Šach je hra kráľov, ale kto videl seriál Dámsky gambit vie, že nemusíme byť len rodovo korektní, aby sme mohli tvrdiť aj opak. Tieto štyri slovenské šachistky sú toho dôkazom.
Monika Motyčáková
Pochádza z Ružomberka, vyštudovala Fakultu riadenia a informatiky na Žilinskej univerzite. Pracuje vo fínsko-nórskej IT firme Tietoevry.
Najväčšie šachové úspechy: 12-krát majsterka Slovenska v juniorských kategóriách, 10. miesto ME mládeže (v kategórii dievčatá do 18 rokov), niekoľkokrát reprezentovala Slovensko na ME aj MS a ďalších turnajoch.
Čo robí, keď nehrá šach: Hrá na klavír, bicie, venovala sa aj spevu. Vypnúť hlavu a načerpať energiu chodí najčastejšie do prírody do našich krásnych hôr.
Zrodená pre šach: Moja cesta k šachu bola trošku neštandardná, keďže v mojej rodine nikto šachy hrať nevedel. Navštevovala som základnú školu pre mimoriadne nadané deti, kde sme mali šach ako povinný krúžok po vyučovaní. Väčšinu z nás ale šachy nebavili a keď po jednom roku zmenili účasť na dobrovoľnú, väčšina sa odhlásila. Ja som zostala ako posledné dievča v krúžku obklopená samými chlapcami a tiež som uvažovala nad jeho ukončením. Rozhodla som sa zahrať si ešte posledné majstrovstvá Slovenska mládeže, ktoré sa mi podarilo vyhrať vo svojej kategórii. Vďaka tomu som sa nominovala na majstrovstvá sveta a následne prišli aj ďalšie úspechy. Keď som videla, že moje úsilie z tréningov začína prinášať aj výsledky, začal ma šach baviť čoraz viac. Dnes som nesmierne rada, že som pri ňom zostala.
Tréning môj každodenný: Tréning je podobne ako pri iných športoch a odvetviach veľmi dôležitý. Venujeme sa pri ňom pomerne širokej škále oblastí, od tréningu prepočtu, analýzy vlastných partií cez štúdium otvorení (úvodné ťahy partie), plánov strednej hry až po koncovky. Každá fáza partie si vyžaduje určité znalosti a schopnosti. Veľmi dôležitú úlohu pri hraní šachu predstavuje psychika a odolnosť. Keďže hráme hlavou, je dôležité, aby sme boli v psychickej pohode a dokázali sa na partiu sústrediť. Na turnajoch hráme viacero partií za sebou, je nevyhnutné naučiť sa vyrovnávať s prehrami a situáciami, keď okolnosti nevyjdú podľa našich predstáv a do ďalšieho kola nastúpiť s čistou hlavou. Myslím si, že psychickú odolnosť mám pomerne silnú, aj keď sú chvíle, s ktorými sa ťažšie vyrovnávam. Sú to momenty, kedy počas partie dávate zo seba maximum, krok za krokom budujete výhodu, výhru máte na dosah a v tej chvíli príde nejaké zaváhanie, únava, chyba a všetko úsilie, ktoré ste vynaložili predchádzajúcich 5 hodín, vyhodíte von oknom jedným zlým ťahom. O to viac to bolí, keď prehrou pokazíte nielen svoju partiu, ale aj výsledok celému vášmu družstvu, ktoré na vás spolieha. Urovnať si to v sebe v takýchto chvíľach je extrémne ťažké. Mne osobne v takých momentoch pomáha vnímať danú situáciu s nadhľadom a uvedomiť si, že sú v živote dôležitejšie veci, hoci v tú chvíľu, keď sa celý váš svet odohráva na šachovnici, to nie je jednoduché. Tiež ma dokáže rozhodiť, keď si priamo pri partii uvedomím, že som nezahrala najsilnejší ťah v pozícii alebo nevyužila príležitosť na získanie prevahy, výhry. A do tretice, osobne som veľmi citlivá na zvuky – vytáčajú ma situácie, keď súper alebo niekto v mojej blízkosti vydáva zvuky v pravidelných intervaloch (poťahuje nosom, smrká, kašle…). Na turnaji v Londýne sedel vedľa mňa chlapec, ktorý mal asi nádchu a poťahoval pravidelne nosom. Vydýchla som si, keď som partiu dohrala a tešila sa, že sa moje „mučenie“ skončí. Asi si viete predstaviť moje nadšenie, keď som hrala veľa neho aj ďalšie dve kolá (smiech).
Len ja a šachové figúrky: Že život šachistu je pomerne osamelý, s tým si dovolím nesúhlasiť, práve vďaka šachu som spoznala množstvo zaujímavých ľudí po celom svete. Turnaje sa často hrajú formou zápasov družstiev (šachová olympiáda, ligové súťaže), trvajú bežne aj dva týždne, a tak vás obklopujú ľuďmi, s ktorými zdieľate svoju vášeň. Sme v podstate ako jedna veľká rodina. Osobne si veľmi cením šachové priateľstvá, ktoré mi priniesli viacero jedinečných zážitkov. Napríklad kamarátka z USA, s ktorou som sa zoznámila ako 10-ročná na majstrovstvách sveta mládeže a písali sme si ako deti listy a neskôr maily, mi nedávno urobila prehliadku kampusu Stanfordskej univerzity v Sillicon Valley, kde študovala Phd. a robila výskum.
S pozitívnymi reakciami na šach sa bežne stretávam aj mimo šachovú komunitu. Ľudia väčšinou automaticky usudzujú, že som inteligentná a zaujíma ich, ako tento náš pestrý čierno-biely svet funguje. Väčšinou im vyvraciam zažitý stereotyp, že šachisti sú introverti, ktorí celý deň ťahajú figúrkami na šachovnici a sú ponorení v šachových knihách. Šach patrí k časovo pomerne náročným záľubám, musíte mu teda venovať veľkú časť života a ja nie som výnimkou. Keď sa na to ale pozriem s nadhľadom, myslím si, že vďaka šachu som množstvo času aj ušetrila. Tým, že svoju hlavu neustále trénujem, dokážem nové informácie veľmi rýchlo spracovať, pochopiť a naučiť sa. A pamätám si aj to, čo nemusím (smiech). Ťažila som z toho počas mojich študentských čias, ale aj v súčasnom pracovnom živote.
Šachová etiketa: Existuje súbor pravidiel, ktoré musíme pri partiách dodržiavať. Na vrcholných podujatiach ako šachová olympiáda alebo majstrovstvá sveta sú nastavené aj pravidlá obliekania (napríklad muži by nemali mať nohavice nad kolená, roztrhané rifle, ženy zase príliš vyzývavé oblečenie). Počas partie taktiež nemôžeme mať pri sebe žiadnu elektroniku (mobil, notebook, smart hodinky). Z hľadiska kultúry mám asi najzaujímavejšiu skúsenosť z turnaja v Iráne. V plnej miestnosti ľudí, kde bolo veľmi teplo a vydýchaný vzduch, som musela hrať v tričku s dlhým rukávom, dlhých nohaviciach a so šatkou (hidžábom) na hlave. Zaujímavé bolo aj moje vyhodnotenie a gratulácie – bez jediného podania ruky, keďže v Iráne si muži so ženami ruky nepodávajú.
Šachisti verzus šachistky: Áno, v šachu je podstatne menej žien ako mužov, čo vo veľkej miere zrejme spôsobuje fakt, že šach je v mladom veku akosi lákavejší a asi aj prirodzenejšie bližší chlapcom ako dievčatám. So šachom tak začína podstatne menej početná základňa žien, čo sa potom postupom rokov prejaví v menšom množstve profesionálnych hráčok. Bežne sa mi stáva, že sa na turnaji alebo v hracej miestnosti ocitnem ako jediná žena. Myslím si ale, že si na to muži už zvykli a necítim sa nejako nepríjemne. Priamo za šachovnicou tieto rozdiely nevnímam, šachy sú súboj dvoch myslí, je mi jedno, či oproti mne sedí muž, alebo žena. Love stories v šachovom svete je pomerne veľa, spojil už veľa párov z rôznych koncov sveta. Dôkazom toho som i ja, keďže môj snúbenec a budúci manžel je tiež šachista.
Eva Repková
Pochádza zo Starej Ľubovne, kde aj momentálne býva.
Najväčšie šachové úspechy: Mnohonásobná majsterka Slovenska žien, štvornásobná vicemajsterka sveta v juniorských kategóriách, dlhoročná reprezentantka Slovenska a členka družstva na šachových olympiádach a Majstrovstvách Európy družstiev, od roku 1993 po súčasnosť, viceprezidentka Európskej šachovej únie a predsedníčka ženskej komisie FIDE.
Čo robí, keď nehrá šach: Vo voľnom čase veľa číta, počúva hudbu a chodí na prechádzky.
Zrodená pre šach: Hrať šach som sa naučila, keď som mala 5 rokov, vtedy moji rodičia zvykli hrávať po večeroch, najmä v zime. Jedného dňa som mame poradila ťah, čo rodičov veľmi prekvapilo a začali tušiť, že mám talent, keď som pozorovaním zistila, ako chodia figúrky. To je veľmi vzácne, zvlášť v takom mladom veku. Starší brat ma následne začal brávať do miestneho šachového klubu. V ten deň som nemusela v škôlke spať, čo bolo pre mňa mimoriadne výhodné (smiech). Takže do klubu som chodievala rada, napriek tomu, že sa tam stretávali hlavne starší páni, ktorí v kuse fajčili. Neskôr sme našli mládežnícky klub v Prešove, kam som pravidelne dochádzala na tréningy autobusom. Býval tam môj krstný otec, ktorý sa o mňa vzorne staral, keď ma mal cez víkend na starosti. Mala som šťastie, že som našla veľkú podporu v rodine, hoci to nebolo ľahké.
Tréning môj každodenný: Šachový tréning je veľmi náročný, tak ako aj v iných športoch. Keďže šachová partia trvá zväčša niekoľko hodín, je potrebná aj fyzická kondícia. Na rozdiel od iných športov sa však pri šachu nevyplavujú endorfíny, takže zvládať stres je o to náročnejšie. Človek musí byť mentálne veľmi odolný, aby sa dostal medzi najlepších. Dnes pri tréningu pomáhajú počítače, ale mať dobrého trénera je základ. Situáciu uľahčujú tréningy online, lebo sú plne adekvátne tréningom naživo a výrazne zvyšujú pravdepodobnosť nájsť čo najvhodnejšieho trénera. Tréning pozostáva z troch základných prvkov, otvorenie, stredná hra a koncovky. Dôležitá súčasť tréningu je analyzovanie vlastných partií, čo napomáha pri hľadaní silných a slabých stránok, čo treba vylepšiť, čomu sa vyhýbať, do akých typov pozícií ísť a podobne. Profesionáli pracujú pravidelne niekoľko hodín denne.
Len ja a šachové figúrky: Je pravda, že šachisti sú zväčša individualisti. Ja som odmalička veľa cestovala, takže som mala iné skúseností ako moje rovesníčky, iný život. Vždy som mala jednu – dve kamarátky, a to mi stačilo. Necítila som sa osamelá. Okrem šachu som veľa čítala, rada som počúvala hudbu a osem rokov som chodila na základnú umeleckú školu, hrám na klavíri.
Šachová etiketa: Ako v každej komunite, aj v tej šachovej sú isté špecifické pravidlá správania. Keďže som začala hrať vo veľmi mladom veku, sú pre mňa prirodzené, sú mojou súčasťou natoľko, že ich takmer nevnímam. Sú ako vzduch, ktorý dýcham. Napríklad ak chcete alebo potrebujete odísť od šachovnice, nerobíte to, keď ste na ťahu. Môže to vzbudiť dojem, že sa chcete s niekým poradiť. A akákoľvek pomoc je, samozrejme, proti pravidlám a vedie ku kontumácii partie. Ďalšie dôležité pravidlo sa týka elektronických zariadení, tie sú v hracej miestností prísne zakázané. Takže počítače, mobily, hodinky hráči nechávajú na izbe, prípadne odkladajú v priestoroch na to určených. Ak sa preukáže, že niekto podvádzal počas partie používaním šachových programov (tie dnes ľahko porazia aj majstra sveta), bude potrestaný nielen vylúčením z turnaja, ale aj zákazom činnosti na určité obdobie. Okrem toho má každý šachista / šachistka svoje vlastné preferencie. Čo si najradšej oblieka, aké pero používa, aké nápoje, jedlo počas partie atď. Pre mňa je dôležitá celková pohoda, keď hrám, snažím sa cítiť čo najlepšie. V mojom prípade k tomu patrí aj vhodné oblečenie a make-up, vhodná príprava na súpera / súperku pred partiou, ktorá mi dodá sebavedomie, dobrá životospráva, hlavne kvalitný a dostatočný spánok a ľahká ale pestrá strava. Počas partie najradšej pijem vodu a kávu, prípadne mám pripravenú nejakú čokoládu, ak je partia dlhá a potrebujem doplniť energiu.
Šachisti verzus šachistky: To je častá otázka. Okrem titulu ženskej veľmajsterky mám aj titul mužského medzinárodného majstra, pravidelne hrávam na turnajoch s mužmi vrátane turnajov družstiev, takže rozdiel až tak veľmi nevnímam. Skôr sú to muži, čo sa niekedy sťažujú, že nevedia hrať so ženami. Ale to je len výhovorka, každý šachista, čo prehrá, nejakú potrebuje (smiech). Keďže pracujem ako predsedníčka ženskej komisie FIDE, otázku nízkeho percenta žien v šachu riešime neustále. Momentálne je to v priemere asi 11 %. Aj preto bol rok 2022 na náš podnet vyhlásený za „Rok ženy v šachu“. Intenzívne organizujeme podujatia pre ženy, zväčša online, aby sme ich tak získali pre túto kráľovskú hru. V júni pripravujeme Queens’ Festival, sériu turnajov a sprievodných akcií pre dievčatá a ženy. Vlani sa festivalu zúčastnilo 460 hráčok z 82 krajín a tisíce sledovalo sprievodné podujatia na našom YouTube kanáli. Veríme, že v tomto roku sa zapojí ešte viac krajín.
Zuzana Hagarová
Pochádza z Kežmarku, ale v súčasnosti žije v Ostrove, malom príjemnom meste pri Karlových Varoch. Je programátorka a šachistka, venuje sa aj trénovaniu šachu, predovšetkým talentovaných dievčat. Pár hodín v týždni učí informatikov na Strednej priemyselnej škole v Ostrove.
Najväčšie šachové úspechy: 1. miesto na ME družstiev (Batumi 1999), 2. miesto na MS dievčat do 18 rokov (Szeged 1994), 2. miesto na MSR mužov (Zvolen 2008)
Čo robí, keď nehrá šach: Má rada prírodu a šport (ideálne ak je to dva v jednom) a tiež dobré knihy a pekné filmy.
Zrodená pre šach: Šach a ja sme sa nemohli minúť. Môj otec ako správny šachista vlastní asi desať rôznych šachových súprav. V škôlkarskom veku boli šachové figúrky pre mňa a mladšieho brata Eda veľmi lákavé hračky. Ocko našu zvedavosť využil, naučil nás pravidlá hry a oboch nás začal brávať do šachového krúžku, ktorý viedol na kežmarskej základnej škole a tiež na gymnáziu. V Kežmarku sme boli veľmi silná generácia dievčat, naše žiacke družstvo tvorili tri dievčatá a jeden chlapec, obvykle to býva opačné garde…
Tréning môj každodenný: Šach je šport a kto chce uspieť, musí trénovať! V začiatkoch sa šachista najviac učí zo samotného hrania, neskôr to už bez špeciálneho tréningu nejde. Na šachu je skvelé, že môžete trénovať napríklad aj pri nudnej ceste autobusom, stačí mať šachové diagramy uložené napríklad v mobile. Laikovi sa môže zdať podivné chovanie šachistu pri analýze partie – ťahá figúrkami po šachovnici a vyzerá, akoby hral sám proti sebe. Ale práve toto je pre nás kľúčová časť tréningu, ak sa chceme zlepšovať a niekam to v šachu dotiahnuť. Väčšina šachistov a šachistiek sa venuje aj doplnkovým športom. Tiež sa snažím udržať si dobrú fyzickú kondíciu. Moja obľúbená „klasika“ je stolný tenis, plávanie, bicykel, bežky a inline korčule.
Len ja a šachové figúrky: Pri partii to platí na sto percent, šachista je „sám“, odkázaný len a len na seba a svoje schopnosti. Ale mimo šachovnicu to má každý šachista inak – sú medzi nami extroverti aj introverti, multitalentovaní jedinci, ale tiež jednostranne nadaní géniovia.
Ja som povahou skôr introvert, takže mi „samota“ pri partii nevadí. Šachu a tréningu som síce v živote venovala tisícky hodín, ale nemyslím si, že by ma o niečo obral. Vďaka šachu niekedy premýšľam inak ako „nešachisti“, ale nemám pocit, že by to bolo na škodu. Mám rada ľudí, aj moja práca je s komunikáciou a ľuďmi intenzívne spojená – učím programovanie na strednej škole, vediem niekoľko lekcií bossu vo fitku ako inštruktorka a trénujem malých šachistov a šachistky. Malé deti sú hravé, šach a šachové figúrky ich zaujímajú. Ja síce neškolákov netrénujem, ale existujú aj šachové krúžky v škôlkach. Mobil je pri hraní šachu zakázaný, takže bez mobilu musia vydržať.
Šachová etiketa: Pred začiatkom partie sa šachisti pozdravia, podajú si ruky, prípadne si ťuknú lakťom. Odmietnutie je porušenie etikety a to isté platí aj po skončení partie. V priebehu partie by sa šachista nemal s nikým rozprávať, čo je občas zložité. Jedna partia totiž môže trvať aj 5 – 6 hodín. Nepísaným pravidlom je, že po skončení partie sa súperi aspoň chvíľu o jej priebehu porozprávajú. Mám to rada, šachová partia je spoločné dielo a je krásne, keď sa môžem so súperom podeliť o svoje myšlienky. Na oficiálnych súťažiach FIDE platí dress code, čo pre ženy znamená, že nesmú mať príliš krátke sukne. Vraj aby nerozptyľovali mužských kolegov. V šachu som trochu poverčivá – ak v nejakom outfite prehrám, už si ho viac neoblečiem. A tiež mám „vyhrávacie“ perá, ktorými zapisujem ťahy a ak niektoré z nich „zlyhá“, ide do archívu.
Šachisti verzus šachistky: V šachovej komunite jasne prevládajú muži, žien je zhruba desať percent. Prečo taký nepomer? Myslím, že medzi nami ženami je menej „dravých“ typov než medzi mužmi, omnoho radšej spolupracujeme. Podľa mňa je to jeden z dôvodov, prečo je svetová špička mužskou záležitosťou. Muži sú racionálnejší, lepšie zvládajú stresové situácie pri šachovom boji. My, ženy, sme intuitívnejšie, viac podliehame emóciám a nálade. Priznám sa, že radšej hrám proti mužom, som viac motivovaná (smiech). Muži to majú naopak, proti ženám sa im hrá horšie. Okrem ješitnosti v tom môže mať prsty aj fakt, že muži nás radšej ochraňujú, než s nami súťažia. Veď za šachovnicou vznikol aj nejeden pekný vzťah či manželstvo…
Svetlana Sučíková
Minulý rok skončila štúdium na University of Glasgow v obore matematika / ekonómia a momentálne žije vo Veľkej Británii.
Najväčšie šachové úspechy: 8. miesto na majstrovstvách Európy dievčat do 18 rokov v roku 2017.
Čo robí, keď nehrá šach: V lete hrá tenis, v zime snowboarduje. Medzitým číta knihy, pečie a maľuje.
Zrodená pre šach: U mňa bolo od začiatku jasné, že mi hranie šachu vcelku ide, a to hlavne preto, že som dosahovala výsledky s oveľa menšou podporou ako moje rovesníčky. Nikto známy alebo z rodiny šachy nehrá a dostala som sa k nim tak trochu náhodou. Pomocou hravého CD pre deti Fritz a Šachlík som sa naučila pravidlá: putujete vo svete zázračnou krajnou a od krysy sa učíte, ako sa figúrky pohybujú a na konci sa snažíte poraziť zlého čierneho kráľa. Začala som hrať zároveň s mojimi staršími súrodencami, ale nikde v okolí Čeloviec, kde sme vyrastali, nebol klub a silní šachisti, ktorí by nám pomáhali zlepšovať sa. Keď som mala deväť rokov, rodičia nás prihlásili na majstrovstvá Slovenska. O rok neskôr som už získala medailu a zúčastnila sa majstrovstiev Európy, kde som v mojej vekovej kategórii získala polovicu (4.5/9) bodov, čo v tom čase na slovenské pomery bol slušný výkon. O to viac, že som vtedy ešte stále nemala žiadneho trénera, na rozdiel od iných hráčok. Až o rok si ma zobral pod krídla pán Paleček, ktorý ma trénoval veľa rokov a podporoval aj neskôr, keď sme už nespolupracovali.
Tréning môj každodenný: Tréning v šachu je iný ako v ostatných športoch a skôr by som ho prirovnala k učeniu sa na skúšky. Byť fyzicky fit veľmi pomáha so sústredenosťou pri dlhých, šesť a viac hodinových partiách – aj preto sa veľa vrcholových šachistov udržuje vo forme. Osobne ma baví hrať tenis, chodiť do „gymu“ alebo cvičiť doma. Tréning je väčšinou spojený s prácou na počítači a čítaním šachových kníh. To, ako hráča ovplyvní, keď si dá z nejakých dôvodov pauzu v hre i tréningu, je veľmi individuálne a záleží do veľkej miery, o akej výkonnosti sa bavíme. Napríklad ja sa aj po viacmesačnej pauze viem vcelku ľahko dostať späť na svoju úroveň. Minulé leto som mala finálne skúšky na univerzite, tiež sa nehrali turnaje kvôli covidu, takže som dlhšie netrénovala. Začala som pociťovať, že mi level veľmi klesol. Ale po pár týždňoch pravidelného tréningu som ho nielen dosiahla, ale aj prekonala. Dôležité je byť konzistentný a nečakať, že sa výsledky dostavia hneď zajtra. Ako vo všetkom, čo sa robí poriadne, je to dlhodobý proces.
Len ja a šachové figúrky: Toto je veľmi individuálne, šach síce nie je tímový šport a hráč sa musí spoliehať sám na seba, ale na druhej strane, sme jedna komunita. Je pravda, že ak chce človek niečo dosiahnuť, musí do tréningu vraziť veľa času a väčšinou individuálne sa zlepšovať, na druhej strane ale so šachom sa dá precestovať veľa cudzích krajín, spoznať nových ľudí, nadviazať priateľstvá. Napríklad som hrala šachovú olympiádu v Baku, čo bolo veľmi zaujímavé, minulé leto sme boli s kamarátmi z Holandska hrať v Taliansku v peknom mestečku Spilimbergo. Vynaložený čas je najdôležitejší, ak sme ho ochotní obetovať, potom už je len na nás, ako svoj šachový život skombinujeme s tým druhým, nešachovým a našimi záujmami.
Šachová etiketa: Počas partií platí: nevyrušovať a podať si ruky pred a po partii. Na serióznejších turnajoch je dress code podobný business casual, čo znamená, že by sa nemali nosiť šľapky, roztrhané džínsy a podobne. Ja osobne dbám na pohodlné oblečenie, aby som si celú partiu nemusela napríklad naprávať spadnuté ramienko a tiež aby som očividne nevytŕčala z davu. Hlavne sa však snažím polhodinu pred partiou dopriať si čas iba pre seba, keď už nerozmýšľam nad hrou a súperom a iba relaxujem.
Šachisti verzus šachistky: Toto je veľmi náročná téma, o ktorej neraz diskutujeme a veľmi ľahko vzniknú kontroverzné situácie. Asi skoro každá šachistka sa stretla s tým, že je jediná žena v miestnosti alebo v tíme a občas padnú aj nepríjemné komentáre, ale takmer nikdy nie sú myslené zle a väčšinou sa dá nad nimi len pousmiať. Prečo je stále tak málo šachistiek, bude asi tým, že dievčatá majú veľa ďalších záujmov, máloktorá si už v detstve povie, že sa chce stať pro šachistkou (na rozdiel od chlapcov) a cieľavedome si ide za tým. Takisto ich môže odrádzať, že na bežných turnajoch nemajú dostatok rovesníčok, s ktorými by sa bavili, takže sa stráca motivácia hrať turnaje, z čoho potom vzniká začarovaný kruh. To, či hrám proti mužovi, alebo žene či kamarátovi a podobne, nemá dopad na moju hru. Je to dobrý terč pre kamošov na podpichovanie, srandu a podobne, ale keď si raz sadnem za šachovnicu a začnem hrať, sústredím sa len na partiu a s kým hrám, je mi prakticky jedno. Ale nebolo to tak od začiatku, naučila som sa to až časom a skúsenosťami.
Simonetta Zalová
foto archív šachistiek
Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2022)