Mary Anning – Lovkyňa fosílií

 

Vlny oceánu bičujú pobrežie, silný vietor zachádza hlboko pod kožu a kto môže, trávi dni vnútri pri šálke horúceho čaju. Mary Anning oblečená v niekoľkých vrstvách hrubých sukní so skrehnutými prstami prehľadáva masívne útesy, z ktorých zúrivé počasie pravidelne odlamuje kusy skál. V niektorých by mohli byť uložené milióny rokov staré fosílie druhohorných morských obrov – takých, o ktorých existencii začiatkom 19. storočia ľudia nemali ani tušenia. Mladá Angličanka ich vášnivo prináša na svetlo, hoci jej meno v maskulínnej spoločnosti zostáva takmer zabudnuté.

 

Objavy paleontologičky Mary Anning vošli do histórie ako kľúčové a nebudeme vôbec preháňať, keď povieme, že najmä vďaka nim sa vedcom podarilo sformulovať názory o vývoji života na Zemi. Mnohí historici sa zhodujú, že lovkyňa fosílií sa narodila v správnom čase na správnom mieste. Lyme Regis, neveľké mesto pri Lamanšskom prielive prezývané aj „perla Dorsetu“, zažilo svoju slávu najskôr ako výstavné miesto pre morskú terapiu, neskôr s prezývkou „Jurské pobrežie“ ako raj paleontológov. Treba však dodať, že na začiatku 19. storočia titul „zberateľka fosílií“ nemala v kolónke „povolanie“ asi žiadna iná žena. Keďže nežné pohlavie nemalo dovolený prístup do odborných vedeckých kruhov (v tom čase sa aj základné vzdelanie žien, najmä v chudobných kruhoch, považovalo za absolútne nepotrebné), boli to muži – anglikánski džentlmeni, ktorí v honosných sálach horlivo diskutovali o možných teóriách prehistorického sveta. Avšak oheň do debát prikladala mladá Angličanka, ktorá si neváhala zašpiniť ruky priamo v teréne.

 

Život na Jurskom pobreží

Keď Richard Anning v roku 1793, krátko po svadbe s mierne cynickou Molly, naložil na vlečku voza všetok ich majetok a presunul ho z Colytonu do prímorského Lyme Regis, vôbec netušil, že prichádza na miesto, ktoré jeho rodine obráti život naruby. Vyučený tesár sa celý život venoval výrobe nábytku, mal však aj skvelý inštinkt a dobrodružnú povahu, ktorá mu pomohla vidieť príležitosti na miestach, kde iným unikali. Vyše 150 km dlhé pobrežie Lyme Regis v sebe ukrývalo konzerváreň mezozoika (geologická éra dinosaurov), hotovú polievku prvotných morských plazov, ktoré obývali Zem pred vyše dvesto miliónmi rokov. Zaplombované v dlhých pásoch útesov boli dôkladne ukryté pred zrakmi ľudí, a tak o nich nikto celé tisícročia vôbec netušil. Až začiatkom 19. storočia začali útesy pôsobením búrok postupne erodovať a odhaľovať fascinujúce tajomstvá. Na pláži v zátoke Lyme sa sem-tam dali nájsť zaujímavé úlomky schránok a bizarné fragmenty skamenelín – prvé prísľuby nových a väčších fosílií. Molly si čoskoro všimla, že jej manžel trávi oveľa viac času na pláži, než spracúvaním dreva a pre jeho „zber kameňov“ nemala veľké pochopenie. Do Lyme Regis však prúdili turisti túžiaci po terapeutických účinkoch kúpeľnej dovolenky, a tí radi utratili pár pencí za drobné suveníry z pláže, ktoré mal Richard vždy poruke. Netušili pritom, aký kus histórie im leží v dlani. Molly plne zamestnávala starostlivosť o Mary a Josepha, ktorí prišli na svet krátko po svadbe. Prostredie, v ktorom vyrastali, síce na turistov pôsobilo priam bukolicky, avšak skutočný život v Lyme Regis mal ďaleko od raja. Pobrežie pravidelne bičovali silné búrky, tie vytvárali obrie vlny a jedna z nich Anningovcom „vliezla“ priamo do domu. Ledva jej ušli cez prvé poschodie. Steny domu boli neustále chladné a vlhké, oheň bol jediný spôsob, ako sa zahriať. Keď jedného chladného večera Molly nechala svojich dvoch potomkov v izbe na pár minút osamote, vrátila sa do katastrofy, akú by nechcel zažiť žiaden rodič. Štvorročná Mary v jej neprítomnosti priložila drevo do ohňa, stála však príliš blízko, šaty vzbĺkli v plameňoch a spôsobili popáleniny nezlučiteľné so životom. Anningovci boli zdrvení. Rok po nešťastí, 21. mája 1799, Molly priviedla na svet ďalšiu dcéru, ktorá dostala meno po zosnulej sestre Mary.

 

Úder blesku

Mary Anning mala len niečo vyše roka, keď ju miestna sestrička v snahe odbremeniť rodičov od množiacich sa povinností zobrala na jazdeckú show. V horúci augustový deň radostne pozorovali kone a ich trénerov, ktorí svojimi číslami zabávali mešťanov. Nik nemohol tušiť, že slnečný deň sa zmení na ďalšiu katastrofu. Popoludní sa na oblohe zozbierali čierne mraky, z ničoho nič zaznel dunivý hrom a krátko nato oblohu preťal oslepujúci blesk. Keď sa ľudia spamätali zo šoku, pod košatým brestom zbadali tri nehybné postavy v bielych šatách. Jedna z nich v rukách držala dieťa, ktoré ako jediné ešte dýchalo. Mary sa podarilo zachrániť a z dovtedy neduživého dieťaťa sa akoby zázrakom stalo živé striebro, ktoré do rodiny vnieslo veľa radosti… Už ako päťročná sprevádzala otca na jeho potulkách na pláži, kde mu pomáhala s hľadaním a zberom skamenelín. Richard naučil dcéru, ako nájdené amonity (špirálovo zvinuté schránky) správne čistiť a leštiť, ukázal jej tiež, ako z dreva vyrezať jednoduché krabičky, v ktorých si ich turisti mohli uchovať. Najlepší čas na zber materiálu boli rána po veľkých búrkach. Často sa stávalo, že vyčíňanie búrok na pobreží zanechalo odlomené kusy útesov, ktoré bolo potrebné prehľadať, než ich príliv navždy odplaví do mora. Po jednom takom úspešnom love v roku 1807, kedy Anningovci nazbierali hrste nových skamenelín, Richard zapriahol kone do voza a vybral sa do neďalekého Charmouthu skúsiť úlovky predať. Použil skratku, v rannej hmle si však nevšimol, že je príliš blízko mora. Kone už zastaviť nestihol, prepadol cez okraj útesov na tvrdé kamene. Pád síce prežil, utrpel však ťažké zranenia na chrbtici, ktoré sa mu neustále pripomínali ostrou bolesťou. Po tejto nehode už nebol viac sám sebou. Často ho trápili záchvaty kašľa, lieky proti bolesti ho utlmovali a návštevy pláže boli čoraz zriedkavejšie. O tri roky neskôr zomrel na tuberkulózu, pričom po sebe zanechal manželku v pokročilom štádiu tehotenstva, dve malé deti, 11-ročnú Mary a 14-ročného Josepha. A dlhy.

 

Taký krásny amonit

Anningovci sa museli vyrovnať nielen s otcovou smrťou, ale aj chudobou, v ktorej sa zrazu ocitli. Mollin novorodenec zakrátko zomrel… V časoch, keď zápal pľúc, kiahne, ale aj obyčajná nádcha dokázali nemilosrdne zabíjať, Molly priviedla na svet desať detí, z ktorých prežili len Joseph a Mary. Joseph sa vyučil za čalúnnika, Mary sa stala dievčaťom pre všetko, ktoré susedom často vybavovalo malé pochôdzky za drobnú odmenu. Čítať sa naučila viac-menej sama, oveľa viac sa však zaujímala o to, ako zaobstarať niečo do úst. Súrodenci naďalej prečesávali pobrežie v Lyme Regis, no pri množstve povinností zďaleka nie tak často ako kedysi s otcom. Jedného dňa mesto postihla ďalšia ničivá búrka – vyvolala vyše šesťmetrové vlny a za sebou zanechala množstvo naplavenín. Mary na druhý deň vstala ešte pred úsvitom a vybrala sa na pláž. V ostrom slanom vzduchu prehľadávala pobrežie, až kým sa jej nepodarilo nájsť krásny amonit. Nevšimla si, že po pláži za ňou kráča neznáma dáma – turistka, ktorá ju celý čas pozorovala. Malej Mary za nález ponúkla pol koruny, sumu, za ktorú v tom čase mohla kúpiť nielen chlieb a šunku, ale aj čaj a cukor. Bolo to viac peňazí, ako kedy kto dal za nálezy jej otcovi. Mary bežala domov odhodlaná pokračovať v otcovej vášni, v tom čase im mohla doslova zachrániť život. S bratom trávili dni zbieraním kostí, kameňov, ulít aj schránok, Mary im následne ako správna obchodníčka vymýšľala fantazijné mená ako „prsty dámy“ alebo „čertove nechty“ a predávala zvedavým turistom.

 

Na stope ichtyosaura

V letný deň roku 1811, krátko po dvanástych narodeninách, musela Mary pomôcť mame so šitím, a tak sa Joseph vybral na pláž sám. Po hodinách prečesávania pobrežia si všimol zvláštne vyzerajúcu skamenenú lebku. Bola nezvyčajne dlhá a v papuli mala asi dvesto zubov. Joseph sa rozbehol do dediny po chlapov, aby mu pomohli s výkopmi. Senzácia, ktorá na okamih ovládla Lyme Regis, rovnako rýchlo aj upadla. Joseph sa musel vrátiť do práce, Mary sa však na miesto nálezu vracala vždy, keď mohla a pokračovala v hľadaní zvyškov kostry. Šťastie sa na ňu usmialo po ďalšom veľkom daždi, keď z útesov odpadol kus skaly. Ten jej nad hlavou odhalil najprv rebrá a neskôr aj 60 stavcov chrbtice. Trvalo dlhé mesiace, kým päťmetrovú kostru vybrala a očistila. V tom čase už v dedine vedeli, že našla niečo výnimočné. Živočích, ktorému kostra patrila, mal plutvy ako delfín, zuby ako krokodíl a pysk ako mečúň. Jeho chrbtica pripomínala rybu, hruď však mohla patriť plazovi. Kostra sa ukázala oveľa významnejším objavom, než naznačovala lebka. Reči o tom, že malé dievča našlo zvláštnu fosíliu, sa rýchlo rozšírili za hranice Lyme Regis a netrvalo dlho, než ju zberateľ Henry Henley odkúpil pre Londýnske múzeum za celých 23 libier. Tá suma rodine zabezpečila jedlo na pol roka. Zakrátko do mestečka zavítal Henry De la Beche, ktorý sa stal Mariným celoživotným priateľom. Študoval geológiu, vedu, ktorá začiatkom 19. storočia naberala na popularite. S Mary zvykol tráviť na pláži celé hodiny s jediným cieľom: nájsť niečo úžasné. V roku 1807 v Londýne založili Geologickú spoločnosť a v tejto ustanovizni mohli byť členmi výlučne muži. Ako Mary dospievala, väčšinu z nich osobne spoznala, ale ako žena zostala vo vedeckej spoločnosti navždy outsider. Ľudia sa medzitým hrnuli do múzea, aby zahliadli jej obra na vlastné oči. Fosília neznámeho tvora vystavená vedľa zbraní, kožušín a ďalších objektov, ktoré James Cook priviezol z plavby po Južných moriach, vyvolávala ešte väčší úžas. Kategorizovať ju sa ukázalo ako nesmierne ťažký oriešok. Geologická spoločnosť sa nakoniec zhodla na názve ichtyosaurus alebo „rybia jašterica“, hoci dnes je už známe, že to nebola ani ryba, ani jašterica, ale morský plaz, ktorý žil pred 201 – 194 miliónmi rokov. Anatóm Everard Home vyslovil nesmiernu vďaku múzeu za nález a jeho dôkladné očistenie – teda zásluhy, ktoré patrili 12-ročnej Mary. Ichtyosaura v roku 1817 odkúpilo Britské múzeum za dvojnásobok ceny.

 

Stvorenie sveta za šesť dní. Alebo aj nie

Nález kostry neznámeho tvora predstavoval veľkú výzvu pre náboženstvo. Boh predsa stvoril svet za šesť dní, v Biblii žiadna zmienka o druhohornom zverstve nebola. Čoraz častejšie sa však stávalo, že ľudia nachádzali skameneliny tvarov, ktoré nemali nič spoločné so žijúcimi živočíchmi a postupne si začali klásť otázky, ako vyzeral život na Zemi pred príchodom ľudí. Fosílie tak začali robiť ešte väčšie diery do dovtedy nepriestrelnej náboženskej košele. William Smith v tom čase vytvoril prvú geologickú mapu Anglicka. V roku 1796, tri roky pred narodením Mary, zakladateľ paleontológie Georges Cuvier vyhlásil, že mamuty nie sú slony, ale úplne iný živočíšny druh, ktorý vyhynul. Bolo to vôbec prvýkrát, čo sa hovorilo o možnosti vyhynutia. V roku 1801 došlo v USA k nálezu prvého mastodonta. A hoci slovo evolúcia prvýkrát zaznelo až o vyše 50 rokov neskôr s príchodom Charlesa Darwina, prvá teória evolúcie, tzv. transmutácia z pera Jeana-Baptistu Lamarcka sa objavila už v polovici 18. storočia. Kým sa vedci na akademickej pôde hádali, Mary zbierala vedomosti priamo z pobrežia. Keď mala 16 rokov, v Lyme Regis ju navštívil o 15 rokov starší William Buckland, pastor a priekopník geológie. Pochádzal z intelektuálnej rodiny, kde vedecké knihy stáli na poličke vedľa Biblie. Ako profesor geológie na Oxforde sa snažil dokázať, že veda a náboženstvo nemusia stáť nutne proti sebe. Spolu strávili hodiny prečesávaním pobrežia a začínajúca lovkyňa fosílií od neho nasávala vedomosti ako špongia.

 

Neúnavný samouk

Mary patrila k vášnivým čitateľkám, vlastnila desiatky zošitov a denníkov, do ktorých si prepisovala zaujímavé state z kníh. Vedecké informácie sa k nej dostávali zriedkavo, o to dôkladnejšie sa im venovala. Raz si do denníka prekreslila osem strán obrázkov o morských plazoch, ktoré boli také detailné a dokonalé, že bolo nemožné ich odlíšiť od originálu. V priebehu rokov ako samouk zvládla vedecké disciplíny od anatómie cez morfológiu až po vedeckú ilustráciu. Jej smäd po vedomostiach bol neutíšiteľný, najviac ich však dokázala nasať priamo v teréne. Pobrežie v okolí zátoky Lyme poznala ako vlastnú dlaň. Jej intuícia na miesta, ktoré by mohli odhaliť nové skameneliny, bola obdivuhodná, rovnako ako jej zručnosti pri vyberaní fosílií z okolitých skál. Vedec John Murray raz opísal, že to robí s presnosťou a jemnosťou koncertného klaviristu. Najdôležitejšia však bola skutočnosť, že jej objavy pomáhali vedcom klásť tie správne otázky, na ktoré v tom čase ešte nepoznali odpovede. Mary sa nevenovala len skamenelinám, s úžasom zbierala morské plody ako kalamáre a sépie, ktoré potom na kuchynskom stole dôkladne preparovala, aby sa o ich anatómii dozvedela ešte viac. Medzi rokmi 1815 – 1819, keď nemala ani dvadsať, odhalila niekoľko ďalších kompletných skamenelín ichtyosaurov. Ich veľkosť sa pohybovala medzi všeličím od pstruha až po veľrybu.

 

Nezištná láskavosť

Odlamujúce sa kusy útesov padali nepredvídateľne, v spojení s rýchlo sa vracajúcim prílivom predstavovali nebezpečenstvo, ktorému sa nemal chuť vystaviť len tak niekto. Mary v dedine predsa len našla spriaznené duše – tri sestry Philpotové, ktoré zdieľali nadšenie pre geológiu. Kým pre bohaté sestry šlo viac-menej o záľubu, Mary pri prečesávaní pobrežia bojovala aj o život svojej matky a brata, ktorých sa snažila uchrániť pred hladom. Zberatelia od Mary radi kupovali fosílie, keď ich však postúpili múzeám či vedcom, málokedy uvádzali meno nálezkyne. Jednou zo svetlých výnimiek bol dôstojník Thomas James Birch, ktorý od Mary kúpil množstvo fosílií vrátane jedného ichtyosaura. Jedného dňa, keď mala Mary 22 rokov, sa jej rodina ocitla na pokraji chudoby a zúfalstva. Birch nedokázal pochopiť, ako je možné, že žena, ktorá sa postarala o také významné objavy, trpí chudobou a rozhodol sa pre veľké gesto: – napísal list Londýnskemu múzeu, v ktorom oznámil dražbu celej svojej zbierky. V tom čase sa džentlmeni predbiehali v zbere netradičných tvorov a predmetov, ktoré s radosťou pridávali do svojich kabinetov kuriozít. Birchova zbierka sa predala za 400 libier (dnes by mala hodnotu cca 50.000 libier) a on ich do poslednej penny venoval Mary. Gesto dôstojníka, ktorý bol dvakrát taký starý ako Mary, vzbudilo veľa pozornosti. Dedinčania, ktorí dovtedy zastávali názor, že Mary len preberá otcove zásluhy a jej nálezy sú čírou náhodou a šťastím, zrazu zmenili názor. Niektorí tiež špekulovali, či Birch nemá skôr romantické zámery, tieto dohady však nikdy nikto nepotvrdil. Mary sa v krátkom slede podarilo nájsť tri ďalšie fosílie ichtyosaurov a pri podrobnom skúmaní si všimla odchýlky, ktoré vyústili k identifikácii troch rôznych druhov v rámci rovnakej kategórie. Jedného z ichytosaurov odkúpili geológovia pre múzeum v Bristole a označili ho za „najhodnotnejší exemplár v celej Británii“. Miesto na spomenutie nálezkyne im však nezostalo.

 

Prvý plesiosaurus

Jedného chladného decembrového rána v roku 1823 si Mary na pláži medzi tmavými kameňmi opäť všimla bledé oblé predmety, ktoré sa mierne leskli. Vzrušene odokrývala stavec po stavci, až kým sa pred ňou nezjavila takmer tri metre dlhá a dva metre široká kostra, tentoraz aj s veľkými plutvami. Mary sa po dlhých večeroch snažila čo najvernejšie nakresliť svoj nález, ktorý ju zaujal aj nesmierne dlhým krkom. Na papier postupne pribudlo až 35 stavcov, ktoré podopierali krk živočícha, stred tela pripomínal tvar obrovskej korytnačky so štyrmi plutvami a chvostom. Kresbu poslala geológovi Williamovi Conybearovi, on sám pred časom narazil na kostru nesmierne dlhého krku, pri ktorej našiel aj fosíliu plutvy. V tom čase bol taký nadšený svojím objavom, že živočícha okamžite pomenoval plesiosaurus, v preklade „blízko k plazu“. Nebol si však vôbec istý, či tieto fosílie patria k sebe. Keď k nemu dorazila Marina kresba celého tvora, zostal v úžase. Do skúmania sa ihneď pustil aj Georges Cuvier. Uznávaný anatóm však takmer okamžite nález zavrhol ako podvod. Vyjadril sa, že tvor s takým dlhým krkom je nezmysel, keďže by neposkytol dostatočnú oporu pre telo. Podobný verdikt mohol mať na rodinu Annigovcov zničujúce následky. Ak by sa ukázalo, že Mary klamala a vedome pospájala nezávislé fosílie, prípadne ich dorobila z podobného materiálu (čo sa v tom čase tiež stávalo), nik by si od nej fosílie už nekúpil a jediný zdroj príjmu by vyhasol. O rok neskôr Geologická spoločnosť zorganizovala sympózium, na ktoré Mary, samozrejme, nepozvali. Hlavným bodom programu bol plesiosaurus. Práve na tomto zhromaždení Cuvier priznal, že bol pri svojom hodnotení prirýchly a urobil chybu. Plesiosaurus bol skutočný morský predátor, ktorý žil pred 65 miliónmi rokov. Conybeare neskôr napísal prvý publikovaný vedecký opis plesiosaura, meno Mary Anning zostalo v jeho súvislosti zabudnuté.

 

Koprológia aj prehistorický atrament

Objav plesiosaura čoskoro zatienil iný, ktorý sa podaril Williamovi Bucklandovi. Tvor, ktorého nazval megalosaurus, bol v skutočnosti prvým dinosaurom – obrovským svalnatým mäsožravcom, ktorý sa pohyboval po súši. Meno „dinosaur“, teda „hrozivý jašter”, sa však prvýkrát použilo až o 20 rokov neskôr. Mary sa medzitým podarilo nájsť kosti plutvy hyboda, predchodcu veľkého bieleho žraloka. V Lymes Regis ju navštevovalo stále viac geológov aj zberateľov, ktorí sa zaujímali o jej prácu. V 20. rokoch 19. storočia navyše do mestečka prúdilo ešte viac turistov hľadajúcich jednoduché radosti: morský vzduch, piknik a člnkovanie k útesom. Mary sa konečne podarilo našetriť dosť peňazí, aby si kúpila dom bližšie k centru mesta. Prednú časť prerobila na pracovňu s obchodom a veľkými vitrínami, po akých túžil jej otec, zadná časť bola obytná. Nápis Anning´s Fossil Depot prilákal dovnútra mnoho zvedavcov. Jedným z nich bol aj anglický geológ Roderick Murchinson, ktorý sem prišiel s manželkou Charlotte. Charlotte bola absolútny opak Mary – jemná, elegantná, s naučenými spôsobmi a neustále oblečená v korzetoch, ktoré Mary odmietala. Aj napriek tomu sa z nich za krátky čas stali dobré priateľky. Po jej odchode si dlho vymieňali priateľské listy.

Marin blízky priateľ William Buckland sa čoraz viac venoval koprológii, štúdii výkalov, ktoré sa objavovali pri fosíliách. Aj ona v tráviacom trakte svojich nálezov nachádzala menšie „kamienky” – nestrávené jedlo, ktoré sa Buckland rozhodol študovať, aby zistil, čo prehistorické tvory konzumovali. V jednej z fosílií, tzv. belemnite, dvojžiabrovcovi z čias druhohôr, sa jej podarilo objaviť zvláštny skamenený atrament. Po pridaní vody stále fungoval, a tak sa chopila štetca. Z prehistorichých nálezov, ktoré boli nakreslené atramentom z iného prehistorického zvieraťa, sa v turistickom mestečku stal okamžitý hit. Okrem toho objavila prehistorickú rybu podobnú raji, Dapedium politum – v moriach plávala pred vyše 160 miliónmi rokov. No na skutočnú raritu, ktorá otriasla vedeckými kruhmi, si musela počkať ešte dva roky.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Sita, Wikipedia

 

Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2021)