Keď niekto povie, že si pripadá ako Alenka v ríši divov, možno ani netuší, čo hovorí, lebo v opačnom prípade by pravdepodobne naháňal svoje nohy, ktoré sa rozhodli vydať iným smerom ako zvyšok jeho tela. Tak to aspoň cítila Alenka (alias Alica), keď spadla do zajačej nory v jednej z najmilovanejších detských rozprávok. Ľudská psyché dokáže vyprodukovať všelijaké bizarnosti, ak nám však jedného dňa prerastú cez hlavu, môže byť z toho problém. V medicíne, resp. psychiatrii, slovo syndróm označuje súbor príznakov charakterizujúcich chorobný stav. Tu je niekoľko najdivotvornejších z nich.
Stendhalov syndróm
Charakteristika: Pozriete sa na krásny obraz alebo sochu a odpadnete. Doslova ochoriete z toľkej krásy!
Pomenovaný podľa: Francúzskeho spisovateľa Stendhala.
Iný názov: Florentský syndróm.
Kde sa vzal jeho názov
Legendárny francúzsky herec Gerard Philip zomrel mladý, mal iba 34 rokov a skoro toľko filmov za sebou – pamätníci si ho pamätajú predovšetkým ako podnikavého mladíčka Juliena Sorela z filmu Červený a čierny. Ten film bol natočený podľa rovnomennej knihy, ktorú v roku 1830 napísal Stendhal, slávny francúzsky spisovateľ, autor niekoľkých románov. Menej sa už vie, že Stendhal miloval Taliansko, rád a vášnivo cestoval: za pamiatkami, kultúrou, umením. Vydal niekoľko biografií umelcov a písal i cestopisy, ako napríklad Prechádzky po Florencii či Cesty z Milána do Reggia. A práve tu popisuje náhlu nevoľnosť, ktorá ho prepadla počas návštevy Florencie, kam sa vypravil v roku 1817. Nečakané mdloby ho zachvátili krátko po tom, čo vkročil do baziliky Santa Croce, miesta posledného odpočinku takých velikánov ľudstva ako Michelangelo či Galileo Galilei. Obdivujúc fresky maliara Il Volterrana, s hlavou vyvrátenou hore a očami úžasom dokorán, citujeme: „Bol som v istom druhu extázy. Dosiahol som stupeň emócií, keď sa nebeské vnemy jemných malieb stretávali s vášnivými pocitmi. Keď som odchádzal zo Santa Croce, mal som búšenie srdca, život plynul akoby mimo mňa, kráčal som v strachu, že spadnem…“ Krása umenia Stendhala takmer zrazila na kolená. Všetko ostatné sa mu zrazu zdalo „nezmyselné, malé, obmedzené…“
Chorobopis a čo hovoria odborníci
Podobné pocity, aké sklátili francúzskeho románopisca vo Florencii, pociťujú tisícky ľudí zoči-voči sile umenia – hoci spravidla v menej dramatickej forme. Áno, umenie povznáša človeka k nebesiam, občas ho však môže aj oplieskať o zem, ak sa nešťastník pred nejakým obrazom či sochou náhle zosype ako vrece zemiakov… Keď mu pritom srdce cvála v šialenom tempe, pokúšajú ho závraty a pocit, že už-už odpadne, ak ho zachváti panika, začne bodať v hrudi, zaleje pot a prepadne celková slabosť, ak sa k tomu sa pridá pocit dusenia, zmätok až halucinácie, potom ho s najväčšou pravdepodobnosťou prikvačil Stendhalov syndróm. Toto psychosomatické ochorenie, ako tvrdia vedci, postihuje skôr mladšie ročníky, skôr domasedov ako tých, čo veľa cestujú, skôr citlivých jedincov so zraniteľným srdcom ako racionálne zmýšľajúcich intelektuálov. V záujme vlastnej príčetnosti by sa teda citovo labilné povahy mali strániť určitých umeleckých diel, o ktorých sa už vie, že môžu byť spúšťačom Stendhalovho syndrómu. Zopár príkladov: Michelangelova socha Davida, Botticelliho obraz Zrodenie Venuše, Giottove fresky v bazilike Sanra Croce… Čo majú všetky tieto kunstštyky spoločné? Všetky sa nachádzajú vo Florencii, vo „vznešenom meste, kráľovnej stredoveku“, ako ho opísal Stendhal (odtiaľ aj názov toho istého javu: florentský syndróm). Prečo však ľudia odpadávajú ako hnilé hrušky práve a jedine vo Florencii? Dôvod tohto javu vysvetľujú psychológovia priam životu nebezpečnou hustotou umeleckých diel v tak malom meste, akým je toskánska metropola. Obrazy, sochy, paláce, chrámy, dómy, kostoly, kaplnky, kupoly, fontány, všade, kam len oko dovidí, priam nadpozemská krása a vznešenosť, ktorá ľuďom vyráža dych a niektorých slabších jedincov, položivých-polomŕtvych dovedie až na urgentný príjem do majestátnej historickej nemocnice Santa Maria Nuova v strede mesta…
Historické pramene a kto ho objavil
Stendhalov syndróm prvý raz komplexne popísala (a zaradila do košatej rodiny psychóz) talianska psychiatrička Graziella Magherini. Doktorka Magherini počas svojho pôsobenia vo florentskej nemocnici Santa Maria Nuova ošetrila desiatky turistov, z ktorých sa po návšteve jej mesta stali pacienti s nárokom na nemocničné lôžko. Výsledky svojich vyše dvadsaťročných pozorovaní zhrnula do štúdie La Sindrome di Stendhal, ktorú vydala v roku 1989. Odhaľuje v nej aj niekoľko konkrétnych príbehov. Tak napríklad: Učiteľka taliančiny Inge prišla do Florencie zo Škandinávie zdokonaliť sa v jazyku. Inge nemá šťastné manželstvo a doma nechala chorého otca, aj preto ju sužujú pocity viny. Keď navštívi florentskú baziliku Santa Croce, pri pohľade na fresku Posledná večera od Taddea Gaddiho ju náhle prepadnú mdloby. Srdce jej tlčie ako zvon, pred očami sa mihajú záblesky svetla. Zrazu vidí seba ako jednu zo žien, ktoré kladú na stôl pred Ježiša košík s ovocím… Alebo: Mladý český maliar Kamil sa do Florencie prepravil stopom. Túžil na vlastné oči vidieť skvostné fresky veľkého Masaccia, zakladateľa renesančného maliarstva v kaplnke Brancacci. Ktorá z nich na neho zapôsobila najmocnejšie? Vyhnanie z raja, či Martýrium Svätého Jána Krstiteľa? Doktorke Magherini sa Kamil zveril, že jeho skúsenosť bola zároveň estetická i extatická. Ovládol ho pocit, že vychádza zo svojho tela a rozplýva sa vo vzduchu…
Našťastie pre florentský turizmus Stendhalov syndróm je dočasná záležitosť, jeho symptómy môžu trvať niekoľko hodín až dní. Odborníci upozorňujú, že na jeho vzniku môže mať podiel i stres z nekonečných radov tiahnucich sa pred pokladňami mestských pamätihodností a bezohľadné davy ľudí, ktorým musí krásou umenia zjemnený turista čeliť. Ak teda patríte medzi slabšie povahy, Florencii sa radšej vyhnite. Alebo, ako hovorí reportér Jonathan Jones z britského Guardianu: „Ak ste vo Florencii nepociťovali mdloby, tak ste tam v skutočnosti ani neboli.“
Syndróm Alice v krajine zázrakov
Charakteristika: Budete sa zmenšovať a zväčšovať. Alebo sa svet okolo vás bude scvrkávať a rozťahovať. A možno sa vaše nohy, žiaľ, bez tela, rozhodnú vybrať kade ľahšie…
Pomenovaný podľa: Hlavnej hrdinky Alici z rozprávkovej knihy Lewisa Carolla.
Iný názov: Liliputánske halucinácie.
Kde sa vzal jeho názov
Alica Liddell. Ako sa z malého dievčatka, dcéry oxfordského dekana stane rozprávková Alica v krajine zázrakov? Paradoxne vďaka jednému profesorovi matematiky, ktorý súkal z rukáva príklady z algebry, trigonometrie či Euklidovej geometrie, ale rovnako dobre žongloval aj s rôznymi veršovačkami, o rozprávaní všelijakých vyfantazírovaných príbehov ani nehovoriac. Jeho Alica sa vybrala do krajiny zázrakov počas jednej člnkovačky, na ktorú pán matematik zobral aj tri dcéry svojho šéfa. Z nich tá najmladšia, desaťročná Alica, bola jeho srdcu zvlášť blízka. Profesor chcel malým spoločníčkam spríjemniť chvíľky výletu pekným rozprávaním, loďka si to nečujne šinula po lesklej hladine jazera, a tak začal spriadať nevšedný príbeh… O dievčatku Alici, ktoré sedí unudene na brehu rieky, keď vtom zbadá bieleho králika. Králik okolo nej prefičí ako snehová guľa, zjavne má naponáhlo, v behu vrhne pohľad na svoje (!) vreckové hodinky a splašene zaúpie, že príde neskoro. Ušiak zmizne v nore, šup, už ho niet, potom zaznie druhé šup a už sa do nory kĺže aj Alica… Padá dlho, predlho, až hrozí nebezpečenstvo, že vypadne na druhej strane zemegule, tam, kde ľudia chodia po hlavách. Namiesto toho sa slečinka ocitne v zázračnej krajine, tu niečo vypije, tam pochrúme, až sa s ňou začnú diať veci! „Div najdivovejší, div najdivovejší,“ zhíkla Alica. (Od prekvapenia zabudla aj správne hovoriť.) „Veď ja sa naťahujem ako ten najdlhší ďalekohľad na svete. Zbohom, nožičky moje!“ (Keď si pozrela na nohy, zdalo sa jej, že ich už-už stratí z dohľadu, tak veľmi sa vzďaľovali.) „Ach, moje úbohé nožičky, kto vás teraz obuje a kto na vás natiahne pančuchy? Ja to už asi nedokážem!.. “ „Ale musím byť na ne dobrá,“ pomyslela si Alica, „ešte si zmyslia chodiť inou cestou, ako ja budem chcieť!“
Alicine naťahovačky skade ruka, tade noha sa dievčatkám Liddelovým veľmi páčili a keď Lewis Caroll knižku Alicino dobrodružstvo v podzemnej ríši vydal, tešili sa z nej nielen deti, ale aj dospelí. Matematici v knihe dodnes nachádzajú množstvo šifrovaných hádaniek, jazykovedcov fascinujú chytré slovné hračky, na tieto témy sa už popísali celé litánie…
Chorobopis a čo hovoria odborníci
Ako dostal spisovateľ nápad so zväčšovaním a zmenšovaním sa svojej hrdinky? Kopla ho múza, alebo mal na to nejaký rukolapný dôvod? Z jeho vlastných poznámok vieme, že Lewis Carroll trpel silnými migrénami, takže existujú názory, že podivné Alicine stavy mohol počas migrénových atakov zažívať aj on sám. V atmosfére hippies vznikali zasa teórie, že si úporné bolesti hlavy tíšil halucinogénnymi hubami (poprípade užíval laudanum) a v ich opojení vychystal malú Alicu na trip do krajiny zázrakov…
Aj dnes lekári predpokladajú, že spúšťačom syndrómu Alice v krajine zázrakov môžu byť silné bolesti hlavy, keď sa realita triešti na tisíc kúskov a naše zmysly akoby sa celkom zbláznili: oči vidia, ako nám vlastná ruka mizne v diaľke, uši počujú trávu rásť, hlava poskakuje oddelená od tela, stromy vonku tancujú a čo dodnes stálo prikované k zemi, to sa nadnáša a levituje… Koľkokrát ste si želali zmeniť sa na malého škriatka, aby ste schovaní niekde za vázou mohli pozorovať, čo robí váš pes, keď nie ste doma? Ak u vás dôjde k tejto premene, vtedy odborníci hovoria o mikropsii, teda zrakovom vnímaní v zmenšených rozmeroch – niekde sa ujal i názov „liliputánske halucinácie“ podľa postavičiek trpasličích obyvateľov krajiny Liliput, medzi ktorých sa zamotal lodný kapitán Lemuel Gulliver. Ale Gulliver pobýval aj v krajine obrov (opakom mikropsie je makropsia), kde naň útočili osy veľké ako jarabice a v zuboch ho odvliekol záhradníkov pes.. Podobnosť s Lewisovou hrdinkou je síce čisto náhodná, avšak Alicin syndróm by sa pokojne mohol volať aj po Gulliverovi…
Historické pramene a kto ho objavil
… ale nevolá sa, lebo britský psychiater John Todd v roku 1955 nazval obskúrne príznaky vnímania zdeformovanej reality u svojich pacientov syndrómom Alice v krajine zázrakov. Ak nejde o nádor, epilepsiu či iné ochorenie mozgu, ba ani duševnú poruchu ako napríklad schizofrénia, väčšinovými obeťami Alicinho syndrómu sa stávajú malé deti. Istá Alice Johnsone opísala svoj zážitok z detstva spôsobený syndrómom jej menovkyne: „Ležala som v posteli a pomaličky sa norila do spánku. Zrazu som začala cítiť jemný tlak na očiach. Otvorila som ich a moja izba vyzerala, akoby som sa na ňu pozerala zlým koncom ďalekohľadu: všetok nábytok, plagáty na stenách boli maličké ako z domčeka pre bábiky. Oproti tomu ja sama som bola taká obrovská, až sa mi zazdalo, že sa končekmi prstov môžem dotknúť stropu.“ Deti so syndrómom Alice v krajine zázrakov sa ním až tak netrápia, ani sa neboja, zmenené rozmery sveta i seba samých prijmú ako fakt. A v desiatom či dvanástom roku života spravidla všetko to zmenšovanie a zväčšovanie z nich bez ujmy na zdraví vyprchá navždy. Ale nemusí. Britský spisovateľ Craig Russel k tomu poznamenáva: „Ako väčšina ľudí s týmto ochorením, i ja som z neho vyrástol, hoci občas mám ‚svoje chvíľky‘. Moja posledná epizóda sa udiala asi pre piatimi rokmi. Stál som v kuchyni a rozprával som sa s manželkou. Bol som plný energie, hýril som nápadmi na novú knihu. Zrazu som sa zastavil a celkom pokojne vysvetlil svojej žene, že jej zmizla polovica tváre. Keď som sa rozhliadol okolo seba, chýbali aj ďalšie kúsky tohto sveta. Bolo to, ako keď pozeráte digitálnu televíziu a zrazu sa pokazí obraz a vypadnú celé zhluky pixelov. Tá vec s tvárou mojej ženy bola úplne rovnaká, ako keď Alica videla, ako zmizla tvár mačky Škľabky a zostal po nej len jej potrhnutý úsmev…“
Diogenov syndróm
Charakteristika: Žijete osamelo, v dome či byte plnom nepotrebných harabúrd, s desiatimi mačkami. Pri živote vás drží iba toto zhromažďovanie vecí. Ak by vás niekto chcel od nich oddeliť, budete sa brániť ako lev!
Pomenovaný podľa: Starogréckeho filozofa Diogena zo Sinópy.
Iný názov: Syndróm slečny Havishamovej.
Kde sa vzal jeho názov
Sokrates, jeden z najväčších filozofov staroveku, autor slávneho výroku „Viem, že nič neviem.“ Tento skromný muž sa raz prechádzal po trhu, obzeral si vystavovaný tovar, keď tu zvolal: „Koľko je na svete vecí, ktoré vôbec nepotrebujem!“ O pár rokov jeho výrok doviedol do krajnosti Diogenes zo Sinópy. Tento, podľa mienky mnohých, blázon prebýval v sude a jeho majetok tvorili tri obyčajné veci: kabát, palica a vrece na chlieb. Inde sa píše, že mu postačila iba miska na vodu, keď však raz pozoroval pijúceho psa, odhodil aj tú. Pes je po grécky „kyón“, odtiaľ kynici – tak sa začalo hovoriť Diogenovým nasledovníkom a vznikla kynická filozofia. Podľa nej šťastie človeka nespočíva v hromadení vecí či prchavom uspokojení materiálnych potrieb. Hromadenie statkov nás robí závislými, ženieme sa za pominuteľnými statkami a chceme stále viac. A viac. Skutočné šťastie spočíva vo vnútornej slobode, a tak, parafrázujúc Sokrata, voláme: „Viem, že nič nepotrebujem!“ Lebo keď nič nemáme, nik nám nič nevezme, za ničím nežialime, vtedy patríme len a len sami sebe…
Diogenes nikdy nepracoval, bol chudobný ako kostolná myš, voči radovánkam vonkajšieho sveta, vrátane politiky a moci pociťoval apatiu (z gréckeho „a“, bez a „pathos“, emócie). Keď ho raz navštívil veľký dobyvateľ Alexander Veľký s otázkou, čo by mohol pre neho urobiť, Diogenes mu odvetil: „Ustúp trochu nabok, lebo mi zacláňaš slnko.“ Inokedy sa u neho zastavil filozof Aristippos, ktorý na dvore panovníka viedol pohodlný život. Diogenes práve večeral šošovicu so suchým chlebom, keď sa mu Aristippos prihovoril: „Vidíš, keby si trochu polichotil kráľovi, nemusel by si jesť toto úbohé jedlo.“ A Diogenes mu na to odvetil: „Nauč sa živiť šošovicou a nemusíš sa toľko zaliečať kráľovi.“ Škoda, že dnes slová odvodené od pôvodného kynik nadobudli pejoratívny význam. Cynický znamená dnes bezcitný, bezohľadný, ľahostajný…
Chorobopis a čo hovoria odborníci
Antonymum – ďalší grécky výraz označuje jav, keď slovo nadobúda opačný význam. A to je aj prípad Diogenovho syndrómu. Lebo celkom v protiklade voči Sokratovi a kynikom, človek trpiaci Diogenovým syndrómom sa riadi heslom: „Toto všetko chcem! Toto potrebujem!“ Ale na rozdiel od rôznych zberateľov, ktorým ich koníčky dokážu tiež pekne prerásť cez hlavu, hromadiči postihnutí Diogenovým syndrómom zbierajú nezmyselné haraburdy, zásadne nič nevyhadzujú, doslova kopia odpadky a veľmi často sa o strechu nad hlavou delia s neúmerným množstvom domácich miláčikov. Ich škrečkovanie prerastá do obludných rozmerov, zanedbávajú vlastný zovňajšok, ich hygienické návyky – fujtajfl! – až sa pomaly sami menia na páchnucu kôpku odpadkov. Touto poruchou, zvanou aj „hoarding disorder“ (porucha hromadenia) trpia najmä starí, sociálne izolovaní ľudia, u ktorých pravdepodobne už prepukli aj ďalšie duševné ochorenia, najčastejšie starecká demencia. Zaujímavé je, že Diogenov syndróm sa vyskytuje naprieč všetkými kultúrami, popisujú ho tak európski, ako aj čínski lekári. Človeka sa zmocňuje pomaly, blíži sa nebadane, bod zlomu môže nastať v dôsledku nejakej traumatickej udalosti – smrť partnera, ale trebárs i odchod do dôchodku. Nie nadarmo sa cynicky zvykne hovoriť, že dôchodca už patrí akurát tak do starého železa…
Historické pramene a kto ho objavil
Anglickí psychiatri D. Macmillan a P. Shaw publikovali v roku 1966 štúdiu Senile breakdown in standards of personal and environmental cleanliness. (Senilný rozpad noriem osobnej a environmentálnej čistoty). Táto práca vznikla ako výsledok pozorovania seniorov, ktorých im vytipovali sociálni pracovníci v Nottinghame. Z nich potom vyprofilovali typického pacienta trpiaceho Diogenových syndrómom. Je ním trudnomyseľná stará žena okolo sedemdesiatky (týmto sa redakcia ospravedlňuje všetkým šarmantným a vitálnym sedemdesiatničkám), žijúca osamote v dezolátne zničenom byte, zavalená odpadkami. Táto žena nedbá o svoj výzor a hoci si často (aj výdatne) cvrkne do nohavičiek, na hygienu kašle, takže ju zaručene dostihnú aj rôzne kožné problémy. Podľa susedov a známych má komplikovanú povahu, je tvrdohlavá, dominantná, hašterivá, tajnostkárska a veľmi nepriateľská k okoliu. Vo svojom byte má takmer permanentne zatiahnuté závesy alebo okná zakryté kartónmi či novinovým papierom. Ak jej ponúknete pomoc, urazene vás odmietne, ak naznačíte čosi o nepríjemnom zápachu, pravdepodobne nebude vôbec chápať, o čom točíte…
Aby sme v tom nenechali len ženy, tu je príbeh muža, ktorého opisuje na svojom blogu známy český psychiater Radkin Honzák. Tomuto pánovi sa stalo niečo neuveriteľné: sám seba vytlačil z bytu. Ako patologický zberač sa zameral na papier, teda „noviny, časopisy, letáky, kalendáre, plagáty a iné tlačoviny,“ píše doktor Honzák a pokračuje: „Všetko starostlivo ukladal a vo svojej dvojgarsónke systematicky postupoval od okien ku dverám… Istý čas mu na bývanie zostávala úzka škára v predsieni ústiaca do záchodu z jednej a ku vchodovým dverám z druhej strany, ale aj tá čoskoro zmizla pod nánosmi papierov a on sa ocitol pred dverami. Tam pár dní bivakoval, než ho nevrlí obyvatelia domu vyštvali.“ Pánko skončil medzi bezdomovcami v kanále, kde dostal zápal pľúc, takže putoval do nemocnice a následne na psychiatriu.
Lekári sa zhodujú, že liečba ľudí s Diogenovým syndrómom je veľmi ťažká a vyžaduje si komplexný prístup. Doktorka Petra Dočkalová pre český denník N uviedla, že sa ešte osobne nestretla so žiadnym vyliečeným prípadom. Práve naopak, jej pacienti znovu zahájili proces hromadenia ešte na nemocničnom lôžku: z nedostatku iných materiálov odkladali si aspoň tégliky na kávu či použité vreckovky…
Syndróm baróna Prášila
Charakteristika: Ak ste niekedy videli film s Vlastom Burianom alebo Milošom Kopeckým, potom viete, že barón Prášil klame, až sa mu z huby práši.
Pomenovaný podľa: Nemeckého baróna Friedricha Hieronyma Münchhausena, v našich končinách známeho ako barón Prášil.
Iný názov: Faktická porucha vnútená sebe samému alebo Faktická porucha pridelená inému.
Kde sa vzal jeho názov
Tá kniha má dlhočizný názov, nuž čujme. Volá sa Rozprávanie baróna Münchhausena o jeho úžasných cestách a výpravách v Rusku. Ale pozor, to nie je všetko, na obale prvého anglického vydania z roku 1795 ďalej stojí: „Pokorne venované a odporúčané vidieckym džentlmenom, ktorí ho môžu opakovať ako svoje vlastné po poľovačke, na konských dostihoch, pri vodných športoch a iných takýchto zdvorilých zhromaždeniach, pri fľaške a okolo ohňa.“ Uf, treba ale hneď na začiatku upozorniť, že aj keď odvolávajúc sa na baróna, nejde o rozprávanie z prvej ruky, autorom diela s týmto rozvláčnym názvom je literát pochybnej povesti Rudolf Erich Raspe, ktorý údajne menovaného baróna poznal a nadšený jeho historkami ich spísal do knižky. Friedrich Hieronymus, slobodný pán von Münchhausen, skutočne existoval, bol to šľachtic narodený v Hannoveri a vojak bojujúci v rôznych krajinách a vojnách, napríklad aj proti osmanským Turkom. Tiež to bol chlapík s bujnou fantáziou, ktorý svojich hostí zabával rôznymi historkami á la Absurdistan a vďaka tomu vošiel do dejín ako Lügebaron (Barón lží). Knižný hrdina s jeho menom napríklad vykresľuje, ako ho vezúc sa na saniach prepadol vlk, zahryzol sa do zadku koňa, prehrýzol sa až k jeho hlave a potom ťahal sane namiesto neho. Alebo ako raz naďabil na besného buldoga, na ktorého hodil svoj kabát. Ten sa od psa nakazil besnotou a potom v šatníku roztrhal ostatné barónove oblečenie. Barón sa tiež dvakrát dostal až na Mesiac (raz ho tam dopravila loď, ktorú počas búrky zdvihla do neba vzdúvajúca sa morská hladina), počas vojenského ťaženia proti Turkom lietal na delových guliach a keď mu hrozilo, že zahynie vo vlhkých močiaroch, vytiahol sa z nich za svoj vlastný vrkoč…
Chorobopis a čo hovoria odborníci
Teraz ale vážne, pri čítaní ďalšieho príbehu to až taká sranda nie je… V doku-seriáli Mamička mŕtva, najdrahšia sa stretávame s pani Dee Dee Blanchard a jej dcérou Gypsy Rose. Gypsy je na vozíčku, dievčatko vetché ako páperie, od bábätka choré, ktoré každým rokom schvátila nejaká iná pliaga: svalová dystrofia, epilepsia, problémy so sluchom i zrakom, leukémia, preto tá holá hlavička, pri pohľade na ktorú puká srdce, ale mama Dee Dee ju zdobí čelenkami, ružovými mašľami, detskými parochňami, aby dcére spravila radosť. Dee Dee pre dcéru obetovala celý svoj život, „vždy hovorím, že som na svete len preto, aby som bola tvoja mama,“ ševelí do mikrofónu na jednej z množstva charitatívnych akcií, ktoré s dcérou absolvuje. Mamka sa od dievčatka nehne ani na krok, lebo hoci má Gypsy pätnásť, mentálne je na úrovni sedemročného decka, opatera o ňu si vyžaduje 24-hodinové plné nasadenie. Mama sa nevzdáva a obieha lekárov, jej dcéra trpí, robte s ňou niečo, pozrite, ako slintá, veď sa zadusí! Pomôže jej, keď jej lekári odstránia slinné žľazy? Ak áno, ideme do toho! Lekári Gypsy vyšetrujú odušu, predpisujú lieky, vypisujú žiadanky na rôzne špeciálne vyšetrenia, ale ako sa zdá, veda je v prípade Gypsy Rose bezmocná. Napríklad svalová dystrofia sa u detského neurológa nepotvrdila, napriek tomu, „ako udáva matka“, píše sa v chorobopise, dievčatko sa neudrží na nohách. Ale kto lepšie pozná svoju dcéru ako jej obetavá a starostlivá matka?
Čas však nezastavíš a aj mentálne zaostalá Gypsy Rose dospieva. Cez internetovú zoznamku si potajomky našla chalana, s ktorým napokon v opare romanticko-deviantných predstáv o princovi na bielom koni, ktorý ju docvála zachrániť, zosnovala matkinu vraždu. Teda, vraždil on, jej milovaný „pán“ Nicolas, ktorého vzrušuje sado-maso, ona mu iba pripravila nôž a nechala otvorenú bráničku. Keď vrahúnsky párik polícia dochytila, bol to šok. Susedia nevedeli, či majú skôr odpadnúť z toho, že Gypsy Rose zamordovala matku, alebo že Gypsy Rose vie normálne chodiť. A že nemá pätnásť, ale dvadsaťtri rokov. Že je dospelá, mobilná a vôbec nie na smrť chorá. To všetko si jej matka vymyslela…
Historické pramene a kto ho objavil
Duševnú poruchu, ktorou trpela Američanka Dee Dee Blanchard, prvýkrát opísal doktor Richard Asher v roku 1951 a pomenoval ju po barónovi von Münchhausenovi (teda Prášilovi). „Ako slávny barón,“ napísal doktor Asher, „aj ľudia, ktorých sa to týka, sa vydávajú na divoké cesty a ich príbehy, podobne ako tie jeho, sú také dramatické, ako nepravdivé.“ V skratke povedané, ľudia trpiaci syndrómom baróna Prášila predstierajú alebo simulujú príznaky rôznych chorôb, aby vzbudili sympatie a upútali na seba pozornosť. Podľa profesora psychiatrie Marca Feldmana pani Dee Dee Blanchard trpela najťažšou formou Münchhausenovho syndrómu, s akým sa vo svojej praxi vôbec stretol. Keďže domnelé choroby nepripisovala sebe, ale dcére, šlo o Münchhausenov syndróm by proxy, teda v zastúpení. A práve tento typ sa najčastejšie vyskytuje u matiek, ktoré takto týrajú svoje deti. Je ťažko diagnostikovaný, lebo navonok sa môže prejavovať ako prílišná (i keď často až chorobná) starostlivosť. Matky trpiace Münchhausenovým syndrómom lekárom klamú o zdravotnom stave svojich detí, vymýšľajú si a pripisujú im choroby, ktoré nikdy nemali, falšujú zdravotné záznamy, svojvoľne podávajú deťom rôzne lieky (Dee Dee kradla lekárom prázdne recepty, ktoré si sama vypisovala), aby tak u nich zámerne vyvolali chorobné stavy. Dokážu svoje dieťa nútiť na zvracanie, obariť, pridusiť, priotráviť, Dee Dee nadrogovala dcéru, keď sa na ňu prišla pozrieť sociálna pracovníčka alebo jej na ďasná nastriekala lokálne anestetikum, aby pred lekármi slintala. A keď zdravotná mašinéria spolupracuje: lekári pošlú matku s malým pacientom na žiadané vyšetrenie, zákrok či operáciu, príde uspokojenie. „Takto si kompenzujú pozornosť a súcit, ktoré inak nemôžu dosiahnuť,“ vysvetľuje doktor Feldman. Iná obeť, novinárka Marisa Gwidt opisovala, ako jej matka roky tvrdila, že má rakovinu prsníka, a to aj napriek tomu, že jej lekári nič nenašli. Marisa hovorí, že mame bezvýhradne verila. Spisovateľke Julie Gregory mama skoro privodila otvorenú operáciu srdca, ktorú napokon lekári odmietli zrealizovať. Julia namiesto toho, aby sa tešila, že je zdravá, cítila sa vinná, že matku, ktorá jej prejavuje toľko lásky, sklamala…
Simonetta Zalová
foto Wikimedia Commons
Článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2022)