Výnimočný hlas, osobné texty plné emotívnych vyznaní aj kritiky sveta, výbušná povaha a asi najikonickejšia vyholená lebka v showbiznise – takto sa Sinéad O´Connor nezmazateľne zapísala do dejín hudby. Jej najväčší hit Nothing Compares 2 U ju vyniesol do výšin hudobného neba, jej excentrické správanie a jasné názory ju odsunuli do temných jaskýň spoločenského a mediálneho pekla. Za drsným zjavom sa však skrývala zranená duša. No vždy však kráčala po svojej ceste, aj keď to niekedy bola osamelá púť.
„Každý chce popovú hviezdu, však? Ale ja som protestná speváčka. Jednoducho ma na hrudi ťažili problémy, ktorých som sa chcela zbaviť. Netúžila som po sláve. Rozumiem, že som tým zničila sny ľudí naokolo. Ale to neboli moje sny. Nikto sa ma nespýtal, o čom snívam. Len sa naštvali, že som nebola, kým chceli, aby som bola,“ napísala Sinéad O´Connor vo svojich memoároch Rememberings z roku 2021. Servítku si nedávala pred ústa ani na začiatku kariéry, ani na sklonku života. Nečudo, že nahnevala veľa ľudí. Zanechala však za sebou zbierku skladieb, na ktoré svet len tak skoro nezabudne.
Si nič
Sinéad Marie Bernadette O´Connor sa narodila 8. decembra 1966 v Glenageary na juhu írskeho Dublinu do domácnosti, kde ani náhodou nebolo všetko ružové. Jej rodičia sa rozišli, keď mala deväť rokov a po niekoľkých menších potýčkach so zákonom ju v štrnástich rokoch poslali do „rehabilitačného centra pre dievčatá s poruchami správania“ – povestnej katolíckej polepšovne, kde strávila rok a pol. Mala totiž neovládateľnú chuť kradnúť. Kradla zväčša drobnosti – obedy spolužiakov, slnečné okuliare z obchodu, no kradla okázalo a bez výčitiek. Mama Marie ju za to nehrešila, práve naopak, povzbudzovala ju a občas jej sama dávala návod. Bola ten typ, ktorý v kostole peniaze zo zvončeka vyberal namiesto toho, aby ich tam vkladal. Bola to výsostne nestabilná osoba, ktorá svojej dcére urobila z detstva peklo. Až o mnoho rokov neskôr speváčka opísala, ako ju mama celé detstvo fyzicky aj psychicky týrala. „Moja najranejšia spomienka je, ako mi hovorila, že som sa nemala narodiť. Nechcela ma – nechcela dievčatá, chcela, aby som bola chlapcom. Správala sa ku mne ako ku chlapcovi, ostrihala mi vlasy. Vždy, keď ma bila, čo bolo denne, prinútila ma vyzliecť sa a ležať nahá na zemi s rozpaženými rukami a nohami. Prinútila ma opakovať: Som nič. A bila ma metlou, kým som to nepovedala. Hovorila mi, že mi chce roztrhnúť maternicu a zničiť reprodukčné orgány. Chcela, aby som prestala byť ženou,“ rozbaľuje spomienky, z ktorých behá mráz po chrbte. Tých je, žiaľ, ešte oveľa viac.
Keď mala Sinéad päť rokov a rodina sa pripravovala na víkendovú návštevu známych, Marie si všimla, že dcére chýba na šatách jeden gombík. Sinéad spomína, ako ju mama zmlátila, zamkla do izby, v ktorej z lampy predtým vybrala žiarovku a nechala ju takto v úplnej tme, bez jedla, vody a prístupu do kúpeľne celý víkend. Inokedy, keď už jej rodičia nebývali spolu, sa Sinéad jedného dňa rozplakala, lebo jej chýbal otec. Marie ju vtedy prinútila žiť v kôlni, ktorú otec pred odchodom postavil v záhrade. „Moja mama bola ten typ, ktorý mal potešenie a úsmev na tvári z toho, že vám ubližuje… Bývali sme so súrodencami vystrašení. Posledný deň školy pred letom býval najnešťastnejším dňom nášho života. Každé iné dieťa v škole sa tešilo na prázdniny, my so sestrou sme schovávali hokejky a tenisové rakety, ktorými nás mlátila, a hrozili sme sa toho, ako s ňou zostaneme celé leto.“ Najhoršie na tom bola absolútna nepredvídateľnosť matkinho správania, dôvod na bitku si zakaždým spoľahlivo našla, či už to bolo nakrivo posadené tienidlo na lampe po utretí prachu alebo iná, absolútne nepochopiteľná vec. „Vymýšľala si dôvody, aby vás zbila. Jediná vec, ktorou by ste si mohli byť istí každý deň, bola, že z vás vymláti dušu. Môjmu mladšiemu bratovi stačilo počuť jej blížiace sa kroky, aby sa pomočil.“ Matka piatich súrodencov, z ktorých Sinéad bola prostredná, nosila to isté oblečenie bez toho, aby ho oprala, často nevychádzala z domu a niekedy ani len z postele a pravidelne brala drogy. „Po čase človek uverí, že je ničím,“ hovorí speváčka, ktorá sa často zamýšľala nad tým, či jej mama bola len sadistkou, alebo ju posadol diabol.
Za pochvalu aj na hranu zákona
Zo spomienok Sinéad nie je celkom isté, kde presne sa v týchto temných časoch nachádzal jej otec a či o tom všetkom vedel. Ten sa v jej živote opäť ocitol až po škaredom incidente, keď jej matku na tri mesiace hospitalizovali. Stalo sa to po tom, ako Sinéadin brat Joe utiekol z domu. Matke povedal, že sa už nikdy nevráti. Tá sa mu vyhrážala, že ak to urobí, posadí Sinéad na sedadlo spolujazdca a spôsobí nehodu. Joe jej neveril a odišiel, na čo matka urobila presne to, čím sa vyhrážala – vrazila s dcérou na prednom sedadle do protiidúceho auta. Našťastie sa ani jednej z nich nič nestalo. Po návrate domov Sinéad zavolala matkinmu doktorovi, ktorý jej povedal, že pre ich vlastné dobro matku zoberie do nemocnice. V tom čase sa už Sinéadino správanie začalo vymykať kontrole – s neustálym kradnutím a útekmi zo školy si nik nevedel poradiť. „Kradla som všetko, čo nebolo prilepené či priklincované. Ani vlastne neviem, prečo,“ spomína. V jej spomienkach sa však dá ľahko dopátrať, že kradnutie bolo asi to jediné, za čo ju matka kedy chválila. Raz si robila kurz prvej pomoci, keď ju požiadali obísť domy a vyzbierať peniaze pre charitatívnu organizáciu do zalepenej plechovky. Dobrovoľník, ktorý nazbieral najviac peňazí, mal dostať odmenu. Sinéad poctivo obiehala všetky domy a zdalo sa jej, že by mohla vyhrať. Keď však mama zbadala plechovku, nožom ju rozrezala, vybrala všetky bankovky a Sinéad nechala len najmenšie drobné. „Bola som zhrozená. No nechala som to tak, keď som videla, aká je zo mňa šťastná.“ Z tejto aktivity si neskôr Marie urobila malý biznis – s dcérou sa zúčastňovali rôznych zbierok ako dobrovoľníčky a peniaze mizli v jej vrecku. Raz, keď sa na to prišlo, Marie pred policajtom zvalila všetku vinu na dcéru a povedala, aká je z nej sklamaná a že dostane „zaracha“. Marie však nevedela, že policajt už predtým vypočul aj Sinéad a vie, kde leží pravda. Z toho, ako ju matka zapredala, sa jej zdvíhal žalúdok.
Na šikmej ploche
Krátko na to už definitívne odišla aj so súrodencami bývať k otcovi. No ani to príliš nepomohlo. Cestu k nemu po rokoch, kedy s ním nežila v jednej domácnosti, si nehľadala úplne ľahko. Navyše si musela zvyknúť na nevlastnú mamu a ďalších súrodencov. Prvé týždne v novom dome boli nesmierne chaotické, a to aj napriek tomu, že novú otcovu partnerku Violu opakovane nazývala „hotovým anjelom“. Mala však pocit, že v tom dome žili tri rodiny – miešali sa tam totiž deti z Violinho prvého manželstva, spoločné deti, ktoré mala s otcom a Sinéad a jej súrodenci. Najhoršie však bolo, že cesta, po ktorej Sinéad kráčala tak dlho, bola už príliš šikmá. Len za jeden školský rok ju stihli pre zlé správanie a kradnutie vyhodiť z troch škôl. Keď otec s Violou už vyskúšali všetko, čo sa dalo po dobrom, vzdali sa a poslali ju do polepšovne An Grianán. Čo sa týkalo matky, Sinéad v jednom z rozhovorov uviedla, že ich vzťah sa zlepšil, keď mala asi 14 rokov. Jedna vec ju však priviedla do zúrivosti. „Jedného dňa som sa jej spýtala, prečo nám robila to, čo nám robila. A ona povedala: ‚Nikdy som vám nič neurobila, o čom to hovoríš?‘ Bola som na ňu taká nahnevaná. Neprehovorila som s ňou asi deväť mesiacov. Ďalšia vec, ktorú si pamätám, je, že zomrela.“ Sinéad mala 18 rokov, keď matka zomrela po ťažkej autonehode. Jej smrť, napriek všetkému, niesla veľmi ťažko.
Spievanie v polepšovni
Polepšovňa nebola práve najpríjemnejším miestom na život, no práve tam sa jej život začal meniť k lepšiemu. „Sestra Margaret bola pre mňa ako matka. V Dubline bol obchod s punkrockovým oblečením No Romance. Zobrala ma tam a kúpila mi červenú parku a veľa punkového oblečenia, moju prvú gitaru a knihu akordov k piesňam Boba Dylana,“ spomína Sinéad vo svojich pamätiach Rememberings. Zohnala jej aj učiteľku hry na gitaru Jeanette, čo mladú rebelku neskôr priviedlo ku spolupráci s írskou kapelou In Tua Nua. Sinéad totiž spievala na Jeanettinej svadbe, kde si ju všimol jej brat – bubeník kapely, ktorá práve hľadala speváčku. Požiadal Sinéad, či pre nich nezloží pár textov, čo s nadšením urobila. Jej skladbu Take My Hand nahrali aj na pripravovaný album, no do kapely nakoniec vzali inú speváčku. „Znela som ako dievča, ona znela ako žena,“ uzavrela s pochopením. Cez letné prázdniny si dala inzerát do miestneho hudobného magazínu v štýle „speváčka hľadá kapelu“. Chodila z garáže do garáže na konkurzy, až kým nezakotvila v kapele Ton Ton. To už študovala na internátnej škole vo Waterforde, z ktorej ako šestnásťročná utiekla a začala žiť v podnájme. Jej otec nakoniec súhlasil, aby tam zostala, pod podmienkou, že si odstráni piercing z nosa a začne pracovať. Zaplatil za ňu nájomné, ale žiadne iné účty, čím ju prinútil nájsť si prácu. Hoci bola príliš mladá na koncertovanie, vystupovala v Dubline a jeho okolí a nakoniec upútala pozornosť londýnskeho vydavateľstva Ensign. Krátko na to, ako s nimi podpísala zmluvu, sa presťahovala do Londýna. „Najlepší deň môjho života bol ten, keď som prvýkrát odišla z Írska a potom každý ďalší, kedy som z neho odišla,“ píše vo svojich memoároch. Písal sa rok 1985, pár týždňov po matkinej smrti a začala pracovať na piesňach pre prvý album. „Som osamelá, ale píšem skladby na svoj prvý album, a to je osamelá aktivita. Piesne sú duchovia.“ Vkladala do nich veľkú hĺbku, písala emocionálne komplikované texty, ktoré upozorňovali na sociálne problémy a niekedy odkazovali na jej detstvo.
Mimozemšťan
Vznik debutového albumu The Lion and the Cobra sa však nezaobišiel bez komplikácií. Manažér mal pocit, že za mladé dievča môže rozhodovať, veľmi sa však mýlil. Keď na ňu vo vydavateľstve tlačili, aby si nechala narásť dlhšie vlasy a obliekala sa do krátkych sukní, zareagovala po svojom – napochodovala do kaderníctva a nechala si hlavu vyholiť úplne dohladka. „Vyzerala som ako mimozemšťan,“ píše vo svojej knihe, kde zároveň vysvetľuje, že šlo o akýsi únik pred tým, aby vyzerala ako žena či aby bola príťažlivá. V tom čase zistila, že je tehotná. A hoci dieťa vôbec neplánovala (opakovane tvrdí, že k počatiu prišlo preto, že uverila kamarátkinej rade, že uprostred cyklu nemôže otehotnieť) a uvedomovala si, že to nie je najideálnejší čas, na dieťa sa tešila. Hudobné vydavateľstvo jej nadšenie nezdieľalo. Vedenie Ensign za ňou dokonca uprostred nahrávania albumu poslalo lekára, aby ju prehovoril k potratu. A ona opäť zareagovala po svojom – tri týždne pred vydaním albumu 20-ročná speváčka porodila svoje prvé dieťa, chlapca Jakea. Potom sa vydala na turné. Hudba, ktorú priniesla, bola svojská a žiadaná. V rádiách sa v tom čase nehralo nič podobné. Sinéad odmietala pop, nepatrila k mainstreamu, ale nebola ani dostatočne alternatívna. Jedna z jej piesní začínala galským prednesom žalmu speváčky Enyi, na inej rapoval Mc Lyte a ďalšia zasa odkazovala na jej mŕtvu matku. Vydavateľstvo očakávalo, že z albumu sa predá možno 25.000 kusov, no z debutu The Lion and the Cobra sa nakoniec predalo dva milióny päťstotisíc kusov a speváčke v roku 1989 album vyniesol nomináciu na cenu Grammy za najlepší ženský rockový hudobný výkon. Odovzdávanie cien sa nezaobišlo bez malého škandálu. Keďže Grammy sa rozhodlo nevysielať ocenenie za najlepší rapový výkon, Sinéad si na podporu raperov, ktorí bojkotovali ceremoniál, vyholila na bok hlavy logo skupiny Public Enemy.
Nechcem, čo nemám
Bledá tvár cez celú obrazovku, vlasy také krátke, až ich takmer nevidno a krásne veľké oči oceľovej farby, z ktorých po pár tónoch začnú prirodzene stekať slzy. Pieseň Nothing Compares 2 U s minimalistickým videoklipom sa stala okamžitým hitom, vďaka ktorému sa Sinéadin druhý album I Do Not Want What I Haven’t Got (1990) dostal na vrchol rebríčkov vo viacerých krajinách a jeho predaj sa odhaduje na sedem miliónov kusov. Turné, ktoré s albumom absolvovala, Sinéad opisuje ako najlepšie v jej živote, a to napriek tomu, že ešte stále mala trému na pódiu. „Nerozumela som, prečo by sa niekomu páčili moje skladby alebo prečo mi ľudia tlieskali… Nominácia na Grammy za prvý album v roku 1987 mi zmenila kariéru. Moja ďalšia nominácia za druhý album mi priniesla neskutočnú satisfakciu na úplne inej úrovni.“ Dôvod bol, že vydavateľstvo malo pochybnosti s vydaním, povedali jej, že album „je príliš osobný“, že je to „ako čítať niekoho denník“. Sinéad však mala v zmluve zakomponovanú klauzulu o kreatívnej kontrole, a tak album šiel von. A získal Grammy!
Sinéad seba považovala za protestnú punkovú speváčku, a tak keď sa dostala na vrchol popovej hitparády, ocitla sa v pasci. „Médiá si zo mňa robili blázna, pretože som sa nesprávala tak, ako by sa mala správať popová hviezda. Zdá sa mi, že byť popovou hviezdou je takmer ako byť v nejakom väzení. Musíte byť dobré dievča.“ A to ona nikdy nebola. Hoci ju za druhý album nominovali na štyri ceny Grammy, odmietla ich udeľovanie s tvrdením, že sa príliš zameriavajú na komerčný úspech a nie na umelecké zásluhy. „Odmietla som všetky ocenenia, ktoré som dostala za svoj druhý album. Pretože som vedela, podľa toho, ako so mnou hudobný priemysel a médiá zaobchádzali, že som ich nedostala za to, čo som znamenala, ale len za to, že som zamávala číslami, predala albumy. Komerčný úspech stál nad umeleckou hodnotou. Zarobila som veľa peňazí pre veľa mužov, ktorých absolútne nezaujímalo, čo tie piesne znamenali.“
Incident s pápežom
Keď ju pozvali, aby vystúpila v americkom programe Saturday Night Live, urobila krok, ktorý navždy zmenil jej raketovým tempom naštartovanú kariéru. Na záver vystúpenia roztrhala fotografiu pápeža Jána Pavla II. Nechcela prázdno provokovať, v tom čase sa v jej rodnom Írsku už zápalisto hovorilo o spoluúčasti katolíckej cirkvi na zneužívaní detí, na ktoré chcela upozorniť. Táto diskusia však ešte nedorazila na americký kontinent a jej gesto sa stretlo s grandióznym odsúdením, za ktorým stáli nielen konzervatívne skupiny, ale aj Liga proti hanobeniu a mnohé hviezdy vrátane Madonny či herca a komika Joa Pesciho, ktorý jej verejne pohrozil, že ju prefacká. „Neľutujem, čo som urobila. Bolo to skvelé. Ale bolo to veľmi traumatizujúce. Odštartovalo to obdobie, kedy so mnou zaobchádzali ako so šialenou mrchou.“ O dva týždne neskôr speváčku publikum vypískalo na koncerte na počesť Boba Dylana. Organizácia National Ethnic Coalition of Organizations si prenajala parný valec, aby pred sídlom speváčkinej nahrávacej spoločnosti rozdrvil stovky jej albumov. Noviny Washington Times ju nazvali „tvárou čistej nenávisti“ a Frank Sinatra „hlupaňou“. Hoci čas ukázal, že mala pravdu, keď hovorila o sexuálnom zneužívaní detí a jeho krytí katolíckou cirkvou, začiatkom 90. rokov ju mnohí vnímali len ako excentričku, ktorá tlačí na pílu. Mala však na to veľmi dobrý dôvod – veď sama ako dieťa sa stala obeťou týrania a akékoľvek násilie či zneužívanie maloletých sa jej silno dotýkalo. „Vždy som chcela zničiť fotku pápeža, ktorú vlastnila moja matka. Bola pre mňa symbolom klamstiev, klamárov a týrania. Typy ľudí, ktorí si takéto veci opatrovali, boli diabli ako moja mama. Nevedela som, kedy a kde tú fotku zničím, ale vedela som, že to raz urobím. A s touto myšlienkou som ju nosila so sebou všade, kde som žila. Lebo nikoho nikdy nezaujímali deti v Írsku.“ Prehnané odsúdenie speváčky však nebolo len o tom, či mala pravdu, alebo nie, ale aj o tom, aké provokácie od žien boli v hudbe akceptované. „Nie preto, že som bola slávna alebo niečo podobné, ale preto, že som bola ľudská bytosť, som mala právo zdvihnúť ruku a povedať, čo cítim.“ Napriek všetkému sa odmietala správať podľa očakávaní, aké škatuľkovali popové hviezdy. Od toho osudného dňa sa už žiadna jej skladba v USA nestala hitom. A tak sa skončila jedna etapa jej kariéry. „Bolí ma to oveľa menej, než tie znásilnenia bolia írske deti,“ dodala.
Preč zo svetla reflektorov
„Zneužívanie detí je krízou identity a sláva je krízou identity, takže som prešla z jednej krízy identity priamo do druhej.“ Keď sa navyše snažila upozorniť na dôležité témy, zväčša ju umlčali. Mnohých by to zložilo, ona však, keď opadol enormný záujem médií aj verejnosti, pocítila nával novej slobody. „Mohla som byť sama sebou. Robiť to, čo milujem. Buďte nedokonalí. Buďte dokonca naštvaní,“ píše v knihe. „Nie som popová hviezda. Som len utrápená duša, ktorá občas potrebuje kričať do mikrofónov.“ V polovici 90. rokov síce prestala nahrávať hity, ale hudbu robiť neprestala. Jej ďalšou nahrávkou bol album jazzových klasík Am I Not Your Girl? (1992) a neskôr pochmúrny album Universal Mother (1994), ktorý zahŕňal aj pieseň o írskom hladomore v 19. storočí a tiež pieseň o jej matke Fire on Babylon. „Zistila som, že urobila niečo môjmu bratovi, niečo, čo som predtým nevedela a naozaj ma to nahnevalo. Pravdou však je, že je pre mňa ťažké sa na ňu hnevať. To je obranná technika, vďaka ktorej som prežila. Presvedčila som seba samú, že nevedela, čo robí. Vytesnila som ten hnev, hoci by bolo vyzretejšie, keby som ho spracovala.“ Mimochodom, slzy, ktoré jej stekajú po tvári vo videoklipe Nothing Compares 2 U, vyvolali verše „All the flowers that you planted, mama, in the backyard, all died when you went away“ (Všetky kvety, ktoré si zasadila, mama, v zadnej záhrade, všetky odumreli, keď si odišla) a speváčka priznala, že pri nej vždy myslela na mamu. V roku 2000 jej vyšiel album Faith and Courage. „Bol to môj piaty pôvodný album a umelecký aj oživovací proces. Vznikal v ťažkých časoch. Vychovávala som Jakea a dcéru Roisin, zamotala sa do veľmi škaredého súboja o jej opatrovníctvo a pokúsila sa o samovraždu v deň mojich 33. narodenín,“ otvorene priznáva. Našťastie, neúspešne.
Zuzana Zimmermannová
foto Sita, EMI, Sony/BMG
Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2024)