Buddy v angličtine znamená blízky priateľ, dobrý kamoš, naozajstný parťák. Projekt Tvoj Buddy dal tomuto slovu ešte širší význam: hľadá deťom nielen kamaráta, ale i mentora a dôverníka v jednej osobe. „Ale predovšetkým človeka so srdcom,“ zdôrazňuje autor celého projektu Ladislav Kossár.
Kto bol v období dospievania vašou bútľavou vŕbou, kamarátom, dôležitým Buddym?
Celkom dlhé obdobie môjho života počas mojej mladosti vypĺňal basketbal, venoval som sa mu intenzívne od svojich desiatich rokov a keďže basket je kolektívny šport, partia spoluhráčov pri ňom prirodzene trávi veľa spoločného času. Dôležité a silné osobnosti v živote basketbalistov sú však ich tréneri. Tak to bolo i u mňa – tréner bratislavskej Matadorky bol pre mňa v období dospievania tou prvou, veľmi dôležitou postavou. Druhým bol mamin brat, môj strýko, ktorý ma brával v Komárne na rybačky. Mali sme tam čas na spoločné rozhovory, venovali sme sa tomu, čo nás oboch veľmi bavilo a strýko ma popritom učil praktické veci. Okrem toho nám stačilo veľakrát iba tak sedieť v tráve a len spolu byť.
Potrebovali ste v tom čase skôr praktické rady, alebo vás bavili „filozofické“ debaty o zmysle života?
Čítal som raz o Indiánoch a o tom, ako starší muži rituálne sprevádzajú tých mladších do sveta dospelých, ja som asi potreboval čosi podobné. Išlo mi skôr o trávenie spoločného času s ľuďmi, ktorí neboli mojimi rodičmi. Áno, doma som mal dôležitú podporu mamy aj otca, v škole dospelé autority v podobe učiteľov, ale mimo sveta rodiny a školy som potreboval ešte učiť sa od iných ľudí. Aj naši dobrovoľníci trávia s deťmi čas po škole a mimo detských domovov – dnešných centier pre deti a rodiny.
Buddy je teda človek, ktorý by mal uľahčiť dieťaťu prechod z detského domova do bežnej reality? Supluje tak trochu úlohy rodiča?
Vždy sa snažím zdôrazniť, že väčšina detí v centrách pre deti a rodinu niekde má svojich rodičov alebo rodiča. Dostali sa do domova zväčša nie preto, že sú osirelé, ale preto, že podmienky v rodinách boli náročné a rodičia sa o svoje deti nevedeli alebo nechceli postarať. Deti si tak so sebou priniesli obrovský balík tráum, ublížení a bolestí ešte z čias pred príchodom do inštitúcie. V zariadeniach potom žijú vo veľkých skupinách bez možnosti individuálneho prístupu, pretože aj keď domovy a vychovávatelia robia to najlepšie, čo vedia, detí je tam, jednoducho, priveľa, a tak sa k jednému balíčku problémov pridáva ďalší. Buddy môže byť v takejto náročnej situácii pre dieťa kľúčovou osobou: berie ho za brány domova, venuje sa mu individuálne, pravidelne a dlhodobo, vie mu byť nielen oporou, ale aj mentorom a najmä kamarátom.
Nesupluje teda rodiča, ale je dôležitým medzičlánkom medzi dvoma svetmi…
Asi sa zhodneme na tom, že najlepším miestom pre dieťa je rodina, či už biologická, alebo adoptívna. Snažia sa o to rôzne organizácie, napríklad občianske združenie Návrat, ale len malé percento detí sa podarí adoptovať alebo sa dostanú do pestúnskej rodiny. A tie zvyšné by tak veľmi potrebovali podporu a niekoho blízkeho! Na začiatku sme trochu tápali, pretože sme pri našich dobrovoľníckych aktivitách stretávali maličké deti, staršie, tínedžerov, mladých dospelých a zistili sme, že robiť dobrovoľníkov veľmi malým deťom je pre ne ohrozujúce, pretože sa veľmi ľahko pripútajú. Pri starších, ktorí majú sedemnásť, osemnásť, je už tak blízko ulica, nebezpečenstvo kriminality a bezdomovectva, že už môže byť zasa neskoro. Trvalo nám dlhých osem rokov práce na sebe a spolupráce s odborníkmi, kým sme prišli na to, že až deťom približne vo veku 11 rokov je bezpečné hľadať a priradiť dospelú osobu v podobe Buddy dobrovoľníka.
Buddy asi nemôže byť hocikto. Ako hľadáte tých správnych ľudí?
Je to náročné, dali sme si za úlohu nachádzať dobrovoľníkov s tými najúprimnejšími úmyslami, s veľkým srdcom a odborným dlhodobým výberovým procesom vybrať tých správnych, serióznych ľudí. Ťažké to je i preto, že ide skutočne o neplatenú, čistú a nezištnú energiu dobrovoľníka, ktorému dieťa verí a rovnako vie, že ten človek za jeho kamarátstvo nie je platený. Je to ako v bežnom živote, naši najlepší kamoši nás takisto prijímajú bezpodmienečne, bez súdenia, či sme vysokí, nízki, chudí, alebo pri tele. Takéto priateľstvo je pre dôveru medzi dieťaťom a dospelým úplne kľúčové.
Čo všetko zahŕňa proces výberu dobrovoľníka?
Má podobné parametre ako proces výberu adoptívnych rodičov, trvá niekoľko mesiacov a záujemca v ňom prechádza individuálnym pohovorom, skupinovým pohovorom, psychodiagnostikou, školeniami a ďalšími krokmi, všetko s ohľadom na bezpečnosť dieťaťa. Vážim si, že sme si vďaka výsledkom získali veľkú dôveru oslovených domovov, stále však potrebujeme v každom väčšom meste s detským domovom 20 – 30 dobrovoľníkov, tých správnych ľudí, ktorí vedia dať do projektu kus svojho srdca. Isteže, ich hľadanie je náročné a existuje veľmi veľa dôvodov, prečo Buddy dobrovoľníka nerobiť – zakladanie vlastnej rodiny, nedostatok času kvôli práci, vlastné aktivity, ale ak sa nám v minulom roku podarilo nájsť 20 dobrovoľníkov (a to bol covidový rok), to je 20 zmenených detských životov…
Aký je medzi dobrovoľníkmi pomer mužov a žien?
Asi tušíte, že sa nám prirodzene hlási viac žien, možno ich srdce viac ťahá smerom k pomoci deťom. Lenže my vieme, že je medzi nami i veľa dobrých chlapov, úžasných a zodpovedných, len možno váhajú a neveria si. A je to škoda. V domovoch sa deti stretávajú predovšetkým s vychovávateľkami, chlapcom tak mnohokrát chýba mužský vzor, chcú prebrať chalanské veci s mužom. Preto aj dvojice tvoríme tak, aby sme k dievčaťu našli správnu Buddy kamarátku a chlapcovi Buddy kamaráta.
Keď sa už nájde pre deti správny dobrovoľník, čo pre ne býva najdôležitejšie?
Asi pocit, že sa niekomu môžu zdôveriť a ten niekto ich nielen vypočuje, ale berie ich vážne a nad ich problémami premýšľa. Rovnako dôležitá je pre ne individuálna pozornosť, keď sa dieťaťu dostáva dostatok času a priestoru zo strany jednej jedinej osoby. Dobrovoľník však musí s dôverou dieťaťa zaobchádzať opatrne a nesmie riskovať, že ju stratí. Na to ale máme v tíme dôležitých odborníkov a dobrovoľníkov školíme nielen pred samotným zoznámením sa s dieťaťom, ale riešime dobrovoľnícke dilemy i počas trvania dobrovoľníctva.
V čom všetkom môže byť Buddy skutočne nápomocný?
Jeho úloha je predovšetkým byť dieťaťu dobrým kamarátom, no má i ďalšie úlohy: stáva sa jeho mentorom, poradcom v dôležitých oblastiach ako napríklad vzdelanie, rozhodovanie sa o ďalšom štúdiu, hľadanie samostatného bývania, spravovanie vlastných financií, ale môže byť poradcom i v otázkach zdravia a vzťahových problémov. Dobrovoľníkov učíme, že spočiatku je najdôležitejší vzťah a pocit dôvery, deti samotné nám vravia, ako im Buddy pomohol nebáť sa hovoriť o sebe a svojich problémoch. Neskôr ich môže nakopnúť, naštartovať a ukázať im, že majú pre čo žiť a že sa môžu zaradiť do života ako iní ľudia, možno len s trochou pomoci. No a nemenej dôležitý je i fakt, že deti alebo neskôr mladí dospelí nachádzajú v podobe Buddy dobrovoľníka takmer rodinného člena. Uja, strýka, staršieho brata. Buddy v sebe teda spája tri dôležité elementy: priateľstva, učenia sa a blízkosti. Stáva sa z neho celkom hybridná a dôležitá vzťahová osoba.
Akí odborníci spolupracujú pri výbere dobrovoľníka a pri prideľovaní dieťaťu?
V tíme máme päť koordinátorov – psychológov, ktorí sa naplno venujú pridelenej skupine dobrovoľníkov. Sledujú samotný výber prihlásených dobrovoľníkov, podieľajú sa na tom, aby sme na základe mnohých parametrov správne vyhodnotili dvojicu „dieťa – dospelý“, ktorá by si mohla rozumieť, dobrovoľník a psychológ sa navzájom radia, konzultujú a spätne vyhodnocujú všetky otázky, ktoré vyvstávajú zo stretnutí detí s nimi. V tíme máme zastúpených aj ďalších odborníkov: špeciálneho pedagóga, špecialistov na témy ako poruchy správania, závislosti či iné problémy.
V našich detských domovoch alebo centrách pre deti a rodiny žije momentálne takmer päťtisíc detí. Toľko dobrovoľníkov asi nemáte…
Už som spomínal, že deti musia mať aspoň jedenásť rokov, niektoré teda nespĺňajú vekovú podmienku a treba povedať, že my deti ani nevyberáme, to má na starosti detský domov. My hľadáme a pripravujeme len dobrovoľníkov. Ideálne by bolo, keby malo každé dieťa od veku 11 rokov svojho Buddyho, zatiaľ sme našli „kamoša“ rádovo stovke takýchto detí. A dúfam, že počas nasledujúcich rokov nájdeme ďalších.
Keď dieťa odíde zo zariadenia, končia sa aj väzby s Buddy dobrovoľníkom?
Náš cieľ je, aby Buddy vydržal podporovať dieťa dlhodobo, najlepšie niekoľko rokov alebo po celý život. Boli by sme radi, keby ho sprevádzal počas jeho života v domove, počas fázy odchodu z domova, kedy prichádzajú problémy s prácou, financiami a s bývaním, ale aj neskôr, keď sa osamostatní, založí si rodinu a nájde si prácu i zázemie. To je ideálny Buddy. Vyprevadili sme už do sveta celú jednu skupinu mladých dospelých, sme s nimi stále v spojení a vieme, ako sa im darí. Mnohí si našli dobrú prácu, niektorí dokonca majú už i vlastné deti a väčšina z nich si zabezpečila tak veľmi potrebné bývanie. Vedieme si štatistiky, na základe ktorých vieme, že sa „deťom“ aj vďaka podpore ich Buddyho darí a že náš projekt funguje.
Ste autorom celej myšlienky Tvoj Buddy a tento projekt aj stále vediete. Čo na ňom považujete za najnáročnejšie?
Je to jedna z najťažších a zároveň najkrajších vecí, čo som kedy robil. Predtým som podnikal, nie v jednej, ale v rôznych oblastiach a ktokoľvek má rodinu, ten vie, aké náročné je postarať sa a vychovať jedno, dve deti, alebo dokonca, aké ťažké je postarať sa iba o seba. Dobre sa hýbať, kvalitne spať a jesť, udržať si hranice a mier vo svojom živote. V tomto projekte bolo náročné azda všetko: prísť na to, ako deťom vlastne pomôcť, ako rozbehnúť serióznu organizáciu, ako si získať dôveru a presvedčiť, že máme deti na prvom mieste a myslíme to skutočne vážne. Ťažké bolo nachádzať ľudí do nášho tímu, expertov na rôzne oblasti – psychológiu, marketing, právo, prevádzku, financie, vzťahy s darcami, atď. A ťažké je aj udržať si balans, pretože sme akýsi magický „mlynček na vytváranie vzťahov“: z darov našich finančných podporovateľov vytvárame spolu s odborníkmi nezištné a veľmi neobyčajné priateľstvá detí a ich dobrovoľníkov. Deti získavajú oporu, bezpečný vzťah a šancu žiť samostatný život. Dobrovoľníci sa posilňujú v empatii, pokore a trpezlivosti. Celá naša spoločnosť je vďaka spojeniu inak neprepojených svetov darcov, odborníkov, dobrovoľníkov a detí tolerantnejšia a láskavejšia.
Máte ukončené právnické vzdelanie, za sebou stáž v OSN, pracovali ste v investičnom bankovníctve… Ako s týmto všetkým idú dokopy deti zo znevýhodneného prostredia?
Neľutujem, čím všetkým som prešiel, práve naopak! Vďaka podnikaniu som dokázal pochopiť proces tvorby produktov, služieb, ako sa tvorí organizácia, aké je dôležité ustáť príjmy, náklady, ako sa buduje dôvera značky a ako mať na pamäti aj vnútornú „kultúru“ organizácie, teda aby táto cesta bola pre ľudí, ktorí sa do projektu zapojili, predovšetkým radosťou. Takisto ma podnikanie naučilo komunikovať navonok, čo náš projekt vlastne potrebuje a pochopiť potreby jednotlivých regiónov, keďže sme už celoslovenskou organizáciou. Je to, ak použijem basketbalovú terminológiu, riadna makačka – udržať toto všetko v rovnováhe.
Idete osobným príkladom? Ste aj vy niekoho Buddy?
Dlhé roky som sa tomu vyhýbal, chcel som si udržať predovšetkým odstup, ale dnes som i ja Buddy. Ešte v počiatočnej fáze nášho projektu, kedy sme organizovali víkendové zážitkové vzdelávanie pre deti, zamerané najmä na rozvoj ich zručností, som spoznal chalana, ktorý mi zmenil život. Naučil ma pokore, trpezlivosti a on bol tým, kto mi svet týchto detí dokonale priblížil a otvoril. Neskôr som na to nadviazal a stal som sa Buddy dobrovoľníkom pre ďalšieho chlapca. Viem, že naše kamarátstvo pre nich znamená veľa, takisto oni dvaja znamenajú veľmi veľa pre mňa a odkedy som Buddy, veľmi vzrástol môj rešpekt ku všetkým mamám a otcom. Došlo mi, koľko času a trpezlivosti dávajú svojim deťom, aké dôležité je vedieť povedať prepáč, ospravedlniť sa za chyby, posunúť sa ďalej. Moji dvaja chalani sú mi v tomto veľkými učiteľmi…
Kde všade ste spolu boli a ako zvyknete tráviť spoločný čas?
S Matúšom sa poznáme už nejaký piaty rok, dokonca ho pozná i moja rodina a mnohí z mojich priateľov… Dnes má už 24 rokov a je z neho vlastne mladý dospelý, zažili sme spolu toho veľa, krásneho i ťažšieho. Vzal som ho na koncert jeho obľúbeného speváka, pretože ho zaujíma rap, tvorí aj svoje pesničky, ale najviac nás baví (aspoň pred covidom to tak bolo) sa len tak “flákať”, nič nerobiť, jednoducho iba byť a spolu a rozprávať sa. Alebo počúvame hudbu od Eminema, Jacksona alebo ADissa. Teší ma, že som sa vďaka Matúšovi dostal bližšie k svetu rapperov, zistil som, ako tvoria hudbu a ako vznikajú ich pesničky od textov až po videoklip. Často sa bavíme o živote, zaujíma ma, na čo myslí, čo by rád robil a on sa ma zas pýta na môj názor. Mám jeho otázky rád, niekedy sú veľmi hĺbavé, inokedy len tak zo života, preberáme výzvy, ktoré práve rieši. A vždy začne rovnako: „Laci, môžem sa niečo opýtať?“ (smiech). Matúš má veľký úsmev, ktorým si vie získať ľudí a zbožňuje vyprážaný rezeň a zemiakovú kašu.
Je pekné, že vravíte, ako deti zmenili váš život…
Oveľa viac, ako ja mením ten ich! Deti sú veľmi silné osobnosti a my, dospelí, sa musíme vo vzťahu k nim naučiť nielen trpezlivosti, ale i pochopeniu, prijatiu, pokore a dokonca sa musíme naučiť stanovovať hranice, pretože decká skúšajú, koľko môžu… Všetky zmeny sa prenášajú aj do môjho bežného života, vnímam, že som trpezlivejší aj smerom ku kolegom, že si dokážem priznať chyby a ospravedlniť sa za ne. Deti ma naučili tancovať medzi vďačnosťou a prepáčením, otvorili bránu do najcennejších sfér ľudského života, kde sa najviac cení pravda. Prechovávam voči nim za to veľkú úctu, navyše, keď si predstavím, čím všetkým si museli prejsť a aké sú neuveriteľne silné…
Ktorý moment vás nasmeroval od práva a bankovníctva k filantropii?
Na to je jednoduchá odpoveď. Mnohí z nás v istej etape života trochu zablúdime a mne sa stalo, že som „zablúdil“ do sveta financií a biznisu. Jeden náš rodinný priateľ často opakuje, ako vnímal, že som vždy býval celkom cieľavedomý. Lenže pre mňa do mojich dvadsiatich rokov existoval najmä šport, umenie, učenie a vzdelávanie sa. Jasné, že som sníval, ako zo mňa raz bude jeden z najlepších basketbalistov sveta alebo že budem druhý Picasso, lenže potom sa mi to v hlave upratalo a došlo mi, že v športe aj umení sú okolo mňa šikovnejší, talentovanejší aj úspešnejší ľudia. Cítil som však, že by som sa rád vydal humanitárnym smerom, dokonca som chvíľu pôsobil v OSN, no a to štúdium práva taktiež zapadalo do predstáv o tom, čomu sa chcem v živote venovať. Podľa starorímskeho vzdelanca Celsusa je totiž právo umením dobra a spravodlivosti – „Ius est ars boni et aequi“.
Prečo teda hovoríme o zablúdení?
Jednoducho, na sklonku štúdií som cítil, že právo nie je úplne to „moje“. Videl som, že spolužiaci sú nastavení celkom inak a mne chýba správny typ trpezlivosti, ktorá je pri tvorbe zmlúv a uplatňovaní zákonov nevyhnutná. Potreboval som viac priestoru pre kreativitu a dúfal som, že svet financií a biznisu mi ho poskytne. Mýlil som sa, lebo sa ukázalo, že investičné bankovníctvo je na medziľudské vzťahy celkom náročné prostredie, nakoniec ma to teda celkom náhodne zavialo až k deťom. Alebo to nebude až taká veľká náhoda? Odmalička som vyrastal v láskavej rodine, bol vedený k pomoci druhým a mal som vzory v maminke, ktorá je detskou lekárkou, môj otec je veľmi dobrý človek a na deda spomínam ako na mimoriadne láskavého muža. Asi to dobro v nás bolo kultivované odmalička a ja som najskôr potreboval zaplniť svoju „krabičku s náradím“, aby som porozumel jazykom, financiám, právu, podnikaniu a aby som následne mohol investovať čas a energiu do „spoločensky prospešného umenia“. Lebo to teraz robíme.
Gabina Weissová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2021)