Robinsoni, poďme na konvalinky!

 

Píše mi dávny kamarát, že sa ho pýtal iný ešte dávnejší kamarát, že prečo som ho odstránila z priateľov na fejsbúku a že to išiel zistiť a zistil, že som odstránila z priateľov aj jeho, a tak som sa na chvíľu, ale len malú, znepriatelila s celým svetom. Odišla som, odhlásila sa, nebola som tam! Vrátila som sa, čakala ovácie a… A nič! Všetko po starom. Politika, frfľoši, stratenci, kreatúry, literáti… Niečo ako karneval…

No medzitým som zistila, že slávik je tuším nočný vták a aj bažant, aj kukučka, a líška niekedy, keď sa líška. Prišli drozdy a skákali pod točkou. Drozd nad oknom privliekol odniekiaľ do svojho hniezda kus igelitu, a ten mu tam veje ako dáka „firhonka“ a lastovičky sú už doma, u nás pod úkolom, ešte sa nevybalili, no drozd má v hniezde modré vajká puknuté ako vázičky, všade sú dáke hniezda… A kvitnú konvalinky. Pre mňa sú konvalinky viac ako kvet, sú odvolávka na detstvo.

Mama mala svadobnú kyticu z konvaliniek. Nazbierali ich s tatom a kyticu si robila doma, v Bernolákove na studni. Aj svadobné oznámenia si napísala rukou doma. Potom ju sestra ostrihala tak, že vyzerala ako po týfuse a ešte potom museli zháňať klobúk. Prvý a posledný, ktorý sme na mame videli, aj to len na svadobných fotografiách.

Boli sme malé a bývali sme v dome na kopci. Pod čerešňou kvitli fialky a v máji z hôrky nad hamrštílom kukali kukučky. V máji chodievali okolo ľudia na konvalinky. Celé procesie. Na konvalinky sa kedysi v Modre velice držalo.

My sme však chodievali na Severku medzi čundrákov. Vždy tam niekto bol doma. Severka bola čundrácka chata ešte nad Hrnčírom, tam bolo vždy najviac konvaliniek. Niekedy sme trhali a trhali a náš tatuško sa zavyprával a chlapci hrali a zrazu bola tma a noc. Len tie konvalinky nám svietili na cestu domov. Dokonca párkrát som šla na Severku s tatom na motorke. „Pozor, Verona, aby si si nespálila lýtko!“

Neskôr sme bývali na Dukelskej 49, ale vtedy to bolo sídlisko Modra stred. Za oknami park. V parku dve veľké čerešne, platan, tis, v tom sme so sestrou mali dom. Keď k nám prišla babička, čučali sme doma na druhom poschodí a nevystrčili nos, tešili sme sa, kus Čeklísa prišlo do Modry. Kropila prádlo, žehlila a spievala „Až bílé konvalinky vzkvetou…“

Keď chcem kyticu, napíšem si aj tri, vidím ich, ani ich vo váze nemusím mať. Vedela by som opísať všetky mamine aj Agátine, tatuškove, lebo aj on nám robil kytičky… Dnes ich nosievam na cintorín. Tú konvalinkovú som si však nechala doma. Vonia v obývačke na stole, znovu odvolávka na mamine Diorissimo…

V lese sme stretli zberačov medvedieho cesnaku, hoci ten už kvitne a nezbiera sa. Čudovali sa, že trhám konvalinky a pýtali sa, či sa to dá zjesť a ako ich budem spracovávať. Takto… Možno o tom napíšem na fejsbúk a ľudia sa budú čudovať.

O „umelé ostrovy“ či hniezda ako fejsbúk je stále záujem. Mrví sa to tam, žijete si tam celkom inak ako „live“…

Fejsbúk mi naozaj pripomína ostrov, alebo dobre, ostrovčeky, súostrovia – je tam všetko, celý svet, ale iný ako ten náš, dokonca aj stromy aj palmy na streche, garáže, člny, vírivky, bazéniky, obývačky, herne, spálne, kotolne, šatne, satelity, kúpeľne aj toalety. Všetko zladené, doladené a šité na mieru. Večere, obedy, raňajky, takmer stále prestreté, deti sa smejú, utekajú bosé po tráve, srdiečka, mačičky, psíčky, letia túlavé a opustené, podobne ako my ľudia. Na profiloch to máme zadýchané ako doma. Potrebujete akurát závesnú loď, wifinu, ktorá vás odvlečie kdesi do mora či oceánu a nechá tam.

Nazízam vám cez mobil do tanierov, grilujem s vami, obzerám si vaše koláče, nehanebne si dovoľujem, zavše obrázok priblížim, že aké to doma máte.

My, Robinsoni z fejsbúku, sa nemusíme báť žiadnej lietajúcej či plaziacej hávede, nepribehne koza, ani domorodci, domorodcami sme my sami. Vyvaľujete sa za vlastným dreveno-laminátovo-oceľovým stolom v práci alebo v izbe s najbližšími, telefonujete a fejsbukujete iným blízkym, jemne vám vo vrecku z času na čas zavibruje telefón, najbližší vám po čase začnú liezť na nervy, tak pozvete tých, čo máte „na drôte“ a fejsbúk zamorujete fotografiami „najbližších“, možno však zistíte, že ste sa zabudli s nimi predtým pozhovárať, a tak opäť telefonujete tým a nezhovárate sa s tými druhými, ktorým to samozrejme nevadí, lebo o svojom „bytí“ podávajú správy zasa svojim blízkym na fejsbúku či telefóne, a tak ste zároveň doma aj na ostrove, večer sedíte na pláži pod palmou, pozeráte v obývačke film, kontrolujete si poštu alebo si zveľaďujete byt.

Ak majiteľovi fb-ostrova zachýba samota ako mne, odstrihne sa, chvíľu sa mu zdá, že je sám, hrá sa na Robinsona, nechá si narásť bradu, nemobiluje ani nepočítačuje, objavuje krásy domova a záhrady, všíma si okolitú prírodu, zavše aj more, skúma hlbiny a šírku života, pozoruje počasie, utápa sa v kráse stromov, žiadny Piatok ho neotravuje, ani kozy.

Vyšla mi fazuľka… Kukulenka strakatá milovaná a kuká kukučka ráno a v noci slávik spieva… A ja sa vozím do práce do knižnice a z knižnice, hore a dolu. Každý deň plávam a chudnem. Spokojná budem až vtedy, keď zo mňa spadnú gate ako orechy. Pretekám so všetkými v bazéne, rátam si tempá, dĺžky, minúty, dĺžku ponoru, koľko vydržím nedýchať, mať zatvorené oči, rátam ľudí v bazéne, niektorých poznám z videnia, keď sa stretneme, kývneme na seba.

Je to lepšie ako fejsbúk, ako práca, je to najkrajšia časť dňa a pritom s nikým o tom nevravím. Nefotím si to na fejsbúk. Je to iný, mačací život mojich zážitkov. Plávam už roky, teraz vášnivejšie ako inokedy.

Fejsbúk mi pripomína jednu z planét, na ktorej sa ocitol malý princ. Vlastne všetky. Na každej sedel nejaký osamelý čudák, a tak sa malý princ pratal radšej za svojou ružou. Podobne ako ja, len som bola na vás znovu zvedavá.

Najlepšie dni sú zaľudnené rodinou, u nás v Modre, keď zvonia zvony, a náš pes chce zasa zhltnúť ropuchu, no tá sa nikdy nedá, a čerešne o chvíľu, že idú na to, počúvam hoboj a jeme koláče, všetko tu kvitne, čo robíte? žijete? šijete? čo budete variť? a videla som kedysi na fejsbúku dobrú fotku, jeden na nej sedel a držal pílku ako melón, zubaňu zubatú, jak tá sa cerila do fotoaparátu, a čierne mravce niesli náklad, asi sa sťahovali, skoro som sa kvôli ním zamotala do hadice, roháč sa utopil s jaštericou vo vaničke, mohli by ste tú vodu nejako regulovať, vravel syn, nech tu nekántrite tie zvieratá, a potom Dunčo šiel kuknúť, že aké. A moruša ako sa tento rok nadýchla a rozpažila, jablonky sa pindria a ženú, dula kvitne, hrušky odkvitli, jankova fajka vo dvore znovu nie, nebudú tuším jankove fajky do nášho dvora padať, višne sme ostrihali, marhule obe zmrzli v kvete… Vlastne nevidno, ako mi na tom záleží, možno je vidno iba, ako mi to nejde… Čoraz radšej to tu mám, keby som mala odísť, ťažko sa mi bude odchádzať. Ešte aj v bazéne na svet za našou bránou myslievam a potom zabudnem počítať.

Taký majiteľ „fb-ostrova“ si môže pestovať ruže v črepníkoch. Sto ruží! Sedemstopäťsto! A potom? Čo bude potom? Svet sa mení tak rýchlo, že časom sa ľuďom len pre potechu možno zažiada obyčajných orechových škrupiniek, aké sme v detstve púšťali na potoku (samozrejme, že všetky doplávali do mora). Orechy však potom možno nebudú, lebo nebudú mať kde vyrásť, všade budú naše murované „ostrovy“, už teraz ich je dosť a v každom sedí nejaký novodobý Robinson. Stačí prísť na fejsbúk, uvidíte, koľko nás tam je! Škrupinky budú možno časom vyhľadávaným vývozným artiklom, lebo nám pripomenú, že keď sme boli malí, hocikde rástli stromy, aj orechy, pod ktorými vraj takmer nič nerastie, no voňajú im listy a vždy sa pod nimi dá sedieť v chládku, na jeseň sme ich otĺkali palicami, orechy, z ktorých sme mali úplne žlté prsty a naše mamy nám tie prsty čistili citrónmi. V orechu bolo jadierko, čo nosilo bielu košieľku a škrupinka bola loďka. Ešte je, sú, ale je ich menej a menej, časom všetky odplávajú do mora, okolo budú plávať splašky, plastové odpadky a naše fľaše s odkazom „Som sám“ nik v tých odpadkoch nenájde. Možno ani nebude hľadať, nebude mať čas, lebo bude práve vtedy, keď okolo neho fľaška prepláva, písať rovnaký či podobný odkaz svetu. Zatiaľ ich píšeme na fejsbúk. Keď prídu na rad škrupinky, poobzeráme sa po nejakej fľaši a hádam sa vrátime k papieru. Každý máme niekde svojho Piatka. Každý sme Robinson a zároveň aj Piatok. Robinsoni všetkých krajín, spojme sa, poďme na konvalinky! Vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová