Luisa Haasová – Spoločenské, zvedavé, hravé i náladové. Také sú delfíny.

 

Gibraltár je vraj ideálny na štúdium environmentálnych odborov, pretože má toľko problémov, že sa na nich dá dokonale učiť. Napríklad, má najhoršiu kvalitu ovzdušia v Európe, podobne ako Londýn či Paríž. V krajine s rozlohou 6,7 km² jazdia všetci autami a otázky ekológie akoby tu každý úspešne ignoroval. Slovenka Luisa Haasová si teda vyhrnula rukávy a do ochrany životného prostredia v krajine, v ktorej žije desať rokov, sa zahryzla ako dračica. Vyštudovala environmentálne právo, založila vedecké centrum výskumu miestnych veľrýb a delfínov, spolupracuje s vládou na zmenách v zákonoch a o delfínoch prednáša na medzinárodných konferenciách. Predovšetkým však skúma ich prirodzené teritórium, sleduje ich správanie, mapuje rodinné väzby a spôsob života.

 

Google po zadaní hesiel „Gibraltár“ a „delfíny“ ako prvé ponúkne veľmi zvláštne výsledky: delfínie safari, plavba za delfínmi na lodi, atď. Sú delfíny tam, kde žijete, stále vnímané ako atrakcia?

Žiaľ, je to tak. Delfíny sú na Gibraltári druhou najväčšou atrakciou, hneď po miestnych opiciach a tomuto trendu neprospieva ani fakt, že sa tieto cicavce objavujú na fotografiách z dovoleniek, ktoré si turisti „vešajú“ na sociálne siete ako čosi zábavné alebo roztomilé. Deväť rokov som aj pracovala na lodi, ktorá sa s turistami plavila za delfínmi a spočiatku som si myslela, že je to úplne super: naša posádka bola vybavená počítačmi, zbierali sme o zvieratách rôzne údaje, sledovali sme, na akých miestach sa zdržiavajú, koľko majú „bábätiek“, aké ryby žerú a podobne, ale potom šlo veľmi do popredia rybárčenie a narástol aj počet turistov, ktorí sa dožadovali plavieb za delfínmi. Odrazu sa podmienky pre delfíny radikálne zmenili a my sme medzi nimi nachádzali stále viac plachých, vystresovaných jedincov, neraz porezaných od lodných vrtúľ.

 

Zmenili ste nejako spôsob svojho pozorovania?

Na lodi a vode sme vydržali, pretože sme chceli zistiť, ako delfíny reagujú na nadmieru výletných a rybárskych lodí. Keďže peniaze hýbu svetom a lístky na delfínie výlety sa aj naďalej veľmi dobre predávali, oslovili sme vládu, aby do stanov, týkajúcich sa životného prostredia a regulácie rybolovu, zaviedla takzvaný Cetaceánsky protokol, ktorý určuje, ako sa má človek alebo loď v blízkosti delfínov a veľrýb správať. Protokol napríklad vymedzuje akýsi imaginárny valec, ktorý je ochrannou morskou i vzdušnou zónou v určitej vzdialenosti od delfínov či veľrýb. Určuje tiež, že loď sa k nim nesmie v istom vymedzenom uhle približovať spredu ani zozadu, v zakázanej zóne sa ľudia nesmú kúpať ani potápať, do mora majú zakázané hádzať odpadky, jedlo, nápoje či škodlivé látky a musia sa vyvarovať aj akéhokoľvek fyzického kontaktu so zvieratami. Zakazuje vydávať rušivé zvuky, lode musia mať v blízkosti delfínov a veľrýb vypnuté sonary a hĺbkomery a pohybovať sa musia konštantnou rýchlosťou bez náhlych zmien smeru. Vláda protokol akceptovala, doplnila ho do zákonov, vďaka čomu sa situácia v Gibraltári trochu zlepšila, no nie úplne. Mnohé lode protokol nechceli akceptovať a z rovnakého dôvodu som sa pohádala s kapitánom lode, na ktorej som pracovala. Bolo mu jedno, že vodí ľudí ku viacerým skupinám delfínov, že sa plaví príliš blízko, lebo ich ľudia chceli mať skoro na dosah, robil všetko, len aby „otočil“ čo najviac turistov. Aj preto ma tak trochu teší, že pandémia vyľudnila turistické miesta a delfíny majú svoj kľud. Vláda sa o ne konečne začína trochu viac zaujímať, ale keď sa pozriem späť na posledných desať rokov, musím povedať, že to pre delfíny a veľryby bola hotová katastrofa.

 

Ako ste sa na Gibratltári vlastne ocitli?

Predtým bol mojím prechodným domovom Londýn, kde som viedla škôlku a bolo to super. No zažívala som dni plné stresu, skoré vstávania, neskoré príchody domov, papierovačky a k tomu všetkému tá zodpovednosť za deti! Zistila som, že vlastne vôbec nie som šťastná. Našla som si priateľa, Slováka, ktorý býval na Gibraltári a jedného dňa som ho šla pozrieť. Samozrejme, ako každý turista som sa vydala na turistickú plavbu loďou za delfínmi a keď som tieto nádherné tvory zbadala na vlastné oči, okamžite zo mňa všetok stres opadol. V tej chvíli som zabudla na veľkomesto, na prácu v uzavretej miestnosti a vedela som, že túžim byť vonku, na mori, v blízkosti delfínov. Do mesiaca som sa na Gibraltár presťahovala.

 

Prejsť od detí k delfínom – vyzerá to jednoducho…

Začiatky neboli jednoduché, potrebovala som skúšky, certifikáty a najskôr moja práca spočívala v predaji lístkov turistom. Nemohla som robiť výskum len tak z ničoho nič, o týchto zvieratách sa najskôr treba veľa naučiť, treba ich spoznať a dokonale pochopiť, aby im dokázal byť človek nápomocný. Čítala som nespočet článkov, stohy kníh, vedeckých štúdií. Asi po troch rokoch som vedela povedať, či mám pred sebou samca, alebo samičku, naučila som sa rozoznať reč ich tela, detaily pohybu, reakcie a odtienky správania… Až som sa dala na štúdium environmentalistiky a nakoniec som spolu s kamarátkou, ktorá je biologička, založila firmu a venujeme sa skúmaniu delfínov a veľrýb na Gibraltári na vedeckej úrovni. Cítili sme, že je načase prestať brať a začať dávať…

 

S akými delfínmi máte na Gibraltári do činenia? Žije tam nejaký typický druh?

Najčastejšie možno vidieť delfína obyčajného, chránený a ohrozený druh, ktorý sa sem chodí najskôr páriť a potom sem vodí mladé. Naša zátoka je jediné miesto v okolí, kde sú delfíny chránené pred zlým počasím a kde nájdu plytkejšie vody, čo radi využívajú na kŕmenie. Keď z delfíních bábätiek vyrastú tínedžeri, učia sa v našej zátoke loviť, trénujú a zlepšujú sa v schopnosti prežiť. Ďalej tu máme delfína pruhovaného, ten sa u nás vyskytuje po celý rok v skupinke asi 70 jedincov, tento druh sa sem chodí iba kŕmiť. Najčastejšie sa zdržuje na hrane zátoky, kde sa dobre víria vody a ich potrava je o to pestrejšia. No a našli by ste tu aj atlantický druh delfína skákavého, ktorého najčastejšie vídavam priamo z okna…

 

Aj veľryby možno zazrieť len tak, na počkanie?

Ak budete mať šťastie, uvidíte druhú najväčšiu veľrybu na svete, druh vráskavec myšok. My sme ich v zátoke zahliadli asi len trikrát, plávajú však okolo nás smerom od Stredozemného mora do Atlantiku. Občas sa nám tu objavia i kosatky. Naposledy som ich videla kŕmiť sa tu, ale otravovali ich lode, ktoré okolo nich zvedavo krúžili, a tak odplávali. Majú radšej, keď ich pri tejto činnosti nič neruší.

 

Čo tieto tvory ohrozuje najviac?

Najviac ich ohrozuje človek. Stačí, že ich dakto zbadá, odfotí, dá na Facebook a zrazu tu máme namiesto jednej lode päťdesiat. Predstavte si skupinu delfínov s mláďatami, ktoré sa ešte nedokážu ani ponoriť a okolo nich lačno krúžiace lode s lodnými vrtuľami. Veď to je hrozné! A k tomu ešte treba prirátať rybárov. Delfíny sa kŕmia tým istým, čo tuniaky, teda ančovičkami, makrelkami a rybári počas kŕmenia lovia tuniaky silnými háčikmi a ostrým nylonom. Samozrejme, že to zraňuje i delfíny.

 

Veľa sa dnes hovorí o plastovom odpade na dne morí a oceánov, životu pod vodou však škodí aj zvukový smog, teda nadmiera hluku…

Hluk môže brániť delfínom vo vzájomnej komunikácii a jeho absolútna väčšina pochádza z turistických a rybárskych lodí, tankerov a trajektov, ktoré pendlujú medzi Afrikou a Španielskom. Máme však teóriu, zatiaľ vedecky nepodloženú, že delfíny sa dokážu s týmto diskomfortom vyrovnať, totiž hluk pod vodnou hladinou v našej zátoke je naozaj extrémny a delfíny sa sem stále vracajú. Neevidujeme, že by ich ubudlo, myslíme si teda, že si privykli. Na druhej strane, je vedecky podložené, že v hlučnom prostredí delfíny bojujú s chronickým stresom, ktorý u nich narúša imunitu, mení hladinu hormónov, obmedzuje plodnosť a prináša zdravotné problémy.

 

Prinieslo vám sledovanie a štúdium delfínov nejaké prekvapivé zistenie?

Máme tu samičku delfína, ktorá porodila prvé mláďa – hybrid medzi dvomi druhmi delfínov. Spárila sa so samcom z iného druhu, čo sa považovalo za takmer za nemožné. Je to rarita! Samička dostala meno Billie a v našej zátoke sme ju našli pred desiatimi rokmi ako opustené mláďatko delfína skákavého, no adoptovala si ju skupina delfínov obyčajných. Tieto dva druhy sa prakticky nestýkajú, delfíny skákavé sú agresívnejšie a svojím správaním delfíny obyčajné vždy odplašia. Billie sa zžila so skupinou delfínov iného druhu a keď do zátoky prídu delfíny skákavé, aby sa nakŕmili, ona sa stiahne so svojou novou rodinou a k pôvodnému druhu sa vôbec nehlási.

 

Existuje medzi delfínmi čosi ako rodinná hierarchia? 

Samozrejme, našli by ste tam skupiny mám, bábätiek, tehotných samičiek, samcov, otcov, tínedžerov a podobne. Billie sa najčastejšie zdržiavala v skupine mám a ich mláďatiek, stala sa akousi delfíňou tetou, ktorá mladé delfíny trénovala, oboznamovala ich s loďami a dohliadala na ne. Keď sama porodila, jej „bábätko“ bolo dvakrát väčšie ako tie ostatné, pretože je sama oveľa väčšia ako iné jedince zo skupiny. Keď porodila, jej mláďa sa dožilo len šiestich mesiacov a potom zomrelo, genetika, jednoducho, nepustí a asi nemalo šancu na dlhý život. I jej druhé mláďa zomrelo priskoro. Billie sa však stále snaží páriť a ako agresívny druh si pekne nažíva s pokojnejšími delfínmi.

 

Myslíme si, aké sú delfíny priateľské, dokonca, že sa na nás usmievajú a že nám rozumejú… Je dobré, že si ich idealizujeme?

Je to nebezpečné. Človek a delfín nemajú žiť v kamarátskom vzťahu, pretože ak si delfín zvykne na kontakt s človekom a do cesty mu príde niekto nesprávny, môže to dopadnúť katastrofálne. Osobne som zásadne proti plávaniu s delfínmi, proti delfináriám, akváriám, kde sa delfíny a kosatky predvádzajú za odmenu, som proti držaniu delfínov v zajatí. My, ľudia, by sme mali zvieratá pozorovať z diaľky, ako sa im darí v ich prirodzenom prostredí. Je však zrejmé, že delfíny majú svoju povahu, niektoré sú hravé, občas trochu prefíkané alebo drzé a ak sa s človekom nechcú socializovať, dajú mu to náležite pocítiť.

 

Žiadne plávanie na plutvách a hádzanie loptičky rozkošnému zvieraťu?

Nie, nedáva to zmysel, delfíny aj tak najlepšie spoznáme v ich prirodzenom prostredí. Čo sa o nich naučíme z toho, že im hádžeme loptu? Alebo ich držíme v malých bazénoch? Delfíny preplávajú aj do 200 km denne, neostávajú na jednom mieste. Komunikujú zvukom, ktorý sa v bazéne nešíri ako vo voľnom oceáne. A ako sa zaobchádza s kosatkami v zajatí, to je strašné. Vo voľných vodách žijú spolu celé generácie, majú vlastný jazyk, vlastné zvyky, techniky boja, vlastnú kultúru – o to všetko ich človek v zajatí pripravil…

 

Ako konkrétne vyzerá vedecký výskum delfínov v ich prirodzenom prostredí? Stojíte na móle s ďalekohľadom a dívate sa do diaľky?

(smiech) Pozorovanie z pláže pomocou ďalekohľadu je celkom normálna vec, zatiaľ ich však stále pozorujeme aj z vládnej lode, na ktorú sa vydávame raz do mesiaca. Prejdeme celú zátoku, skontrolujeme delfíny, zrátame ich a odfotíme. Každú skupinku len pár desiatok minút, aby sme ich nestresovali a ideme preč. Veľryby druhu vráskavec myšok pozorujeme najčastejšie iba z pláže, podľa rýchlosti a sily prúdu vieme predpokladať, kedy sa pri Gibraltári budú plaviť. Ich sezóna začína v máji a končí v októbri / novembri a keď sa priblížia, rada ich sledujem zo svojho paddleboardu.

 

Máte medzi nimi svojho obľúbenca?

Moja obľúbená je delfínia slečna bez plutvičky, o ktorú prišla kvôli rybárom. Všimla som si ju počas pozorovania z lode, keď sa chcela pridať ku skupinke tínedžerov a zahrať sa s nimi, ale tí sa zakaždým presunuli inam a slečnu si vôbec nevšímali. Nakoniec prišla až k lodi a pozrela na mňa spýtavým pohľadom, akoby som bola jediná, kto ju v tej chvíli mohol pochopiť. Inak je to veľká šibalka, všade chce byť, všetko chce vidieť, rada vyskakuje nad hladinu a keďže migruje, pričom späť do zátoky sa vracia v júni, vždy sa na ňu teším, že ju po čase uvidím. Naše delfíny si poznáme dosť dobre, celkom prirodzene sú našimi najväčšími obľúbencami tie, ktoré prišli o časť plutvy alebo majú plno rán a jaziev…

 

Mýlime sa, ak si myslíme, že máme k sebe blízko?

Sú to tvory spoločenské, zvedavé a hravé. Nepredstavujme si však, že sa počas plavby na otvorenom mori s radosťou pridajú a chcú s nami zakaždým nadväzovať kontakt. Ťahá ich k nám skôr zvedavosť, delfíny chcú vedieť, čo sa okolo nich deje. Dokážu však byť aj veľmi náladové, ak sa niekomu pošťastí ich mať vo svojej blízkosti, veľmi rýchlo vedia zmeniť správanie, otočia sa a odrazu ich niet.

 

Čím to teda je (a vy sama máte podobný zážitok), že blízke stretnutie s delfínmi alebo veľrybami ľudia prežívajú ako niečo mimoriadne, čo im dokonca zmenilo život?

Pohľad na ne nám prináša duševný pokoj. Z delfínov cítiť pozitívnu energiu, plus majú „milý ksichtík“ a vyzerá to, že sa stále usmievajú, ľahko si teda vytvoríme predstavu, že sa na nás smejú. Ale nie je to pravda, neusmievajú sa, ich papuľka takto vyzerá stále. Našu predstavu o delfínoch vo veľkej miere formujú i médiá, ktoré ich vykresľujú v romantizujúcom svetle, pripisujú im terapeutické účinky a naša ilúzia je razom na svete. Treba však priznať, že človek v blízkosti mora, pozorujúc delfíny vo voľnej prírode, veľmi ľahko pookreje a zistí, že na život v meste a kancelárii na chvíľu zabudol…

 

Zmenilo sa životné prostredie, a teda i prostredie pre život delfínov na Gibraltári, za tých desať rokov, čo tam žijete?

Pre delfíny určite nastala zmena k horšiemu a vo veľkej miere za to môže i fakt, že na Gibraltári stále menia more na pevninu, čo uberá rybám a delfínom z ich prirodzeného teritória. Priamo z okna vidím, ako sa chystá podobná zmena v našej zátoke, úplne to zmení jej tvár – aj preto sme požiadali vládu, aby zmenila podmienky. Naše delfíny sú ohrozené. Environmentálne otázky sú však často to posledné, čo vlády krajín zaujíma a predpokladám, že ak sa stratia plytčiny našej zátoky, kam sa delfíny chodia kŕmiť, presunú sa inam. Už ich nebudeme vídať a môcť pozorovať rovno z okien našich príbytkov.

 

Zmýšľajú Gibraltárčania ekologicky?

Myslím, že to konečne začína byť lepšie, ale stále je čo zlepšovať. Neskromne poviem, že na tom má podiel aj naše vedecké centrum MMIRC (Marine Mammal Information, Research & Conservation), ktoré si dalo za úlohu nielen skúmať, ale i vzdelávať a trénovať environmentálnych pracovníkov, vládu, majiteľov lodí, učiteľov, deti a mládež. Vytvorila som letáčik, kde sú základné informácie v priateľskom a zrozumiteľnom jazyku, vzdelávame v rámci environmentálnych dní na školách a postupne sme si získali dôveru vlády. Píšeme vedecké články a na Gibraltár sme upriamili pozornosť, čo doteraz nik nerobil. A sme na to hrdí.

 

Ako vnímajú miestni, že gibraltárske delfíny študuje a ochraňuje Slovenka?

Moja kolegyňa a kamarátka, s ktorou sme spoločnosť založili, je Španielka. Trvalo nám roky prepracovať sa tam, kde sme dnes, ale miestni nám vďaka tomu, čo všetko o delfínoch vieme a ako sa o ne staráme, dôverujú. Gibraltárčania sú pritom veľkí patrioti, ktorí si možno spočiatku aj vraveli: „Čo nás má nejaká Slovenka poučovať o našich delfínoch?“ A pokiaľ ide o vedecké vody, tam sú reakcie veľmi pozitívne, komentáre na to, že som Slovenka a zaujímam sa o život v mori, sú plné rešpektu a uznania.

 

 

Gabina Weissová

foto archív Luisy Haasovej

 

Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2021)