Krystyna Skarbek: Inšpirovala postavu Vesper z bondovky Casino Royal.
Nevedno, či sa britský spisovateľ Ian Fleming s touto odvážnou Poľkou stretol niekedy zoči-voči, každopádne, keďže cez vojnu pracoval v tajných službách, prinajmenšom o nej počul. A obdivoval ju! Vedel, že je výnimočne pekná, má štíhlu, vyšportovanú postavu a že jej sexi až živočíšnemu vyžarovaniu podľahol nejeden muž. Krystyna bola „dievčaťom z lepšej spoločnosti“ (jej otec mal titul grófa a predkov, ktorí bojovali za nezávislosť Poľska), výborne jazdila na koni a lyžovala (najčastejšie v Zakopanom vo Vysokých Tatrách), ovládala niekoľko jazykov, bola bystrá a vôbec, pálilo jej to ako málokomu. Preto niet divu, že toto dievča s tisícmi prednosťami, odvahou a túžbou po dobrodružstve, sklonom riskovať až na hranu, využila britská výzvedná služba MI6, pre ktorú začala počas vojny pracovať ako špiónka. Prvý záznam o nej pochádza z roku 1939: „Zapálená poľská vlastenka, vynikajúca lyžiarka, úplne nebojácna, absolútne nevie, čo je strach…“ Najskôr doručovala tajné depeše a zbierala informácie na trase Budapešť – Varšava, potom sa presunula na hranice Rumunska, odkiaľ pripravovala sabotážne akcie a zhromažďovala tajné informácie o preprave ropy do Nemecka. Jej služby oceňoval aj sám Winston Churchill, podarilo sa jej totiž prepašovať cez hranice dôležitý mikrofilm, z ktorého bolo zrejmé, že nacisti sa chystajú napadnúť Sovietsky zväz. Keď ju raz s komplicom Andrzejom Kowerskym zatklo gestapo, začala simulovať záchvaty kašľa, pričom si tajne rozhrýzla jazyk, takže vypľúvala chuchvalce krvi. Domnienka, že má tuberkulózu (v tom čase smrteľnú chorobu), gestapákov tak vydesila, že ju pustili na slobodu. Hitlerovci ju zatkli viackrát, raz dokonca v situácii, keď pod pazuchami skrývala dva granáty. Keby zdvihla ruky, tak zbohom, amen!
Vo Francúzsku operovala pod menom Christine Granville alebo Pauline Armand, pridala sa k odboju a na vysoko nebezpečnej kuriérskej trase nahradila špiónku Cecily Lefort, ktorú chytilo a umučilo gestapo. K jej vrcholnému číslu, vďaka ktorému sa z nej stala žijúca legenda, došlo v auguste 1944, keď Nemci chytili dvoch dôležitých členov francúzskeho hnutia odporu. Krystyna si to namierila priamo na miestnu pobočku gestapa, predstavila sa ako neter britského generála Montgomeryho a žiadala prijatie u šéfa gestapa. Ich prísne tajný rozhovor trval tri hodiny, vo finále sa jej podarilo nemeckého oficiera presvedčiť, aby zajatých Francúzov prepustil na slobodu, keďže Spojenci sú už doslova „ante portas“ a pokiaľ rýchlo neprevráti kabát, skončí s guľkou v hlave…
Po vojne sa jej ušlo niekoľko vyznamenaní, vrátane Rádu britského impéria, ale žiadne peniaze. Do komunistického Poľska sa vrátiť nechcela a v Anglicku pre ňu nemali miesto. Akoby to tušila, keď cez vojnu zvykla žartom hovoriť, že má „hrôzu z mierových čias“. Bola príliš hrdá, aby obiehala úrady a žiadala pre seba zásluhy, radšej sa zamestnala, vystriedala niekoľko podradných prác, až skončila ako stevardka na zaoceánskej lodi. Tam sa do nej zamiloval jeden z členov posádky. Pravdepodobne boli aj krátky čas milencami, keď ho však Krystyna pustila k vode, doslova šalel. Vo foyeri londýnskeho hotela Shellbourne na ňu zaútočil nožom a dobodal ju na smrť. Žena, čo vyhadzoval do povetria mosty, o ktorej sa hovorilo, že dynamit je jej najmilšia hračka, ktorej život visel na vlásku snáď tisíckrát a vždy sa zo všetkého vysekala, zomrela ako bezbranná obeť odvrhnutého milenca… Po vražde sa Dennis Muldowney okamžite priznal, na súde žiadal pre seba popravu, aby sa v smrti konečne spojil so svojou láskou. Tri mesiace po tom, čo dostal doživotie, sa vo svojej cele obesil…
Femme Fatale
Krystyna bola vydatá dvakrát: prvý raz ako 22-ročná povedala svoje áno mladému poľskému obchodníkovi, manželstvo sa však po pár mesiacoch rozpadlo. Druhým manželom bol Jerzy Giżycki, dobrodruh, ktorý pracoval ako kovboj na americkom západe a neskôr prebrázdil Afriku. S Krystynou sa rozviedol, keď mu prezradila, že miluje a vždy bude milovať Andrzeja Kowerskeho, tajného agenta, s ktorým vedno pracovala na viacerých akciách. Spolu absolvovali aj niekoľko parašutistických výsadkov, a to napriek faktu, že Kowerski mal amputovanú nohu. Aj keď im nebolo súdené po vojne spolu žiť, vo svojej poslednej vôli si Kowerski želal, aby urnu s jeho ostatkami uložili do hrobu ku Krystyniným nohám…
Wally Neužilová: Schiele ju odkopol, nebola pre jeho matku dosť dobrá.
Keď sa vyberiete na výlet do Českého Krumlova, určite naň pri potulkách centrom narazíte: na ľavom brehu Vltavy vyzerá akoby z oboch strán priškripnutý medzi skalné múry. Egon Schiele – spolu s Gustavom Klimtom najslávnejší rakúsky maliar – ten domček miloval. Rovnako ako miloval Český Krumlov, mesto, odkiaľ pochádzala jeho matka Marie Soukupová. V detstve tam často cestoval za svojimi tetami, matkinými sestrami Gertrudou a Melanie. V to leto roku 1911 si 21-ročný maliar so sebou do Krumlova priviezol mladé dievča – modelku pre jeho explicitne nahé, hranaté ženské telá, ktoré sa skrúcali v expresívnych, často obscénnych polohách. Hoci nie každej modelke takéto pózovanie bolo po chuti, Wally s tým problém nemala… Ako napovedá jej meno, Walburga Neužilová mala sčasti český, sčasti rakúsky pôvod. Jej otec Josef Neužil pochádzal z dedinky blízko juhočeského kúpeľného mestečka Bechyně a do Viedne prišiel ako učiteľ. Mama bola Rakúšanka. Otec zakrátko zomrel a jeho žena so štyrmi dcérami žila na hraniciach biedy. Aj preto Wally už ako pätnásťročná začala pózovať maliarom… Sprvu sa zdalo, že to bude romantické leto, umelec a jeho múza však v záhradnom domčeku nepobudli dlho. Už rok predtým, keď sa s kamarátmi flákal mestom, vysedávajúc s nohami na stole v kaviarni Café Fink, šiel Schiele Krumlovčanom pekelne na nervy. Znervózňovalo ich jeho producírovanie sa v bielom obleku a všelijaké provokačné poznámky i to, že za celé leto nepáchol ani raz do kostola. A teraz tento extravagantný mladík žije priamo pred ich očami „nadivoko“ so sedemnásťročnou dievčinou! Poslednou kvapkou, aby pretiekol pohár trpezlivosti ctihodných mešťanov, bolo svedectvo pätnásťročnej tínedžerky, ktorá zahliadla svoju spolužiačku v Schieleho záhrade, ako ju pred rozkvitnutým ružovým krom maľuje – nahú! Nasledovalo vyhnanie z raja, Schiele chvatne pobalil seba i Wally a hajde, odkiaľ prišli, teda späť do Rakúska.
Walburga, ktorá na svoj vek pôsobila omnoho staršie a v porovnaní so svojím milencom aj uváženejšie, stála po Egonovom boku aj neskôr, keď čelil ďalšiemu škandálu: po krumlovskom exoduse sa usadil v mestečku Neulengbach asi 40 km od Viedne, kam za ním Wally pravidelne jazdila. O čo šlo? O štrnásťročnú Tatjanu, ktorá ušla z domu a pred otcom sa ukryla u Schieleho. Maliar aj s Wally ju na druhý deň, keď u nich prečkala daždivú noc, odprevadili naspäť do Viedne. Tatjana však utiekla znovu. A opäť k Egonovi. To ju už hľadala polícia, uniformovaní muži zákona vtrhli do maliarovho domu a keď naďabili na jeho „hanbaté“ obrazy, usúdili, že umelec je zhýralec, ktorý pasie po bezbranných tínedžerkách. Kým sa dokázala jeho nevina, tri týždne si posedel v chládku. Wally mu tam priniesla farby a štetce a oddane čakala, kým ho prepustia. Po tomto incidente začala intrigovať Schieleho matka, ktorá Wally nazvala zlatokopkou, vraj sa na jej syna nalepila, aby získala spoločenský status. Schiele matku sprvu nepočúval a s Wally strávil nasledujúce dva roky – robila mu modelku, gazdinú i slúžku, starala sa o neho ako o rozmaznané decko, kontrolovala mu účty, aj to, kto mu dlží za kúpený obraz… Keď jej potom oznámil, že s ňou končí, lebo sa chce oženiť (už si aj vyhliadol prijateľnú nevestu), nezložila sa, ani nerobila hysterické scény. Dokonca aj po ich rozchode zariaďovala pre neho rôzne veci a popritom sa vyškolila na zdravotnú sestru. V roku 1917 odišla pracovať do vojnového lazaretu do mesta Sinj, 40 km od Splitu. Tam ochorela na šarlach a zomrela ako 23-ročná. Schiele ju nasledoval o necelý rok neskôr, tri dni po svojej tehotnej manželke. Obaja sa nakazili vírusom španielske chrípky, ktorá po prvej svetovej vojne vykynožila tri percentá svetovej populácie.
The Red Men
Domček v Českom Krumlove Schielemu zahovoril 18-ročný gymnazista Wilhelm Lidl, ktorý bol do umelca bláznivo zamilovaný. „Žijem len pre teba. Máš ma rád? Daj mi vedieť, inak sa stane nešťastie,“ písal maliarovi. Willy vraj nedopadol dobre, údajne kvôli neopätovanej láske nedokončil gymnázium, ale čo sa Schieleho týkalo, triafal vedľa, maliar totiž nebol homosexuál, hoci so sexualitou rád experimentoval – v kruhu svojich priateľov, maliara Maxa Oppenheimera a míma Erwina Osena, z ktorých jeden bol bisexuál a druhý gay. Kunsthistorička Jane Kallirová iba nedávno vyvrátila dosiaľ platný názor, že modelom pre sériu Schieleho mužských aktov The Red Men bol on sám. Jane to popiera, tvrdiac, že nie je možné, aby Schiele vzhľadom krkolomné pozície postáv zároveň maľoval i stál sebe modelom. Pravdepodobne šlo o jeho dvoch priateľov, ktorí sa nehanbili vyzliecť a maliarovi pózovať. Navyše Jane argumentuje, že Schiele, keď maľuje seba, vždy ukazuje svoju tvár, zatiaľ čo na škandalóznych mužských aktoch sú tváre iba tušené, odvrátené – chránil tak zrejme identitu svojich priateľov.
Simonetta Zalová
Článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2020)