Malá štrbina na temene, prevŕtanie lebky, vloženie malého čipu hlboko do mozgu a… voilá! Už nikdy nemusíte hľadať tú krehkú rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. Stačí žiť naplno – v práci byť top zamestnancom, doma zasa tým najlepším partnerom, rodičom, ale hoci aj kvetinárom alebo čímkoľvek len chcete. Nie je to skvelé? Seriál Severance ukazuje, že možno ani nie.
Kto by si občas neželal v práci vytesniť nepríjemné problémy, rozbúrené emócie či bolestné spomienky, aby sa dokázal čo najlepšie sústrediť na zadanú úlohu a dosiahnuť ten vysnívaný flow. A kto by si neželal vytesniť všetky stresujúce pracovné úlohy z hlavy, keď si konečne s rodinou harmonicky sadne ku stolu k čerstvo upečeným francúzskym zemiakom podľa babičkinho receptu alebo sa schúli s knihou v kresle. Oddeliť pracovný život od súkromného je túžba, ktorá sa stráca asi len v prípade, keď nonstop robíte len to, čo milujete. Avšak na mieste, kde vládne prísna hierarchia, ktorú všetci považujú za svätú, platia pravidlá, ktoré sa neobchádzajú, dodržiavajú termíny, ktoré visia nad hlavou ako Damoklov meč a fungujú vlažné vzťahy, lebo do práce sa predsa chodí pracovať (a nikoho nezaujíma, že Paľko z tretieho poschodia má depresiu a Žanetka z ekonomického čaká bábätko), je to o niečom inom. Korporátny svet a nadnárodné firmy zamerané na výkon priniesli model práce, v ktorom sa nežartuje. Komu osobný život príliš zasahuje do zamestnania a komu pracovné povinnosti pravidelne narúšajú domácu pohodu, by sa myšlienka absolútneho oddelenia práce od súkromia mohla pozdávať. Stojí však prísľub „work-life balance” za pochybnú chirurgickú operáciu? A nie je takto umelo nastavená rovnováha nebezpečná? Komu nakoniec dáva moc? A nad čím všetkým? Odpoveď na tieto a mnohé ďalšie otázky hľadá unikátny dystopický seriál Severance, ktorý v slovenčine dostal šikovný preklad Oddelenie. Pracovné oddelenie, v ktorom sa dejú prapodivné veci, aj oddelenie dvoch nesmierne úzko prepletených životov, ktoré tvoria našu osobnosť.
Vitajte v Lumone
Upravená mladá žena s ryšavými vlasmi leží v bezvedomí na kancelárskom stole v prázdnej zasadačke. Z malého reproduktoru pred ňou sa ozve otázka: Kto ste? Keď sa žena trochu pozviecha, hlas z mikrofónu sa ozve znova. Tentoraz nástojí, aby sa zúčastnila krátkeho prieskumu zloženého z piatich otázok. Čím viac sa dezorientovaná dáma preberá do reality v zamknutej miestnosti, tým viac panikári, hlas však nástojí, a tak privolí. Keď z reproduktora zaznie prvá otázka (Kto ste?), najprv sa zasmeje nad jej absurdnosťou. Až keď sa chystá odpovedať, zvážnie. Dlhá chvíľa ticha a čoraz zdesenejší výraz na jej tvári vedú k jedinej možnej odpovedi: Neviem. Rovnako ako nevie, kde sa narodila, akú farbu očí mala jej mama a čo rád raňajkuje pán, ktorého meno jej nič nehovorí. Jediná otázka, na ktorú odpovedať dokáže, je venovaná geografii. Výborné skóre, hlási reproduktor. Helly, žena zo zasadačky, práve prekonala operáciu s názvom „severance“ (oddelenie), ktorej odsúhlasenie si nepamätá. Nevie, kto je, kde je a prečo je tam. Absolútne oddelenie osobných spomienok od práce sa realizovalo na výbornú.
Helly (vynikajúca Britt Lower) sa v skutočnosti nachádza v Lumon Industries, bližšie nešpecifikovanej obrovskej korporátnej spoločnosti s navlas rovnako a prísne zariadenými chodbami a kanceláriami. Nevieme, aký rok sa píše, ani kde presne v USA sa nachádzame, všetko však pripomína viac-menej zasneženú súčasnosť (alebo možno blízku budúcnosť). Po úvodnom prieskume novú členku tímu privíta Mark Scout (Adam Scott), hlas z praskajúceho reproduktora, ktorý sa v to ráno dočkal povýšenia na šéfa oddelenia po tom, čo jeho bývalý vedúci z ničoho nič zmizol. Jeho pracoviskom je hlúčik štyroch zlepených stolov uprostred obrovskej, inak prázdnej kancelárie bez okien. Spoločnosť mu tu okrem najnovšieho prírastku v podobe Helly robí bucľatý Dylan (Zach Cherry), ktorý je posadnutý pravidlami a postarší Irving (John Turturro), ktorý recituje ideologické pravidlá spoločnosti. Všetci majú pridelenú zvláštnu úlohu „kultivácie makrodát“ na zastarano pôsobiacich počítačoch – činnosť, ktorá pripomína akúsi absurdnú videohru zo začiatku 90. rokov. Tajná operácia spočíva v sledovaní prúdiacich číslic a číselných kódov na obrazovke, o ktoré sa treba správne postarať (rozumej odstrániť ich či zaradiť) na základe emócií, ktoré vzbudzujú. Helly to na úvod zaklincuje otázkou: To mám hľadať čísla, ktoré vyzerajú strašidelne? Nuž, áno. Na čo je to dobré? Dylan si myslí, že takto čistia morské dno, Irving zasa, že hľadajú a mažú nadávky vo filmoch. Zamýšľať sa nad náplňou práce však nie je vo firme s top tajnými informáciami žiadané. Vlastne myslenie akéhokoľvek druhu nie je príliš žiadané, stačí nasledovať pravidlá.
Nebezpečné písmo, melóny a bongo
V Lumone vládnu absurdné pravidlá, ktoré sú divákovi porciované v malých dávkach. Helly sa hneď na úvod dozvie, že výpoveď v práci môže dať len so súhlasom svojej „outie“ – vonkajšej verzie svojho ja, ktorá vedie normálny život mimo ôsmich hodín v kancelárii. Spojiť sa s ňou však dokáže len prostredníctvom vedenia a celej hierarchie firmy. Čo presne sa s jej odkazom po ceste stane, sa nikdy nedozvie. Akékoľvek písané slovo sa zo spoločnosti nikdy nedostane von, a to ani keď ho zhltnete a dúfate, že vyjde von v správnom čase z druhého konca (vyskúšané Helly a mnohými inými). Na oddelenie dohliada nekompromisná šéfka Harmony (Patricia Arquette), ktorá vo svojej pracovnej výbave nemá žiaden úsmev. Ako to už vo veľkých firmách chodí, ani ona, hoci tak rada pôsobí, nie je veľké eso. Nad sebou má ešte predstavenstvo – záhadnú komunitu „neviditeľných“ ľudí, ktorá s ňou komunikuje zásadne cez vyslanú asistentku, a aj to sprostredkovane. V praxi to vyzerá tak, že predstavenstvo asistentke cez slúchadlo s mikrofónom do ucha šepká svoje žiadosti, aby ich následne tlmočila Harmony. Nechýba ani technika cukru a biča. Ak sa tímu podarí úspešne splniť úlohu, prípadne vítajú alebo sa lúčia so svojím členom, poverený zamestnanec pán Milchick (Tramell Tillman) im vystrojí bolestne trápnu kancelársku oslavu. Rozosmejú vás melóny? Potrasenie rukou? Alebo radšej hudobno-tanečný „zážitok“ spojený s možnosťou vybrať si jeden z piatich hudobných nástrojov, s ktorým sa za odmenu môžete „odviazať“ na jednu pesničku? Hoci ide o veľkú spoločnosť, jednotlivé oddelenia sa medzi sebou nepoznajú, nestretávajú, ba čo viac, väčšinou ani len nevedia o svojej existencii a tobôž nie o tom, čo vlastne robia. Kto poruší pravidlá, čaká ho návšteva „break room” (z anglického break – prestávka, ale aj zlom), v ktorej sa nikto ocitnúť nechce, keďže je nadizajnovaná presne na to, aby človeka mentálne zlomila.
Ak sa vám vodí skutočne zle a prejavujete známky depresie, vedenie vám objedná „wellness”. Súčasťou balíčka môže byť aj nárok na objatie, prípadne vám prezradia, aký človek v skutočnosti ste. V Lumone sa totiž životy „outies”, teda tých častí vášho ja, ktoré žijú osobný život, nespomínajú, a tak „innies” – ich kancelárske verzie – netušia nielen to, ako žijú a s kým, ale ani to, akí sú a čo majú radi. Keď súhlasia s umiestnením implantátu do mozgu, z „oddelených“ zamestnancov sa v podstate stávajú dvaja ľudia. Ani jedna polovica si neuchováva žiadnu spomienku na život tej druhej. „Outie“ verzia možno má rodinu a záľuby, ale jej „innie“ si nepamätá žiadne z týchto detailov, rovnako ako si nepamätá, že by niekedy opustila budovu Lumon Industries. Neexistuje žiadna koncepcia víkendov, prázdnin alebo voľna. „Zakaždým, keď sa tu ocitnete, je to preto, že ste sa rozhodli vrátiť,“ hovorí nadšene Mark Helly, keď ju zasväcuje do jej pracovných povinností. Naozaj? „Outies“ sa totiž s rastúcou úzkosťou čudujú, čo ich „innie“ robí v práci a „innies“ špekulujú o úplných základoch toho, kým sú. Sú vôbec dobrými ľuďmi? Sú vonku šťastní? Ani nehovoriac o tom, že pracovné „ja“ nemá možnosť rozhodovať takmer absolútne o ničom.
Kto by si také niečo želal? Napríklad Mark, ktorému zomrela manželka a prechádza takým hlbokým smútkom, že aspoň v práci môže „zabudnúť”. Ale má to zmysel? A trápi vôbec niekoho, aký je ten život v práci pod prísnym pohľadom Lumonu? Porovnanie týchto dvoch verzií jednej bytosti je niekedy šokujúce, inokedy zábavné. „Outie“ Mark má napríklad pramálo trpezlivosti so svojím švagrom Rickenom, domýšľavým, falošne pozitívnym autorom motivačných kníh. Keď sa však kópia Rickenovej najnovšej knihy nedopatrením dostane do kancelárie Lumonu, „innie“ Markovi, ktorý nemá žiadne kultúrno-historické spomienky, zrazu pripadajú banálne žvásty také hlboké, až sa ich pri tajnom čítaní na toalete v práci začne učiť naspamäť.
Neutečieš, (pred sebou) niet kam
Čo však s tými, ktorých „innies“ sa so svojou prítomnosťou v Lumone nevedia zmieriť? Utiecť z korporácie sa nedá. Firma pripomína akúsi Hlavu XXII zmiešanú s orwellovským rokom1984. Keď otvoríte dvere na konci chodby a prejdete nimi, ocitnete sa na tej istej chodbe. Pri príchode do firmy prechádzate cez detektor kovov (a kto vie čoho ešte), rovnako aj pri odchode. „Som mŕtva?“ pýta sa Helly Marka. A táto otázka sa vznáša nad celým seriálom. Ak sú „innie“ verzie vedomia zamestnancov Lumonu uviaznuté v ich kancelárii bez okien skonštruovanej tak, aby sa starali iba o prácu, v skutočnosti to asi nie je život. Napriek tomu Lumon Industries s povýšeneckými sloganmi v štýle „všetci sme tu jedna rodina“ žiada svojich zamestnancov, aby firme poďakovali za príležitosť podmaniť si ich. Paradoxne, v spoločnosti nie je veľa tých, ktorí túžia odísť. Mnohí starší pracovníci Lumonu, ako aj panovačná šéfka Harmony, ktorá sama neabsolvovala operáciu oddelenia, považujú celú firmu za svoje náboženstvo. Irving študuje firemný manuál, akoby to bola Biblia, zatiaľ čo Harmony hovorí o zakladateľovi firmy ako o mesiášovi (doma má aj malý oltár zasvätený zakladateľovi Lumon Industries – Kierovi Eaganovi). Príbehu to dodáva nový rozmer a nebezpečné otázky ohľadom fanatizmu.
Pred podstúpením operácie každý „pacient“ nahrá video, v ktorom oznámi, že oddelenie podstupuje vedome a na vlastnú žiadosť. Zdá sa, že Helly je jediná, ktorá sa so svojím osudom nevie zmieriť. Keď sa jej konečne podarí poslať správu svojej „outie“, tá jej obratom v nahranom videu oznámi, že jej žobroniacu žiadosť odísť rezolútne zamieta. Helly však na oddelenie prinesie nový vietor. Jej nechuť zostať, spolu s ďalšími udalosťami, ktoré zamávajú Lumonom, vedú k tomu, že aj ostatní kolegovia si začnú klásť otázky, ktoré by mohli byť vedeniu nepríjemné. Medzitým sa aj vo vonkajšom svete začnú diať veci. K Markovi sa priblíži muž menom Petey, ktorý tvrdí, že je jeho bývalým kolegom z práce a snaží sa ho varovať pred silou, taktikami a úmyslami Lumonu. Keď Peteyho neskôr nájdu mŕtveho, Mark pochopí, že niečo nie je v poriadku. Ďalších spoilerov vás ušetríme, sľubujeme však, že napätie sa s každou ďalšou časťou bude dať krájať.
Zdĺhavý zrod
Nezvyčajný námet seriálu pochádza z pera hollywoodskeho scenáristu Dana Ericksona. Hoci vo svete filmu nie je úplný nováčik, priznal, že šlo o prvý televízny seriál (nakrútený pre americkú Apple TV+), ktorý kedy tvoril. Scenár však začal písať už pred vyše piatimi rokmi, aj to len ako námet, ktorý ponúkal rôznym televíziám, aby ho rozpracovali v internom tíme. Jeho potenciál však neušiel pozornosti Bena Stillera, ktorý Ericksona nahovoril, aby ho spolu priviedli do života – pozmenený, avšak s rovnakým základom. „Prvotný nápad na seriál som dostal ešte v časoch, keď som pracoval v skutočne zlej kancelárii a prechádzal som trochu depresívnymi stavmi. Práve preto som chcel ochrániť tú „ľudskosť“ ako základ celej myšlienky a Ben s tým našťastie súhlasil. Vlastne to bolo presne to, čo ho na seriáli priťahovalo. Čím viac sme sa rozprávali, tým viac sa nám zdal zaujímavý práve ten tichý smútok v centre pozornosti – že existujú ľudia, ktorí si takýto život vyberú dobrovoľne, bez toho, aby ich do toho niekto nútil,“ vysvetlil Dan Erickson v rozhovore pre magazín Thrillist.
Hoci Bena Stillera mnohí poznajú najmä ako komediálneho herca v odľahčených roliach, za ostatné roky režíroval vydarené snímky ako Walter Mitty a jeho tajný život (2013), v ktorom si tiež zahral hlavnú úlohu, či minisériu z väzenského prostredia Útek z väzenia v Dannemore (2018), ktorá bola nominovaná na Zlatý glóbus. Priznal, že práca na seriáli Severance bola skutočne zdĺhavá – najskôr kvôli prepisu a tvorbe scenára, neskôr kvôli pandémii, na ktorú v tom čase ešte neexistovali vakcíny.
Temný portrét megakorporácií
V Severance takmer každý z hercov podáva dvojitý výkon, hrá akoby dve rôzne postavy. Mark S. je v práci vždy ako zo škatuľky, na tvári mu neustále hrá ľahký cvičený úsmev, ktorý používa ako závoj na rôzne emócie, ktoré ním lomcujú. V súkromí zasa neskrýva svoj hnev, cynizmus ani rozhorčenie. „Seriál je o korporátnej kultúre tejto spoločnosti, ktorá má hlboké korene v Amerike 19. storočia. Je to jedna z tých firiem, ktorá je vždy prítomná, vždy tu bola. Niečo na štýl – hej, oni vyrábajú moje raňajkové cereálie aj môj šampón? A teraz navyše fušujú do nových technológií!?“ vysvetlil Adam Scott, ktorý si v seriáli zahral Marka. Svoju hviezdnu chvíľku v seriáli zažila aj Britt Lower, nová seriálová kolegyňa Helly, ktorá sa nevie zmieriť so svojím kancelárskym osudom (mimochodom, všimnite si tú slovnú hru: hell – peklo, Helly – sa ocitne na pekelnom pracovisku). „Severance je o veľmi ľudskej túžbe chcieť rozdeliť časti našich životov, či už je to práca, smútok, alebo časť vás samých, s ktorou ste v rozpore… Na úlohe Helly ma najviac zarazilo, že sa stala najväčším nepriateľom seba samej. Hlavnou otázkou celého seriálu podľa mňa je, či možnosť na pol dňa zabudnúť na bolestivé časti života alebo na časti seba, ktoré nemáte radi, robí život v skutočnosti lepším, alebo horším,“ vysvetlila herečka, ktorej po role Helly predpovedajú sľubnú kariéru.
Zuzana Zimmermannová
foto Apple TV+
Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2022)