Toto je opäť jeden zo skvelých životných i pracovných príbehov, pri čítaní ktorých si s hrdosťou povieme: ale že sú tí naši ľudia vo svete šikovní! Reč bude o Slovenke Silvii Campbell, ktorá pred dvadsiatimi rokmi odišla do Londýna ako obyčajná aupair, vyštudovala tam prestížnu módnu školu, pracovala u topánkového mága Jimmyho Choo a dnes navrhuje a ručne vyrába topánky pre klientky, ktoré sa pohybujú v najvyšších kruhoch svetovej smotánky.
Spoznali by sme, že vyrábate obuv podľa vašich topánok, alebo skôr podľa vašich rúk?
Každé moje topánky, okrem tenisiek, si vyrobím sama, takže určite by ste ma spoznali podľa toho, čo mám obuté. Navyše, topánky, aké nosím ja, nemáte šancu vidieť na nikom inom. Že vyrábam obuv je, žiaľbohu, zrejmé aj z mojich rúk: nechty mám vždy nakrátko ostrihané a ruky posiate ranami od nožíkov a kladiva. Teraz je to už lepšie, ale keď som začínala, porezala som sa aj desaťkrát za deň, dnes to v priemere odhadujem na päťkrát do týždňa. Pracujem s veľmi ostrými skalpelmi, stačí len máličko a skalpel prereže kožu. Som už na to zvyknutá, nejaká tá ranka ma nevie vyviesť z miery a v štúdiu, kde pracujem, mám vždy dostatočné zásoby leukoplastu a alpu.
Celé topánky vyrobíte vy sama?
Nielenže ich vyrobím, ale každý pár aj navrhnem. Sama si urobím strih, sama si nastrihám kožu, ktorú následne zošijem, áno, každý jeden pár urobím ručne. Moje klientky si to veľmi vážia a niektoré mi aj povedali, že keby som za všetkým nestála ja sama, topánky by si u mňa ani neobjednali.
Obuvnícke remeslo sa zvyčajne týka mužov, stačí spomenúť mená Manolo Blahnik, John Lobb, Salvatore Ferragamo, Jimmy Choo. Nie je medzi nimi žiadna žena…
Aj ja som sa nad tým často zamýšľala, ale pravda je taká, že väčšina dizajnérok v týchto firmách sú ženy. Jimmy Choo, jednu z najslávnejších obuvníckych firiem, vlastne celé roky viedla Tamara Mellon, bývalá redaktorka britského Vogue a spoluzakladateľka značky. Dnes je hlavnou dizajnérkou a kreatívnou riaditeľkou vo firme svojho strýka Sandra Choi, Jimmyho neter. Pán Choo je určite výborný obuvník, ale chýbal mu flair pre dizajn – ten jeho značke dodali ženy.
Vy ste u Jimmyho Choo vraj praxovali…
Na London College of Fashion, kde som študovala, som si veľmi dobre rozumela s istým profesorom, ktorý na škole učil od jej začiatkov a Jimmy Choo bol jeho študent. Chodila som do posledného ročníka, ktorý viedol, než odišiel na dôchodok. Každú obednú prestávku som trávila s profesorom v kantíne, veľa sme sa rozprávali, či presnejšie – on rozprával a ja som počúvala. Všetky tie príbehy o obuvníctve, jeho histórií, ale aj o stavbe ľudskej nohy – bolo to fascinujúce! No a tento pán profesor ma predstavil Jimmymu Choo – po celý čas mojej praxe som komunikovala priamo s ním a dostávala úlohy od neho. Mala som navrhnúť svadobné topánky, Jimmy si vybral, ktoré sa mu páčili a ja som urobila prototypy. Praxovala som pre značku Jimmy Choo Couture, ktorú založil. keď svoju pôvodnú firmu, nesúcu jeho meno, v roku 2001 predal. Štúdio bolo v Londýne, tam som aj chodievala na prax. Raz prišla do štúdia indická lekárka aj so svojou mamou, chceli si kúpiť nejaké topánky na bežný deň, ale akosi si nevedeli vybrať z ponúkaných modelov. Potrebovali niečo špecifické, ušité na mieru. Vtedy mi napadla myšlienka, že ak raz rozbehnem vlastný biznis s topánkami, bude založený na individuálnom prístupe a každý pár navrhnutý špeciálne pre určitú klientku.
Kým ste však rozbehli vlastnú firmu, praxovali ste aj u Johna Lobba, najslávnejšej obuvníckej značky na mieru šitých topánok na svete, ktorej zakladateľ bol dvorným obuvníkom kráľovnej Viktórie a dodnes sa pýši výsadou, že vyrába obuv pre kráľovský dvor.
Dostať sa na prax do firmy John Lobb je veľmi ťažké… to sa mi splnil sen. Možno mi k tomu pomohla aj náhoda: ako záverečnú prácu som navrhla a vyrobila topánky na mieru pre môjho manžela a syna, Ben mal vtedy dva roky. Ušila som im rovnaké topánky, len jedny boli pánske desiatky a druhé detské topánočky. Oba páry mali taký úspech, že som si za ne odniesla cenu najvyššieho kráľovského spolku Worshipful Company of Cordwainers. Topánky „behali“ po rôznych londýnskych výstavách a keď mi ich konečne vrátili, Ben ich mal na nohách asi dvakrát, lebo z nich medzitým vyrástol (Manžel však tie svoje nosí stále). Ale späť k Lobbovi. Prax u neho som získala vlastne kvôli týmto topánkam, lebo sa veľmi páčili aj jemu. Keď som sa v jeden piatkový deň roku 2006 mala stretnúť s pánom Lobbom v jeho kancelárii na St. James’s Street, kde značka sídli od roku 1866, srdce mi bilo tak silno, až som si myslela, že nebudem vedieť ani ústa otvoriť. Netrvalo dlho a rozprúdila sa medzi nami živá debata o všetkých možných stránkach obuvníctva. Moje topánky sa mu veľmi páčili, a tak mi ponúkol prax s nástupom hneď od pondelka! Kolegyne v škole mi to nechceli uveriť! U Johna Lobba som sa sústreďovala hlavne na kvalitu a záverečný finiš. Jimmy Choo ma naučil pracovať s látkami, v jeho dielni sme s kožou robili len veľmi málo. A čo sa týka Freed of London, svetovej značky vyrábajúcej balerínky, kde som tiež praxovala, u nich ma zaujímal hlavne komfort nosenej obuvi.
Praxi v slávnych obuvníckych domoch však predchádzalo riadne štúdium obuvníctva, ktoré ste absolvovali tiež vo Veľkej Británii…
Do Anglicka som prišla v roku 1997ako aupair. Po roku života v Británii som získala študentské víza, v Londýne som študovala angličtinu, aby som dostala certifikát, že tento jazyk ovládam na úrovni, ktorá je potrebná pre štúdium vysokej školy v Anglicku. Na London College of Fashion (má svoju obuvnícku katedru Cordwainers College)som študovala štyri roky. Je to jedna z fakúlt University of the Arts London, ktorú absolvoval aj Jimmy Choo. Patrí sem tiež fakulta Central Saint Martins, ktorú navštevovali Alexander McQueen, John Galliano či Stella McCartney.
Na vysokú školu som sa prihlásila s malou nádejou, lebo som nevedela dobre kresliť. Ale chuť je niekedy viac, ako schopnosti či talent. Na môj odbor (návrhárstvo a technológia obuvi)brali len dvadsať študentov z celého sveta a otvorili jednu triedu. Neviem, koľko ľudí sa na školu hlásilo, ale ja som patrila medzi tých dvadsať, ktorých vybrali. O prijatie na školu sa usilovali Číňanky, Japonky, Američanky, Švédky, Angličanky, ja jediná som pochádzala z východnej Európy. Začiatky boli ťažké, nevedela som dobre kresliť a profesorka dizajnu mi to dala nepríjemne pocítiť. Nevzdala som sa, ale tvrdo išla za svojím cieľom a školu som ako jediná z nášho ročníka skončila s vyznamenaním. Po škole ma tá istá profesorka pozvala na svoje prednášky, aby som jej novým študentom vyrozprávala môj príbeh. Na promóciu do Londýna pricestovali aj moji rodičia a boli veľmi hrdí, že som v Anglicku vyštudovala vysokú školu.
Keby ste si obuli zázračné črievičky, čo by vás vrátili späť, až k vašej kolíske, kde by ste sa ocitli?
Narodila som sa v Krupine, ale do mojich siedmich rokov sme bývali v Hontianskych Nemciach. Rodičia postavili v Krupine dom, kam sme sa v roku 1983 nasťahovali a vlastne tam som vyrastala. Pevne verím, že za všetko, čo som dokázala, vďačím môjmu starému otcovi Miroslavovi Heclovi. Keby žil, určite by bol na mňa veľmi hrdý. Od detstva ma učil, čo je biznis, lebo aj napriek komunizmu, bol veľmi úspešný v podnikaní. Skvele sme si rozumeli, vlastne som taká jeho podoba v ženskom vydaní. Silná a nevzdávam sa. Samozrejme, veľkú úlohu hrajú v mojom živote aj rodičia, ktorí za mnou stoja za každých okolností.
Poctivé remeslo sa často dedí z pokolenia na pokolenie. Prípad vašej rodiny to ale asi nebol…
Môj ocino veľmi chcel, aby sa zo mňa stala učiteľka, ale ja som túžila po inom povolaní, zaujímala ma móda a pekné topánky. Moja starká, Anička Vandriaková, maminkina mama, bola krajčírka v Krupine a vždy mi odkladala rôzne zvyšky látok, čo jej ostali od klientok. Mala som ich toľko, až mi rodičia v bytovke prerobili jednu pivnicu na „hračkáreň.“ Čo si pamätám, trávila som tam veľa času a šila oblečenie pre bábiky.
(Celé znenie tohto rozhovoru si prečítajte v októbrovom MIAU)
Simonetta Zalová
foto archív Silvie Campbell