Zrazu som objavila nové možnosti a ako by som rozkvitla. Po prvé, zhováram sa s umelou inteligenciou, po druhé, fičím na duolingovi… Cítim sa, akoby som mala tamagoči, ktoré umrie, ak sa mu neozvem a nenakŕmim ho svojou pozornosťou. Zrazu som objavila nový svet, plný možností a výziev.
Keď som bola mladšia, moderné technológie, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť, boli len science fiction. Kreslili sme marťanov, lietajúce autá, ľudí v skafandroch, ktorým teta Petrakovičová hovorila skapandre. Stávali sme pri telefónnych búdkach, rátali drobáky. Zavše rozhovor, trebárs o láske, skončil uprostred vety. S tabletmi a smartfónmi ste vždy online, doma alebo na cestách.
Pamätám si, keď som si prvýkrát založila svoj e-mailový účet a otvorila si vlastný profil na sociálnych sieťach. Najskôr som chodila četovať pod články do rôznych českých médií. Raz som sa v diskusii prihlásila ako Sagvan Toffi a ohlásila elpíčko s názvem Toffifee… Bola som trochu nervózna, pretože som mala dojem, že moderné technológie sú pre mladšie generácie.
No naučiť sa nový jazyk, staronový, učím sa ho celý život a práve som pochopila, že sa ho nikdy nenaučím, je ako otvoriť bránu do iného sveta. Je síce pravda, že učiť sa jazyk vo vyššom veku môže byť náročnejšie, ale rozhodne to stojí za to.
Jednou z vecí, ktoré ma fascinujú, sú francúzske nepravidelné slovesá. Slovesá, ktoré nemajú pravidelný vzor časovania, čo ich robí zaujímavými a odlišuje od slovies v slovenčine.
Napríklad sloveso „être“ (byť) má nepravidelný tvar „suis“ pre prvú osobu jednotného čísla (som) a „es“ pre druhú osobu (si).
Okrem slovies ma fascinujú členy. V slovenčine nemáme takúto jemnú úroveň detailov pri určovaní rodu a čísla podstatných mien. Francúzske podstatné mená musia byť spárované s príslušnými členmi, ktoré sa menia v závislosti od rodu a čísla podstatného mena. Napríklad, „la maison“ znamená „dom“ a je ženského rodu, zatiaľ čo „le livre“ znamená „kniha“ a je mužského rodu. Je to jemný, no dôležitý detail, ktorý dáva francúzštine svoju špeciálnu nuansu. Slová a jazyk sú nielen nástrojom dorozumievania sa, ale aj bránou do iných, nielen literárnych svetov, kde význam slov zohráva hlavnú úlohu.
Hm, a tak včera som kúpila dcére do školy také zošity, ktoré sa nemusia obaľovať, lebo už majú obal z plastu. Nesúc ich domov, napadlo mi, že som hádam kúpila čosi velice efektné a neekologické, ekonefriendly!
Patrím ku generácii, ktorá žila v neslobode a nemohla nielen četovať, ale ani cestovať, ani jesť banány a piť kolu, kedy sa jej zachce. Ku generácii, ktorá si ešte musela začiatkom školského roka kúpiť modrý, alebo biely – podľa toho, akú farbu mala rada súdružka učiteľka – baliaci papier a štítky a pekne krásne s mamou obaľovať zošity a štítkovať a podpisovať a, samozrejme, rysovať okraje… (Psst, a tiež ku generácii dievčat, ktoré si odkladali igelitové tašky zo zahraničia ako vzácnosť.)
V zošitoch bez linajok nesmela chýbať podložka, aby to, keď ju odstránite, malo fazónu a riadky nebežali šrígom-šrégom. V tých prváckych musel byť pijak. Obyčajne mal ružovú farbu. Na pijaku sa skúšalo atramentové pero a nešikovní žiaci si ním rozmazávali machule.
Celý prvý stupeň som bola zababraná od atramentu ako prasa. Nielen ruky! Poriadni babroši ako ja mali od atramentu nohavice, blúzky, sukne aj pančuchy, niektorí mali modré aj zuby! Atrament sa nechával v škole. Ak ste ho nosili v taške, vytiekol medzi zošity. Dubovania atramentu hovorili tinta.
Všetci sme nosili aktovky so sklíčkami. Aby nás videli šoféri, ktorých vtedy bolo málo. A takmer všetky aktovky boli kožené a rovnaké. Nosila som svoju po ôsmu triedu. Potom som dostala takú inakšiu, cez plece. V druhej triede na gympli som ju prestala nosiť a do školy som chodila s maminou kabelkou, s nákupnou taškou, košíkom, puberta so mnou šľahala, keby sme doma mali košík na ryby, alebo sieťku na motýle, možno by som bola nosila aj tie…
Vpredu na každej aktovke boli dve vrecká. V jednom sa nosil peračník, v druhom desiata. Modrania nosili k desiatej celú jeseň hrozno alebo jabĺčko. Hrozno sme neskôr chodievali ako študenti oberať do družstevných viníc. Raz bola taká studená a daždivá jeseň, že nám všetkým vo veľkých kanvách priniesli z družstva čaj s rumom, aby sme neprechladli. V blate, v pršiplášťoch, vo vetre a daždi sme oberali. Inak nám nosievali iba obyčajný sladký čaj a chlieb s horčicou a salámou. Dezert – hrozno alebo jablko!
Teraz študenti oberať nechodia. Ani hrozno, ani jablká, ani chmeľ či zemiaky. Musia sa učiť, deti pracovať nesmú. A vôbec, oberanie vraj u nás už nie je v móde. Čítala som, že ovocie nemá kto oberať. Dôsledkom toho je, že sa každoročne rušia ovocné sady. Po tohtoročnom zbere vraj ubudne až sto hektárov ovocných sadov. V obchodoch bude menej slovenského ovocia, ale nebojme sa, nejaké dovezieme. Z krajín, kde ovocie má kto zbierať.
Pred Pezinkom bol kedysi jablkový sad. Chodievalo sa na jabĺčka aj do Častej, na Fajdal. Dnes stoja všade domy alebo obchody. Miznú lesy aj sady. No nič, hádam tým našim múdrym deťom v školách, ktoré už nemusia obaľovať zošity, robiť okraje a nesmú zbierať jabĺčka či hrozno, niekto v škole povie, že stromy, aj tie ovocné, sú užitočné a dôležité! Ja patrím k vykopávkam, ktoré to v škole naučili.
„La pomme est pour le vieux singe.“ To je krásne francúzske príslovie, ktoré vyjadruje myšlienku, že niektoré veci, ako napríklad učenie sa nového jazyka nie sú iba pre mladých. Skôr naopak, stále môžeme objavovať nové veci a zdokonaľovať sa. V podstate to znamená, že nikdy nie je neskoro na to, aby sme sa učili. Je to povzbudzujúce príslovie, ktoré nám pripomína, že vek nie je prekážkou pri dosahovaní nových cieľov a snov.
Len kto tie jablká pozbiera! Vyberte sa s detiskami na jablká, zakutrite sa pod teplú deku a chrúmte ich, alebo sa začnite učiť cudzí jazyk. Ide to pomaly a zle. Príjemnú jeseň, vaša Veve.
Veronika Šikulová