K písaniu listov sa uchyľovala počas obedných prestávok, keď stihla rýchlo niečo zhltnúť a opäť sa pohrúžiť do práce. Takmer 70 rokov po jej smrti pravda z týchto listov vyplávala na povrch a odhalila veľké tajomstvo: za slávnymi Tiffanyho lampami stála žena. Clara Driscoll šéfovala ženskému oddeleniu skla a spolu s jej menom vyplávali na povrch aj ďalšie Tiffany girls…
Na tento deň netrpezlivo čakala a bola aj patrične nervózna a rozrušená. Dátum ohlasoval 7. máj 1888, keď sa 27-ročná Clara Wolcottová s doskami plnými výkresov hnala po Manhattane, aby na dohovorený pracovný pohovor prišla včas a podľa možnosti aj vydýchaná a koncentrovaná na otázky, ktoré bude musieť zodpovedať. Budova Tiffanyho sklárskej spoločnosti na rohu Štvrtej Avenue a Východnej dvadsiatej piatej ulice sa nedala prehliadnuť, napokon, Clara ju už poznala, veď v New Yorku bývala viac než rok.
Louis Comfort Tiffany ju podrobil krátkemu pohovoru. Zaujímalo ho hlavne jej vzdelanie, no Clara túžila svojmu nádejnému šéfovi povedať o sebe viac. Zdôraznila, že sa vždy chcela stať dizajnérkou (ale zamlčala, že ako dievča v kútiku duše snívala, že z nej raz bude divadelná herečka). Zmienila sa tiež o tom, odkiaľ pochádza: z mesta Tallmagde v štáte Ohio. Tam, na rodinnej farme, sa 15. decembra 1861 narodila ako najstaršia zo štyroch sestier Wolcottových. Keď mala dvanásť, stratila otca. Aby mama uživila osirelú rodinu, začala pracovať ako učiteľka. Fannie Wolcottová bola osvietená, vzdelaná a láskavá žena a dcéry viedla na tú dobu k nezvyčajnej voľnosti – rozletu ducha i slobody pohybu vo fyzickom slova zmysle. Najstaršiu Claru podporovala v jej túžbe uspieť ako umelkyňa a hrdo ju vypravila do Clevelandu, kde študovala na Western Reserve School of Design for Women, škole dizajnu pre ženy, ktorú dokončila ako najlepšia v ročníku. V Clevelande potom dva roky pracovala ako hlavná návrhárka v spoločnosti C.S. Ransom and Company, ktorá vyrábala nábytok v populárnom maurskom štýle. Clara Tiffanymu zdôraznila, že mala pod sebou 15 ľudí! Túžila však po živote v New Yorku, lebo jedine New York, ako neskôr napísala v liste matke, je „Mekka, ktorá ponúka odvážnym a energickým umelcom nekonečné možnosti.“ O tom bola presvedčená ona, aj Alica Gouvyová, jej najlepšia kamarátka z detstva, rovnako ako Clara výtvarne nadaná a slobodomyseľná mladá umelkyňa. Dievčatá sa teda dohodli a spolu vyrazili do veľkého sveta. Hneď po príchode do New Yorku sa Clara zapísala na Umeleckú školu Metropolitného múzea, kde študovala dekoráciu interiérov. Bola jediná žena v ročníku, a tiež najlepšia. Počas štúdia si privyrábala sedením ako model maliarovi Georgeovi Waldovi. To on jej povedal, že Tiffany hľadá dizajnérku…
A teraz je tu. Louis Tiffany si so záujmom prezerá jej práce, kresby, akvarely. Zastaví sa pri obrázku kolibríka, Clara zatají dych. Tiffany sa však tvári spokojne. „Rovnako ako vy, aj ja hľadám inšpiráciu v prírode, slečna Wolcottová,“ povie a zaklapne skicár. Viac už nepotrebuje vidieť. Slečna Wolcottová má skvelý cit pre farbu a detail. Niet pochýb, že je pre prácu v jeho spoločnosti ako stvorená. Clare sa na tvári zjaví šťastný úsmev. Je prijatá!
Tiffany a nevydaté ženy
Zdalo sa vám na tomto pracovnom pohovore niečo čudné? Z dnešného pohľadu pravdepodobne nič. Tiffany hľadal nových ľudí, rozpoznal Clarin talent a zobral ju. Áno, možno mala aj trochu šťastie, ale veď šikovná a nadaná žena si prácu vždy nájde. Nezabúdajme však, v ktorom roku sa náš príbeh odohráva. A hoci ide o veľmi modernú metropolu, kde sa sny menia na skutočnosť, ešte stále v nej vládne viktoriánsky duch. A ten slušnej žene velí čo najskôr sa vydať, porodiť deti a udržiavať rodinný krb. Na ženy, ktoré si hľadali zamestnanie namiesto manžela, sa v dobrej spoločnosti hľadelo tak trochu s opovrhnutím. To však nebol prípad Louisa Tiffanyho, umelca s progresívnym duchom, ktorý sa na pozície tradične zastúpené mužmi nebál zamestnať ženy. Niežeby tým dával najavo svoje hlboké sociálne cítenie či nebodaj žeby chcel podporiť rodiace sa ženské hnutie (božechráň, aby som sa dožil dňa, hovorieval, kedy by aj ženy mali právo voliť!). Tiffany jednoducho zistil, že ženy majú lepší cit pre farby a obratnejšie prsty pre drobnú ručnú prácu, akou bolo vykladanie mozaík. Ženy teda zamestnával z celkom pragmatických dôvodov. Navyše, v porovnaní s mužmi, za rovnakú prácu im platil o polovicu menšiu plácu. Akonáhle sa však niektorá z Tiffanyho mladých žien rozhodla vydať, musela zo zamestnania odísť. Naspäť sa vrátiť mohla jedine ako rozvedená či vdova.
Louis Comfort Tiffany bol najstarším synom Charlesa Tiffanyho, slávneho „kráľa diamantov“, ktorý v roku 1837 založil spoločnosť Tiffany & Co. Bol prvým rešpektovaným šperkárom na americkom kontinente, k jeho prominentným klientom patrila britská kráľovná, ruský cár či perzský šach. Louis síce vyšiel z otcovej šperkárskej dielne, ale zamiloval sa do skla. Študoval maliarstvo v Paríži a keď sa vrátil domov, v roku 1879 si založil vlastnú spoločnosť. V Queense vybudoval zlievareň, kde experimentoval s novými druhmi skla. V čase, keď sa Clara u neho uchádzala o miesto, navrhoval a vyrábal hlavne vitrážové okná do chrámov a kostolov. Ovplyvnený secesiou a láskou k prírode, oživil chradnúcu remeselnú tradíciu mozaiky a z kostolov ju preniesol aj do apartmánov bohatých amerických milionárov.
Grobian, či citlivý umelec?
Ako návrhárka oddelenia okien a mozaiky mala Clara za úlohu naskicovať prvotný výjav a dať ho Tiffanymu na schválenie. Potom vyhotovila predlohu v mierke jedna k jednej. Nasledoval výber vhodného skla, ktoré bolo treba presne narezať na kúsočky rôznej veľkosti. Kedysi sa tieto dieliky vkladali do vopred vyrobeného oloveného profilu, Tiffany však vynašiel a postupne zdokonaľoval novú techniku, keď sa kúsky skla spájali páskou medeného plechu a následne za tepla stmeľovali cínovou spájkou.
Medzi jej povinnosti patrilo tiež viesť finančné záznamy o každej položke, čo pre tú- ktorú zákazku objednala. S Tiffanyho financmajstrom pánom Mitchellom to však bol každodenný boj a handrkovanie o cene každučkej tabuľky skla. Pracovala každý deň v týždni od ôsmej do piatej, v sobotu „len“ do pol štvrtej a jej mzda predstavovala 10,5 dolára týždenne. To už ale hovoríme o plate vedúcej ženského oddelenia rezania skla – ňou sa stala hneď po niekoľkých týždňoch u Tiffanyho.
Keďže potrebovali veľa svetla, Tiffanyho dievčatá pracovali vo veľkej miestnosti s obrovskými oknami (viete si predstaviť, ako veľmi touto filigránskou prácou trpeli ich oči, o úrazoch porezaním ani nehovoriac). Selektorky mali pred sebou sklené tabule rôznych farieb, z nich vyrezávali jednotlivé kúsky, ktoré vkladali do mozaiky. Postupovali podľa nákresu a treba povedať, že Clarine lupienky kvetov, listy či vtáčie pierka hrajúce desiatkami odtieňov, im dávali riadne zabrať! Prácu im sťažoval aj fakt, že Tiffanyho sklá nemali jednoliatu farbu, ale prechádzali v rôzne odtiene, poprípade sa na nich zjavovalo drobné žilkovanie. To všetko museli vo svojom výbere zohľadniť. No Tiffany mal rád túto akoby nedokonalosť skla, jeho nečakané efekty a nepravidelné kontúry, ktoré potom robili umelecké dielo ešte pôsobivejším.
V listoch matke Clara svojho zamestnávateľa vykresľuje ako rozporuplnú osobnosť: „Na jednej strane je to grobian a hrabivec, na druhej citlivý umelec,“ píše. Jeho osobné inšpekcie na oddelení dievčatám naháňali skutočnú hrôzu. Zoradené v jednom šíku ako ovečky na porážku, nervózne čakali na šéfov ortieľ. Niektoré od napätia zadržiavali dych až tak mocne, že upadali do mdlôb. Tiffany sa zjavoval ako duch, nik nevedel dňa ani hodiny, kedy sa priženie aj s vychádzkovou paličkou v ruke. Kontroloval okno po okne, mozaiku po mozaike a keď sa mu niečo nepáčilo, jednoducho zdvihol palicu, zahnal sa a trééésk! Sklo sa rozletelo na všetky strany, dievčatá si sotva stihli zakryť oči. Ako napríklad pri okne pre hlavný kostol v Saint Augustine na Floride: koruna Panny Márie nemá ten správny odtieň, hulákal Tiffany. Clara sa síce pokúsila namietnuť, že sýtejšia zlatá, akú požadoval on, by narušila harmóniu tlmených farieb celého okna, ale tým ho ešte viac rozzúrila. „Maliarom“ je tu predsa on, na to nech láskavo slečna Wolcottová nezabúda! Bude teda tak, ako povie! Čo Tiffany zničil, požadoval opraviť. Samozrejme, v šibeničnom termíne. A tak museli dievčatá ostať zarezávať (doslova!) aj po pracovnej dobe. Samozrejme, zadarmo. Komu sa nepáči, môže ísť, znela vždy rovnaká odpoveď.
Manželka na krátky úväzok
Na jeseň roku 1889 potajomky z vyhodených kúskov skla vyrobila svoju prvú lampu. Presnejšie, tienidlo lampy. Jeho tvar kopíroval prirodzené línie kvetov. Boli na ňom krvavo červené vlčie maky, medeným drôtom napodobnené žilkovanie zelených listov a pod tým celým sa rozlievala tmavá žlť. Nápad preniesť techniku mozaiky z okien do bytových doplnkov dostala počas dlhej zimy, keď pod ustavične zatiahnutou šedou oblohou ľudia snívali o pestrých farbách leta… Tiffany bol jej lampou unesený. Okamžite ju odvolal z prác na vitrážovom okne Poslednej večere a nariadil, aby rozpracovala návrhy ďalších tienidiel s prírodnými motívmi. Keď však správnej rade firmy, na čele s jeho otcom, predostrel plán na výrobu týchto, podľa neho originálnych a neskutočne pôsobivým lámp, Charles Tiffany si len zaťukal na čelo a synov pochabý nápad zmietol zo stola. Louis zúril, ale rozhodnutie rady musel rešpektovať. Aspoň zatiaľ. Zbalil teda všetky Clarine náčrty i prototyp lampy a zamkol ich u seba v kancelárii. Keď protestovala, aby jej lampu aj s celou dokumentáciou vrátil, Tiffany svoju ovečku rázne zahnal späť do košiara. A uštipačne pripomenul, že mu ako majiteľovi spoločnosti, ktorá ju platí, patrí všetko, čo vytvorí na pôde jeho firmy.
Clara bola zdrvená. Nielen kvôli šéfovmu prístupu k autorstvu jej diela, ale tiež si myslela, že keď sa rozbehne výroba lámp, Tiffany jej snáď zdvihne plat a ona dokáže uživiť seba i mladšiu sestru Josephine, ktorá prišla do New Yorku, ale namiesto vytúženého štúdia módneho návrhárstva, začala chorľavieť. Ako utiahnuť všetky výdaje na život – krát dva – v takom drahom meste?
S Josephine bývali v penzióne slečny Toddovej v Brooklyne. Zišla sa tam dobrá partia: maliar a portrétista Dudley Carpenter, George Waldo, tiež talentovaný maliar a jeho brat Edwin, milovaná Alica a ešte niekoľko umelecky spriaznených duší. Spolu vo voľnom čase nacvičovali divadelné hry, navštevovali umelecké prednášky v Metropolitnom múzeu alebo im pán Driscoll, vdovec, po večeri predčítaval v salóne. Keď Josie ochorela, Driscoll sa chopil svojej šance. Ponúkol Clare manželstvo, a tým aj finančnú zábezpeku. Najprv chcela odmietnuť, ale po tom debakli s lampami… Hrdá a nezávislá Clara musela prvý raz v živote dovoliť, aby sa o ňu postaral niekto iný. Uspokojiť sa s definíciou svojej osoby ako „nevesty“ ju strašne ubíjalo. Dala u Tiffanyho výpoveď a stala sa „majetkom“ svojho muža. Francis Driscoll bol však mierny a láskavý, svoju ženu nijako neobmedzoval a zakrátko jej opäť daroval slobodu. Zomrel dva a pol roka po sobáši – bol od nej starší o vyše tridsať rokov a okrem iných neduhov pravdepodobne trpel aj rýchlo sa rozvíjajúcou Alzheimerovou chorobou. Na dedičskom konaní totiž vysvitlo, že po sobáši zabudol prepísať svoju poslednú vôľu, takže celý jeho majetok zdedila farnosť a kláštor v New Jersey, kde žila jeho dcéra. Clare, ako svojej „najdrahšej“ priateľke, odkázal 500 dolárov a zariadenie svojho bytu. Mohla sa odvolať. Bojovať, súdiť sa, domáhať sa svojho práva. Nič z toho však neurobila. Čo jej teda zostávalo? Po dvoch týždňoch od smrti manžela sa vdova Driscollová opäť vrátila do práce…
Žena, čo sa chce rovnať mužom
Tiffany ju prijal s otvorenou náručou. Presunul k nej najlepšie dievčatá a menoval ju riaditeľkou ženského oddelenia sklených výrobkov. Ponúkol jej plat 14 dolárov týždenne, ale ona sa rozhodla vyjednávať. Vedela, že muži v jej pozícií berú 25 dolárov, takže sa nedala a vydupala si na ženu v tej dobe závratnú sumu – 20 dolárov! Moji partneri si budú myslieť, že som prišiel o rozum, hundral Tiffany, ale napokon súhlasil. Pán Mitchell, ktorý spravoval pokladňu Tiffanyho spoločnosti, bol z toho na infarkt. Claru nemal v láske, podľa neho trpela „určitou neprirodzenou nadradenosťou“. Podľa neho ženy ako ona, ohrozujú samotné základy spoločnosti. Pocit pani Driscollovej, že je mužom rovná, sa mu zdal urážlivý a neprístojný.
Rovnako „neprístojne“ sa Clara dožadovala možnosti signovať svoje práce. Tiffany sa však opäť napaprčil. Ako si už isto mohla dávno všimnúť, jeho spoločnosť neuvádza na svojich produktoch žiadne iné meno – iba Tiffany! „Zákazník ho očakáva,“ prízvukoval. „Moje meno je garantom kvality a ceny. Isto neveríte, že by naši zákazníci zaplatili rovnakú čiastku, keby si mysleli, že som určitý výrobok nenavrhol ja sám, ale nejaká žena, o ktorej nikdy v živote nepočuli.“ Napokon od neho vymámila aspoň vágny prísľub, že niekedy v budúcnosti, keď dopyt po jej výrobkoch stúpne, túto otázku opäť otvoria. Ustúpila. Práce mala beztak vyše hlavy, Tiffany ju poveril realizáciou byzantskej kaplnky, celej z dúhovej mozaiky, ktorú navrhol na Svetovú výstavu v Chicagu. So svojimi dievčatami tak pracovala 12 – 14 hodín denne. Listy domov za ňu písala Alica, oči ju od námahy rezali, večer ich už sotva udržala otvorené. Okná na kaplnke však prekonali všetky očakávania. Kristus plávajúci na oblaku – Tiffanyho dievčatá naň použili sedem odtieňov bielej farby a nebesá vyskladali zo zvláštneho modrého skla, ktoré Clara nechala špeciálne vyrobiť v sklárni v Corone. Okraje Ježišovho plášťa pôsobili, akoby boli vyšívané, okraje okien akoby z nich vyrastali ozajstné kvety a šplhala sa po nich vínna réva… Clare však pomaly dochádzali sily. Drela ako otrokyňa a pravdupovediac, už mala celej tej Tiffanyho parády plné zuby. Ešteže ju dokázali rozptýliť starí priatelia. A do jedného z nich sa zamilovala.
Zmiznutý ženích
Niečo na ňom ju priťahovalo od samotného začiatku. Edwin Waldo, Georgeov brat z ich umeleckej skupinky, pracoval v komunitnom centre pre chudobných a imigrantov v Lower East Side. Takmer nikdy sa nesmial, hovoril málo, ale o to bol zaujímavejší. Koncom roku 1896 dostal ponuku odcestovať na kávovú plantáž do Mexika, kde by miestnych predákov učil po anglicky. Clare navrhol, aby šla s ním. Na prekvapenie všetkých súhlasila. Tiffany zúril, ste predsa umelkyňa, a nie domáca puťka, energicky dôvodil. A keď už, tak záväzky a zodpovednosť by mala cítiť jedine k nemu a k nikomu inému. Navyše, správna rada už-už odsúhlasí výrobu ich lámp, teraz to predsa nemôžu vzdať! Clara však bola pevne rozhodnutá. Ťažko povedať, či Edwina tak milovala, asi najskôr potrebovala radikálne zmeniť svoj život. Waldo sa však akosi nepozdával ani jej rodine, ani priateľom, vrátane vernej Alice. Kate, Clarina sestra, si v denníku na adresu budúceho švagra poznamenala, že v jeho správaní nespozorovala ani náznak hlbšieho citu, ktorý by svedčil o láske…
Tak či onak, budúci mladomanželia sa vybrali na predsvadobný výlet do Chicaga, zastavili sa aj pri jazere Geneva vo Wisconsine. A tam Edwin zmizol. Clare sa už dlhšie zdal akýsi čudný, pripadal jej ako na pokraji duševného zrútenia. O pár dní milého ženícha vystopovali v meste Dubuque v susednom štáte Iowa, kde vraj nasadol na vlak smerujúci na západ. Tam však jeho stopa končila. Čakala ho niekoľko mesiacov, no keď sa už aj jeho rodičia zmierili s tým, že ich syn je mŕtvy, vrátila sa k svojmu predchádzajúcemu životu. Musela to cítiť ako neskutočnú zradu (a pohanu), ale ktovie, možno sa jej aj trochu uľavilo… (Edwin Waldo sa objavil štyri a pol roka po záhadnom zmiznutí, živý a zdravý, neďaleko San Francisca, kde pracoval v medených baniach. Údajne stratil pamäť, na svoju minulosť a útek od snúbenice si vôbec nespomínal.)
Po trápnom intermezze sa Clara opäť vrátila do lona svojej „newyorskej rodiny“. U Tiffanyho všetko našla tak, ako to nechala, „akoby všetci vedeli, že zasa prídem,“ napísala matke s nadšeným dôvetkom, že Alicu jej pán Tiffany pridelil ako asistentku. Tiež sa zmienila o svojej novej adrese. Penzión slečny Owensovej je prvotriedny, má elektrinu, horúcu a studenú vodu, kúpeľne a ústredné kúrenie. A nájomníci sú opäť väčšinou umelci. V liste zároveň matku prosí, aby jej, až začnú kvitnúť jablone, čerešne a prvosienky, poslala ich kvety. „Potrebujem si urobiť štúdie farieb a žilkovanie pre návrhy tienidiel na lampy. Mám toľko nápadov, že ich sotva stačím zaznamenávať. Ledva stihnem dokončiť jeden a už sa za ním hrnú ďalšie a ďalšie…“
Prvosienky, vážky, kašky
Prvá lampa, ktorú Tiffany vystavil vo svojom showroome, bola tá s purpurovými a červenými strapcami hrozna a detailne prepracovanými stonkami vínnej révy. Po nej nasledovali ohnivočervené vlčie maky a hneď na to lampa so záplavou nežných vistérií, ktorej bronzová noha napodobňovala kmeň stromu. Ďalej prvosienková lampa s motýľmi a lampa s čerešňovými kvetmi… K prvým zákazníkom, ktorí chýr o Tiffanyho nových lampách rozniesli po New Yorku, patrila vdova po Odgenovi Goeletovi, zakladateľovi Metropolitnej opery, ktorý patril k najbohatším mužom mesta. Potom sa to rozbehlo. V rýchlom slede za sebou Clara prijala objednávky na lampu s motýľmi – vyrobila ich osem podľa svojho pôvodného návrhu, ale keďže išlo o ručnú prácu, lampy sa od seba líšili v detailoch, takže čo kus, to originál. Normálnemu človeku by ich cena vyrazila dych (Clarina sestra Emily poznamenala, že by za tú sumu dokázala pohodlne žiť aj celý rok), na druhej strane ale: lampu s vistériami, napríklad, Clara vyskladala z 2.000 kúskov rôznofarebného skla!
Tiffanyho lampy sa stali hitom. Každá rodina, čo v New Yorku niečo znamenala, ich musela mať. A Clara opäť makala od svitu do mrku: Tiffany jej dovolil najať ďalšie posily, rezačky skla aj selektorky farieb. Čím viac však toho s dievčatami stíhala, tým viac práce na ne Tiffany navalil. A keď sa vzoprela, vždy dôvodil tým istým: vy to určite dokážete, ste predsa najlepšia umelkyňa v obore… Ale ak si myslela, že konečne prišiel čas, aby naň zaútočila s požiadavkou, že chce lampy signovať, bola na veľkom omyle. Mali predsa taký úspech! „Nie,“ kontroval Tiffany, „ešte nevieme, či im ten úspech vydrží.“
Lampy sa predávali ako teplé rožky, ale plnili sa aj objednávky na klasické vitráže a k tomu všetkému Tiffany rozbehol aj výrobu drobných luxusných predmetov: puzdra na diáre, kalamárové súpravy, škatuľky na manžetové gombíky – čokoľvek Clara navrhla, bez prieťahov odsúhlasil a posunul do výroby. Okrem toho musela viesť účtovné zápisy o všetkom materiáli, ktorý prešiel jej oddelením. „Práci sa venujem od siedmej ráno do siedmej večer a zvyšok času trávim nad účtovnými knihami a vymýšľaním nového systému na odhad cien materiálu a výdajov za prácu a za ostatné položky,“ písala domov. Ešteže získala nového pomocníka. Edward Wood sa iba nedávno nasťahoval do penziónu slečny Owensovej. Bol Angličan a pred piatimi rokmi prišiel z Londýna do New Yorku. „Má atletickú postavu,“ zmieňuje sa v liste, „krásny hlas i výslovnosť a je veľmi príjemný.“ (Ak sa vám priezvisko Booth zdá povedomé, ste na správnej stope. Bol to práve Edwardov brat Cecil Booth, ktorý v Británii skonštruoval „funiaceho Billyho“ a zaslúžil sa o vynález prvého stroja na vysávanie smetí).
Edwardovi sa páčil jej slobodný duch, Clara oceňovala jeho schopnosť vyznať sa v číslach, ale hlavne: jej nový priateľ bol skvelý cyklista!
Simonetta Zalová
foto Sita
Celý článok si prečítajte v májovom čísle MIAU (2016)