čiernou oblohou, hviezdami a tenkú modrú vrstvu atmosféry nad horizontom.
Prináša let so sebou aj nejaké riziká?
„Schytáme“ nejakú dávku žiarenia, približne na spôsob jedného RTG hrudníka. Negatívom je teda maličká dávka radiácie, nad rámec štandardného pobytu niekde na zelenej lúke. Približne toľko, ako za rok dostane pilot komerčného lietadla, pravidelne lietajúci vo výške 11 km.
Gabina Weissová
foto Jozef Barinka, archív R. Vokála
Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2016)