Pred hlavnou stanicou
Prostredie železničných staníc vo veľkých mestách zvyčajne nebýva veľmi prívetivé. Berlínska vlaková stanica, jedna z najväčších v Európe, je však moderná budova, ktorá aj z technického hľadiska patrí k významným pozoruhodnostiam mesta. Na jej výstavbu bola vypísaná súťaž a zvíťazil v nej projekt architekta Meinharda von Gerkana. Dnes budova ponúka vyše 80 obchodov, butikov, reštaurácií a iných podnikov a príjemné posedenie si možno užiť aj pred stanicou, priamo na brehu Sprévy, kde za pekného počasia vysedávajú študenti a úradníci, ktorí tu so svojimi sendvičmi trávia obedňajšiu prestávku alebo si šálku kávy doprajú v plážových košoch, aké poznáme z pláží pri Baltickom mori. Dovolenkovú idylku dotvára dovezený piesok. V koši možno relaxovať a pritom pozerať na druhý breh – na budovu vládneho kabinetu. Blízkosť tohto úradu inšpiruje viaceré firmy, ktoré na billboardoch hlavnej stanice priamo oslovujú nemeckú premiérku. Napríklad istý výrobca čokolád jej odporúča až 24 farebných odtieňov na obaloch svojich výrobkov, v ktorých si pani Merkelová môže dať ušiť sako.
Ampelmann
K symbolom nemeckej metropoly patrí nielen medveď a Brandenburská brána, ale aj Ampelmann – panáčik zo semaforu, ktorý kedysi svietil na signalizačných zariadeniach len v NDR, a teda len vo východnej časti mesta. Zatiaľ čo v Západnom Berlíne bola na semaforoch úplne obyčajná postavička, východoberlínsky panáčik, navrhnutý v roku 1961 dopravným psychológom Karlom Paglauom, mal klobúčik, pri červenom svetle rozťahoval ruky, akoby chcel chodcov zadržať a na zelenú sa spolu s nimi rozbehol. Po zjednotení Nemecka začali východných panáčikov nahrádzať západnými, ale obyvateľstvo protestovalo, a tak sa postavička nielenže vrátila, ale od roku 2005 ovládla aj väčšinu semaforov v západných obvodoch Berlína. Ampelmann prežil pád železnej opony a postupom času sa z neho stal kultový symbol „Ostalgie“, ako hovoria Nemci.
Skryté dvory s osobitým šarmom
V novozrekonštruovaných uliciach Berlína možno nájsť nielen zaujímavé budovy, ale aj rôzne skryté zákutia a dvory. Takým je aj komplex ôsmich, navzájom prepojených vnútorných dvorov medzi ulicami Rosenthaler Straße a Sophienstraße, známy ako Hackesche Höfe, ktorý je zároveň najväčším uzavretým areálom tohto typu v celom Nemecku. Na konci 2. svetovej vojny túto časť veľmi zničilo početné bombardovanie, rekonštruovala sa len veľmi pomaly a v roku 1977 ju vyhlásili za kultúrnu pamiatku. Celkovou a veľmi nákladnou renováciou prešiel komplex však až v roku 1993 a odvtedy sa stal obľúbeným miestom na prechádzku domácich i zahraničných turistov. Komplex 250 rokov starých budov totiž ponúka nielen bytové a pracovné priestory, ale dá sa sem prísť aj za nákupmi, kultúrou, dobrým jedlom a pitím. Za kľukatými priechodmi sa skrývajú malé obchodíky, umelecké a módne ateliéry, butiky, dizajnérske štúdiá, galérie mladých umelcov, kino, varieté, nočné kluby i niekoľko reštaurácií.
Street Art v berlínskych uliciach
Keď v roku 2005 UNESCO vyhlásilo Berlín za Mesto dizajnu, mnohí tvrdili, že nemalou mierou k tomu prispelo aj street art umenie, ktoré tu nájdete na múroch, fasádach, domových vchodoch, garážach, mostoch, prosto všade. Po páde berlínskeho múru prenikla invázia graffiti umelcov najmä do východnej časti, kde našli pre svoju tvorbu veľa voľných plôch v miestach kedysi okupovaných armádou. Miestni podnikatelia aj niektoré úrady si najímali umelcov, aby pomaľovali steny na ich budovách. A tak tu svoje diela zvečnili zahraniční „sprejeri“ ako Blu, Banksy, Jimmy C… ale aj domáci: Linda’s Ex, Alias, Mein Lieber Prost a XOOOOX, známy svojimi obrazmi modeliek. K najväčším „galériám“ street artu patrí Rosenthaler Straße, kde možno nájsť nasprejované alebo ponaliepané diela rôznych umelcov i rôznych štýlov. Ich prostredníctvom vyjadrujú autori svoj postoj k súčasnému dianiu okolo nás. Napríklad pred niekoľkými rokmi namaľoval Blu slávny portrét dvoch mužov, ktorí si navzájom strhávajú masku – ako symbol problémov, ktorým Berlín čelil v prvých rokoch po zjednotení.
Z nemeckej metropoly
Ingrid Žalneva