Alexandra Kochová
foto Sita
Patril k najväčším komikom na svete, no ceny kritikov žal za dramatické roly. Prekypoval bezmedznou energiou, no v súkromí radšej mlčal. Rozdával radosť, no sám ju nikde nenachádzal. „Život je tragédia pre tých, ktorí cítia a komédia pre tých, ktorí myslia,“ zvykol hovorievať.
S paradoxmi života sa Robin McLaurin Williams musel pasovať už od prvého nádychu. 21. júla 1951 sa v Chicagu narodil rodičom, ktorí by mu kúpili všetko na svete, no to najdôležitejšie mu dať nedokázali, na to bola bývalá modelka Laurie McLaurin a jej o 18 rokov starší manžel Todd Williams príliš zaneprázdnení.
Ona pred milovaným synom často uprednostňovala dobročinné aktivity, on ako vrcholový manažér v automobilke Ford trávil väčšinu času v práci. Dvaja starší nevlastní bratia tiež neboli nablízku, a tak pozornosť a opateru Robinovi poskytovala len platená pestúnka. Ani s kamarátstvami to nebolo veľmi ružové. Nízkemu, tichému a bacuľatému Robinovi sa spolužiaci vysmievali kvôli nadváhe, preto sa radšej hrával sám v tom obrovskom prázdnom dome, zvanom domov, kde si vo svojich predstavách realitu nahrádzal dokonalým imaginárnym svetom. „Vyrastal som ako jedináčik, takže fantázia bola nevyhnutnosť, niečo ako spôsob prežitia,“ priznal po rokoch. Život v zlatej klietke ho veľmi frustroval a nadvládu čoraz viac získavali démoni osamelosti, ktorí ho ani v dospelosti nikdy celkom neopustili. Napodiv však práve nim treba ďakovať za všetok humor, ktorým obohatil životy miliónov ľudí. Ak by mu nechýbali prejavy lásky a priateľstva, možno by žiadne imitátorské paródie nevznikli. „Keď prišla mama domov, používal som humor na upútanie jej pozornosti. Keby som mamičku rozosmial, možno by bolo všetko v poriadku, vravel som si. Práve tam to možno všetko začalo.“
V centre pozornosti
Keď mal Robin Williams dvanásť, rodina sa kvôli otcovej práci presťahovala do Detroitu. Utiahnutého zakomplexovaného chlapca, trpiaceho dyslexiou a poruchou pozornosti (ADD) by ste tam však hľadali márne, zostal v Chicagu. Tamojšia súkromná škola v Robinovi získala vynikajúceho študenta, reprezentanta vo futbale a wrestlingu, predsedu triedy a predovšetkým – obdivovaného zabávača.
O štyri roky sa rodina sťahovala znova. Otec odišiel do predčasného dôchodku (zarobené mal viac než dosť), zbalil ženu a syna a vyrazil do slnečnej Kalifornie. Robin síce s nevôľou opúšťal svet, v ktorom konečne niečo znamenal, no ospalé mestečko Larkspur mu napokon dalo oveľa viac – kratučkých 25 kilometrov do San Francisca, centra humoru a stand-up comedy. Popri poctivom štúdiu a príprave na maturitu si v meste pri zálive privyrábal ako pouličný mím a svoje zabávačské schopnosti zdokonaľoval aj v špecializovaných stand-up kluboch. Na pódiu skákal, vášnivo gestikuloval, ničil kulisy… a s jazykom, s tým robil priam divy – napodobňoval nárečia, prízvuky, cudzie jazyky, zvuky. Kričal, intonoval, prskal… Žiadna téma mu nebola svätá. Nevyhýbal sa vtipom o drogách, alkohole či sexe a často hovoril aj o svojom súkromnom živote, čo vraj bolo „lacnejšie ako terapia“ a umožnilo mu ventilovať nahromadenú energiu a emócie. „Komédia môže byť katarzný spôsob, ako sa vyrovnať s osobnou drámou,“ povedal neskôr. Williamsove vystúpenia mali voľnú formu, skákal z témy na tému, improvizoval. Predovšetkým však neustále komunikoval s divákmi, ktorí ho za to milovali.
Mimozemšťan Mork
Po skúške dospelosti sa zapísal na štúdium politických vied. Dlho tam však nevydržal a radšej strávil ďalšie tri roky na hodinách herectva v Kentfielde, kde ostatných hercov privádzal do zúfalstva neustálym improvizovaním. Prijímaciu porotu renomovanej umeleckej školy Juilliard School v New Yorku si však úplne podmanil. Spolu s dvadsiatkou ďalších mladíkov ho prijali, udelili mu plné štipendium a dokonca ho zaradili do výberového programu herca Johna Housemana! Bolo to veľké víťazstvo.
Už v prvý školský deň získal spolužiaka, spolubývajúceho, priateľa na celý život a „takmer brata“ Christophera Reeva. Ten si na prvý dojem z Robina spomínal takto: „Nosil vyblednuté košele a tepláky a rozprával šialene rýchlo. Nikdy predtým som nevidel toľko energie v jedinej osobe. Bol ako odviazaný balón, ktorý sa nafúkol a hneď spľasol.“ Študentský život mladíkov bol zábavný, škola, nácviky, večerné žúry, brigády v nočnom bare a spoznávanie žien, všetko to šlo Robinovi ako po masle. Postupne mu však začala byť škola primalá. Ako poznamenal jeden z pedagógov, konzervatívny a klasický spôsob výučby mu nevyhovoval. Na hodinách dialektu sa nudil, lebo škótsky, írsky, anglický, ruský či taliansky prízvuk zvládal ľavou zadnou. A napriek názorom, že má talent len na komédiu, s ľahkosťou mu šli aj dramatické roly. Napokon mu Houseman povedal, že ho už Juilliard nemá čo naučiť. Na škole by vraj len mrhal talentom a mal by sa radšej vydať vlastnou cestou s cieľom stand-up comedy.
Robin radu odborníka poslúchol. Zbalil si kufre i priateľku Valerie Velardi a vydal sa dobyť Los Angeles. So svojimi neuveriteľnými stand-up predstaveniami sa stal veľmi rýchlo fenoménom medzi divákmi aj kolegami z branže. „Po štyridsiatich minútach zišiel Robin z pódia. Diváci boli úplne zničení. Boli hotoví od smiechu. Boli zložení na stoličkách v stave totálneho vyčerpania,“ opísal Williamsove monológy obľúbený britský komik Andy de la Tour. „Nikdy predtým ani potom som nevidel vystúpenie, kde by ste revali od smiechu a prosili pritom o milosť.“
Televízne ponuky boli v mekke filmu len otázkou času. Prvých pár projektov síce nestálo za veľa, už v roku 1978 však Williamsa obsadili do obľúbeného seriálu Šťastné dni. Keď hľadali herca, ktorý v jednej časti stvárni mimozemšťana, on sa na kastingu posadil na hlavu. Podľa producenta bol jediným mimozemšťanom, ktorý sa uchádzal o danú rolu, a tak bola jednoznačne jeho. Postava Morka z planéty Ork s vysokým nosovým hlasom zaznamenala v seriáli taký úspech, že mu okamžite vytvorili vlastnú show „Mork a Mindy“. V nej ako mimozemšťan robil bežné veci a prežíval každodenné situácie, na ktoré reagoval bizarným spôsobom.
Kombinácia šialeného humoru a úprimnej zraniteľnosti divákov totálne dostala a Robin sa stal senzáciou. Na vrchole popularity sledovalo program každý týždeň 60 miliónov divákov. Morkova tvár sa objavovala na titulkách časopisov, plagáty, hračky a suveníry s jeho podobizňou šli na dračku a mimozemšťanov pozdrav „Nanu-nanu“ používali fanúšikovia po celom svete.
Majetok verejnosti
Mal 28 a patril k najpopulárnejším ľuďom na svete. Neustála pozornosť verejnosti ho veľmi obťažovala a rýchlo podľahol klasickým pokušeniam hollywoodskych hviezd – alkohol, drogy a sex (za chrbtom svojej novopečenej manželky Valerie) sa stali jeho každodenným spoločníkom. „Rúti sa to na vás zo všetkých strán a celého vás to pohltí. Aj sám Gándhí by odolával len s ťažkosťami,“ vysvetľoval neskôr.
Najviac ho dostal kokaín. „Ľudia ho berú, aby uvoľnili napätie a pre mňa to bolo o tom, aby som na všetko zabudol. Aby som s nikým nemusel hovoriť. Predstavovalo to pre mňa skutočné sedatívum, spôsob, ako sa stiahnuť zo sveta.“ Závislosť na droge, ktorou „vám Boh hovorí, že zarábate priveľa peňazí“, Williamsov profesionálny život našťastie veľmi neovplyvňovala. Ako vyhlásil, na javisku nikdy nevystupoval pod vplyvom alkoholu alebo drogy. V roku 1980 získal hlavnú rolu v komediálnom muzikáli Roberta Altmana Pepek námorník a vďaka piesni, ktorú preň naspieval, dokonca bodoval v hitparáde Billboard. U divákov a najmä kritiky však film prepadol a herec sám vtipkoval, že ak ho „pozeráte odzadu, má dej“.
Adaptácia románu Johna Irvinga Svet podľa Garpa (1982) však už ponúkla inú kávu. Williams v nej stvárnil zápasníka a spisovateľa, ktorý sa nemôže vymaniť z područia dominantnej matky (Glenn Close za jej stvárnenie nominovali na Oscara).
Vzácne veci
Keď zistil, že Valerie čaká dieťa, rozhodol sa proti drogám zabojovať s veľkým nasadením: „Chcel som byť súčasťou toho celého. A vedel som, že stať sa otcom je dosť bláznivé a problematické aj bez drog. Ľudia berú drogy, lebo sa snažia niečomu vyhnúť. Prisahám, že tí, čo s tým skoncujú, napokon nájdu v živote omnoho vzácnejšie veci.“ Pre Williamsa tou „vecou“ bol syn Zachary, ktorý prišiel na svet v marci 1983. „Každý ma dve vízie, keď prvý raz drží v náručí svoje dieťa. Prvá je tá, kde vaše dieťa ako dospelé hovorí ´Ďakujem Nobelovej porote za túto cenu´. A druhá je ´S čím si dáš tie hranolčeky?“ okomentoval jeho narodenie s humorom sebe vlastným Robin Williams.
Ani milovaný syn však manželstvo nezachránil. Najskôr sa prevalila hercova aférka s istou čašníčkou, potom sa zamiloval do Zacharyho opatrovateľky Marshe Grace. Keď pohár Valerinej trpezlivosti pretiekol, nasledoval v roku 1988 rozvod. A Williams sa po roku oženil s Marshou Grace. O pár mesiacov neskôr privítal na svete dcéru Zeldu Rae, ku ktorej pribudol ešte syn Cody Alan (1991).
Návrat vo veľkom štýle
V súkromí to síce bolo divoké, v pracovnej oblasti sa však pár rokov po skončení seriálu Mork a Mindy (1982) zasekol na bode mrazu. Zopár nepodstatných filmových projektov mu však aspoň poskytlo dostatok času vyhrať boj s drogovou závislosťou. V roku 1986 sa vrátil vo veľkom štýle.
24. marca moderoval po boku Jane Fonda a Alana Aldu 58. udeľovanie Oscara a o päť dní už účinkoval na HBO vo veľkom charitatívnom programe nadácie Comic Relief USA, ktorej odvtedy pomáhal pravidelne spolu s Whoopi Goldberg a Billym Crystalom. Spočiatku sa ich pozornosť zameriavala na bezdomovcov, neskôr k nim pribudli aj obete hurikánu či zvieratá na pokraji vyhynutia.
Na ľudí bez domova, mimochodom, Robin myslel stále. Podľa istého zdroja z filmového prostredia mal v zmluve na účinkovanie v programe či vo filme vždy podmienku, že spoločnosť dá prácu aj určitému počtu bezdomovcov. Podľa zakladateľa nadácie Comic Relief USA stála za týmto rozhodnutím jeho veľká vďačnosť, že sa narodil do bohatej rodiny a chcel nejako pomôcť tým menej šťastným. Dobročinnosť ho napokon sprevádzala po celý život, spolu s manželkou Marshou založil vlastnú nadáciu Windfalls, ktorá vyberala peniaze na charitatívne projekty. Bez pozornosti verejnosti podporovala aj detskú nemocnicu, šírenie gramotnosti a práva žien. „Svet poznal Robina Williamsa ako skvelého herca, my sme však vedeli aj o druhej tvári muža, ktorého úsmev bol taký veľký ako jeho srdce,“ vyhlásila o komikovi jedna z kolegýň.
V roku 1987 sa ocitol medzi nominovanými na Oscara – vo filme Dobré ráno, Vietnam stvárnil skutočného DJ-a Adriana Cronanuera, ktorý sa humorom a sarkazmom snaží rozptýliť depresívne nálady vojakov. Herec nedostal žiaden scenár a väčšina jeho monológov (v prázdnom vysielacom štúdiu) bola výsledkom improvizácie. „Na každú klapku sa mu podarilo vytvoriť niečo nové,“ spomína na Williamsovu prelomovú úlohu producent. Robin za ňu napokon získal Zlatý glóbus, Oscara mu však porota neudelila.
Už o dva roky šancu na zisk zlatej sošky zopakoval. Vo filme Spoločnosť mŕtvych básnikov stvárnil nekomformného profesora anglickej literatúry na drahej súkromnej škole, ktorý v prostredí skostnatených tradícií a prísnej disciplíny vštepuje študentom túžbu po slobode a kráse. Učil ich, aby rozmýšľali sami za seba a žili čestne a odvážne. Záverečná scéna filmu, kde sa mladíci rebelsky postavia za svojho učiteľa, podľa kritikov „inšpirovala celú generáciu“ a stala sa súčasťou pop kultúry. Brilantným stvárnením profesora Keatinga raz a navždy Robin umlčal všetkých pochybovačov o jeho skutočnom umení. Dovtedy si získal všetkých milovníkov humoru, teraz mu pri nohách ležali aj milovníci vážneho filmového umenia.
Zákutia ľudskej mysle
Povesť vynikajúceho charakterového herca, schopného vystihnúť aj najjemnejšie odtiene duševného pohnutia, potvrdil aj v psychologickej komornej dráme podľa skutočnej udalosti Čas prebúdzania (1990). Po boku Roberta de Nira stvárnil samotárskeho neurológa, ktorému sa podarí aspoň načas priviesť späť k životu pacientov, postihnutých chorobou letargickej strnulosti a nadviazať s jedným z nich vzácne priateľstvo. „Myslím si, že hrať Olivera Sachsa bol dar, pretože som ho mohol stretnúť a preskúmať ľudský mozog zhora nadol,“ vysvetľoval neskôr, prečo je práve táto rola jeho najobľúbenejšou.
Zložité zákutia ľudskej mysle mohol skúmať aj v nasledujúcom roku. Rovnakú vrelosť, veľkodušnosť a túžbu pomáhať trpiacim v sebe nesie aj bláznivý bezdomovec Parry vo filme Kráľ rybár (1991, v réžii Terryho Gilliama, člena skupiny Monty Python). Film, ktorý divákov presviedča, že život má zmysel, aj keď to vyzerá nepravdepodobne, mu priniesol ďalší Zlatý glóbus a tretiu nomináciu na cenu Akadémie.
Otec v sukni
V rovnakom roku Robin Williams spolupracoval aj s ďalšou legendou. Pod taktovkou Stevena Spielberga v dobrodružnom filme Hook stvárnil dvoj úlohu Petra Pana a úspešného firemného právnika, ktorý musí bojovať o svoje deti. Napriek hviezdnemu režisérovi i obsadeniu (Dustin Hoffman, Julia Roberts…) bol film prijatý rozporuplne. Získal síce päť nominácií na Oscara, no kritici ho zniesli pod zem a návštevnosť tiež netrhala žiadne rekordy. V Robinovej kariére mala snímka aj napriek tomu veľký význam – po prvýkrát si vyskúšal prácu na filme pre deti. Odvtedy akoby sa našiel práve v rodinných filmoch. Keď v roku 1992 svet očaril animovaný hudobný film Aladin, kde v hlavnej postave asistoval roztomilý modrý džin, Robin pre film nahral viac ako 30 hodín hovoreného slova, počas ktorých nezabudnuteľne napodobňoval hlasy mnohých celebrít, vrátane Jacka Nicholsona, Roberta de Nira či Arnolda Schwarzeneggera, čím si získal lásku niekoľkých generácií a viacero ocenení vrátane špeciálnej ceny na odovzdávaní Zlatých glóbusov. Nominácia na Cenu Akadémie za Najlepšiu mužskú vedľajšiu postavu mu ušla len preto, že džina nehral, len daboval. Scenár zase porota odmietla zaradiť medzi najlepšie, lebo doň Williams príliš zasahoval svojím improvizovaním. Za najlepšiu pieseň boli nominované až dve skladby z tohto filmu – jednu z nich naspieval Williams a tá druhá vyhrala.
V roku 1992 hral v ďalšom rodinnom filme Hračky, no srdcia detí si podmanil o rok neskôr komédiou Otec v sukni (Mrs. Doubtfire). Príbeh objavila a produkovala jeho manželka Marsha a on stvárnil milujúceho otca, ktorý pre svoje deti urobí všetko. Dokonca sa neváha premeniť na lojálnu britskú vychovávateľku pani Doubtfireovú, aby s nimi mohol tráviť viac času. Vďaka fantastickému, vtipnému a často i dojemnému hercovi sa film stal kasovým trhákom a priniesol mu ďalší Glóbus. Režisér Chris Columbus vyhlásil, že hercovo umenie „sa nepodobá ničomu, čo niekto z nás kedy videl a prichádza z nejakého miesta na inom svete“.
Otec v sukni bol aj najobľúbenejším filmom 13-ročnej Jessicy s nevyliečiteľným mozgovým nádorom, ktorá požiadala o stretnutie s Williamsom prostredníctvom nadácie Make-A-Wish, ktorá plní želania chorým deťom. Skôr než sa jej výlet za hercom mohol uskutočniť, jej stav sa zhoršil natoľko, že nemohla cestovať. Robin Williams neváhal, objednal si súkromné lietadlo a priletel za Jessicou domov, kde s ňou strávil celý deň. „Bola to tá najdojemnejšia vec v mojom živote,“ povedal otec dievčatka, ktoré o dva týždne neskôr zomrelo.
Skutočný priateľ
O dva roky neskôr aj Robin Williams prežíval ťažké chvíle. Jeho blízky priateľ Christopher Reeve, známy ako seriálový Superman, spadol v máji 1995 z koňa tak nešťastne, že si zlomil krčné stavce a ochrnul. A práve Robin mu nedovolil klesať na duchu. Keď mal Chris týždeň po nehode absolvovať náročnú operáciu s 50-percentnou šancou na prežitie, otvorili sa dvere na izbe a dnu sa vrútil nízky muž v žltom chirurgickom oblečení, operačnej čiapke a s rúškom na tvári. Pacientovi ruským prízvukom oznámil, že je proktológ (odborník na choroby konečníka) a ide ho okamžite vyšetriť. Keď si potom podozrivý lekár sňal masku, odhalil Robinovu tvár a Reeve sa po prvýkrát od nehody zasmial. „Môj starý priateľ mi pomohol uvedomiť si, že nakoniec budem v poriadku,“ priznal dojatý Superman. Williams sa o kamaráta postaral aj inak. Keď sa jeho poistenie vyčerpalo, za priateľovu liečbu uhradil mnoho účtov. Aktívne tiež podporoval nadáciu Christopher and Dana Reeve Foundation, ktorá sa zameriava na liečbu a zlepšovanie kvality života pacientov s ochrnutím.
Po Reevovej smrti (2004) mu herec na Zlatých glóbusoch venoval Cenu Cecila B. DeMilla a keď o dva roky neskôr tento svet opustila aj Dana Reeve, začal sa prakticky aj finančne starať o ich 14-ročného osirelého syna. Potvrdil tak slová jeho otca, že „Robin je človek, ktorý dáva ľuďom 24 hodín denne. Dar radosti, dar smiechu. Len byť v miestnosti s Robinom Williamsom je privilégium. Je darom pre svet.“
Cestu, na ktorú sa Williams vydal v pracovnom živote, sledoval naďalej. Rolu Hádankára vo filme Batman Navždy prenechal Jimovi Carreymu a radšej sa sústredil na filmy, ktoré spadali do kategórie rodinných alebo komediálnych. Do prvej skupiny patrili Jumaji a Flubber – roztržitý profesor, do druhej zasa Dvaja v tom, Deň otcov či Vtáčia klietka, kde stvárnil afektovaného gaya, majiteľa travesty clubu. Väčší úspech, no menšia rola sa vo Williamsovom životopise spája s menom Woodyho Allena a filmom Pozor na Harryho, kde stvárnil vedľajšiu postavu, lebo vraj Allena dokázal rozosmiať. „Dokážete si to predstaviť? Rozosmiať Woodyho Allena!“ poznamenal s úsmevom.
Konečne Oscar
Bol to však iný film, ktorým sa v roku 1997 zapísal do histórie. Podobne ako v snímke Čas prebúdzania, aj vo filme Dobrý Will Hunting stvárnil psychológa, ktorý sa divákom dostane pod kožu a úplne ich uchváti, hoci oko kamery častejšie sleduje iné postavy.
Skvelá psychologická dráma predstavuje osudy 20-ročného flákača (Matt Damon), ktorý sa živí ako upratovač na univerzite. Keď geniálne vyrieši zložitý matematický príklad, ujme sa ho jeden z profesorov, ktorý ho chce „prevychovať na svoj obraz“. Mladík však má v hlave iné veci, a preto nastupuje psychiater Williams, aby ho sprevádzal zložitým obdobím životného rozhodovania a sám sa pokúsiť vyrovnať so stratou milovanej manželky. Krehký vzťah, ktorý medzi nimi postupne vzniká, dojíma dodnes milióny divákov po celom svete. Herci narábali so scenárom veľmi voľne a vlastnou improvizáciou významne prispeli k dokonalosti postáv. Úplne neplánovane vznikla napríklad aj posledná veta vo filme, ako aj scéna z jedného terapeutického stretnutia, kde Williams rozpráva Willovi o svojej trochu výstrednej manželke. Táto improvizácia rozosmiala celý štáb, ba i kameramana, a tak vo filme miestami vidno, ako sa kamera pomaly pohybuje hore a dole.
Film zaznamenal obrovský finančný úspech a oslovil aj kritikov. Získal deväť nominácií na Cenu Akadémie a dve z nich aj premenil na zlaté sošky. Za najlepší pôvodný scenár si ich prevzali Ben Affleck a Matt Damon a za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe konečne (na štvrtý pokus) aj Robin Williams.
Doslova peklo
Pre tak citlivého človeka muselo byť nakrúcanie ďalšieho filmu priam katastrofou.
V nasledujúcom roku sa objavil v neobvyklej romantickej dráme Ako prichádzajú sny. Rozprávačom pochmúrneho príbehu je lekár Chris, ktorý sa po smrti pri autohavárii dostane do neba, vytvoreného jeho predstavami, spomienkami a snami. Tam stretne aj svoje deti, ktoré zomreli pri havárii už predtým. Chris z diaľky sleduje milovanú manželku Annie a márne sa snaží uľahčiť jej nesmierne utrpenie, ktoré napokon skončí samovraždou. Vysnívané stretnutie sa však nekoná – Annie putuje do pekla a Chris bude musieť vynaložiť obrovské úsilie, aby ju odtiaľ dostal.
Rozporuplné reakcie divákov sa dali predpokladať – témy života, smrti a večnej lásky, filmová podoba prekrásne farebnej ľudskej fantázie aj temného pekla a hlboké filozofické úvahy – to ocení len náročnejšie publikum. Williams však predviedol jeden z najlepších výkonov kariéry.
Nakrúcanie filmu bolo mimoriadne náročné a Williams pri spomienke naň poznamenal, že „každý deň bol doslova peklom“. Aj počas promovania filmu sa musel často zamýšľať nad smrťou. Na otázku novinárov, čo by chcel počuť pri vstupe do neba, odpovedal: „Vpredu sú voľné sedadlá. Koncert začína o piatej, bude tam Mozart, Elvis a jeden podľa vášho výberu. Alebo by bolo pekné, ak nebo existuje, vedieť, že je tam smiech. To by bolo úžasné.“ Zamyslel sa aj nad prevteľovaním: „Na reinkarnácii ma otravuje, že takmer každý bol v predchádzajúcom živote niekým výnimočným. Všetci boli Kleopatrou a inými slávnymi postavami z histórie. Nikto nebol chlap, ktorý sa volal Jano, nemal prácu a jedného dňa zomrel. Kvôli tomu som k tejto veci skeptický…“
Strach, úzkosť, alkohol
Náročné úlohy ho neobchádzali ani neskôr a vo dvoch filmoch z roku 2002 stvárnil negatívne postavy. A opäť potvrdil svoj herecký talent v inej podobe. V psychologickej dráme Expres Foto si získal náklonnosť kritikov brilantným stvárnením pracovníka fotoateliéru, posadnutého mladou rodinou z fotografií. V thrilleri Insomnia zasa exceloval po boku Al Pacina ako zákerný vrah na Aljaške. Práve počas práce na Insomnii však opäť spadol na šikmú plochu – po dvadsiatich rokoch abstinencie podľahol „predátorovi, ktorý leží v očakávaní a je vždy prítomný“. „Bol som v mestečku, ktoré nie je na konci sveta, ale môžete ho odtiaľ vidieť, a potom som si pomyslel, že mi možno pitie pomôže. Pretože som sa cítil sám a vystrašený. Jedného dňa som vošiel do obchodu a uvidel fľaštičku Jacka Danielsa. A ten hlas – volám ho ´nižšia moc´ – hovorí, ´Hej, len ochutnaj! Len jeden.´ Vypil som ho a prišiel ten krátky okamih, keď si vravíte ´Ó, som v poriadku!´ Ale rýchlo sa to vystupňovalo. O týždeň som už kupoval toľko fľašiek, že keď som šiel po ulici, hral som ako zvonkohra. Vedel som, že je to skutočne zlé, keď som bol na jedno Vďakyvzdanie taký ožratý, že ma museli vyniesť hore schodmi.“
V problémoch po uši
Už po pár dňoch si uvedomil, že je v problémoch až po uši. „Prvý týždeň klamete sám seba a vravíte si, že dokážete prestať a potom vám vlastné telo vráti kopanec a povie, nie, prestaň s tým neskôr. A potom to nakoniec trvalo asi tri roky.“ Na psychickej pohode mu nepridal ani návrat ku stand-up comedy. Ísť po dvadsiatich rokoch opäť s kožou na trh bolo psychicky veľmi náročné. Show na Broadwayi však lámala rekordy, niekedy sa vstupenky na predstavenie vypredali už po pol hodine a nahrávka „Robin Williams – Live 2002“ mu vyniesla Grammy za Najlepší hovorený komediálny album.
Pri výbere filmov však šťastnú ruku rozhodne nemal a väčšina z nich nestála za zmienku. Úspechom u divákov sa mohli popýšiť aspoň animáky s jeho dabingom (Roboti a Happy Feet) a komédia Noc v múzeu, kde stvárnil bývalého prezidenta Theodora Roosevelta. Kritikov si však nezískal žiaden z filmov. Bolo to veľmi zlé, trpel takými depresiami, že v istom momente uvažoval o samovražde, keď stál nad priepasťou a počul tichý hlások hovoriť: Skoč!, ako priznal v jednom z rozhovorov. Napokon sa však rozhodol radšej vyhľadať odbornú pomoc a prihlásil sa na odvykaciu liečbu. „Pil som v súkromí asi tri roky a myslel som si, že môžem prestať, kedy sa mi zachce. Nakoniec som si uvedomil, že to nedokážem.“ Boj s alkoholom sa mu napokon podarilo vyhrať, no manželstvo už zachrániť nedokázal. V marci 2008 podala Marsha žiadosť o rozvod a Robin na súkromné bolesti zabúdal prípravou ďalšieho turné so stand-up show „Zbrane sebaničenia“.
Napätie z posledných rokov si vyžiadalo krutú daň. V marci 2009, niekoľko týždňov pred začiatkom turné, začal lapať po dychu. Zdravotné problémy ho prinútili rušiť predstavenia, až napokon musel podstúpiť operáciu srdca, počas ktorej mu nahradili aortálnu chlopňu orgánom, aplikovaným zo zvieraťa.
Bežný život
Je viac než symbolické, že mu život zachránilo zviera. Za nemé tváre oddane bojoval už dlhšie. Odmietal nosiť výrobky z kože, kožušiny či vlny, po operácii sa stal vegánom a podporoval zoo v San Franciscu, kde okrem iného čítaval deťom knihy. Bol tiež podpredsedom Nadácie pre gorily a pomáhal pre ne vytvoriť rezerváciu, keď sa spriatelil s gorilou Koko. Doma choval bostonského teriéra Vernu Pearl, ktorému sa chcel po operácii srdca venovať viac. „Počas dvoch rokov som nakrútil osem filmov. Myslíte si, že by ste mali radšej pracovať, inak na vás ľudia zabudnú. A to bolo nebezpečné. Potom si však uvedomíte – nie, keď zabrzdíte, vlastne sa o vás ľudia môžu zaujímať viac. Po operácii srdca som spomalil.“ Konečne mal dosť času na piesne obľúbeného Toma Waitsa, Princa, Radiohead a najmä na jazz (predovšetkým klavírne sóla Keitha Jarretta). V okolí San Francisca jazdil na cestnom bicykli a občas si zatrénoval aj s kamarátom Lanceom Armstrongom (na Tour de France ho dokonca pravidelne sprevádzal v tímovom autobuse). Najradšej však sadal na bicykel sám, prešiel mostom Golden Gate a zamieril do vrchov.
Žil bežný život. Obyvatelia štvrte Bay Area ho zvykli vídať v reštauráciách a stand-up kluboch, dokonca ho zazreli hrať paintball na verejnom priestranstve. Počas halloweenu deťom rozdával sladkosti, kým z jeho dvora na všetko dohliadal z kríku vyrezaný dinosaurus. Bol to veľmi tichý a skromný muž, k ľuďom vždy milý a ústretový, hovoria susedia.
Zemetrasenie
Väčšinou prikývol na vedľajšie postavy, hlavné roly bral len sporadicky. Exceloval vo filme Otec šampión a svojmu dobrému priateľovi Johnovi Travoltovi sekundoval v milej rodinnej komédii Starí psi. Veľké srdce potvrdil aj pri stand-up turné Zbrane sebaničenia – navštívil 26 miest a sústredil sa na „sociálne a politické absurdnosti“, vrátane tém ako globálne otepľovanie, sex, zdravotná starostlivosť a drogy. Využil tiež „poslednú šancu žartovať na účet vlády Georga Busha“, ktorého nemal rád. USA má „prezidenta, pre ktorého je angličtina druhým jazykom“ a „porovnávať ho s Churchillom je ako porovnávať Margaret Thatcher a Paris Hilton,“ zvykol hovoriť.
Keď Nový Zéland v septembri 2010 zasiahlo ničivé zemetrasenie, celý výťažok z vystúpenia v tamojšom meste Christchurch venoval na obnovu zničenej oblasti. Urobil tak aj napriek skutočnosti, že sa s ním v tom čase Marsha rozviedla, v dôsledku čoho prišiel o nemalé financie. Obidva rozvody ho údajne stáli spolu viac než 33 miliónov dolárov. „Rozvod je drahý. Vytrhne vám srdce prostredníctvom vašej peňaženky,“ priznal komik. No hoci kvôli rozvodom musel predať aj svoj milovaný ranč v údolí Napa, na nežné pohlavie nezanevrel. „Ak by ženy vládli svetu, neboli by žiadne vojny, len intenzívne vyjednávania každých 28 dní,“ znel jeden z jeho výrokov. Dokonca sa oženil ešte raz, v októbri 2011 si za manželku vzal grafickú dizajnérku Susan Schneider. Napriek tomu sa jeho depresie stupňovali…
Uzavretý kruh
Z pracovného hľadiska skutočne zvoľnil tempo. Hosťoval v niekoľkých televíznych seriáloch a talk shows (u Davida Lettermana napríklad vystupoval celkom 50 ráz) a v roku 2011 po prvýkrát účinkoval na Broadwayi. V dráme. Hra Bengálsky tiger v bagdadskej zoo je meditáciou o pôsobení Spojených štátov na Strednom východe, v ktorej sa pretnú osudy dvoch amerických vojakov a irackého tlmočníka, keď sa po Bagdade začne pohybovať duch tigra zo zoologickej záhrady (Williams), hľadajúci zmysel života.
Po takmer tridsiatich rokoch sa komik vrátil aj do televízie, pretože kvôli nedostatku peňazí potreboval „stabilnú prácu“. Kruh sa uzavrel. Sitcom The Crazy Ones (2013) o uznávanom výstrednom reklamnom agentovi mal pomerne dobré ohlasy, napriek tomu ho stanica CBS po prvej sérii ukončila. Podľa Williamsových priateľov ho táto správa zdrvila. „Každého z nás by to zasiahlo, ale človeka s chorým srdcom a depresiou ešte viac. Veľmi sa uzavrel,“ konštatoval jeho dlhoročný kamarát, komik Rick Overton. Koncom jari ešte Robin pracoval na treťom pokračovaní filmu Noc v múzeu a nadaboval psa v sci-fi komédii Absolútne hocičo, no šlo o poslednú stopu, ktorú vo svete filmu zanechal.
V júni ho videli v obľúbenej zoologickej záhrade, navštívil vrešťana, ktorého pomenovali po ňom a chcel vidieť aj papagája, ktorého zoo venoval, keď sa oň kvôli neustálemu cestovaniu nedokázal postarať. Začiatkom júla potom vychudnutý nastúpil do centra na liečbu závislostí, aby pri ťažkých depresiách opäť nepodľahol drogám či alkoholu. Ako vysvitlo, vedel aj to, že trpí počiatočným štádiom Parkinsonovej choroby. Myslel na najhoršie. „Keď pôjdem, chcem, aby to bolo rýchlo a chcem byť čistý a triezvy. Nechcem pomalú agonizujúcu smrť závislého človeka,“ vyhlásil vraj pred jednou z pacientiek.
Kedysi dávno Robin Williams povedal, že je závislý na smiechu. 11. augusta 2014 už bez neho nedokázal vydržať. Svoj boj s démonmi dobrovoľne vzdal a vydal sa tam, kde humor a radosť snáď znova nájde…