Opäť a zas jedno tabu prelomené! Dídžejky môžu byť aj ženy a ako sa zdá z ich odpovedí, za mixážnym pultom v ohlušujúcom tempe elektronickej hudby sa cítia vo svojej koži – najviac!
Patrícia Bujňáková, DJ C:RCLE
Moje prvé tempá v dídžejských vodách: Do elektronickej hudby som sa zamilovala ako tídžerka a prelomové bolo pre mňa objavenie dubstepu a drum and bassu na Youtube kanáli UKF. Moje prvé kontakty s dídžejingom prišli, keď som sa po dlhom prehováraní rodičov dostala do klubov ako Babylon či Subclub. Myslím, že som niekde v hĺbke túžila stáť tam hore na pódiu, ale ešte som na to nemala odvahu a ani som netušila, ako s tým začať. Neskôr som po rozchode s priateľom, ktorý mi zakazoval chodiť na párty, navštívila festival Let It Roll v Čechách a vtedy som sa do drum and bass definitívne zamilovala. Začala sa moja bláznivá párty éra, vďaka ktorej som spoznala mnoho dídžejov. Jeden z nich mi vnukol nápad naučiť sa v práve otvorenom štúdiu mixovať hudbu. Po pár mesiacoch neustáleho trénovania si ma všimol promotér a spolu s kamarátom nás „bookol“ na prvú párty. A tam, v novembri 2017, sa to vo mne zlomilo. Samozrejme, vtedy som ešte netušila, kam ma táto záľuba zavedie a že sa z môjho hobby stane práca a úžasná kariéra. Začiatky bývajú náročné, zažila som si mnoho ťažkých chvíľ, odhovárania od rodiny, hejty na sociálnych sieťach, ale vždy som niekde vo vnútri verila, že toto je moja cesta, niečo, čo ma neskutočne baví a napĺňa. Celý môj život sa točí okolo elektronickej hudby. Vždy, keď som začala pochybovať a dostávala nevyžiadané rady typu „toto nie je kariéra na dlhú trať“, „choď radšej študovať na vysokú školu“ alebo „nájdi si stabilnú prácu” prišlo nejaké znamenie alebo úspech, ktorý ma posunul ďalej.
Tajomstvo dobrého dídžejstva: Vzťah k hudbe som zdedila po rodičoch. Mamina hrá na akordeóne a otec na kontrabase v Slovenskom komornom orchestri Bohdana Warchala. Odmalička ma viedli k hudbe, ako dieťa som hrala na husle a spievala v zbore. Aj dídžej musí ovládať rytmus a rozumieť hudbe, vedieť ju nacítiť a prežívať. Set dídžeja je predsa ako príbeh, ktorý vyrozpráva. Vždy má nejaký úvod, jadro, kde to graduje a záver. Pre mňa je každý set rozhodne mojím veľkým sebavyjadrením. Dídžej by mal tiež zabávať ľudí, predsa len stojíte pred stovkami až tisíckami ľudí a všetci pozerajú na vás. Je úžasné, že ich dokážem svojou hudbou všetkých naladiť na jednu frekvenciu. Hudba dokáže ovládať davy, všetci sa hýbu do rytmu či spievajú… Každú pesničku poznám od prvej noty po poslednú, viem, v ktorom bode ich najlepšie namixovať, ktorá ich časť je tým pomyselným „vrcholom“, kde sa nachádza nejaká pauza či zaujímavý hudobný element. Dídžej by mal taktiež neustále sledovať trendy a poznať nové skladby, EP či albumy a prinášať nové kombinácie a oživené sety aj o iné žánre. V dnešnej dobe dídžej nie len človek, ktorý mixuje hudbu, ale aj tvorí vlastnú. To nás odlišuje od dídžejov zo svadieb alebo tých, čo hrávajú na stužkových slávnostiach… Vďaka sociálnym sieťam sú dnes dídžeji už aj veľké osobnosti, absolútne obdivujem dídžejky Peggy Gou, Ameliu Lens, Charlotte De Witte či Stellu Bossi. V techne sú dídžejky obrovské svetové hviezdy a verím, že táto úroveň sa dá dosiahnuť aj v drum and basse.
Nájsť si vlastný zvuk: Drum and bass je žáner elektronickej hudby s rýchlymi rytmami perkusií a výraznými basovými linkami, ktorý vznikol v Spojenom kráľovstve v 90. rokoch 20. storočia, s typickým tempom medzi 160 a 180 úderov za minútu. Vnímam ho ako žáner plný energie, má rôzne subžánre, preto si pri ňom každý dokáže prísť na to svoje. Možno ani netušíte, že sa vám DnB páči alebo ho poznáte. Skúste si pustiť napríklad pesničku Sigma Nobody To Love alebo Rudimental Waiting All Night. A ak s týmto žánrom len začínate, odporúčam mená ako Wilkinson, Sub Focus, Dimension či Netsky – cez ne som sa k DnB dostala aj ja. S DnB sa môžete vyskákať nielen na párty, ale aj v posilňovni. Je to skrátka neskutočná energia. A v neposlednom rade odporúčam moje tracky Love Survives a Oscillate.
Všetko, čo potrebujem: V minulosti bol dídžej pre ľudí tancujúcich na parkete absolútne neviditeľný, prípadne stál na boku či niekde v rohu. Dnes už je stredobodom všetkého diania a vytvára show pre ľudí. Som absolútne nočný tvor, milujem svetlá, neóny, parostroje a všetky možné vizuály, aké si len viete v klube predstaviť. Dnes už dídžej neprináša len hudbu, ale aj audiovizuálnu show. Preto som už mala tú česť vytvoriť si vlastné vizuály a plánujem niečo podobné uskutočniť znova. Kvalitný zvuk, pútavé vizuály, svetlá, neóny a parostroj či plameňomety, to sú všetko súčasti skladačky, ktorú tvorí pre mňa nadupaná párty.
Tatiana Haško, DJ MAKEPEACE
Moje prvé tempá v dídžejských vodách: Stať sa dídžejkou je veľmi jednoduché, stačí sa vydať za dídžeja (smiech). Ale teraz vážne. Nikdy som to nemala v pláne, hoci už v tínedžerskom veku som sa s dídžejmi kamarátila. Od detstva som sa venovala tancu, ale byť v klube je iné ako na diskotéke, kde dídžej hrá komerčné hity z rádia. V kluboch hrá tracky (pesničky) od producentov, ktorí nie sú komerčne známi a výber závisí len na jeho vkuse. Ja V Bratislave som mala dvoch svojich obľúbených dídžejov, ale po čase odišli zo scény a zo mňa a mojich priateľov sa stali akési stratené „párty“ ovečky. Vtedy som si povedala, že to vezmem do svojich rúk. Celé to začalo počas prvej vlny covidu v roku 2020. S manželom (techno dídžejom Haskym) sme boli naraz pozitívni a v spoločnej desaťdennej domácej karanténne. Vtedy Hasky zapojil svoju dídžejskú techniku a vysvetlil mi technológiu mixovania, nechal má trénovať, zatiaľ čo on varil. Čoskoro s príjemným prekvapením skonštatoval, že mi to ide a že mám aj dobrý sluch. Veľmi ma tá pochvala motivovala. Na svoje začiatky v klube mám úžasné spomienky. V súlade s pandémiovými reštrikciami som pozvala len zopár priateľov – bolo to exkluzívne a výnimočné, aj odozva bola fantastická a všetci moji blízki ma podporili a podporujú dodnes. Na dídžejingu milujem moment mixovania, keď v tracku, ktorý hrá, začnú znieť (zatiaľ veľmi nenápadne) prvé tóny nasledujúcej skladby. Bystrý poslucháč ich už zachytí a vidím na jeho tvári nadšenie. Je to veľmi vzrušujúce, niekedy ľudia až kričia nedočkavosťou, keď spoznajú svoj obľúbený track.
Tajomstvo dobrého dídžejstva: Absolútny základ je hudobný sluch a za ním hneď vydrilovaná technická zručnosť. Pre mňa je rovnako dôležitá komunikácia s publikom, vďaka ktorej funguje určitá chémia a umožňuje sa spoločne naladiť na rovnakú „vibe“. Každý dídžej má svoj spôsob sebaprezentácie, mne je blízky tanec a móda, preto si dávam záležať na svojich outfitoch. Moje djské meno Makepeace pochádza z britského seriálu Dempsey a Makepeace, kde Harriet Makepeace je policajná seržantka z buržoáznej anglickej rodiny, na rozdiel od jej partnera, newyorského poručíka Jamesa Dempseyho, ktorý inklinuje k pouličnému štýlu. To meno mi prischlo práve pre drobné návyky, ktoré občas kamaráti vtipne vypichli. Tak som mu prispôsobila aj vzhľad a na dídžejské hrania sa často obliekam elegantne, čo v tejto profesii nebýva zvykom.
Nájsť si vlastný zvuk: Od prvého momentu som vedela, že chcem hrať hudbu, ktorá sa mi páči a v kluboch mi chýba. Som tanečnica, takže jednoznačne tanečnú! Žánrovo sa teda pohybujem v elektronickej tanečnej hudbe, konkrétnejšie v house, tech house a nu disco. Moje tracky sú veľmi rytmické, plné melódií a prepletené vokálmi, čo pre underground scénu tiež nie je veľmi typické. V mojich setoch cítiť ženský element, je to môj rukopis. Veľmi ma teší, že ženy si to so mnou užívajú, bláznia sa a tancujú. Prihliadam, samozrejme, aj na to, koľká v poradí dídžejov hrám alebo na aký typ eventu ma pozvali. Warm-upové sety, teda „rozohrievacie“ sú jemnejšie, nežnejšie, také na pokyvkávanie hlavou a jemné vlnenie. Denné eventy sú celkom slušné párty ale „vo všetkej počestnosti“ s obľúbenými trackmi. V noci je to už divočina, vtedy sa tancuje ako „nobody is watching“. Hovorí sa, že dobrý dídžej hrá tracky, ktoré chceš počuť, ale lepší je ten, ktorý hrá tie, o ktorých si ani nevedel, že ich chceš počuť (smiech).
Všetko, čo potrebujem: Aj dídžeji majú svoje „nadobíčko“ – tracky, či už na USB kľúči, alebo na platniach a dídžejské slúchadlá. Používam digitálne verzie trackov, čo znamená, že si pesničky kupujem online na stránkach na to určených, stiahnem si ich v kvalitnom formáte, importujem do programu pre dídžejov, ktorý tracky spracováva tak, aby ich potom dídžejská technika v kluboch vedela prečítať a hodím si ich na USB. S USB si nosím aj vlastné slúchadlá, ktorých zvuk si neviem vynachváliť a keď ma neposlúchajú vlasy, suplujú tiež čelenku. Neodmysliteľne dôležitá je pre mňa aj najnovšia plne funkčná dídžejská technika s rôznymi premakanými funkciami. Na starších verziách síce svoj set odohrám, ale moje dídžejské vystúpenie je ochudobnené o rôzne „skills“, ktoré ponúkajú práve tieto nové funkcie. Okrem toho „must have“ je dobrý zvuk. Keď dídžejské odposluchy (reproduktory otočené ku mne) kvalitne hrajú, to je základ dobrého setu. Celkovému zážitku určite pomáha aj svetelná show. Osobne preferujem led-panely s vizualizáciami alebo pomaly pulzujúce červené alebo ružové svetlo. Všetko ostatné mi pripomína nie príliš vkusnú jazdu na kolotoči.
.
Miroslava Šalajková, DJ MYMA
Moje prvé tempá s dídžejských vodách: Pod umeleckým menom MYMA vystupujem, odkedy som siahla na dídžejskú konzolu. Prvých 17 rokov môjho života bol venovaných tancu a vyučovaniu tanca už počas štúdia na strednej škole. Po maturite som si ako prvé kúpila letenku do Londýna, kde pôsobím posledných 14 rokov. Prečo som sa rozhodla byť djkou? Milovala som hudbu z filmov, ktorá vo mne vzbudzovala ohňostroj emócií. V Londýne som mohla vidieť všetkých mojich obľúbených interpretov naživo – Pharrell Williams, Kings of Leon, Snoop Dogg, Wiz Khalifa… Pamätám si na jeden večer v podzemnom klube v Londýne, každú chvíľu sa tam menili kapely tínedžerov, ktorí hrali po garážach, ale v ten večer to rozbalili na pódiu. Písal sa rok 2011, to som ešte stále robila tanec, každý deň som si riadne odmakala tréningy v známom tanečnom štúdiu Pineapple. Nevedela som hrať na žiadny hudobný nástroj, neskôr okrem pohybového vyjadrenia seba samej ma ale začalo znervózňovať, že je toho vo mne viac a no nedokážem to zo seba dostať – hudbou, ktorá vzbudzuje emócie. Potom som si všimla, že mnohé londýnske hudobné rádiá vedú úspešne moderátorky, ktoré sú zároveň aj dídžejky. A tak som v jedno ráno zaklopala na dvere dídžejského producentského štúdia v juhozápadnom Londýne, aby mi vysvetlili, ako sa hrá. Ale oni sa ma prakticky iba snažili od hrania odradiť. Potom do štúdia prišlo dievča, ktoré síce nepovedalo nič, ale začalo hrať. Vysvitlo, že študovala hudobnú produkciu a vyučovala dídžejing. Tak som sa i ja zapísala na známu London Academy of Music Production (AMP). Moje prvé live hranie sa udialo v bare a dopadlo katastrofálne. Plakala som, mala som pocit, že som neuspela. S odstupom času viem, že ja som bola pripravená, no nechali mi tam starú pätnásťročnú techniku. Po hodine som odišla. Ale nevzdala som sa a našla som si niekoľko dídžejov a sledovala som ich pri hraní. Až môj manžel (vtedy ešte priateľ) poslal e-mail jednej obrovskej korporácii zastupujúcej O2 Arenu vo Wembley a zrazu som sa ja, ktorá som dovtedy hrala na skoro prázdnych eventoch, ocitla pred 12-tisícovým publikom. Mala som ozvučiť jedno podujatie a ako dídžejka som asi zanechala dobrý dojem, lebo si ma vzápätí najali na nasledujúce dva roky. Okrem hrania vonku a na eventoch som sa zúčastňovala aj dídžejských súťaží. Tak som sa ako finalistka dostala na Ibizu a odtiaľ som sa prebojovala do finále Tomorrowlandu, jedného z najväčších festivalov sveta. Odvtedy moja dídžejská cesta pokračuje ďalej a teraz okrem hrania hudbu aj tvorím. Produkujem, hrám a kráčam si svetom.
Tajomstvo dobrého dídžejstva: Je to celá kopa všetkého možného. Od technickej zručnosti cez počet odohraných eventov až po talent vedieť sa predať. A potom záleží, čo od toho očakávate. Niekomu stačí iba hrať, v Londýne je to však málo. Veľa ľudí si myslí, že to, ako vyzeráš a máš USB kľúč s nahrávkami vo vrecku, je všetko, čo potrebuješ. Zabúdajú, že dídžej musí vedieť vytvoriť špecifickú atmosféru, ktorú potom zdieľa so svojou komunitou. Dídžejov je strašne veľa a konkurencia je veľká, dobrý dídžej musí byť aj umelec, vytvárať vlastnú hudbu, nielen hrať cudziu produkciu. S vymoženosťami novej techniky dídžejing dnes už zvládne každý – ak hovoríme iba o obyčajnom púšťaní hudby. Lenže ono si to pýta viac… Produkciu vlastnej hudby, marketing, sociálne siete, špecifický žáner a jedinečný zvuk vlastného setu.
Nájsť si vlastný zvuk: Chce to roky práce. Od hip hopu, indie rocku a popu som prešla až po house. Moja produkcia a sety milujú všetko, čo spadá do 80. a 90. rokov, ale nesie podtón housu. Mám rada ťažké tmavé veci, ale aj funky a disco. Mám rada nových interpretov ako Damelo, Jamie Coins, Mason Maynard, Gabriele Toma, Latmun, Beltran, Sorley, Chasewest a iní, nevraciam sa ku staršej generácií známych dídžejov. Milujem prekvapenia na setoch, prázdne prestupy, ktoré dokážu dav ľudí rozkričať pred „zlomom“ (zlom myslím breakdown alebo časť piesne, keď sa energia stupňuje a dav čaká na hlavnú časť piesne). Ak sa ľuďom páči, čo hrám, nesiem sa na tejto vlne. Môj vlastný zvuk je house s podžánrom hip hopu, funky, techna, spolu s databázou zvukov, ktorú produkujú bicie automatiky 808 a 909 drums. Inšpirujem sa všetkým okolo mňa, môže to byť cesta v metre, kde započujem určitý track (zvukovú stopu), hudobný obchod alebo debaty mojich priateľov baviacich sa trebárs o nejakej skladbe, ktorá sa už radí do stariny. Čaro hudby spočíva v tom, že v každom z nás evokuje iné pocity, preto sa veľmi rada inšpirujem mladou generáciou.
Všetko, čo potrebujem: V prvom rade môj MacBook, externý disk. Sú v ňom roky práce, tvorenia a kupovania trackov. Potrebujem inšpiráciu a voľnosť asi ako každý producent. Potrebujem môjho psíka, ktorý sedí pri mne a sleduje, ako sa pripravujem na event alebo tvorím a tiež môjho manžela, ktorý je so mnou už 14 rokov a vie, čo všetko djing znamená. Treba si vybudovať vieru v samého seba a nájsť si svoje publikum, to považujem za najdôležitejšie.
Okrem dídžejky som aj: Divný samotár, ktorý miluje spoločnosť a príbehy. Milovníčka módy a štvornohých chlpáčov. Milujem cudzokrajné jedlá, som vášnivá fanúšička filmov. Počet mojich slnečných okuliarov je pravdepodobne zhodný s počtom dní v roku. Okrem dídžejky som aj dobrý korporátny líder s víziou (dlhé roky som v Londýne pracovala pre firmy ako Google, NBCU). Hocikto si ma môže získať dobrou kávou so zapekaným toastom. Holdujem oversized oblečeniu, milujem vône, dokážem rozpoznať rôzne parfumy. Som aj biznismenka, kreatívna umelkyňa, ale aj nerd, večná študentka. Nemám rada plytké vedomosti o ničom, čo robím. Aj preto som okrem hrania študovala londýnsku AMP, aby som sa naučila hudbu aj tvoriť. Bifloška som bola aj na strednej škole (smiech). Nebolo dňa, kedy by som prišla do školy nepripravená, a to som stíhala aj tanec a aj ho učila…
Michaela Maťugová, DJ QUEEN B
Moje prvé tempá v dídžejských vodách: Lásku k hudbe som nevedomky pociťovala odmalička (tanec, spev, klavír), ale ani vo sne by mi nenapadlo, že sa uberiem cestou dídžejky. Nebol to môj zámer, ani sen. V čase dospievania som však milovala cvičenie. Popri škole som brigádovala vo fitness centre, kde som všetkým cvičiacim púšťala takú hudbu, že sa fitko razom zmenilo na najväčší festival (smiech). V tom čase bolo mojím snom stať sa profesionálnou bikini fitnesskou. Rok ubehol ako voda a po skončení strednej školy som zhodnocovala, čo ma baví, v čom vynikám. Veľkým impulzom boli aj moji spolužiaci, ktorí si na spoločných akciách vyslovene pýtali, aby som im púšťala „takú tú moju“ hudbu. Kričali „Včel (moja dlhoročná prezývka), poď pustiť tie svoje!“ A takto sa zrodilo aj moje umelecké meno Queen B. Keď som videla ich energiu a radosť, ako sa hudbou bavia, ako ich unáša do inej dimenzie, boli to nádherné pocity. A tie pretrvávajú dodnes. Hudba je pre mňa prioritne o pocitoch – celá tá radosť a emócie z nej plynúce. V tom čase som spoznala aj mojich dobrých kamarátov, ktorí mi požičiavali techniku a vysvetlili základy. Hudba sa stala stredobodom môjho vesmíru – cez deň škola, do noci práca a od 23:00 som sa učila mixovať. Rodičia boli „nadšení“, ale veľmi im ďakujem, že to vydržali, dôverovali mi a podporili ma. Popasovala som sa aj s predsudkami môjho okolia, nakoľko pochádzam z Oravy a v tom čase bola žena za mixážnym pultom nevídaná. Odvtedy však už uplynulo pre mňa krásnych osem rokov.
Tajomstvo dobrého dídžejstva: Je to o pridanej hodnote a súhre všetkého – od technického prevedenia a produkcie vlastnej hudby až po prácu s publikom, nuž a záleží aj na výzore dídžejky a v tejto dobe je dôležitá i práca so sociálnymi sieťami. Dobrý dídžej musí byť v dnešnej dobe multifunkčný, musí sa vedieť „obracať“ a hlavne prispôsobiť sa novým trendom. Niekto je majstrom po technickej stránke, no môže byť viac introvertný typ a ťažko sa mu pracuje s publikom. Niekto nepočuje rytmus a technická stránka mu ide ťažšie, ale publikum ho miluje, pretože má výborný marketing. Nedá sa to jednoznačne povedať. Dá sa to však naučiť a pokiaľ k tomu máte cit a baví vás to, netreba na to extra hudobné nadanie. Ide skôr o rytmus a hudobný sluch, to je gro. Napokon i ja som na umeleckej škole prepadla z teórie. Nevedela som čítať noty, ale počula som a vždy som „to“ vedela zahrať. Dôležitý je aj akýsi šiesty zmysel – vedieť presvedčiť publikum, aby sa hýbalo na dídžejovu nôtu a celkovo vycítiť, čo v danej chvíli potrebuje počuť a čo ľudí udrží na parkete. Človek sa učí za pochodu (pretože každá krajina, každé mesto je iné) a hlavne skúsenosťami.
Nájsť si vlastný zvuk: Mojím špecifikom je energia. Milujem smiať sa a blázniť za pultom alebo s ľuďmi. Na vystúpeniach doslova „vypľujem dušu“, presne toto ma charakterizuje. Nesústredím sa na to, aby som za pultom vyzerala čo najlepšie, ale aby som bola sama sebou a venovala sa ľudom. Tí oceňujú malé gestá a aj zvuk ktorý hrám – je to súlad komerčnej hudby s tvrdými basmi. Počas svojho setu vytváram hudobný príbeh a rada pozorujem, akú emóciu to v ľuďoch vyvoláva. Pohybujem sa medzi viacerými žánrami, aby som potešila aj komerčné publikum a zabavilo sa aj to nekomerčné. Pod menom Queen B hrávam o niečo veselšie – rytmický house, techhouse a elektronickú tanečnú hudbu. V minulom roku som sa opäť prinavrátila k technu a undergroundovej hudbe, vytvorila som si alter ego Ræven. Tento žáner mi dáva neskutočný pocit hudobnej slobody.
Všetko, čo potrebujem: Okrem dídžejskej klasiky (technika, USB a slúchadlá) potrebujem aj žuvačky, lesk na pery a galón vody s citrónom. Okrem toho mám aj svoje ochranné predmety, na ktoré si „v úzkych“ spomeniem. Bola to červená retiazka, avšak počas vystúpenia mi zavadzala, prípadne sa roztrhla. Dala som si preto na znak sily a ochrany vytetovať modré očko (niečo v štýle gréckeho symbolu „nazar“), ktoré chráni pred zlou energiou. Vo všeobecnosti sa ale na predmety neupínam, skôr potrebujem mať pocit, že je všetko v poriadku a som pripravená. K dobrej show a skvelej atmosfére dopomáhajú aj svetlá, CO efekty, ohne, laserová show, ktoré publikum ešte viac rozpumpujú. Počas setu sa 100 % koncentrujem – kombinujem a premýšľam, čo funguje, do toho premiešavam tracky… a hlavne sa snažím si to užiť, hoci dídžej – verte, či nie – sa nezastaví. Vyrušuje ma, ak sa so mnou počas setu niekto chce porozprávať o životných problémoch, prípadne mi dáva návrhy na track, ktoré sú úplne mimo konceptu (smiech). Fotky potešia, ale vždy až po vystúpení.
Simonetta Zalová
foto archívy dídžejok
Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2024)