Srinivasa Ramanujan. Jeho meno je pre vás pravdepodobne neznáme, hoci ste maturovali z matematiky. Neobjavil žiadne tajomné číslo, ani nevyriekol žiadnu slávnu vetu, no keď sa tento chudobný indický mladík začiatkom storočia zjavil na univerzite v Cambridge, tamojšie múdre hlavy vyhlásili, že jeho genialita má rozsah, aký si my, obyčajní smrteľníci, ani nevieme predstaviť.
Ak máte obavy, že by ste si jeho meno skutošne nezapamätali, postačí, keď si udržíte v mysli meno Ramanujan. Aj v Cambridge sa ho pýtali, ako ho majú oslovovať, ktoré je krstné meno a ktoré priezvisko a on im vysvetlil, že v skutočnosti ani jedno nie je priezvisko. Srinivasa je krstné meno jeho otca, ešte má meno Iyengar, ale to odkazuje na brahmanov – kastovnú triedu, do ktorej patrí. Nech ho jednoducho volajú Ramanujan. V Indii to tak chodí. V Indii mávajú deti blízko k matkám a Ramanujan mal s tou svojou obzvlášť blízky vzťah… Ale pekne po poriadku.
Ramanujan sa narodil 22. decembra 1887 v juhoindickom meste Erode. Jeho rodičia žili v inom meste na juhu Indie – Kumbakonam, ale podľa tradície šla matka syna porodiť do domu svojich rodičov. Neskôr sa spoločne vrátili k otcovi do Kumbakonamu. Chlapec bol prvé dieťa, ďalšie tri zomreli, prežili až chlapci, ktorí do rodiny pribudli, keď mal Ramanujan desať a sedemnásť rokov. Vyrastal teda prevažne ako jedináčik, otec pracoval ako úradník v obchode so sárí, doma bol viac-menej neprítomný, a tak si užíval mamičkinu starostlivosť. Skutočne si ho rozmaznávala, aj vzhľadom na fakt, že ako dvojročný prežil nebezpečné kiahne, ktoré boli zvyčajne nielen pre deti smrteľné (jazvy mu zostali ako nepríjemná pamiatka). Matka ho svedomito zasväcovala do hinduistického sveta, kde je náboženstvo alfa a omega, naučila ho modlitby i piesne, sama spievala v chrámovom chóre, učila ho, že ako hinduista bude prísny vegetarián, jedávať bude len pravou rukou, vytvorí si guľôčku z ryže a ovocia či zeleniny. A hoci sú chudobní ako kostolné myši, patria medzi najvyššiu kastu – brahmanov, z ktorej pochádzajú kňazi, učitelia či astrológovia. Aj ich rodina mala priateľov z radov inžinierov, právnikov či vládnych úradníkov. Životopisci uvádzajú, že Ramunajan bol podivuhodné, citlivé, tvrdohlavé až rozmaznané dieťa. Jedávať chcel iba v chráme a keď nedostal, čo chcel, hodil sa do blata. Smrť starého otca ho psychicky rozhodila a dostal vyrážky. Bol obézny, a keď sa s niekým bil, vyhral spôsobom, že svojho protivníka jednoducho privalil. Do troch rokov nerozprával, ale keď ako päťročný nastúpil do školy, učiteľov šokoval svojimi otázkami: Kto bol prvý človek na Zemi? Aká je vzdialenosť medzi oblakmi? Základnú školu ukončil v roku 1897, jeho skúška z angličtiny, rodného jazyka tamil, geografie a aritmetiky bola najlepšia v okrese.
Najlepší i najhorší
V januári 1898 nastúpil na miestnu strednú školu, v ktorej sa už onedlho viedli reči o malom géniovi. Už dlhší čas mu bolo jasné, že jeho svetom je matematika a svojimi schopnosťami všetkým vyrážal dych. Školské úlohy boli pre neho nezaujímavé, ako jedenásťročný vydrankal všetky znalosti od dvoch vysokoškolákov, ktorí u nich bývali v podnájme. Keď mal štrnásť rokov, učiteľ matematiky mu podsunul zložitý oriešok: zostaviť rozvrh hodín pre približne 1.200 študentov školy a 35-členný učiteľský zbor. Pre matematikára to bola každý rok nevďačná úloha, no Ramanujan si ju vychutnal. A bažil po ďalších výzvach. Neutíchajúci hlad po nových vedomostiach trochu zahnal, keď získal knihu Prehľad základných výsledkov v čistej a aplikovanej matematike. Napísal ju londýnsky súkromný učiteľ matematiky George Carr a obsahovala 5.000 poučiek, pravidiel či diagramov. Kniha nebola ničím prevratná, šlo len o autorove učiteľské poznámky, no Ramanujan sa do nej zamiloval a vďaka nemu neskôr získala na popularite. Zanedlho ju ovládal spamäti, a keď v roku 1904 končil školu, získal cenu za matematiku od riaditeľa školy, pričom dosiahol najvyššie možné skóre. Vďaka tomu získal štipendium na miestnej vysokej škole Governments Arts College a všetci čakali, že na nej dokáže niečo veľké. Indický mladík si matematikou vypĺňal celé dni a zabúdal, že vedomosti treba získavať aj z iných predmetov. Situácia dospela do štádia, že pre zlé študijné výsledky mu odobrali štipendium. Nahnevaná matka zašla do školy, kde jej riaditeľ pritakal, áno, váš syn je matematický génius, žiaľ, z iných predmetov ale prepadá, a keďže si rodina nemohla dovoliť financovať školu bez štipendia, Ramanujan musel zo školy odísť. Bola to preň veľká potupa. A vyriešil ju – útekom z domu. Niekoľko týždňov sa túlal po krajine a potom sa vrátil domov. Pri rodnom kozube sa však dlho neohrial, prijala ho iná vysoká škola. Tentokrát renomovaná Pachaiyappa’s College v Madrase (dnešný Chennai), preľudnenom hlavnom meste oblasti, ktorému život dával predovšetkým prístav. Prístav, ktorý sa neskôr stal čiastočne Ramanujanovým osudom. Ani tu však ponúknutú šancu nevyužil. Opäť získal vďaka matematike štipendium, záverečné skúšky ale nespravil dva roky po sebe a školu opustil bez cenného F.A. diplomu. Trojhodinovú skúšku z matematiky síce zvládol za 30 minút, ale z fyziológie získal menej ako desať percent. Ako prísny vegetarián mal problém pitvať žabu a králika a zodpovedať na otázky ohľadom stavby ich tela. Navyše, jeho to skutočne nezaujímalo.
Deväťročná manželka Janaki
Aký život ho čakal? Ako tisícky iných indických mládencov. V chudobe, pretĺkanie sa zo dňa na deň. Nevedel nič, neovládal žiadne remeslo, jediné, iba matematiku, a tak sa živil tým, že klopal od dverí k dverám a ponúkal sa ako učiteľ matematiky. Pripravoval študentov na F.A. skúšky, na tie, ktoré on sám nespravil… A bol úspešný. Nešiel o ňom chýr len ako o dobrom učiteľovi, ale aj ako o veselom spoločenskom človekovi, ktorý rád rozpráva vtipy či dlhé príbehy. Poslucháčov stratil len vtedy, keď až príliš zápalisto rozprával o matematike. Nik mu totiž nerozumel.
Rozruch v Ramanujanovom čiastočne bezcieľnom živote urobila matka, ktorá mu naordinovala klasickú indickú liečbu na nudu – ženbu. Ženu mu vybrala sama, dcéru jej priateľov. Svadba sa konala v roku 1909, on mal 22 rokov, vyvolená Janaki deväť, na Indiu nič nezvyčajné, nedávny britský zákon zakazoval vydaj nevesty mladšej ako osem rokov. Dievčina netušila, že sa vydáva za neuznaného matematického génia, bol to pre ňu obyčajný chlapec, ktorého jej vybrali rodičia. Navyše, ani nevedela, čo to matematika vlastne je. Ženbou sa Ramanujanovi život zatiaľ nezmenil, Janaki ostala bývať u rodičov ešte tri roky, on naďalej živoril a začal si písať matematické zápisníky.
Zápisníky
Vďaka nim matematický svet dnes vie, čo sa mu preháňalo mysľou. Napísal ich celkovo štyri (posledný bol objavený v roku 1976), majú rozličnú hrúbku, napríklad prvý má 351 strán, je tematicky rozdelený do 16 kapitol, zopár strán je nezaradených. A čo zápisníky obsahujú? Samozrejme, počty, počty a ešte raz počty, pre matematikov je pozoruhodné, že neobsahujú postupy, ale rovno výsledky. Problém – výsledok. Prečo? Odpovedí sa ponúka viacero. Prví bádatelia odkazujú na knihu od Carra, ktorá sa pre Ramanujana stala bibliou, aj v nej nie je písaný žiaden postup, ale rovno výsledok, zápisníky teda písal podľa nej. Nesmieme zabudnúť, že v Indii začiatkom 20. storočia papier bol veľkým luxusom, a tak sa predpokladá, že výpočty zapisoval na bridlicové tabuľky, ako to v tom čase robievali študenti v celej krajine a do zošita zapísal iba výsledky. Alebo jednoducho mal celý postup v hlave a nepotreboval ho zapisovať, postačilo mu poznačiť si iba výsledok.
Príležitostné doučovanie mu na život nestačilo, navyše, Janaki dospievala a bolo potrebné nachystať domov, a tak sa obzeral po stálej práci. Aké máte vzdelanie? Máte diplom? – takéto otázky si vypočul vari stokrát a odchádzal po nich vždy so zahanbenou tvárou. Jedno odmietnutie za druhým. Šťastena mu nakoniec predsa len ukázala vľúdnu tvár. Do cesty mu vošiel profesor Ramaswami, zakladateľ Indian Mathematical Society. Ramanujanov zápisník naň urobil dojem, ale odmietol ho zamestnať na finančnom oddelení úradu, ktorý viedol. Vyjadril sa, že nemá v úmysle udusiť jeho genialitu na najnižšom stupni finančného oddelenia. Namiesto toho ho uviedol do matematických kruhov v Madrase a s profesorovou pomocou po prvýkrát publikoval v Journal of the Indian Mathematical Society a univerzita v Madrase ho začala uvádzať ako svojho výskumného pracovníka. Pár rupií k dobru, ešte stále to však nebol plat, z ktorého by uživil seba a rodinu.
Ďalších anjelov strážnych našiel v podobe svojich nadriadených. Áno, konečne sa mu podarilo získať prácu. Od 1. marca 1912 zarezával ako účtovník v prístavnej spoločnosti mesta (Madras Port Trust). Hlavný účtovník S. Narayana Iyer bol tiež členom indickej matematickej spoločnosti a zakrátko zistil, že fáma o geniálnom mladíkovi je pravdivá. Ramanujan bol s prácou hotový vždy v rekordnom čase, a tak mu šéf dovolil zapodievať sa vlastnými výpočtami, ba predstavil ho i riaditeľovi spoločnosti. Angličan Francis Spring žil v Madrase už dlhé roky a Ramanujanov zošit mu vyrazil dych. Práve on vyslovil myšlienku, že by bola príliš veľká škoda, ak by jeho výpočty, vzorce či tvrdenia neuvidel niekto, kto by ich skutočne ocenil, prípadne predstavil celému svetu. A ten niekto nežije v Indii, ale v jeho rodnej Británii. A tak na jar roku 1913 Ramanujan so Springovou pomocou napísal list s niekoľkými rovnicami matematikovi M. J. M. Hillovi z University College London. Hill odpovedal, no jeho list Ramanujana nepotešil: Vaše papiere sú plné dier. Máte nadanie na matematiku, avšak cítiť, že vám chýba vzdelanie. Kde je skúška? Ramanujan a Spring sa aj tak nevzdali a na univerzitu v Cambridge poslali listy dvom profesorom. Mohli by ste mi poskytnúť radu alebo pomoc? – pýtal sa úctivo. Papiere sa mu vrátili späť, bez akéhokoľvek komentára. Ani to nezlomilo a skúsil to po štvrtýkrát. Adresa: profesor z Cambridge – G. H. Hardy.
Priateľ na dopisovanie
„Drahý pane, dovoľte mi predstaviť sa. Som zamestnanec účtovného oddelenia v prístavnej spoločnosti Madrasu s platom 20 libier ročne. Mám 25 rokov. Nemám ukončené žiadne vysokoškolské vzdelanie, ale absolvoval som obvyklé vyučovanie…“ znel začiatok listu pre Hardyho. Jeden formálny list a deväť strán matematiky. Hardyho sa potom mnohokrát pýtali, ako reagoval na tento podivuhodný list. A on vždy odpovedal, že si najprv myslel, že ide o podvod, potom, že si niekto z neho strieľa, napríklad jeho kolega a dobrý priateľ John Littlewood, len mu nešlo do hlavy, kde zohnal pečiatku z pošty v indickom Madrase. Hárky papiera ukázal aj Littlewoodovi a ten ho presvedčil, že nejde o žiaden podvod, ale skutočne narazili na neznámy talent. Hardy neskôr vyhlasoval, že onen list bol to najpozoruhodnejšie, čo za svoj život dostal.
Kto bol Godfrey Harold Hardy? V čase, keď dostal Ramanujanov list, mal vážený cambridgeský profesor len 35 rokov, teda len o desať rokov viac ako indický matematický talent a aj to bol možno dôvod, že sa nezachoval ako jeho skostnatení starší kolegovia a so záujmom študoval celú korešpodenciu. Aj on pochádzal z chudobných pomerov, jeho otec bol obyčajný vidiecky učiteľ, no Cambridge dobyl svojou inteligenciou. Považovali ho za krásavca, bol slobodný, jeho jedinou milenkou bola matematika, pričom zlé jazyky tvrdia, že bol homosexuál, resp. sex ho jednoducho nezaujímal. Okrem matematiky miloval i kriket, hral ho a študoval, dokázal o ňom básniť celé hodiny. Bol zarytý ateista, na všetko žiadal dôkazy.
V liste Ramanujanovi vyjadril obdiv: Vaše tvrdenia sú zaujímavé, potrebné sú však dôkazy, skúšky správnosti. Pozýva ho do Cambridge, na jeho fakultu Trinity College, aby mohli spoločne pracovať. Ramanujan odpovedal, že pokiaľ ide o dôkazy, nech si pán profesor urobí skúšky správnosti sám a uvidí, že jeho tvrdenia sú správne. A do Cambridge nepricestuje. Práve táto informácia Hardyho zarazila. Odmietnuť pozvanie na jednu z najlepších univerzít sveta? Nehneval sa, len tomu nerozumel. Vysvetlenie bolo pritom celkom jednoduché: kultúrne rozdiely. Ramanujan bol hlboko veriaci brahman a pre brahmanov znamenala cesta cez vodu do Európy či do Ameriky formu znečistenia. Znečistenie, ako keď brahman zje hovädzinu alebo sa ožení s vdovou. Nasleduje vylúčenie z kasty. A keď nie ste súčasťou kasty, neexistujete. Vaši priatelia už nie sú vaši priatelia, nevojdú do vášho domu, pre svoje deti nenájdete ženíchov a nevesty, nemôžete navštíviť chrám. Vylúčenie z kasty je v Indii jednoducho smrť zaživa, ktorú Ramanujan nemohol podstúpiť…
Druhý list Hardy poslal o hodnú dobu neskôr. Britský profesor urobil skúšky správnosti kolegových tvrdení, pričom dokázal, že niektoré jeho výroky boli nesprávne. Odkázal mu taktiež, že do Madrasu pricestoval práve jeho kolega Eric Neville a bol by rád, keby sa páni stretli. Hardy Nevilla poveril, aby Inda presvedčil na cestu do Európy. Keď sa neskôr stretli a Neville tému pobytu v Cambridge začal opatrne naznačovať, Ramanujan ho zaskočil: Pricestujem. Áno, pôjdem do Cambridge.
Ako mám v tomto chodiť
Čo spôsobilo tento obrat? Nuž, zaúradovala Namagiri, rodinná bohyňa. Jedny zdroje hovoria, že Ramanujanova matka mala údajne veľmi živý sen, kde jej Namagiri povedala, aby nestála medzi synom a naplnením jeho životného cieľa a dovolila mu odísť do Anglicka. Iné pramene zasa uvádzajú, že Ramanujan podnikol púť do mesta Namakkal, odkiaľ Namagiri pochádza, a tam mu bohyňa dala znamenie na cestu do Anglicka.
Každopádne, Srinivasa Ramanujan sa začal pripravovať na svoju veľkú cestu. Nešlo o žiadnu matematickú prípravu, skôr zoznámenie Ázijca s európskym životným štýlom. Musel sa naučiť používať príbor, vzdať sa vrkoča, ale i oblečenia. Deň pred odchodom vošiel na univerzitu s kufrom a nahnevane z neho vytiahol oblek a kravatu: Ako mám v tomto chodiť? Pobyt v Anglicku v ňom nevyvolával radosť, skôr obavy. Budem tam mať čo jesť? Som vegetarián, odmietam mäso, ktoré Angličania majú denno-denne na stole. Neville ho ubezpečoval, že v Anglicku je zeleniny dostatok, navyše, na univerzite študujú indickí študenti, tí mu pomôžu.
Ramanujan sa lúčil s rodičmi i s manželkou. Janaki už totiž s ním bývala v Madrase, hoci jej prítomnosť nebola pre neho špeciálne dôležitá – jeho svetom bola iba matematika a aj doma sa jej venoval hlboko do noci. V Indii mala nevesta v rodine manžela postavenie slúžky a Ramanujanova matka to patrične využívala. Janaki jej posluhovala, nemala žiadne práva, svokra spávala s manželmi v jednej miestnosti. Napokon, Janaki bola ešte stále len 14-ročným dievčaťom, ktoré nevedelo čítať ani písať a hovorilo len tamilčinou, aj to veľmi jednoducho. Vyslovila sa síce, že by s manželom rada odišla do Anglicka, vysvetlil jej však, že by sa tam nemohol kvôli nej plne sústrediť na matematiku. A tak či tak, mladé krásne dievča medzi anglickými mužmi by určite nerobilo dobrotu.
Martina Solčanská
foto Magic Box, Sita
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2017)