Ronaldo, najlepší na svete

 

„Hráč s výnimočným talentom a veľmi vycibrenou technikou. Jeho schopnosti s loptou v pohybe a v kľudovej pozícii sú vynikajúce. Rýchly pri behu na dlhé i krátke vzdialenosti, ovláda širokú škálu možností, ako driblovať s loptou. Vie kopať obomi nohami, nebojácny, odvážny.“ Takéto hodnotenie dostal Cristiano Ronaldo vo veku dvanásť rokov, keď prestupoval zo svojho tímu na Madeire do Sportingu Lisabon. Bol ešte dieťa, a tak rozlúčku so svojou najbližšou rodinou na letisku preplakal…

 

Situácia na Madeire, odkiaľ Cristiano Ronaldo pochádza a kde sa 5. februára 1985 narodil, sa od čias detstva jeho matky príliš nezmenila. Už vtedy tam podmienky na život boli tvrdé ako skaly sopečného pôvodu, z ktorých tento ostrov vyrástol vo vodách Atlantiku. Aby sme Cristiana mohli dokonale spoznať, musíme sa najskôr lepšie zoznámiť s jeho matkou Dolores.

 

Chudobní ako myši

Z Dolores sa už v piatich rokoch stala polosirota, ktorá sa najskôr s vervou pustila nahrádzať súrodencom stratenú matku, avšak úsilie bolo márne a napokon všetky štyri deti skončili v sirotincoch. Napriek tomu, že šlo o cirkevnú inštitúciu, spoznalo tu nešťastné dievča len bitku a fyzické tresty, otĺkali ju aj za najmenší prehrešok voči poriadku, hoci aj za nesprávne vyslovené slovo. Zdalo sa, že keď si otec našiel novú ženu, situácia by mohla byť lepšia, lenže omyl – s bitkou prišla i macocha, čo prinútilo Dolores zariadiť si v mladom veku život po svojom: v trinástich prestala chodiť do školy a začala pracovať, v osemnástich sa zaľúbila do mladého obchodníka s rybami a onedlho sa stala jeho ženou. Dinis jej rýchlo spravil dve deti a odišiel do služby v Afganistane, skadiaľ sa vrátil síce živý, no jeho vnútro tam kdesi muselo zomrieť. Prepadal depresiám, nenachádzal dôvody na radosť a zmysel života najčastejšie hľadal vo fľaškách alkoholu. Dolores sa musela vynájsť, odišla teda za prácou do Francúzska a všetky peniaze posielala domov deťom a mužovi. Keď sa na Dinisovo naliehanie vrátila, opäť ostala tehotná. Do svojej tridsiatky sa starala o tri deti a neschopného muža. Štvrté tehotenstvo už bolo na ňu priveľa a chcela ho vyriešiť potratom. Lekár bol však iného názoru, a tak dala na jeho názor a priviedla na svet chlapčeka Cristiana. Vyrastal po boku staršej sestry Elmy, brata Huga a mladšej zo sestier Katie v dome vo štvrti pre chudobných a hoci im zo strechy stekal dážď do vnútra a všetci žili natlačení v jednej malej izbe, deti na toto obdobie spomínajú ako na jedno zo šťastnejších. S kamarátmi sa naháňali na ulici, nikto nikomu nič nezávidel (vlastne ani nebolo čo) a Cristiano veľmi skoro vytušil, že má na výber iba z dvoch možností: bude sa usilovne učiť, alebo bude futbalistom…

 

Nechaj ma ísť, mami

Škole však nikdy veľa nedal, učenie ho nebavilo, ale predvádzal sa, ak šlo o športové udalosti, divadelné scénky alebo tanec. Pohybovo bol nadaný. Jeho malé chudé telo pripomínalo slížik a takto ho aj deti dlho volali, pokiaľ si však mal sadnúť k domácim úlohám, okamžite stratil záujem, vybehol radšej potajomky zadným vchodom na ulicu a už ho nebolo. Zaujímal sa len o futbal, jeho starší brat Hugo už trénoval v klube dákej nižšej ligy a od istého času si ani Cristiano neželal nič iné, len dostať na narodeniny vlastnú futbalovú loptu a kopať, kým nespadne k zemi od vyčerpania. Rovnako sníval i jeho otec Dinis, ten alkoholom večne naliaty muž, čo vysedával v krčmách dovtedy, kým poň malý Cristiano neprišiel a neodvliekol ho domov, zaveseného do svojej malej pazuchy. Dinis chcel, aby jeho syn bol šťastný a úspešný, tušil, že má talent, potreboval len dostať príležitosť…

Ako sa prejavoval Ronaldov talent? Na ulici dokázal žonglovať so všetkým, čo mu prišlo pod nohu, bolo mu jedno, či plastová fľaša, lopta, alebo kamienok. Predvádzal nevídané triky a keď si chlapci dohodli po škole zápas, obohral každého a keď sa ostatní rozutekali domov, on si šiel kopať loptu proti stene. Trénoval dlhé hodiny, čo nakoniec prinieslo svoje ovocie a stal sa členom futbalového klubu CF Andorinha. O dva roky, ako desaťročný, už kopal za klub Nacional. Nik ho neučil techniku, lebo už všetko vedel. Nik ho neučil behať, lebo bol najrýchlejší zo všetkých. Nemusel sa učiť novým trikom alebo zlepšovať dribling, lebo s loptou kúzlil tak, že sa naň chodili dívať starší chlapci, tréneri i vedenie klubu. Tam začala jeho futbalová kariéra, priúčal sa tímovej práci a hlavne naberal svalstvo – hlavnou úlohou Dolores bolo vykrmovať syna mäsom a rybami namiesto jogurtov. Všade chodil s loptou prilepenou na nohe a na zápasy nastupoval i vtedy, keď by iných skolila choroba do postele. „Nebolo možné ho zastaviť,“ spomína mama Dolores.

Že sa na ostrove Madeira rodí výnimočný talent, všimli si i vo väčších kluboch, kto by však kupoval desaťročné dieťa, ktorého talent bol síce neodškriepiteľný, no ešte stále sa mal motať pri maminej sukni, a nie v kolotoči futbalu. Vedenie lisabonského Sportingu sa rozhýbalo ako prvé a keď Ronaldo dosiahol 12 rokov, pozvali ho na týždeň na pevninu. Nech ukáže, čo v ňom je, nech sa predvedie, nech si u nich potrénuje a potom sa uvidí… Ronaldo poňal svoj prvý výlet mimo rodného ostrova ako výzvu, ktorú nesmie premrhať a ak mal predtým o jeho talente niekto pochybnosti, po tom, čo predviedol na ihrisku a v zápase, každému v klube bolo jasné, že si v Lisabone musia tento futbalový zázrak ponechať. Predstaviteľ klubu odletel na Madeiru, aby poprosil Ronaldových rodičov o zvolenie postarať sa o ich syna a keď Dolores pochytil záchvat paniky, že by tým mohla o syna nadobro prísť, Cristiano len túžobne zažobronil: „Nechaj ma ísť, mami…“

 

Predčasne dospelý

Na letisku sa s ním s plačom lúčila celá rodina, ale čo by sa z neho stalo, keby mu bránili? Alkoholik ako jeho otec? Narkoman ako brat Hugo, ktorý zakrátko podľahol drogám a na futbal sa vykašľal? Aká budúcnosť by ho čakala na ostrove, kde sa sny plnia iba málokomu? „Bolo to najťažšie obdobie môjho života,“ spomína na svoje rozhodnutie Ronaldo. Odišiel celkom sám z malého ostrova, kde žili ľudia v úzkych komunitách, do veľkomesta, ktoré mu pripadalo ako z inej planéty. Stal sa členom futbalovej akadémie veľkého klubu, ale odtrhnutý od matky a súrodencov sa cítil skľúčene a často plakal. V tom čase chlapci bežne pri sebe nemali mobily, cez deň síce svoje myšlienky rozptýlili tréningom, ale večer na nich doľahol smútok a ťažoba z odcudzenia od rodín. Museli sa naučiť žehliť si oblečenie, stlať si postele, nesmeli meškať do školy ani na tréningy a takisto sa museli naučiť cestovať metrom cez celý Lisabon. Všetko postupne zvládli, jedna vec však pre Ronalda predstavovala takmer nadľudský výkon: mal sa spriateliť so spoluhráčmi a novými deťmi v škole. Lenže…

Z Madeiry si priniesol prízvuk, ktorému nik nerozumel, ba vďaka nemu sa stal terčom posmechu a bol to aj prvý dôvod, pre ktorý zúfalý zavolal matke a do telefónu sa rozplakal. Tá však návrat domov rázne odmietla, a tak sa pozviechal a chlapčenské rany si liečil futbalom a pocitom, že chce byť najlepší zo všetkých. Pridával si tréningové dávky, behával so závažiami na nohách, kopal si so staršími futbalistami, šprintoval do kopcov a v noci, keď už všetci spali, často vkĺzol cez otvorené okno do posilňovne, kde dvíhal ťažké závažia. Keď mu na to prišli, museli pred ním činky zamykať, bolo šialené, že chce v štrnástich makať ešte viac, ako mu naordinovali tréneri. Jeho vtedajší kamarát a spoluhráč Hugo Pina spomína, ako sa Ronaldo rýchlo menil z uplakaného chlapca na sebavedomého mladého hráča, ktorý mal nielen veľký talent a sny, ale aj kapitánsku povahu, keď každého okolo seba komandoval a aj od druhých očakával len najlepší výkon. Nedá sa povedať, že by bola jeho bojovnosť každému po chuti, aj spoluhráči však museli uznať, že Ronaldove schopnosti na ihrisku prevyšujú všetko, čo dovtedy videli. Zakrátko hrával v jednej sezóne za družstvo chlapcov pod 16 rokov, ale súčasne aj v tímoch do 17 a do 18 rokov, kopal za B družstvo aj za prvé mužstvo Sportingu Lisabon! Podarilo sa mu to ako prvému hráčovi v klube, a to mal iba šestnásť. Odrazu si mohol dovoliť pekný byt v centre Lisabonu, zaujímali sa oň televízie a rozdával rozhovory, z ktorých bolo zrejmé, že má „prácu snov“.

Okolo Ronalda sa začali zbiehať futbaloví agenti, väčšina z nich však kvôli jeho mladému veku volila vyčkávaciu taktiku. Ronaldova sezóna v rokoch 2002 – 2003 ho dostala na titulné stránky portugalských, ale i európskych športových denníkov, to už s ním matka Dolores žila v Lisabone a robila mu v hlavnom meste spoločnosť. V istom rozhovore sa  zdôverila, že taký úspech nečakala. „Myslela som, že z neho bude profesionálny futbalista ako mnohí iní, ale nikdy by mi nenapadlo, že bude superstar. Keď sa stal členom A tímu v Lisabone, veci sa rýchlo začali meniť. Požiadal ma, nech skončím s prácou na Madeire a prídem za ním do Lisabonu, už vtedy ho prenasledovali skauti a mne bolo jasné, že naše životy sa zmenia k lepšiemu. Keď prestúpil z Lisabonu do Manchestru, mohol si dovoliť vlastný dom a, samozrejme, pomohol aj iným ľuďom zo svojho okolia…“

 

Najdrahší babysitter

Na učebnice a štúdiá nikdy nemal čas. Už keď prišiel do Lisabonu, už vtedy malo jeho vzdelanie obrovské trhliny, ktoré sa mu nikdy nepodarilo zaceliť. V škole ledva stíhal deťom o dva či tri roky mladším, učivo musel opakovať, a tak sa stalo, že v deviatej triede na plnej čiare prepadol z viacerých predmetov. Ďalší ročník ani nedokončil a vo veku 17 rokov, keď trénoval prakticky bez prestávky a stal sa vo svojej vekovej kategórii i členom reprezentácie, brány škôl sa za ním definitívne zabuchli. Otvorili sa však nové – v podobe agenta Jorgeho Mendesa, ktorého celé Portugalsko poznalo pod prezývkou „najdrahší babysitter v krajine“. Jorge po tom, čo neuspel ako profesionálny futbalista, DJ, ani ako šéf nočného klubu, chopil sa iniciatívy a absolvoval turné po školách a mládežníckych kluboch Portugalska, aby pod svoje krídla akčného agenta schoval niekoľko mladých, talentovaných hráčov.

S Cristianom sa po prvý raz stretol v Sportingu Lisabon a iskra medzi nimi preskočila prakticky okamžite. Dohodli sa (samozrejme, za asistencie matky Dolores) na pevnej spolupráci, a tá trvá do dnešných dní: bol to práve Jorge, kto vybavil Ronaldovi prestup z Lisabonu do Manchestru United v roku 2003 za na tú dobu nehoráznu sumu viac ako12 miliónov eur. Jorge sa mnohokrát mihne i v dokumentárnom filme Ronaldo, kde vystupuje ako jeden z jeho najbližších priateľov a rodinných príslušníkov. Vždy s ním slávi všetky úspechy, môže si dokonca dovoliť byť i kritický a „sfúknuť“ futbalistu ako dieťa, pričom ak sa na nejakej fotke, kde Ronaldo preberá vzácnu trofej, objaví v jeho blízkosti neznámy uhladený muž v obleku, je to s veľkou pravdepodobnosťou opäť Jorge. Tí dvaja si pomohli navzájom – Jorge sprostredkoval dohodu, vďaka ktorej sa Cristiano vydal na cestu jedného z najlepších futbalistov sveta a zároveň prestupom na štadión Old Trafford odštartoval hviezdnu kariéru futbalového superagenta.

Po prestupe ešte stále tínedžera Ronalda do veľkoklubu v Manchestri si jeho agent neodpustil niekoľko otcovských rád. Povedal mu, nech sa stará len o svoje prednosti a nenechá sa zatiahnuť do ničoho, čo nesúvisí s futbalom. Jeho myšlienky mali patriť len a len lopte, tréningu a kariére, ktorá sa mu práve ponúka a takisto si chcel byť istý, že v Manchestri bude o chlapca dobre postarané. Kto iný mu to mohol zaručiť, ak nie samotný tréner, sir Alexander Ferguson? Ferguson tušil, že po odchode hviezdneho Davida Beckhama potrebuje mužstvo novú hviezdu. Dokonca chlapcovi pridelil dres s legendárnym číslom 7, ktorý pred ním nosili Beckham, Eric Cantona, Brian Robson alebo George Best, najlepší hráči klubu – to všetko bol spôsob, ktorým Alex Ferguson predznamenal, čo si o novej posile mužstva myslí. 16. augusta 2003 Ronaldo premiérovo nastúpil v zostave Manchestru United a od prvej chvíle, čo sa rozbehol po ihrisku, mužstvo pocítilo novú energiu. Diváci na tribúnach až do konca zápasu skandovali meno Ronaldo…

 

Teatrálnosť nadovšetko

Ronnie, mal by si sa vidieť! – takto vítali Ronalda v kabíne spoluhráči, pobavení štýlom jeho obliekania. Okrem toho, že sa mladíček prechádzal po šatni a priestoroch štadióna sebavedomo ako páv a každému pri tom hľadel rovno do očí, pri každej príležitosti sa dokonale upravil a ohákol. Ktovie, či sa snažil len dodržiavať štandardy klubu, prikazujúce hráčom za každých okolností reprezentovať čistotou a eleganciou, je však možné, že to Cristiano dosť často prestrelil… Vždy nosil dokonale učesané, uhladené vlasy, oblečenie na tréning mal čistulinké a perfektne padnúce na jeho štíhle telo, po tréningu vyšiel zo spŕch navoňaný ako kvietok, na čo na seba navliekol polopriesvitné tričko a také úzke džínsy, že sa do nich horko-ťažko nasúkal. Časom sa začal úzkostlivo starať aj o svoju pokožku a zadovážil si dokonca strojček na zuby, zbavil sa smiešne premelírovaných vlasov a do ucha si nechal prepichnúť dierky, aby sa mohol okrášliť typickými náušnicami. Navyše, v šatni mal priamo oproti skrinke zavesené zrkadlo a kým vyšiel z kabíny, vždy ešte naposledy skontroloval, či je všetko tip-top. Spoluhráči mu neraz uštedrili spŕšku krutých vtipov, ale zároveň ho podpichovanie kamarátov istým spôsobom formovalo a nemalo žiaden vplyv na jeho výkon na ihrisku. „David Beckham bol taký istý,“ spomína Gary Neville, Cristianov vtedajší spoluhráč, v biografii Cristiano Ronaldo z pera Guillema Balaguého. „Ale aj David Beckham mal dni, keď prišiel ako hastroš. Cristiano? Ten vyzeral každý deň ako zo škatuľky, dokonalosť sama. A musel mať všetko perfektne zrovnané, všetko na svojom mieste.“

Spoluhráči si uťahovali aj z jeho angličtiny, ktorá bola sotva dokonalá, podpichovali ho za jeho obliekanie, ale on zakaždým odvetil: „Mne je to jedno, budem najlepší hráč na svete, tak sa kľudne smejte, keď chcete.“

 

Najlepší liek na bolesť

Ako sľúbil, za prvé zarobené peniaze kúpil mame na Madeire veľký dom s terasou a výhľadom na oceán. Na stenu si zavesila obrovský televízor, aby mohla sledovať synove zápasy a v garáži ju čakal nový kabriolet, samozrejme, darček od syna. Zakrátko však Dolores prenechala domácnosť mužovi a zvyšku rodiny, ponáhľala sa totiž so sťahovaním na predmestie Manchestru, kde si Ronaldo prenajal nádherné bývanie v blízkosti prírody a zelených polí. Popravde, nebolo tam veľmi čo robiť, niekto by možno povedal, že v tomto tichom kúte sveta „skapal pes“, ale on našiel presne to, čo hľadal: pocit, že je ako doma. V reštauráciách nik nežobronil o spoločnú fotografiu, obchody neboli plné ľudí a aj keď bolo zjavné, že miestni obyvatelia si žijú na vysokej nohe, nik sa nesprával okázalo. Presne takýto pokoj (a matkinu spoločnosť) potreboval. Jeho mníšsky život mimo ihriska je totiž chudobný na žúry, nenájdete v ňom ani zmienku po bujarých oslavách a neprespatých nociach, pravda je taká, že Ronaldo sa obklopuje len úzkou skupinkou priateľov, vždy chodí spať včas a alkoholu sa striktne vyhýba. Veľa času v tom období trávil v posilňovni, dokonca mal prideleného trénera pre výkonnostný rozvoj, ktorému sa zdôveril: „Musím makať viac, musím to robiť lepšie a tiež častejšie.“ Formoval svoje štíhle a ohybné telo do dokonalosti, naberal svalstvo a drel až za hranice svojich možností, pričom mal pred sebou jediný cieľ: byť zo všetkých najlepší.

V osemnástich rokoch bol kľúčovým hráčom Manchestru a žal úspechy, hoci v prvej sezóne odohral iba 50 % zápasov v lige. V druhej sezóne dal 5 gólov, mužstvo skončilo v lige na treťom mieste a veľa vody nenamútilo ani v európskej súťaži. A na začiatku tretej sezóny, keď mal Ronaldo dvadsať, sa dozvedel smutnú správu – o smrti otca Dinisa. Napriek všetkému strata otca sa ho mimoriadne dotkla, Cristiano spomínal, ako ho otec sledoval na každom chlapčenskom zápase, ako ho po vyhratom dueli zobral na skromné jedlo, ako mu držal palce, aj keď z Madeiry odišiel a chválil sa jeho úspechmi pred chlapmi v krčme… Na sklonku života, keď už to šlo s otcom rýchlejšie dolu vodou, ponúkal mu Cristiano pomoc a chcel zaplatiť finančne náročnú liečbu, avšak Dinis, hrdý ako kohút, odmietol opustiť domovský ostrov. Naďalej pil, mal problémy s obličkami a pečeňou, až sa napokon Ronaldo s bratom Hugom zhodli, že situácia je privážna a otca nechali previezť do nemocnice v Londýne. Správa o jeho skone ho zastihla počas kvalifikácie na Majstrovstvá sveta 2006 vo futbale, keď sa s národným tímom Portugalska pripravoval na zápas v Moskve. Nastúpil a svojich spoluhráčov požiadal, aby ho neľutovali a správali sa normálne, akoby sa nič nestalo. Spravil to z úcty k otcovi, na jeho pamiatku a tak trochu aj kvôli sebe, pretože vedel, že futbal je na bolesť najlepší liek.

V roku 2006 bol už Ronaldo na Majstrovstvách sveta v Nemecku ťahúňom portugalského národného mužstva. V zápase s Iránom vsietil dôležitý gól a posunul Portugalsko až do semifinále (nakoniec Portugalsko vypadlo aj v boji o bronz), čiernou škvrnou na jeho výkone bol však nepríjemný konflikt s klubovým spoluhráčom z Manchestru Wayneom Rooneym  (štvrťfinálový zápas zvládli lepšie Portugalci), za ktorý sa naň zniesla vlna nevídanej nenávisti zo strany anglických fanúšikov, a tak musel vynaložiť nesmierne psychické úsilie, aby v Manchestri zotrval a dokázal, že patrí k najlepším. S Rooneym sa však veľmi rýchlo udobril, zvyšok mužstva sa zomkol a Ronaldo sa na trávniku objavil silnejší ako kedykoľvek predtým.

 

 

Gabina Weissová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2021)