Hoci sa na Slovensku sluchovo postihnutí dlho označovali za hluchonemých, v skutočnosti nám dokážu prezradiť všetko, čo chcú. Len trochu iným spôsobom, ako sme zvyknutí… Napriek tomu nemajú všetky dvere otvorené a o svoje miesto na slnku musia urputne bojovať. Najmä tam, kde je zvuk azda rovnako dôležitý ako obraz. Nepočujúci držitelia filmového Oscara sú však dôkazom, že by sme sa nikdy nemali vzdať a že sa sny môžu splniť aj vtedy, keď v ne už okrem nás azda nik iný neverí.
Audrey Hepburn, Paul Newman, Jon Voigt, jeho dcéra Angelina Jolie… Potomkovia našich rodákov vybojovali už niekoľko zlatých sošiek Oscara, a tak kúsok z nich, azda noštek alebo prsty na nohách, patria symbolicky aj Slovensku. Tento rok k nim pribudol aj prvý ocenený nepočujúci herec, ktorého by sme si mohli tak trochu privlastniť už len vďaka rozkošnému priezvisku – Troy Kotsur. Nebudeme kresliť zložité rodostromy s vetvami oblápajúcimi celý starý kontinent, treba však povedať, že hercov dedo z otcovej strany bol synom prisťahovalcov údajne rusínsko-ukrajinského pôvodu (hoci priezvisko odkazuje skôr do našich končín) a babka, rodená Grula, sa narodila slovenským rodičom Josephovi (Jozefovi) Grulovi a Elizabeth (Alžbete) Besak (azda Bešáková alebo Bezáková). Ich vnuk Leonard krátko pôsobil vo vojenskom letectve a potom sa dal k polícii, kde to dotiahol až na šéfa polmiliónového mesta Mesa v Arizone.
Tam sa mu s manželkou Jodee, ktorá pracovala ako krajčírka, postupne narodili štyria synovia. Tretím v poradí bol Troy Michael, ktorý svetlo sveta uzrel 24. júla 1968. Keď mal deväť mesiacov, mama zistila, že s ním rozhodne niečo nie je v poriadku. Práve upratovala dom a pri odkladaní jej spadlo zopár hrncov, ktoré narobili poriadny randál. Troyom to však ani nepohlo a pokojne sa hral ďalej. Urobila teda ešte väčší hluk – postavila sa za svojho synčeka sediaceho na zemi a z celej sily pleskla o seba dvomi panvicami. Stále nič, chlapec sa na ňu ani nepozrel. Cesta k lekárovi, ktorý potvrdil jeho hluchotu, už bola len formalitou… Ako sa dalo predpokladať, rodičia sa s touto situáciou spočiatku vyrovnávali len veľmi ťažko. Boli vystrašení a nevedeli, ako si s nepočujúcim dieťaťom poradiť. Napokon sa však všetci naučili posunkovú reč a komunikovali pomocou nej.
Osudová jazda autobusom
Otec s ním trávil viac času ako s ostatnými synmi. Brával ho na golf, lyžovali na vode, chodili stanovať… Rodičia kládli veľký dôraz na to, aby športoval a priatelil sa s deťmi zo susedstva, ktoré ho pripravia na život v spoločnosti zdravých ľudí. Kotsurovci však mali už onedlho zistiť, že na svete sú aj omnoho náročnejšie veci, ako nepočuť zvuky okolitého sveta. Keď mal Troy sedem rokov, jeho o tri roky mladší braček Brett sa hral na zadnom dvore a spadol do bazéna. Kým ho našli, bol vo vode takmer 40 minút a hoci sa ho lekárom napokon podarilo vytrhnúť zubatej z pazúrov, jeho mozog bol nenávratne poškodený. Až do smrti (vo veku 21 rokov) bol odkázaný na umelú pľúcnu ventiláciu… Brettovi bolo potrebné venovať obrovskú starostlivosť, a tak padlo nevyhnutné rozhodnutie, aby Troy navštevoval špeciálnu základnú školu v Phoenixe vzdialenom 30 kilometrov. Každé ráno tak trávil hodinu a pol v školskom autobuse spolu s ďalšími sluchovo postihnutými spolužiakmi a jedna z týchto jázd predurčila celý jeho život. „Ako dieťa som často pozeral animované rozprávky, najmä Toma a Jerryho, pretože tam neboli žiadne dialógy. Raz som deckám v autobuse hovoril o epizóde z predošlého dňa, lebo niektoré z nich ani nemali televízor. Rozprával som im teda ten príbeh a nikdy nezabudnem na to, ako sa im rozžiarili oči. Nikdy nezabudnem na ich reakcie a smiech… Vyvolalo to vo mne taký príjemný pocit, že som ho chcel zažívať znova a znova.“ Keď mal osem rokov, objavil Hviezdne vojny a ich vizuálna stránka ho natoľko uchvátila, že si film pozrel ešte 27 krát!
Toto som ja
Odvtedy už nesníval o ničom inom, len že sa raz aj on postaví pred a za kameru. Svoju hluchotu nevnímal ako hendikep a keď sa ho raz za rok otec spýtal, čo by nechcel kochleárny implantát, vždy odmietol. „Prečo by som sa mal meniť kvôli ostatným a trpieť? Toto som ja. Som nepočujúci, no naučil som sa jednať s ľuďmi a oni sa naučili jednať so mnou. Posunková reč je podľa mňa nádherná, rovnako ako všetky ostatné jazyky na zemi.“ Troyovi v podstate nič nestálo v ceste, a tak sa na strednej škole Westwood High School v Mese vybral za splnením svojho sna. Okrem basketbalu sa zapísal aj do dramatického krúžku a s podporou učiteľky začal s pantomimickými vystúpeniami v zábavných predstaveniach. Ovácie, ktorých sa mu často dostávalo, ho povzbudili, aby v hraní pokračoval.
No práve keď život začal naberať tie správne kontúry, osud doň zasiahol ďalšou tragickou udalosťou. Krátko pred maturitou do otcovho auta narazil opitý vodič bez platného vodičského oprávnenia, auto sa niekoľkokrát prevrátilo a Leonard, ktorý nemal zapnutý bezpečnostný pás, preletel cez čelné sklo. Mal poškodenú miechu, pomliaždené srdce a pľúca, zlomenú panvu, šesť rebier a lícne kosti. Napriek nepriaznivým prognózam lekárov sa ho však podarilo zachrániť. „Najlepší znakovač v rodine“ však zostal paralyzovaný od krku nadol a so synom viac posunkovať nemohol. Troy teda vždy musel žiadať mamu alebo bratov, aby mu prekladali, alebo sa niekedy jeho otec pokúšal písať ceruzkou či na počítači, čo však bolo veľmi zdĺhavé. „Jeho myseľ však zostala silná. Mal rovnaký zmysel pre humor, rovnaký spôsob rozprávania…“ hovorí Troy.
Splniť si sen
„Otec ma naučil, čo znamená prináša obete a čo je statočnosť. Som nepočujúci… no to je paráda. Čo tak asi môžem robiť? Môžem hrať golf, ísť si zarybárčiť, môžem ísť kempovať, sexovať… Ale môj otec to nemohol, nemohol sa sám ani nakŕmiť!“ Mama a manželka Jodee tak mala doma už dve milované osoby, ktoré sa o seba nedokázali postarať samé, Troy jej však aj napriek svojmu hendikepu starosti nepridával. Naopak, po maturite získal stáž v miestnej televízii a veril, že sa pomaličky, krok za krokom, začína plniť jeho sen. Prvý džob bol ale veľkým sklamaním. Nepočujúceho snaživca šupli do strižne a tam sedel celé hodiny sám vo svojom tichu bez akéhokoľvek kontaktu s inými ľuďmi. Pochopil, že aj pri režírovaní by jeho zdravotné ťažkosti mohli byť prekážkou, a tak sa rozhodol sústrediť iba na herectvo.
V rokoch 1987 – 1989 navštevoval Gallaudetovu univerzitu pre sluchovo postihnutých, kde študoval divadlo, televíziu a film. Potom dostal ponuku od Národného divadla nepočujúcich, školu opustil a radšej zopár rokov kočoval s hrami Ostrov pokladov a Ofélia po celých Spojených štátoch. Keď turné skončilo, usadil sa v Los Angeles ako stály člen divadla Deaf West. Boli to krásne časy. Filmové produkcie ho síce neustále odmietali a z 300 castingov pozvali tak na jeden, ktorý tiež nevyšiel („Väčšinou sa ma pýtali, či dokážem rozprávať a, samozrejme, že nejaký iný herec to zvládol lepšie ako ja, keďže som úplne nepočujúci.“), na doskách, ktoré znamenajú svet, však dostával krásne úlohy a darilo sa mu aj v súkromí. Už v lete 1993 spoznal herečku Deanne Bray, ktorá prišla navštíviť kamarátku účinkujúcu v Národnom divadle nepočujúcich a o štyri roky neskôr sa znova stretli na javisku v LA a začali spolu randiť.
Čo život prináša
„Najskôr medzi nami nič nebolo, lebo som neverila vo vzťah s kolegom, ale naše priateľstvo postupne rástlo a v roku 2001 sme sa zosobášili,“ priblížila Deanne svoju love story s Troyom. O tri roky mladšia herečka získala krátko po sobáši titulnú rolu v seriáli FBI: Prípady Sue Thomas, nakrútenom podľa skutočného príbehu nepočujúcej detektívky a jej manžel Troy si tiež zahral v piatich epizódach. Okrem toho sa objavil aj v seriáloch z lekárskeho prostredia ako Križovatky medicíny, Doc a Scrubs: Doktorkovia. So zaujímavejším materiálom však stále pracoval skôr na divadelných doskách. Stal sa Stanleym v Električke zvanej túžba, v O myšiach a ľuďoch hral Lennyho, stvárnil Cyrana… A v roku 2007 konečne došlo aj na veľkú filmovú produkciu. Psychologický thriller Číslo 23 mal pod palcom uznávaný režisér Joel Schumacher a Kotsur v ňom sekundoval Jimovi Carreymu. Dvere do Hollywoodu sa mu však stále neotvorili a zoznam Troyových televíznych a filmových produkcií je doteraz pomerne chudobný. Dva projekty sa však medzi nimi predsa len vynímajú. V roku 2013 Kotsur režíroval vlastný film No Ordinary Hero: The SuperDeafy Movie o nepočujúcom hercovi, ktorý v detskom televíznom programe stvárňuje superhrdinu a chce pomôcť rovnako nepočujúcemu chlapcovi, šikanovanému v škole. Rok 2019 mu potom priniesol úplne špeciálny projekt – seriál Mandalorian internetovej televízie Disney Plus, ktorý sa odohráva v univerze Star Wars. Keď dostali členovia štábu scenár, spomínala sa v ňom aj posunková reč. Jeden filmár, ktorý ju ovládal, vysvetlil, že by ju mali konzultovať s niekým nepočujúcim, a tak sa k nakrúcaniu dostal Kotsur. „Je to dobrý príklad, prečo je tak dôležité viesť kurzy znakovania aj pre zdravých ľudí. Aby sa mohli stať našimi spojencami v rôznych situáciách, ktoré život prináša,“ skonštatoval. V jednej epizóde seriálu stvárnil púštneho človeka Tuskena a vytvoril preň aj úplne vlastnú posunkovú reč.
Posledná šanca
Písal sa už rok 2019 a hoci sa mu v divadle veľmi darilo a za výkony na javisku pozbieral viacero cien, jeho sen o filme sa ponáral do tmy. A zvažoval ukončenie kariéry. „Unavovalo ma, ako celé roky iba živorím. Začal som mať pocit, že sa na to vykašlem. A tak som sa prihlásil na casting do filmu CODA a povedal si, že toto je moja posledná šanca, toto je moja posledná nádej. A dal som do toho všetko.“ Režisérka Sian Heder si ho pozrela vo dvoch divadelných hrách, a to ju utvrdilo v rozhodnutí obsadiť ho do jednej z hlavných rolí filmu o introvertnej tínedžerke Ruby, ktorá je CODA, teda „child of deaf adults“, dieťa nepočujúcich rodičov. Jej život sa od ostatných rovesníkov odlišuje najmä v tom, že vďaka svojmu sluchu a schopnosti znakovať, je pre rodinu významným spojivom s okolitým svetom. Ona však sníva svoje vlastné sny o kariére speváčky, hoci ísť za nimi by znamenalo opustiť svojich najbližších a nechať ich napospas ťažkostiam, ktorým musia čeliť všetci nepočujúci…
Otca dievčiny Troy takmer nemusel hrať, so svojim hrdinom má totiž vskutku veľa spoločného. I jeho sedemnásťročná dcéra Kyra Monique počuje, ovláda angličtinu i posunkovanie a v neposlednom rade zbožňuje hudbu. „Keď precvičuje, dotknem sa gitary a cítim jej vibrácie. To isté môžem urobiť aj s klavírom,“ hovorí herec. „Kyra si prešla mnohým a niekedy bolo pre ňu ťažké nadviazať kontakt so zdravými kamarátmi, ktorí nechápu, aké to je, byť vychovávaná nepočujúcimi rodičmi.“ Začiatky nakrúcania však boli pre herca aj napriek blízkosti témy náročné. „Pamätám si, že v prvý deň boli všetci členovia štábu veľmi nervózni a nevedeli, ako budú komunikovať alebo pracovať s nepočujúcimi hercami. Pamätám si to napätie, bolo to trochu nepríjemné,“ priznáva Troy. Ešte šťastie, že sa na pľaci stretol s Marlee Matlin, svojou kolegyňou, priateľkou a inšpiratívnou hrdinkou už od roku 1987, keď získala ako najmladšia a prvá nepočujúca herečka Oscara!
Žuvačka za uchom
Marlee sa pritom narodila úplne zdravá. Na svet prišla na predmestí Chicaga 24. augusta 1965 ako najmladšie z troch detí Libby a Donalda Matlinovcov. Mama predávala šperky a otec obchodoval s ojazdenými autami, patrili k pohodlnej strednej triede a darilo sa im. Keď však malo dievčatko 18 mesiacov, v ľavom uchu stratilo 80 % sluchu a v pravom prestalo počuť úplne. Dlho sa predpokladalo, že k tomu došlo v dôsledku ochorenia a vysokých horúčok, herečka však vo svojej biografii zvažuje aj možnosť, že sa narodila s genetickou deformáciou kochley, teda ušného slimáka. Rodičia jej hendikep niesli veľmi ťažko, no boli rozhodnutí nedať ju do špeciálnej internátnej školy, ako im radili lekári. „Moja mama a otec navštívili množstvo zariadení, ale v každom z nich chýbala jedna dôležitá vec. ´Kto uloží Marlee každý večer do postele?´ pýtali sa. A na to lekári nemali odpoveď.“
Vďaka obrovskej láske a podpore rodičov prežívalo nepočujúce dievčatko veľmi šťastné detstvo. „Každý deň mi otvorili dvere a nechali ma, aby som sama objavovala svet. Sama som sa potulovala po okolí, sama som sa zoznamovala s novými deckami.“ Keď boli zvedavé a pýtali sa na jej na naslúchadlo, Marleein brat im povedal, že sú to veľké žuvačky a opýtal sa, či nechcú ochutnať. Keď sa zasa niekto pýtal na jej reč, druhý brat mu vysvetlil, že exotický prízvuk je dôsledkom toho, že sa narodila v ďalekej krajine. Matlinovci, skrátka, zo všetkého vždy elegantne vykorčuľovali. Raz otec umiestnil na ulicu tabuľu s nápisom „Nepočujúce dieťa“. Spravil to, aby ju chránil, no Marlee nebola nadšená. Mala pocit, že značka kričí, že je iná a potrebuje pomoc. Ale mama a otec jej povedali, že by sa na ňu mala pozerať iným spôsobom – hovorí vraj: „Som Marlee! Nezastavíš sa a nepozdravíš ma? Budem tvoja najlepšia kamarátka!“ Žiadne iné dieťa v susedstve predsa nemalo vlastnú tabuľu!
Nasleduj svoje srdce
Marlee teda nemala núdzu o parťákov a rodičia jej dopriali všetko, čo mali ostatní. V siedmich rokoch ju mama prihlásila do letného tábora, kde bolo len zopár nepočujúcich detí. „Bolo jej jedno, že to nie je tábor pre sluchovo postihnutých, podľa nej som si zaslúžila tábor ako všetci ostatní. V jedno popoludnie ku mne prišiel vedúci a opýtal sa, či si nechcem zaspievať s ostatnými deťmi. A ja som si povedala, prečo nie! A viete, čo? Veľmi sa mi to páčilo! Keď som spievala a znakovala, diváci sa začali usmievať a tlieskať. Bol to úžasný pocit a ja som ho chcela zažívať viac a viac.“ Po návrate domov ju mama vzala do umeleckého centra pre nepočujúcich, kde práve pripravovali Čarodejníka z krajiny Oz a režisér sa jej rovno spýtal, či by sa nechcela zapojiť. Ako sedemročná sa teda prvýkrát postavila na javisko a už ho neopustila. O pár rokov neskôr za ňou po jednom z predstavení prišiel známy herec Henry Winkler s manželkou a napriek odhováraniu mnohých skeptikov sa stal jej mentorom. „Slušne počúval a súhlasne kýval nad dobre mienenými radami iných a keď skončili, otočil sa, kľakol si a pozrel mi rovno do očí. ´Marlee, zlatko, môžeš byť, čím len chceš. Nasleduj svoje srdce a všetky sny sa ti splnia. Nedovoľ, aby ti niečo stálo v ceste,“ povedal jej. Všetko však nebolo len ružové. Keď mala jedenásť, sexuálne ju obťažoval jej opatrovateľ a o štyri roky neskôr to bol zasa jej učiteľ, ktorý žiadal za dobré známky svojské protislužby. Ako tvrdí, tieto nešťastné udalosti ju nakoniec priviedli k drogám, ktorým prepadla s priateľom, hercom Williamom Hurtom.
Alexandra Kochová
foto Sita
Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2022)