Všetci chceme niekam patriť, no niektorí z nás sú outsidermi vo svete priateľstiev, lásky a všetkého medzi tým. Obzvlášť náročné to môže byť, keď ste študentom na jednej z najprestížnejších univerzít na svete a aj tak tam nezapadáte. Nepatríte totiž k zlatej mládeži, ale študujete tu vďaka sociálnemu štipendiu. Šťastie sa na vás usmeje, keď pomôžete jednému spolužiakovi, najpopulárnejšiemu chlapcovi v ročníku s prepichnutou pneumatikou na bicykli. Spriatelíte sa, chodíte spolu do barov, rozoberáte život a rozpoviete mu svoje najtajnejšie tajomstvá. Ste pri ňom tak blízko a zároveň tak ďaleko… Znie to ako typická melodráma? Áno, ale nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Saltburn je film plný šokujúcich zvratov a temných tajomstiev, ktoré je možno lepšie ani nepoznať…
Keď sa bifľošský podivín Oliver Quick (Barry Keoghan) konečne spriatelí s atraktívnym Felixom Cattonom (Jacob Elordi) a porozpráva mu svoj životný príbeh o drogovo závislých rodičoch alkoholikoch, Felix ho pozve na letné prázdniny do ich rodinného vidieckeho sídla Saltburn. Tam sa Oliver stretáva so všetkými Cattonovcami – zbohatlíkmi, ktorí sú tak znudení vlastným prebytkom, že už ich nevie nadchnúť nič. Okrem príchodu nového hosťa! Obklopení Rubensovými obrazmi, Palissyho taniermi a Shakespearovými rukopismi sa deň po dni prevaľujú horúcimi letnými dňami. Oliver však rýchlo pochopí, že nejde o obyčajnú rodinu a nemyslí si to len kvôli ich opulentnému majetku.
Saltburn ukrýva zhýralé tajomstvá, šokuje a neustále graduje. Dvojhodinový film režisérky Emerald Fennell, ktorý momentálne víri vody filmového priemyslu, u nás v kino distribúcii nebol, no nájdete ho na platforme Amazon Prime. Diváci ho buď milujú, alebo nenávidia, kritici nevedia, čo si o ňom myslieť, isté však je, že Saltburn tento rok získal dve nominácie na Zlatý glóbus za herecké výkony (Barry Koeghan a Rosamund Pike) a nomináciu BAFTA pre vychádzajúcu hviezdu Jacoba Elordiho.
Tichá voda brehy myje
Film sa začína typickým príbehom dvadsiatnika, ktorý je tak trochu zvláštny a trápny, akoby stále neprekonal svoje pubertálne introvertné ja. Olivera všetci považujú za čudáka a nik sa s ním nechce baviť napriek tomu, že študuje na Oxforde medzi vysoko inteligentnými študentmi. Má to svoju príčinu – ukazuje sa, že študenti sú len povrchní elitári. Film kritizuje prehnité akademické prostredie, kde väčšina týchto samozvaných intelektuálov sú len zbohatlícke decká, ktorým školu zaplatili rodičia, aby získali prestížny titul. Oliver sa tu ocitol len vďaka štipendiu a aj preto sa s ním baví iba jeden spolužiak Michael (Ewan Mitchell), ktorý vie z hlavy vypočítať akýkoľvek matematický príklad. Oliver sa však odrazí od dna spoločenského rebríčka, keď pomôže populárnemu Felixovi s defektom na bicykli. Ten ho za odmenu pozve na pivo a na rozdiel od jeho bratranca Farleigha je k Oliverovi milý a priateľský. Zaujíma ho a tak trochu aj fascinuje. Sú totiž z úplne iných svetov – Felix má miliónové generačné bohatstvo, Oliver ledva zopár drobných na pivo v internátnej krčme. Táto fascinácia jedného druhým sa zintenzívňuje a nik nechápe, prečo si niekto ako Felix vzal pod svoje krídla práve Olivera. Snáď iba preto, aby mal novú „hračku“, ako ho ostatní nazývajú. Nepredstavujte si však film o homosexuálnom vzťahu dvoch mladých chlapcov ako napríklad Daj mi svoje meno. Felix je heterosexuálny alfa samec s množstvom milostných avantúr s dievčatami. Dokonca aj pri Oliverovi ťažko povedať, či je jeho príťažlivosť voči Felixovi vo svojej podstate sexuálna. Vo filme nejde o vykreslenie homosexuálnej túžby, ale o zobrazenie ľudskej posadnutosti bez ohľadu na pohlavie a skúmanie toho, kam až môže zájsť.
Láska, alebo posadnutosť?
„Ľúbil som ho, ale nebol som doň zamilovaný.“ Oliver túto vetu zopakuje vo filme viackrát, hoci na konci ju preformuluje na: „Miloval som ho, aj som ho nenávidel.“ Tak teda túžba a posadnutosť, hlavná téma filmu… Odkiaľ sa v nás berie? Čo sa stane, keď ju nevieme ovládnuť?
„Čerpala som z vlastnej skúsenosti,“ vysvetľovala režisérka pre ABC News Australia. „I ja som v určitom čase svojho života zažila to absolútne šialené zovretie lásky. Samozrejme, nie v takej miere, ako sa to deje ľuďom vo filme.“ Emerald Fennel však celkom verne vykreslila, čo sa stane, keď človeka úplne ovládne obsesia. Hoci nie je jasné, či Oliver chce s Felixom romantický vzťah alebo chce byť ním samotným – populárnym sukničkárom, rozmaznaným chlapcom z bohatej rodiny, oxfordským bonvivánom. Felix je všetko, čo Oliver nie je, a to ho vzrušuje. Sleduje ho vo víre nezáväzných vzťahov, verí však svojej ilúzii, že v jeho srdci má špeciálne miesto, aj keď ho Felixova sestra Venetia varuje, že jej brat berie priateľov ako spotrebný tovar a každé leto tu má nejakého nového. Oliver nechce tomuto zraňujúcemu faktu veriť a ešte viac túži ovládnuť Felixa. Rozhodne sa robiť to veľmi nenápadne a začne si podmaňovať Felixových najbližších, kúsok po kúsku, osobu po osobe. V tomto Saltburn pripomína známu Pasoliniho Teorému z roku 1968, o mužovi, ktorý príde do rodiny ako nevítaný hosť a postupne nadviaže s každým členom pomer, čo spôsobí rozpad rodiny. A to je len jedna z referencií, ktorými sa film dosť okato inšpiruje.
Zjedzte bohatých
Felix síce pozval Olivera k sebe domov dobrovoľne, no snímka v sebe obsahuje aj prvky thrillerového subžánru „home invasion“ (vpád do domova), v ktorom filmová postava prikvitne do niečieho domova a zvnútra ho rozloží. Ako sa Oliver v tejto zvláštnej rodine zachová, nakoľko sa prispôsobí bizarným pravidlám a pokúsi sa zapadnúť a nakoľko dá jej členom najavo, že žijú v privilegovanej bubline? Podobnú tému riešil aj oscarový Parazit kórejského režiséra Bong Joonha, ktorý poukazoval na veľké sociálne rozdiely v kórejskej spoločnosti a uťahoval si zo zbohatlíkov. Táto téma je v súčasnej kinematografii zjavne obľúbená a stále aktuálna a hoci vyššia vrstva bola odjakživa bezodnou studnicou satiry, v posledných rokoch sa s filmami, ktoré sa vysmievajú z boháčov, akoby roztrhlo vrece. Ľavičiarske heslo „Zjedzte bohatých“ sa do filmov prenáša objektívom mnohých súčasných režisérov, nevedno či pre ich politickú orientáciu, alebo prosto pre kontrast, ktorý môžu rozličnými sociálnymi vrstvami vykresliť a nastaviť tak spoločnosti zrkadlo. Inak tomu nebolo ani vo filme Trojuholník smútku či v seriáloch Beef a Biely lotos, o ktorých sme v Miau už písali.
V čom sa teda Saltburn odlišuje? Film má svoju osobitú poetiku a vizualitu, najmä čo sa týka prostredia a postáv. Cattonovci sú tu vykreslení ako skutočná šľachta, ako tzv. old money people, dediči anglickej šľachty s množstvom titulov, ktorí by sa na zbohatlíckych Američanov v hotelovom rezorte Biely lotos pozerali iba zvrchu, ak vôbec. Vo filme sa stretneme s rôznymi pitoresknými charaktermi – matkou Elsbeth, ktorá je neuveriteľne strojená a medovým hlasom ohovára každého, koho stretne; s otcom Jamesom, ktorý vyzerá ako vyšinutý starec a nikdy neprejaví žiadnu emóciu; s tetou Pamelou, krásnou, štýlovou, no príšerne nudnou; so sestrou Venetiou, trpiacou bulímiou a závislosťou od sexu či bratrancom Farleighom, ktorého matku vydedili a on teraz prosí Cattonovcov o peniaze. Saltburn teda ponúka vlastný kolorit postavičiek, na ktoré sa dobre pozerá a sú skvelo zahrané. Žiaľ, chýba však hĺbka a presvedčivé motivácie.
Šokovať za každú cenu
Saltburn je plný šokujúcich scén. Na začiatku síce pôsobí ako film o priateľstve dvoch spolužiakov z iných svetov, no príchodom Olivera do letného sídla nastáva zlom a veci naberú nový smer, z čiernej komédie sa snímka preklopí do psychologického thrilleru, ktorý divák bude sledovať so zatajeným dychom. Treba dodať, že napriek vyslovenej nechutnosti niektorých scén sa zobrazované situácie podarilo zvládnuť s citom a esteticky. Možno aj tým si Saltburn zaslúžil takú veľkú pozornosť – ukazuje mrzkú postavu a jej odporné činy v krásnom svetle na záberoch komponovaných ako obrázky zo šľachtickej kroniky. Saltburn je tak trochu ako zízanie do priepasti, čím dlhšie sa do nej pozeráme, tým viac sa nám točí hlava, no zároveň sa od tej temnoty nevieme odtrhnúť.
Zdá sa však, že do dramaturgie príbehu režisérka tieto scény občas zakomponovala len preto, aby vyvolala v divákoch silné emócie. To sa jej síce podarilo, no aj tak im chýba hlbší význam súvisiaci s príbehom a v divákoch tak vyvolávajú len chvíľkové pocity prekvapenia a znechutenia. Avšak v dnešnej dobe sme mali možnosť vidieť viacero takto šokujúcich filmov, prežili sme napríklad Von Trierovu Nymfomanku, ktorej komerčný úspech dokázal, že sex a násilie sa stále dobre predávajú. Ako je to v prípade Emerald Fennell?
Ženský pohľad
Na svete je vo všeobecnosti menej ženských režisérok. Réžia sa považuje za mužské povolanie a celkovo podľa štatistík nájdeme za kamerou štyrikrát viac mužov ako žien. Potrebujeme filmový ženský pohľad na vec – na lásku, vzťahy, spoločnosť, rodinu, peniaze… Všeobecné očakávanie je, že žena režisérka sa bude snažiť ženské postavy robiť realistickejšie, viacdimenzionálnejšie a oprostené od stereotypov, no to sa v prípade filmu Saltburn nedá povedať, pretože ženy sú tu hysterické, šialené a závislé na mužoch. Avšak možno práve to potrebujeme vidieť zo ženského uhla pohľadu – ženské postavy odtrhnuté z reťaze, ovládané svojimi túžbami. Úlohou ženských režisérok nie je naprávať reputáciu ženským postavám, ale ukázať ich v dobrom aj zlom svetle ako komplexné osobnosti, ktorými sú rovnako ako muži. Presne to urobila aj Greta Gerwig vo filme Barbie, ktorý sa stal najväčším kasovým trhákom roku 2023. V Saltburne je definitívne zachovaná rovnováha – všetky postavy sú bez ohľadu na pohlavie tak trochu pripečené, vyšinuté a nevyrovnané.
Všeobecný mužský pohľad na ženy, tzv. male gaze, je hanlivým označením objektivizácie žien cez mužskú optiku, ktorá hľadí na ženy ako objekt, ktorý má muž právo posudzovať. Náprotivkom mu je female gaze, považovaný za prijateľnejšiu a citlivejšiu formu objektivizácie zo strany žien smerom k mužom. Tú uplatňuje aj Emerald Fennell – snaží sa ukazovať malé, no dôležité momenty zachytávajúce intimitu, neukazuje celky, ale skôr detaily, najmä pokiaľ ide o Felixa ako objekt Oliverovej túžby. Film ponúka mnoho veľkých detailov na tváre protagonistov, ktoré do hĺbky skúmajú ich emócie. Zaujímavé je aj, že ani jednu z hlavných mužských postáv režisérka nevykresľuje ako typického mača plného toxickej maskulinity. Pre Pink News vysvetlila: „V tomto svete chce každý každého. Je to film o absolútnej túžbe, a tá túžba sa zhmotňuje v každej možnej forme.“
Miriam Fulmeková
foto Amazon Prime
Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2024)