Ich ohromujúca výrečnosť a myšlienky, ktoré tnú do živého, sú trefným príkladom, ako sa zo slova môže stať zbraň. Winston Churchill nemohol v čase hitlerovskej hrozby svojim spoluobčanom sľúbiť nič iné ako krv, drinu, slzy a pot, Martin Luther King v boji za práva černochov neprestával snívať svoj sen, John F. Kennedy v rozdelenom meste na dva nepriateľské svety hrdo predniesol: Som Berlínčan a sufražetka Emmeline Pankhurst postavila britský parlament pred jasnú voľbu: buď dá ženám slobodu, alebo im dá smrť…
Winston Churchill (1874 – 1965)
britský štátnik, politik a spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru
Jeho prejav, ktorý vošiel do dejín: „Krv, drina, pot a slzy.“ (Blood, toil, sweat and tears.) Churchill ho predniesol po svojom zvolení do kresla premiéra 13. mája 1940.
Čo jeho slovám predchádzalo
V tomto prípade by bolo výstižnejšie pýtať sa, čo jeho slová negovali. Predovšetkým politiku appeasementu, ktorú voči hitlerovskému Nemecku uplatňovala Veľká Británia. Podľa definície je appeasement pojem, ktorým sa v politológii označuje „politicko-vojenská stratégia ústupkov, zmierňovania a tolerancie aj za cenu nevýhodnej alebo poníženej situácie, s cieľom nevyprovokovať vojenský alebo politický konflikt“. Poučka ako šitá na mieru predvojnovým britským politickým elitám, ktoré voči nástrahám nacistického Nemecka zatvárali oči. Totiž po hrôzach prvej svetovej vojny si Británia i Francúzsko tak zúfalo priali udržať mier, že potichu prehliadali, ako Hitler tajne buduje námornú flotilu a vyzbrojuje armádu, nehovoriac o anšluse Rakúska a Mníchovskej dohode. Vtedy tak Británia, ako Francúzsko Hitlerovi doslova odklepli požiadavku, aby Československo odstúpilo Nemecku svoje pohraničné oblasti. Keď začala druhá svetová vojna, Nemci sa po obsadení Poľska v tzv. bleskovej vojne (Blitzkrieg) zmocnili Dánska, Nórska, Belgicka, Holandska a Hitler sa v predstave ovládnutia celej Európy už-už pripravoval na „najslávnejšie víťazstvo v dejinách“. No napriek týmto udalostiam vtedajší britský premiér Chamberlain a jeho kabinet ešte stále strkali hlavu do piesku. Winston Churchill však bil na poplach. „Britský buldog“, ako sa mu neskôr začalo hovoriť, totiž rozpoznal nacistickú hrozbu oveľa skôr ako iní európski lídri. Hitlera všímal od jeho príchodu k moci v roku 1934 a rozpoznal v ňom vodcu, ktorý sa kvôli svojím mocenským nárokom nezastaví pred ničím. A že koľko zmlúv o neútočení s Britániou podpíše, toľko ich poruší. Hitlerovi sa podľa Churchilla, jednoducho, nedalo veriť ani slovo.
Winston Churchill
Keď 10. mája 1940 zasadol do premiérskeho kresla, nebol už ani mladý, ani neskúsený. Mal 64 rokov a za sebou bohatú politickú kariéru. Ako syn z aristokratickej rodiny v mladosti vstúpil do armády, iba 22-ročný sa stal poslancom parlamentu a následne vystriedal viacero ministerských postov. V podstate by sa už mohol chystať na dôchodok a po mnohých chybách a prešľapoch, ktoré z neho urobili nie veľmi úspešného politika, by mu to nik ani nezazlieval. Ale vojna a hrozba fašizmu Churchilla znovu nakopli. Bol rozhodnutý sa zlu menom Hitler postaviť čelom. Francúzsko, najbližšieho spojenca Británie, už delilo od kapitulácie iba niekoľko týždňov. Churchill vedel, kto ďalší je na rade, inými slovami, že Spojenému kráľovstvu reálne hrozí invázia. Tri dni po tom, ako sa ujal premiérskeho úradu, teda 13. mája 1940, predniesol v Dolnej snemovni pamätnú reč. Z nej malo byť všetkým jasné, že pokiaľ bude on premiérom, Británia sa Nemecku nevzdá. Tento prejav vošiel do dejín ako Blood, toil, sweat and tears. A z jeho ústrednej vety „Nemám vám čo ponúknuť, len krv, drinu, pot a slzy“ sa stala populárna fráza, dodnes obmieňaná v tisíckach podobách. Jej skrátený tvar, Blood, Sweat & Tears, si dokonca požičala jedna americká skupina 70. rokov.
„Krv, drina, pot a slzy“
„Nemám vám čo ponúknuť, len krv, drinu, pot a slzy. Máme pred sebou ťažkú skúšku, najbolestivejšiu zo všetkých. Máme pred sebou mnoho, mnoho dlhých mesiacov boja a utrpenia. Pýtate sa, čo chceme robiť? Hovorím, budeme bojovať. Na mori, na zemi a vo vzduchu, so všetkou vôľou a so všetkou silou, ktorú nám vie Boh dať. Budeme viesť vojnu proti obludnej tyranii a nikdy sa nevzdáme temnote, žalostnému zločinu proti ľudskosti. To je náš plán. Pýtate sa, čo je náš cieľ? Mám len jednu odpoveď – víťazstvo. Zvíťaziť za každú cenu, zvíťaziť napriek všetkej hrôze, zvíťaziť, akákoľvek dlhá a ťažká cesta nás čaká. Pretože bez víťazstva neexistuje žiadna záchrana.“
Churchill bol obdivuhodný rečník a jeho prejavy sa všeobecne považovali za elektrizujúce (a to aj napriek faktu, že mal mierne šušlavý hlas). V prípade slávnej vety o krvi, drine, pote a slzách sa však novopečený premiér tak trochu hrdil cudzím perím. Prvá stopa jeho inšpirácie vedie k Giuseppovi Garibaldimu, zjednotiteľovi Talianska, ktorý v roku 1847 na zhromaždení v Ríme burcoval revolucionárov slovami: „Ponúkam vám hlad, smäd, nútené pochody, bitku a smrť.“ Ešte priamejšia linka však siaha k americkému prezidentovi Theodorovi Rooseveltovi, ktorý v príhovore k námorným kadetom predniesol túto identickú vetu: „I have nothing to offer but blood, toil, tears and sweat.“
Dôležité reálie: kedy, kde a prečo
Churchill bol nielen famózny rečník, ale vďaka tomuto daru dokázal doslova meniť a pretvárať realitu. Tak sa mu ďalším prejavom podarilo predefinovať ťažkú porážku britského vojska pri Dunkirku. Na plážach tohto severofrancúzskeho prímorského letoviska uviazli koncom mája 1940 v pasci desaťtisíce britských vojakov – ich jediná nádej na záchranu pred nacistickým masakrom viedla cez Atlantický oceán. Pláže boli po náletoch nemeckej Luftwaffe posiate mŕtvolami, vojaci dni a noci čakajúci na záchranu už ledva stáli na nohách, decimovaní pocitom potupnej porážky a beznádeje. Churchill bol iba dva týždne premiérom, keď sa rozhodol vydať rozkaz na ich evakuáciu. Bol to závod s časom. Britské námorníctvo nemalo k dispozícii dostatok lodí, ktoré by z Dunkirku odviezli vojakov späť domov. Premiér teda vyzval britských občanov, civilistov, rybárov, majiteľov turistických vyhliadkových lodí, dobrovoľníkov, aby nakopli svoje plavidlá a vyrazili zachrániť svojich krajanov v zbrani. Do operácie „Dynamo“ sa zapojilo okolo 400 civilných lodí a kto videl film Dunkirk od Christophera Nolana, tomu iste utkvela v pamäti scéna, keď veliaci dôstojník v podaní herca Kennetha Branagha zbadá na obzore stovky približujúcich sa plavidiel, z očí mu vypadne slza a povie: „Vidím domov!“ Nolan sa vyjadril, že film natočil preto, lebo Dunkirk je jeden z najväčších príbehov v britskej histórii, na ktorom vyrástli celé generácie britských detí, vrátane jeho samého.
Za osem dní sa z Dunkirku podarilo evakuovať približne 380.000 vojakov. Vrátili sa domov ako zbití psi, porazení, sklamaní. Churchill ich však podržal a médiá písali o „katastrofe, ktorá sa zmenila na triumf“. Ak by v Dunkirku väčšina britských vojakov zahynula alebo padla do nacistického zajatia, značne by to oslabilo šance Británie pokračovať vo vojne. Nemala by dosť skúsených vojakov. Takto ich máme doma a s ich pomocou vojnu vyhráme, prízvukoval Churchill. A história nás učí, že mal pravdu…
Budeme bojovať na plážach
„We shall fight on the beaches,“ druhý z vojnových prejavov, premiér predniesol 4. júna 1940, v čase, keď už-už kapitulovalo Francúzsko. Británia teda zostala voči triumfujúcemu Hitlerovi osamotená. Z denníka konzervatívneho poslanca Chipsa Channona sa dozvedáme, že premiér bol v parlamente „výrečný a oratórny a používal nádhernú angličtinu“ a že svojimi slovami dokonca rozplakal i niekoľko labouristických (!) poslancov. Časť prejavu večer vysielalo Rádio BBC a podľa dobových svedectiev bol taký pôsobivý, že ľuďom sa ježili všetky chlpy na tele: „Budeme pokračovať až do konca, budeme bojovať vo Francúzsku, budeme bojovať na moriach a oceánoch, budeme bojovať so vzrastajúcou smelosťou a silou, budeme brániť náš ostrov za akúkoľvek cenu, budeme bojovať na plážach, budeme bojovať na miestach vylodenia, budeme bojovať na pláňach i v uliciach, budeme bojovať v kopcoch, nikdy sa nevzdáme…“
John Fitzgerald Kennedy (1917 – 1963)
- prezident USA, v prezidentskom úrade pobudol sotva tri roky, a predsa sa stal legendou
Jeho prejav, ktorý vošiel do dejín: „Ich bin ein Berliner.“ (Som Berlínčan.) JFK ho predniesol v Západnom Berlíne 26. júna 1963.
Čo jeho slovám predchádzalo
Po druhej svetovej vojne si víťazní Spojenci rozdelili porazené Nemecko na štyri okupačné zóny: sovietsku, americkú, britskú a francúzsku. To isté delenie postihlo aj mesto Berlín, ktoré sa geograficky nachádzalo v sovietskom sektore. Spočiatku sa medzi jednotlivými zónami dalo (hoci s potrebnými povoleniami) prechádzať, avšak keď v roku 1949 vznikli dve nemecké republiky, hranice medzi nimi sa nepriedušne zatvorili. Jedine Berlín, aj keď rozdelený, bol ešte priepustný: a tak státisíce východných Nemcov (a tiež ďalších emigrantov z tzv. Ostblocku) utekalo na západ. Ich odliv bol taký masívny, že NDR hrozil kolaps, odchádzali nielen príslušníci inteligencie, vzdelanci a intelektuáli, ale aj obyčajní pracujúci, ktorých ruky chýbali východonemeckej ekonomike. Zdroje hovoria, že do roku 1961 emigrovalo z východného Nemecka na západ 3,5 milióna ľudí.
A potom prišlo ráno 13. augusta 1961. Mal to byť deň ako každý iný, keby Berlínčanov, hlavne tých, ktorí bývali v blízkosti námestia Postdamer Platz, nezobudilo škrípanie bŕzd vojenských vozidiel a buchot pneumatických kladív, ktoré rozbíjali dlažobné kocky. Masívny Berlínsky múr, ako ho poznáme z nedávnej minulosti, tvoril najskôr ostnatý drôt, samotný betónový val s dĺžkou 167,8 km vznikal postupne v niekoľkých fázach a budoval sa, či presnejšie „vylepšoval“ až do roku 1980.
Hneď od začiatku táto bariéra z ostnatého drôtu viedla stredom ulíc a doslova ich trhala na dvoje. Takže keď ste bývali povedzme na Bernauer Strasse a vaši rodičia či deti v ulici naproti, vaše šance na stretnutie klesli na nulu. Koľko nešťastia a osobných tragédií priniesol múr obyčajným Berlínčanom! Z prvých dní jeho stavby sa napríklad zachovala fotka mladej ženy, ktorá sa cez zátarasu snaží porozprávať so svojou matkou. Alebo fotografia muža, ktorý z opačnej strany svojho bytu (jeho okná viedli do západného Berlína) vyhadzuje hasičom zo štvrtého poschodia svojho malého syna a sám sa chystá na skok. Mnohým ľuďom sa v takto orientovaných bytoch ešte podarilo zlaniť na druhú stranu, často na šnúrach z posteľnej bielizne. Podobné „skoky za slobodou“ sa však dalo robiť len do istého času, kým budovy stojace na hranici dvoch svetov nezrovnali so zemou, tú zamínovali, a tak vznikla zóna smrti. Múr vo dne v noci strážili guľometčíci, ostnatý drôt bol nabitý elektrinou, pozdĺž hranice vyrástli strieľne a strážne veže a stovky vojakov s cvičenými psami sa dennodenne striedali v službe. Východonemecká vláda sa sprvu snažila občanom „nakukať“, že tento „antifašistický múr“ vznikol preto, aby sa do ich krajiny neinfiltrovali nebezpeční špióni zo západného Nemecka. A tiež, aby západní Berlínčania nepodnikali shoppingové nájazdy na štátom dotovaný tovar vo východnom Berlíne, lebo tak ožobračujú jeho vlastných obyvateľov! Berlínsky múr sa stal najmarkantnejším symbolom studenej vojny. Sovieti a západní spojenci síce spoločne vyhrali druhú svetovú vojnu, na Jalte ešte Churchill, Roosevelt a Stalin sedeli vedľa seba ako na priateľskom futbalovom západe, ale ich vzťahy neskôr ochladli až na bod mrazu. Delenie na východ a západ nebolo nikde markantnejšie než v Berlíne.
John Fitzgerald Kennedy
Tento charizmatický štramák a donchuan lámal srdcia mnohým kráskam, až sa napokon oženil s pôvabnou Jacqueline Bouvier. Keď si Jack zobral Jackie, stal sa z nich pár snov. Navonok tak naozaj pôsobili, lebo obom veľmi záležalo na imidži šťastnej rodinky ako vystrihnutej zo žurnálu, do ktorej sa zamilovali milióny Američanov. John F. Kennedy pochádzal z bohatej rodiny úspešného bankára, jeho otec pôsobil aj ako veľvyslanec vo Veľkej Británii. Chlapec dostal to najlepšie vzdelanie, už na Harvarde oslnil svojou záverečnou prácou „Prečo Anglicko spalo“, o politike appeasementu. Zo senátorského kresla presadol do toho prezidentského v júni 1961 a vo veku 43 rokov sa stal najmladším prezidentom v histórii USA. Do úradu však nastúpil v ťažkých časoch, ale počínal si obratne a prezieravo, hlavne mladým Američanom jeho politika vliala do žíl nádej a optimizmus. Za jeho pôsobenia v Amerike odštartoval silný hospodársky rast, na druhej strane sa však schyľovalo k vojne vo Vietname, eskalovala kubánska kríza a silneli černošské nepokoje. Kennedy bojoval proti rasizmu a naštartoval aj mnohé občianske reformy a sociálne programy, ktoré sa však podarilo zrealizovať až po jeho tragickej smrti.
Dôležité reálie: kedy, kde a prečo
Berlínsku zastávku si prezident urobil v rámci svojho európskeho turné. Trasu k radnici Schöneberg, pred ktorou mal predniesť prejav, lemovali tisíce Berlínčanov, ktorí mu mávali na slávu. A z takéhoto prijatia bol nadšený. Možno aj preto vo svojej reči napokon viac improvizoval a bol útočnejší a provokatívnejší, ako mal v úmysle. Jeho protivník Nikita Chruščov, s ktorým si rok predtým na summite vo Viedni potriasal ruky, vraj s nevôľou poznamenal, že to vyzerá, akoby sa v Kennedym bili dvaja rôzni prezidenti. Pôvodne sa myslelo, že prezident v nemčine prednesie celé pasáže, ale veľmi mu to nešlo, a tak, aby nevyznel trápne, od toho upustil. Až na jednu krátku vetu, ktorá vošla do dejín. Niektoré myšlienky v prejave „Ich bin ein Berliner“ prebral z reči, ktorú predniesol rok predtým v New Orleanse. Tam tiež použil Cicerovu slávnu frázu „Civis Romanus sum“, keď vyhlásil: „Pred dvetisíc rokmi bola najpyšnejšia veta, akú mohol človek povedať: ‚Som občanom Ríma.‘ Dnes verím, že v roku 1962 je tou najpyšnejšou vetou ‚Som občanom Spojených štátov.‘ A nestačí to len povedať, musíme to žiť.“ Kennedy rád americkej mládeži zdôrazňoval potrebu osobnej angažovanosti pre veci verejné. Hovoril: „Nepýtajte sa, čo môže vaša vlasť urobiť pre vás, ale čo vy môžete urobiť pre ňu“.
O úmysle postaviť Berlínsky múr prezident vedel prinajmenšom rok vopred. S Chruščovom o tom hovoril ešte začiatkom júna 1962. Aby však neeskalovalo napätie či dokonca vojenská hrozba medzi východom a západom, Kennedy sa vtedy na adresu múra vyjadril: „Nie je to veľmi pekné riešenie, ale tisíckrát lepšie ako vojna.“
„Som Berlínčan“
„Na svete je veľa ľudí, ktorí nerozumejú, alebo vravia, že nerozumejú, v čom spočíva hlavný rozpor medzi svetom slobody a svetom komunistickým. Nech sa prídu pozrieť do Berlína. Sú aj takí, ktorí vravia, že komunizmus je budúcnosť ľudstva. Nech sa prídu pozrieť do Berlína. Sú zasa ďalší v Európe, aj inde, ktorí vravia, že môžeme s komunistami fungovať. Nech sa prídu pozrieť do Berlína. Ale je aj zopár takých, ktorí pripúšťajú, že komunizmus je diabolský systém, ale to nám umožňuje dosahovať ekonomický progres. Nech sa prídu pozrieť do Berlína.“ A potom zaznela oná pamätná pasáž: „Pred 2000 rokmi bola najpyšnejšia veta, ktorú mohol človek povedať, táto: Civis Romanus sum – Som občanom Ríma. Dnes je najhrdšou vetou, ktorú môže niekto v slobodnom svete vysloviť: Ich bin ein Berliner – Som Berlínčan.“
Kennedy tieto slová adresoval ako posolstvo mieru nielen Sovietskemu zväzu, ale aj celej rozdelenej Európe. A tiež ako víziu, že komunizmus nie je večný a že raz príde deň, kedy bude opäť jestvovať len jeden Berlín a každý jeho obyvateľ bude „iba“ Berlínčanom bez ohľadu na to, v ktorej časti mesta žije. Na tento slávny prejav nadviazal o štvrťstoročie neskôr americký prezident Ronald Reagan, keď počas svojho prejavu pri Brandenburskej bráne v júni 1987 vyzval ruského prezidenta Michaila Gorbačova, aby dal zbúrať múr – ako gesto slobody pre celý východný blok. Reagan vtedy povedal: „Existuje jeden krok, ktorý môžu Sovieti urobiť, ktorý by bol neomylný a dramaticky by posunul vpred slobodu a mier. Generálny tajomník Gorbačov, ak sa usilujete o mier, ak sa usilujete o prosperitu pre Sovietsky zväz a východnú Európu, ak sa usilujete o liberalizáciu – príďte sem k tejto bráne!… Pán Gorbačov, otvorte túto bránu! Pán Gorbačov, zbúrajte tento múr!“
Som šiška!
Dodnes je neurčitý nemecký člen „ein“ pred slovom „Berliner“ v Kennedyho prejave zdrojom vtipov, legiend, ale i jazykovedných sporov. Totiž Berliner Pfannkuchen, skrátene Berliner, označuje v nemčine šišku. Áno, tú do zlata vysmaženú dobrotu, hojne pocukrovanú s marhuľovou náplňou. Podľa časti jazykovedcov pri vete „Ich bin ein Berliner“ Kennedy nemal použiť neurčitý člen, tak by to malo byť gramaticky správne, keďže išlo o označenie človeka, nie veci. S neurčitým členom „ein“, Kennedy povedal doslova: Som šiška. Známy je však aj opačný výklad, podľa ktorého „Ich bin Berliner“ znamená iba konštatovanie: Som obyvateľom Berlína. S pridaným členom sa pridáva aj na význame tohto konštatovania: Som hrdý Berlínčan s veľkým B. Tak či onak, na tvári miesta v ten príjemný júnový deň všetci pochopili, ako to prezident myslí a Kennedy zožal nadšené ovácie niekoľko desaťtisícového davu.
Martin Luther King (1929 – 1968)
líder afroamerického hnutia za občianske práva
Jeho prejav, ktorý vošiel do dejín: „I have a dream.“ (Mám taký sen.) Luther ho predniesol na protestnom pochode vo Washingtone 28. augusta 1963.
Čo jeho slovám predchádzalo
Rasová segregácia. Diskriminácia černošského obyvateľstva Ameriky. A to aj napriek faktu, že otroctvo bolo v USA zrušené pred sto rokmi, černosi stále predstavovali suterén spoločnosti, zaobchádzalo sa s nimi ako s druhoradými občanmi – ak sa vôbec dalo hovoriť o občanoch, lebo mnohé občianske práva im boli upierané. Rasové predsudky mali bieli Američania tak zažraté pod kožou, že ich brali ako hotovú vec. Videli ste film Zelená kniha? V ňom sa talentovaný čierny umelec Don Shirley vydá na koncertné turné po americkom juhu. Aj keď mu bieli za jeho klavírne majstrovstvo dobre platia a on si môže dovoliť vlastniť luxusné auto, predsa sa stane, že mu biely pumpár odmietne načapovať benzín. Mohol by si dovoliť aj luxusnú hotelovú izbu, napriek tomu musí prespávať v nevábnych moteloch pre „negrov“, ktoré hľadá v Zelenej knihe. To isté sa deje vo filme Skryté čísla o partičke afroamerických matematičiek, ktorých výpočty pre NASA zohrali rozhodujúcu úlohu pri vyslaní amerického kozmonauta Johna Glenna na obežnú dráhu. Keď však Katherine G. Johnson potrebuje ísť na záchod, musí prebehnúť kilometre, kým sa dostane na jediné toalety pre čiernych v areáli NASA. Dodajme, že oba filmy boli nakrútené podľa skutočných udalostí – pre čiernych platilo ešte aj v polovici minulého storočia množstvo obmedzení: nesmeli si sadnúť na lavičky v parku, ktoré slúžili bielym, mali zakázaný vstup do reštaurácií, v kine mali vyhradené najhoršie miesta vzadu, nehovoriac o nemožnosti talentovaných černošských detí študovať na prestížnych školách s bielymi. Jednoducho, pokiaľ ste mali čiernu pleť, vaša budúcnosť sa črtala v rovnakých čiernych farbách… To, samozrejme, viedlo k nepokojom. Čierni sa búrili, často aj formou individuálnej občianskej neposlušnosti. Dialo sa to po celej krajine, udialo sa to aj v meste Montgomery v južanskom štáte Alabama. 4. decembra 1955 tam 52-ročná krajčírka Rosa Parks odmietla v autobuse uvoľniť miesto bielemu mužovi, za čo ju zatkli a posadili do väzenia. Rosin čin však odštartoval odvetnú akciu, ktorá vošla do dejín ako Montgomery Bus Boycott. Počas tohto štrajku čierni obyvatelia mesta, tvoriaci asi 70 % všetkých pasažierov, prestali jazdiť autobusmi. Na čelo bojkotu sa postavil mladý, iba 26-ročný pastor z miestneho kostola – Martin Luther King. Montgomerský bojkot trval 382 dní a pre Afroameričanov skončil víťazstvom. Najvyšší súd Spojených štátov vyhlásil rasovú segregáciu vo verejnej doprave za nezákonnú.
Martin Luther King jr.
Jeho otec aj otec jeho otca boli kazateľmi. A jeho otec i dedo bojovali za občianske práva černochov. Mladý Luther King vyštudoval teológiu a nastúpil ako pastor do baptistického kostola v Montgomery. Mal charizmu, „najkrajšie oči“ a vedel strhnúť davy. Jeho hrdinom bol Mahátmá Gándhí, po vzore ktorého presadzoval pokojný, nenásilný boj v duchu kresťanskej lásky. Jeho ťažisko spočívalo v pochodoch a manifestáciách – nenásilných, zato vytrvalých. On sám i jeho rodina však zakúšali rôzne podoby násilia: už v roku 1956 ktosi nastražil do ich domu bombu, O dva roky neskôr naň zaútočila žena s nožom a bodla ho do hrude. Martin Luther King sa stal nielen vodcom afroamerického hnutia za občianske práva, ale aj jeho mocným symbolom. Bol asi dvadsaťkrát zatknutý a žil v neustálom ohrození života. Sám si to dobre uvedomoval. Po Kennedyho vražde vraj svojej žene Corette povedal: „Uvidíš, že mne sa stane to isté.“ Jeho tušenia sa naplnilo: smrtiaca guľka si ho našla 4. apríla 1968 v Memphise, kam prišiel podporiť štrajk černošských zamestnancov.
Dôležité reálie: kde, kedy a prečo
Bol to obrovský pochod. Dostal názov Pochod na Washington za prácu a slobodu. Do hlavného mesta USA v ten deň 28. augusta 1963 prišlo viac ako 2.000 autobusov plných demonštrantov, bolo vyslaných 21 špeciálnych vlakov a pristálo 10 lietadiel. Na priestranstve National Mall sa zhromaždilo asi 300.000 ľudí. Bolo treba za každú cenu udržať pokoj, ako varoval organizátorov Kennedy – ak by sa veci zvrhli v krvavé nepokoje, prezidentovi by to značne skomplikovalo presadzovanie pripravovaných zákonov proti rasizmu. Aj preto Washington v ten deň vyzeral ako vo vojnovej zóne. Na tvári miesta hliadkovali desiatky agentov FBI, nemocnice sa pripravovali na nápor ranených a väznice na množstvo zadržaných, v pohotovosti bolo 15.000 vojakov. Žiadne krvavé bitky sa, našťastie, nekonali a tak najvážnejším incidentom dňa bolo, keď veliteľ bezpečnostných zložiek vydal nariadenie, aby sa nik z pohotovostných jednotiek nedotkol večere, keďže mäso podávaných kurčiat je vraj pokazené…
Martin Luther King vystúpil ako posledný rečník toho dňa. Začal konštatovaním, že z čiernych Američanov, ktorých zväzujú okovy diskriminácie, sa stali vyhnanci v ich vlastnej krajine. Jeho reč trvala 16 minút a na slávnu pasáž „I have a dream“ prišlo až ku koncu, keď na Luthera Kinga spontánne zakričala z davu gospelová speváčka Mahalie Jackson: „Povedz im o svojom sne, Martin.“ Kto Kinga už počul rozprávať predtým, vedel, ako rád sa uchyľuje k opisovaniu svojich snov o rasovej rovnosti. Vetu „Mám sen“ používal tak často, že podľa jeho spolupracovníkov už nezaberala. Vo Washingtone však opäť zabrala – po Mahalinej výzve odložil papiere s vopred napísaným prejavom a začal improvizovať…
„Mám taký sen“
„Mám taký sen, že jedného dňa na červených vrchoch Georgie synovia bývalých otrokov a synovia bývalých vlastníkov otrokov budú schopní si spolu zasadnúť za stôl bratstva… Mám taký sen, že jedného dňa i štát Mississippi, štát sužovaný horúcim žiarom nespravodlivosti a útlaku, bude premenený na oázu slobody a spravodlivosti… Mám taký sen, že moje štyri deti budú jedného dňa žiť v národe, kde nebudú posudzované podľa farby ich pleti, ale podľa vlastností ich charakteru… Mám taký sen, že jedného dňa budú údolia vyvýšené a každý kopec a hora zrovnané, hrboľaté miesta budú vyhladené a pokrivené miesta narovnané. A zjaví sa Hospodinova sláva a všetko tvorstvo spoločne zazrie, že prehovorili Hospodinove ústa. To je naša nádej a naša viera, s ktorou sa vydám späť na Juh. S vierou, že budeme schopní vytesať z hory beznádeje kameň nádeje. S vierou, že budeme schopní pretvoriť drnčiace disharmonické akordy nášho národa v krásnu symfóniu bratstva… Až sa toto všetko stane, až všetci dovolíme slobode zaznieť z každej dediny, z každého štátu a každého mesta, budeme môcť urýchliť príchod toho dňa, keď všetky Božie deti, černosi, belosi, židia a pohania, protestanti a katolíci, sa budú môcť držať za ruky a spievať slová starého černošského spirituálu: Konečne slobodní! Konečne slobodní!“
Nobelova cena mieru
V roku 1964 34-ročný Martin Luther King získal Nobelovu cenu mieru. Stal sa tak najmladším nositeľom tejto ceny v jej histórii a iba tretím černochom a druhým čiernym Američanom. Pred ním nobelovku ako úplne prvý černoch získal americký politológ a diplomat Ralphi Bunche (v roku 1950), jeden zo zakladateľov OSN, ktorý pôsobil ako mediátor v arabsko-izraelskom konflikte. Druhým nositeľom ceny (v roku 1960) bol Albert Lutuli, juhoafrický učiteľ, politik a bojovník proti apartheidu, prezident Afrického národného kongresu. Ten sa zároveň stal aj prvým Afričanom ovenčeným touto prestížnou cenou.
Emmeline Pankhurst (1858 – 1928)
vedúca osobnosť hnutia britských sufražetiek
Jej prejav, ktorý vošiel do dejín: „Sloboda, alebo smrť.“ (Freedom or Death.) Emmeline ho predniesla v Hartforde, v štáte Connecticut 13. novembra 1913.
Čo jej slovám predchádzalo
Napríklad aj výrok člena britského parlamentu, ktorý spisovateľku Mary Wollstonecraft, keď v roku 1792 napísala svoju Obhajobu ženských práv, nazval „hyenou v sukni“. Túžba žien, aby sa s nimi zachádzalo ako s rovnými mužom, silnela priamo úmerne tomu, akých pracovných príležitostí sa im dostávalo. S industrializáciou sa ženy presunuli z polí do tovární v mestách, kde pracovali za žobrácku mzdu. Neskôr sa húfne hrbili nad písacími strojmi či zarezávali v ďalšom novom povolaní tej doby – ako telefonistky. Ako mohli byť ich požiadavky vypočuté (dožadovali sa lepšej mzdy, ale aj práva na rozvod či práva vlastniť majetok), keď nemohli zasahovať do riadenia štátu? Volebné právo, za ktoré bojovalo čoraz viac žien, muži vnímali ako čosi neslýchané. Ich argumenty v tejto veci? Takzvaní gentlemani blahosklonne deklarovali: Svoje ženy máme príliš radi na to, aby sme ich nechali voliť. (Akože taká ťažká lopota to je!) Alebo: Žena ako volička by stratila ženský pôvab. Iný rafinovaný argument znel: Ženy beztak ovládajú mužov a muži predsa volia za celú rodinu. Tak načo to komplikovať? Zástancovia morálky dvíhali výstražne prst: Čo ak manželka bude chcieť voliť iného kandidáta ako jej manžel? Vezme si na svedomie rozopre v rodine? Mravokárci hromžili na plné ústa: To budú mať právo voliť aj prostitútky?! Suma sumárum, názor mužov na účasť žien vo voľbách vo všeobecnosti znel: Voliť je nielen právo, ale aj poslanie, a toho ženy nie sú hodné. Ženy sú nevzdelané a ich inteligencia nedosahuje tú mužskú. Ak si chcú vydobyť svoju slobodu, majú sa vraj najprv oslobodiť od svojich krajčírok (Haha!). A úplne ad absurdum: Keby ženy volili, muži by zženšteli.
Emmeline Pankhurst
Sufražetkou sa stala v štrnástich – po tom, čo s mamou v Manchestri navštívila svoj prvý volebný míting. Jej pokrokoví rodičia odoberali časopis Women’s Suffrage a mladá bojovná Emmeline v ňom hltala zaradom všetky články. Ako 21-ročná sa vydala za manchesterského právnika o dvadsať rokov staršieho, ktorý ju očaril svojou angažovanosťou, medziiným aj za slobodu prejavu. Richard Pankhurst sám vypracoval návrh zákona o majetku vydatých žien (dovtedy aktom vydaja všetko imanie ženy prešlo do kompetencie jej manžela a ona ako právna subjektivita neexistovala. Takže napríklad po rozvode nemala právo si nárokovať na žiaden majetok).
Po manželovej náhlej smrti sa Emmeline v štyridsiatke stala vdovou. V roku 1903 založila Ženskú sociálnu a politickú úniu (WSPU) a do boja za volebné právo žien zasvätila aj svoje tri dcéry. V začiatkoch jej stála pevne po boku hlavne najstaršia Christabel. Boj za volebné právo žien bol v starom dobrom viktoriánskom Anglicku bojom doslova ako na barikádach. Úmerne tomu ako britský parlament rok čo rok zamietal predkladaný zákon, hnutie sufražetiek sa radikalizovalo. Sklamané aktivistky pochopili, že voči váhavosti poslancov treba namiesto mávania transparentmi pod ich nosmi vytiahnuť tvrdšie zbrane. Emmeline Pankhurst preto vyhlásila taktiku „Činy, a nie slová“. Kedy a z úst ktorej sufražetky vyletel prvý pľuvanec na policajta, história nezaznamenala, faktom však je, že sufražetky vstúpili do bojovej pohotovosti: hádzanie kameňov a rozbíjanie výkladov na obchodoch či vládnych úradoch (vrátane sídla premiéra na Downing Street) sa stalo ich poznávacím znamením. Tiež demolovali tradičné symboly mužskej dominancie: trávniky golfových ihrísk a dostihových dráh polievali kyselinou, podpaľovali poštové schránky a vývesné tabule, jedna zo sufražetiek dokonca zaútočila nožom na obraz Diega Velázqueza Venušina toaleta a vážne ho poškodila. Samozrejme, za takéto činy bojovné amazonky putovali do väzenia. Nemali to ľahké, ale, povedzme to na rovinu, trochu aj hrali divadlo. Nechali sa vláčiť po uliciach, zvíjali sa a divo kopali a spúšte fotoaparátov cvakali. Samozrejme, noviny sa v takýchto násilnostiach vyžívali a fotografie úbohých žien v chápadlách policajtov im nahrávali sympatie verejnosti. A o to sufražetkám šlo – byť na očiach. Skryté v útrobách väzenských ciel si však vytrpeli svoje. Najmä ak došlo na hladovky…
Emmeline sa za mrežami ocitla viackrát, čo značne naštrbilo jej zdravie. V dôsledku väzenských útrap bola vyslabnutá a trápili ju problémy so žalúdkom. Od založenia WSPU uplynulo pätnásť rokov, keď parlament konečne schválil zákon o volebnom práve žien – ale len tých nad 30 rokov. Trvalo ďalších desať rokov, kým v Británii začalo platiť aj pre ženy všeobecné volebné právo. Emmeline sa však z tohto víťazstva netešila dlho, zomrela o tri mesiace neskôr, 14. júna 1928. V roku 1999 ju časopis Time zaradil medzi 100 najdôležitejších ľudí 20. storočia, lebo „otriasla spoločnosťou s novým vzdorom, z ktorého už nebolo možné vrátiť sa späť“.
Dôležité reálie: čo, kde a prečo
Emmeline aj napriek svojej plachosti, ktorá ju sprevádzala v detstve, sa vypracovala na pôsobivú rečníčku, ktorá dokázala strhnúť davy. Veľa cestovala po krajine, prednášala a rečnila na verejnosti, na jeseň roku 1913 dokonca absolvovala prednáškové turné po USA a Kanade – chcela tak zarobiť peniaze na liečbu pre svojho syna Harryho, ktorý ochorel na detskú obrnu (napriek všetkému mu však nedokázala pomôcť). Paradoxne, ona v detstve nikdy netrpela nedostatkom, až keď sa vydala, musela obracať každú libru a po smrti manžela sa borila s ohromnými dlhmi, ktoré po sebe zanechal. Do Ameriky cestovala v čase svojho dočasného prepustenia z väzenia (kvôli zlému zdravotnému stavu) na pozvanie tamojších feministiek, menovite Theodate Pope Riddley, jednej z prvých amerických architektiek. Emmelinino vystúpenie v Hartforde 13. novembra 1913 trvalo 90 minút, počas ktorých publiku obšírne vysvetľovala, prečo britské sufražetky používajú údajne „militantnú“ taktiku boja, ktorý prirovnala k občianskej vojne, ale tiež, aké neznesiteľné je žiť v krajine riadenej bez pričinenia žien. Vo svojom prejave, ktorý predniesla pred transparentom s nápisom „Odpor voči tyranii je poslušnosť Bohu“, sa odvolala na slávne slová amerického politika Patricka Henryho, ktorý svoju reč vyzývajúcu k mobilizácii počas Americkej vojny za nezávislosť zakončil slovami: „Dajte mi slobodu, alebo mi dajte smrť!“ (Give me Liberty, or Give me Death!)
„Sloboda, alebo smrť“
„Dnes večer tu nie som preto, aby som obhajovala volebné právo žien. Som tu ako vojak, ktorý dočasne opustil bojové pole, aby vysvetlil, ako vyzerá občianska vojna, keď takúto vojnu vedú ženy… Nenosíme žiadnu značku. Patríme do každej triedy, od tej najvyššej po najnižšiu. Takže vidíte, nemôžete nás prehliadnuť a nemôžete nás ani zastaviť… Či už sa nám naše metódy páčia, alebo nie, učinili sme volebné právo pre ženy témou, ktorá, a to už pripúšťa aj naša vláda, nemôže byť viac odložená bokom. Musí byť vyriešená v krátkej dobe. Žiadna iná metóda okrem tejto našej nedosiahla lepšie výsledky… Oni (teda vládni činitelia, pozn. red.) len málo vedia, čoho sú ženy schopné. Ženy sa zobúdzajú len veľmi pomaly, ale len čo sa tak stane, keď sa odhodlajú, nič na zemi a nič v nebi im nedovolí ustúpiť, je to nemožné. Ľudský život je pre nás posvätný, ale zároveň hovoríme, že ak sa má nejaký život obetovať, bude to ten náš. Neurobíme to samé, ale postavíme nepriateľa do pozície, kedy si bude musieť vybrať medzi tým, či nám dá slobodu, alebo nám dá smrť…“
Hra na mačku a myš
Kým ich bolo iba zopár, púšťali ich na slobodu, ale keď už stále viac sufražetiek držalo vo väzení protestnú hladovku, zriadenci ich začali kŕmiť nasilu. Bola to hrôzyplná tortúra, keď sufražetke násilím otvorili ústa (nie raz nejakým železným náčiním), do žalúdku zaviedli gumovú hadicu a cez tú naliali dovnútra potravu. Stávalo si, že pri tejto násilnej procedúre žene vylámali zuby, roztrhli ústa, inej doráňali ďasná a hrdlo a najmenej jedna sa z toho zbláznila. Preto bol v roku 1913 prijatý zákon, ktorému sa posmešne začalo hovoriť „Hra na mačku a myš“ (The Cat and Mouse Act). Hladujúcu ženu pustili po pár dňoch domov, aby sa zotavila a potom ju zasa zavreli. A tak stále dookola…
Simonetta Zalová
foto Wikimedia Commons
Článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2021)