Alsasan Stéphane Breitwieser má na svedomí krádeže 239 umeleckých diel za dve miliardy dolárov. V očiach jedných je najväčším zlodejom umeleckých artefaktov, aký kedy žil a jeho rekordy sa navždy stanú súčasťou dejín umenia, podľa iných je to najväčší drancovateľ umenia od čias nacistov. Svoju privátnu zbierku si stihol vybudovať za sedem rokov, počas ktorých kradol v priemere každých 12 až 15 dní. Na rozdiel od iných zlodejov kradol iba pre seba. Z lásky k umeniu. „Mal som vkus na krásne veci, ktoré som si nemohol dovoliť.“
Píše sa február 1997 a Stéphane Breitwieser práve vstupuje do Rubensovho múzea v Antverpách. Veľký flámsky maliar v tejto budove pripomínajúcej talianske palazzo strávil väčšinu svojho života. Múzeum je plné obrazov majstra, ale aj rôznych umeleckých predmetov, ktoré Rubens počas svojho života zozbieral. Slonovinovú sošku Adama a Evy pravdepodobne dostal darom od nemeckého rezbára Georga Petela. Breitwieser je z nej unesený. O soške, vysokej len 25 centimetrov, sa mu aj sníva, „má pocit, že z nej vyžaruje niečo nadprirodzené“. Adama a Evu zachytil rezbár tesne pred objatím, tváre majú otočené k sebe, had v pozadí sa ovíja okolo stromu poznania, je to dokonalý „výjav ľudstva nad priepasťou hriechu“. Breitwieser očami skenuje miestnosť, kadiaľ prichádzajú dozorcovia, kde sú bočné dvere, zisťuje, že bezpečnostných kamier je v miestnosti len pár. Bije dvanásť, dozorcov ubudlo a tí niekoľkí, čo ešte neodišli na obed, nemôže mať oči všade. Soška stojí v plexisklovej skrinke, jej horná časť drží na dvoch skrutkách, tie bude musieť odmontovať, na to má Breitwieser vo vrecku vždy pripravený švajčiarsky armádny nožík. Vytiahne ho a pristúpi ku skrinke. Skrutka povolí, vtedy však Anne-Catherine jemne zakašle. Do miestnosti vstúpi dozorca a hodí pohľadom na dobre oblečeného mladého muža zaujatého slonovinovou soškou. Breitwieser vie, že pri ďalšej obchôdzke by vzbudil pozornosť, a tak sa musí rozhodnúť. Turisti so slúchadlami na ušiach v inom kúte miestnosti počúvajú výklad, skrutky už má vo vrecku kabáta, teraz treba nadvihnúť plexisklový kryt, jedným šmahom schmatnúť sošku, strčiť ju za opasok nohavíc, tie zakryť kabátom a pokojným, nikdy nie náhlivým krokom, sa pobrať na odchod. Zakvačení do seba ako každý iný zamilovaný pár, Breitwieser a Anne-Catherine nasadnú do auta a odfičia preč. Z Antverp do Mulhousu je to riadna štreka, po celú cestu Breitwieser úzkostne dodržiava dopravné predpisy, nepotrebuje, aby ho zastavili policajti, to by sa mu mohlo stať osudným…
Mesto Mulhouse na východe priemyselnej časti Francúzska patrí do regiónu Alsasko, do Švajčiarska a Nemecka je odtiaľ iba na skok. V skromnom dome Breitwieserovej matky on a jeho priateľka obývajú malý strešný byt, dvere doň sú vždy zamknuté. Spálni dominuje veľká posteľ s baldachýnom, pri nej nočný stolík, na ktorý Breitwieser práve obradne ukladá slonovinovú sošku. Nie je to však jediná soška v miestnosti, Adamovi a Eve bude robiť spoločnosť Diana na love, kučeravý bôžik Kupido či kresťanská svätica Katarína Alexandrijská. Sošky dopĺňa smaltovaná tabatierka, ktorú si dal vyrobil sám Napoleon, kvetinová váza sklárskeho majstra Gallého, v jedálenskej vitríne sa kopia umelecké predmety rôznych štýlov, materiálov, zlatý flakón s parfumom, strieborné podnosy, mramor, krištáľ, perleť, slonovina, kuša, šabľa, medený tanier, starožitné hracie dosky, stredoveká rytierska prilba, šperkami vykladané stolové hodiny, starožitné husle, flauta, trúbka, nehovoriac o obrazoch, najmä olejomaľbách zo 16. a 17. storočia od dobových velikánov ako Albrecht Dürer, Antoine Watteau či Lucas Cranach. Umelecká zbierka, za ktorú by každý solventný milovník umenia, arabský šejk či americký magnát zaplatil stovky miliónov dolárov. Mladík z Alsaska za ňu nedal ani cent…
Kradnúť chce len pre krásu
Stéphane Breitwieser vie presne, čo robí, ale za zlodeja sa nepovažuje. Možno trpí Stendhalovým syndrómom, to jediné je ochotný si pripustiť. Zlodeji sú mu celkovo odporní, najmä ak sa uchýlia k násilnostiam, trebárs že omráčia alebo zviažu dozorcov. On akékoľvek násilie ostro odsudzuje, kradnúť pod rúškom noci považuje za nevkusné a niet väčšieho barbarstva, ak zlodeji obraz vyrežú z rámu! „Breitwieser tvrdí, že jedinou motiváciou jeho krádeží bolo obklopiť sa krásou a kochať sa ňou,“ píše Michael Finkel v knihe Zlodej umenia a dodáva: „Kradol iba tie diela, ktoré ho emocionálne vzrušovali.“ Múzeá považoval za žaláre umenia a seba videl ako princa na bielom koni, ktorý umenie oslobodzoval. Múzeá sú hlučné, plné upotených tlačiacich sa turistov, on dáva umeniu dýchať. Uvelebený v kresle ho vníma všetkými zmyslami, doslova pri ňom „kontempluje“. Nie je zlodej, nekradne, aby niečo predal, a to aj napriek svojej mizernej finančnej situácií. Nikde nepracuje, občas berie sezónne práce a brigády – ukladá tovar do regálov, obsluhuje v pizzerii, robí čašníka v bistre. Má štedrých starých rodičov, ktorí ho pravidelne futrujú peniazmi a hoci býva v matkinom dome, nemusí jej prispievať na nájomné, ani nijako inak sa podieľať na chode domácnosti. Matka rešpektuje jeho súkromie, nikdy nechodí k nemu hore na poschodie a hoci si všimne, že podchvíľou čosi zvláča domov, myslí si, že ide o predmety z blšieho trhu. Napokon, taký bol vždy. Už s dedkom nosil domov staré črepy…
Narodiť sa v nesprávnom storočí
Dedko z maminej strany bol „hľadač pokladov“, často so Stéphanom snorili v ruinách starých pevností, aby tu našli odlomený hrot šípu, tam kúsok glazovanej kachličky alebo úlomok keramiky. A chlapec si všetky tie poklady ukladal do plastovej krabice, ktorú skrýval v prízemí domu. Otec pochádzal zo starej alsaskej rodiny, mal pomerne výnosné zamestnanie, mama bola detská zdravotná sestra. Vďaka blízkosti hraníc sa Stéphane okrem rodnej francúzštiny naučil aj po nemecky, anglicky a tiež sa dohovoril alsaským dialektom. Ako jediné dieťa rodičov vyrástol v starom honosnom dome s empírovým nábytkom, starožitnými predmetmi a obrazmi. V detstve ani neskôr nemal kamarátov. Zábavky rovesníkov mu nič nehovorili, videohry, šport, žúry, alkohol, on sa najlepšie cítil medzi knihami o umení. Doba, v ktorej žil, ho deptala. „Narodil sa v zlom storočí,“ myslí si spisovateľ Michael Finkel. Rodičia sa rozviedli, keď mal devätnásť. Otec sa odsťahoval a so sebou zobral všetko umenie, synovi nenechal ani jednu starožitnú mincu. A celkom s ním prerušil kontakt. Stéphane sa s mamou z honosného domu presťahoval do bytu a potom mama kúpila malý domček na predmestí Mulhousu a, aké nechutné!, zariadila ho nábytkom z Ikea. On nepracoval, mal potýčky s políciou, lebo kradol oblečenie či knihy, istý čas brigádoval ako strážca v miestnom múzeu. Po mesiaci dal výpoveď, ale neboli to premárnené dni. Naučil sa všeličo o zabezpečení muzeálnych zbierok a keď odtiaľ odišiel, do modrej škatule so svojimi pokladmi si uložil vzácnu sponu na opasok z obdobia vlády francúzskej dynastie Merovejovcov z 5. storočia.
Ako tí pištoľníci Bonnie a Clyde
Ľudí neznášal. Zavadzali mu. Nedbal, keby svet vyhladil mor. Ostal by iba on a Anne-Catherine. Ona v ňom prebúdzala pocity podobné tým, keď videl krásne umelecké dielo. Hovorí tomu „coup de coeur“ – úder do srdca. Anne-Catherine je zo všetkých umeleckých diel najkrajšia. Je to jeho múza. Stačí, aby na seba pozreli, nebolo treba slov, rozumeli si pohľadmi. Dopĺňajú sa ako jin a jang. Ona pokojná, krotí jeho vznetlivú povahu. Začnú spolu chodiť a jej fádny predošlý život zafarbí dobrodružstvo. Podradné povolanie pomocnej zdravotnej sestry, ktorá vymieňa pacientom nočníky, vymení za milenku zlodeja. Čosi na spôsob Bonnie and Clyde. Ich prvá spoločná krádež sa udeje v múzeu starobylého mestečka Thann. Ide o kresadlovú pištoľ zo začiatku 18. storočia s vyrezávanou pažbou a striebornou intarziou na hlavni a rukoväti. Breitwieserovi mysľou prebehne spomienka na otca – aj on mal v zbierke niekoľko takýchto skvostných zbraní. „Takto by som s ním najlepšie vyjebal,“ zverí sa Anne-Catherine. Potom upozorní priateľku, že vitrína nemá zámok, na čo ona šepne: „Tak na čo čakáš?“ Kto by to do nej povedal… Obaja sú zo svojho činu vydesení a celé dni sedia doma, čakajúc na políciu. Keď napätie povolí, zaplaví ich radosť a pýcha. Treba však podotknúť, že Breitwiesera krádež ako taká nikdy nevzrušovala. On si cení len výsledok. „Má nutkanie zbierať, nie kradnúť,“ poznamenáva Michael Finkel. Po deviatich mesiacoch od prvého lupu sa s Anne-Catherine vyberú do starého hradu v alsaských horách. Je február, všade veľká zima, v hrade ani nohy. Ale tá starobylá kuša akoby vypadla z jeho detských snov! Musí ju dostať, má to však háčik, je príliš veľká, aby sa mu voška pod kabát. A tak ju jednoducho vyhodí von oknom. Nikto si nič nevšimne, Anne-Catherine ani nemusela hliadkovať…
Na hrade Gruyères vo Švajčiarsku zastane „ohromený a užasnutý“ pred malým portrétom staršej ženy s hlavou zakrytou šálom a výraznými šperkami od nemeckého autora z prvej polovice 18. storočia. Potom zistí, že vo vežičke hradu nie sú žiadne bezpečnostné kamery, to, ako zle sú zabezpečené mnohé regionálne múzeá, ho neprestane prekvapovať. Zvesí obraz, vytiahne štyri klinčeky z rámu a už ho obdivované dielo hreje pod sakom. To je jeho prvý obraz. O mesiac je s Anne-Catherine vo Švajčiarsku opäť, domov sa vracajú s ikonou sv. Hieronyma zo 16. storočia. Úspech ich pomkne k nebývalej aktivite. Na lov sa vydávajú vždy cez víkendy, keďže Anne-Catherine chodí do práce a od leta 1995 sú v akcii tri víkendy za mesiac. Cez pracovné dni sa Breitwieser oddáva štúdiu. V knižniciach rôznych umeleckých inštitúcií študuje všetko dostupné o umeleckom diele, ktoré práve obohatilo jeho zbierku: históriu jeho vzniku, život umelca, ktorý ju vytvoril, dobové súvislosti. Číta aj akademické štúdie na rôzne témy: o umeleckých remeslách, zlatníctve, striebrotepectve či rezbárčine. S jedlom rastie chuť a Breitwieser sa prekonáva. V októbri 1995 sa mu podarí husársky kúsok…
Tridsať skrutiek a jedna kamera
V trojici aj s matkou sa vyberú na predpredajnú prehliadku aukčného domu Sotheby’s v nemeckom kúpeľnom meste Baden-Baden. Aukčný katalóg má Stéphane už preštudovaný, objednal si ho vopred. Pri portréte princeznej Sibyly Klévskej od Lucasa Cranacha mladšieho sa cíti ako zhypnotizovaný. Povie: „Vidím jednotlivé nitky v jej šatách a modrú krv v jej žilách.“ Obraz je malý, bez rámu, maľovaný na dreve, vystavený v strede miestnosti pod plexisklom. Matka sa prechádza vonku, so psami má vstup zakázaný. Anne-Catherine chce odísť, podľa nej je to tam príliš nebezpečné. Lenže potom príde sekunda, keď sa ochrankár otočí chrbtom a s kýmsi sa zarozpráva… Breitwieser bleskurýchle nadvihne plexisklo, zoberie obraz a strčí ho do katalógu, pričom nešikovne prevrhne stojan, na ktorom Cranach stál. Lomoz bude mať následky, o tom si je istý, ale napodiv v ruchu miestnosti nikto nič nepočul. Pomaly odchádza. Má 24 rokov a toto je jeho najkrajší narodeninový darček. Nepociťuje žiadnu ľútosť. Aukčné domy sú horšie ako rakovina, podobne ako obchodníci s umením, napríklad taký Richard Green, Angličan, vo svete biznisu s umením veľká ryba. Na európskom veľtrhu umenia v Maastrichte sa mu stane nemilá vec, zlodej ukradne z jeho stánku vystavované dielo, ale dolapia ho a obraz musí vrátiť. Vo vypuknutej trme-vrme ostáva v stánku len jeden dozorca. Toho zabaví Anne-Catherine, kým Breitwieser bleskurýchlo ukoristí skvostné zátišie s kyticou kvetov od flámskeho maliara Jana van Kessela.
Kradnúť počas komentovaných prehliadok v múzeách, keď vždy trochu zaostane za hlúčikom návštevníkov, začal na osemsto rokov starom hrade – odniesol si odtiaľ zdobenú keramickú lekárenskú nádobu, zvanú albarello. Pokiaľ na plexisklovej skrinke chrániacej objekt visí zámok, ten ostáva neporušený. Keď však steny plexiskla spája tenký nános silikónového lepidla, vtedy zaúraduje ostrá čepeľ jeho švajčiarskeho nožíka. Skrutky však nenávidí. Keď sa zameria na starý servírovací tanier od slávneho keramikára Paula Hannonga, musí odskrutkovať 30 skrutiek. Zaprisahá sa, že toto si viac nezopakuje. Nie sú to však skrutky, ktoré odštartujú jeho pád. Jednu bezpečnostnú kameru v keramickej miestnosti, rafinovane skrytú, prehliadol a záznam z nej si teraz prezerá Alexander von der Mühll, švajčiarsky vyšetrovateľ, špecialista na trestné činy v umení. V polovici 90. rokov takto zameraných profíkov nebolo veľa. Vo Švajčiarsku je jeden z dvoch. Francúzi sú na tom lepšie, tam operuje Úrad pre boj proti pašovaniu kultúrnych tovarov, ktorý zamestnáva 30 agentov, a ten už má spísaných 14 krádeží umeleckých diel, ktoré môžu spolu súvisieť. Dokonca tipuje aj páchateľov: s najväčšou pravdepodobnosťou to budú manželia, vysoko vzdelaní, možno dokonca vysokoškolskí profesori…
Odstránené na študijné účely
V jeden sparný júlový deň roku 1996 Breitwieser zasa raz prekoná sám seba. Obraz Magdaléna Francúzska od Corneilla de Lyona z roku 1536 visí vo vstupnej hale na zámočku Blois na Loire takmer 150 rokov. Vzhľadom na okolnosti (najviditeľnejšie miesto plné dozorcov, dvojitý rám) by si každý zlodej po takomto grandióznom kúsku mal dopriať zaslúžený oddych. Pre Breitwiesera to však nebola jediná krádež za ten deň. Najskôr sa zastavil v zámku Chambord, kde vypáčil starožitnú skrinku a zobral z nej skladací vejár a dve tabatierky. O dvadsať minút už parkoval pred zámkom Blois…
„Všetci skutoční zberatelia majú jednu spoločnú vlastnosť,“ cituje Michael Hanke nemeckého psychoanalytika Wernera Muensterbergera. „Neexistuje u nich bod nasýtenia.“ O ňom to platí na sto percent, o nej až tak nie. Anne-Catherine už má hru na Bonnie a Clyde plné zuby. Článkov o ich rabovačkách vo Francúzsku a Švajčiarsku pribúda, a to ju desí. Treba zmeniť vzduch, smer Brusel, Umeleckohistorické múzeum. Tam si Breitwieser v jednej prázdnej vitríne všimne štítok s nápisom „Predmety odstránené na študijné účely“. To ho zaujme. Takto by mohol ešte lepšie zamiesť stopy. A hneď to aj vyskúša. V inej vitríne uprostred kalichov a pohárov zo zlata tróni skvostná strieborná vojnová loď z roku 1700. V miestnosti je síce namontovaná bezpečnostná kamera, ale priestor tesne pred vitrínou už nezaberá, takže sa treba k nej len správne priblížiť. Okrem lode s napnutými striebornými plachtami tam potiahne aj dva kalichy v tvare lastúry a džbán na víno. A na uvoľnené miesto v skrinke vystaví štítok „Odstránené na študijné účely“, ktorý tiež ukradol. Pri aute však zistí, že vo vitrínke zabudol vrchnák zo džbána. Neexistuje, aby domov priviezol nekompletné dielo, a tak sa poň vráti. Aby nevzbudili pozornosť, Anne-Catherine predstiera, že niekde v múzeu stratila náušnicu. Ochrankárovi sa však na tých dvoch niečo nezdá, kým ich však zastaví, Breitwieser ho predbehne a s pokojom Angličana zahlási, že sa práve s priateľkou chystajú do múzejnej kantíny na obed. To ochrankára upokojí, takto sa predsa zlodeji nesprávajú!
Prekliata stará poľnica
Po zátišie od holandského maliara Willema van Aelsta si prišiel do švajčiarskeho Luzernu. Dozorca ho pristihne pri čine a spolu s Anne-Catherine ich odprevadí na miestnu policajnú stanicu. Každého zavrú inde a v celách strávia bezsennú noc. Na druhý deň, keď ich prevážajú na súd, sa ešte stačia dohovoriť na spoločnej výpovedi: toto bol ich prvý lup – z mladíckej nerozvážnosti, samozrejme. Sudca im uverí, obaja majú čistý záznam v registri trestov, matka za nich zaplatí kauciu a najme advokáta, ktorý ich z toho vyseká. Dostanú pokutu 3.000 dolárov, podmienku a zákaz vstupu do Švajčiarska na tri roky. To je moment zlomu, keď Anne-Catherine konečne precitne. So Stéphanom sú spolu šesť rokov a teraz je tehotná. Tajne absolvuje potrat, lebo vie, že jej priateľ ako otec dieťaťa je absolútne nevhodný. Stále jej dokola opakuje, ako sa osamostatnia a začnú žiť svoj život, pravda je však taká, že ho vydržiava matka a na čo sú mu všetky tie umelecké poklady, keď nemá peniaze a radšej jazdí po okreskách, aby ušetril na diaľničných známkach? Dá mu teda na výber: ona, alebo umenie. Keďže mlčí, rozhodne sa tento raz ešte pre kompromis – musí jej sľúbiť, že bude používať rukavice, keďže Švajčiari im obom zobrali odtlačky prstov. Aby ju upokojil, dá si pár mesiacov pauzu, ale potom udrie s nebývalou silou. V jednom zámku na Loire ukradne medený obraz Alegória jesene od Jana Bruegela mladšieho. Koncom roka kradne v Belgicku, začiatkom nového roka v Nemecku. Anne-Catherine je s nervami v koncoch a hrozí, že sa už mu nebude asistovať. Nevadí, znie jeho odpoveď, pôjde do toho sám, ona môže čakať vonku. Napokon sa rozhodne ísť s ním. Po koľký raz už? Keď však Breitwieser zistí, že bola tajne na potrate, vypukne veľká hádka a udrie ju do tváre. A tak si pobalí veci a odíde. Štyri mesiace jej vyvoláva, kajá sa, milujem ťa, si jediná žena môjho života, opakuje. Anne-Catherine sa vráti a jeho srdce plesá. V roku 2000 im vyprší trojročný zákaz vstupu do Švajčiarska a on si tam nájde prácu v reštaurácii. Počas pauzy obieha múzeá a kradne aj napriek sľubu, že Švajčiarsko je pre neho tabu.
Štyristo rokov stará poľnica medzi nimi rozpúta ďalšiu búrlivú hádku. Keď jej Breitwieser opisuje, ako majstrovsky ju vybral zo zapečatenej vitríny vysoko pod stropom, Anne-Catherine zúri. Jednak nepoužil rukavice, jednak kradol v Luzerne, kde ich prvýkrát zatkli. Bez rukavíc sú jeho odtlačky všade. Sľubuje preto, že zájde do múzea a odtlačky zmaže, no ona jeho opätovnú návštevu vyhodnotí ako príliš riskantnú a podujme sa na to sama. On ju má počkať pred múzeom. A vtedy sa to stane. Pred múzeom ho zbadá muž venčiaci psa. Prezerá si ho, potom sa rýchlym krokom vzdiali, chvíľu sa nič nedeje, zrazu z múzea vyjde Anne-Caherine, takmer beží a z diaľky divo gestikuluje, Breitwieser nechápe, čo to má znamenať, kým pri ňom prudko nezabrzdí policajné auto, z ktorého vyskočia muži zákona a rovno mu nasadia putá. Anne-Catherine si nevšimnú. Čo sa, dopekla, stalo? V deň, keď Breitwieser kradol, do múzea prišli iba traja návštevníci. Pokladníčka si všimla muža v zelenom plášti. Na druhý deň vyšiel v miestnych novinách článok o ukradnutej poľnici. Článok si prečítal muž so psom, bývalý novinár a keď druhý deň videl neznámeho muža potulujúceho sa pred múzeom, informoval o tom pokladníčku. Tá vyzrela z okna a spoznala muža v zelenom plášti… Aké jednoduché!
Simonetta Zalová
foto Jef Infojef, vydavateľstvo Absynt
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2026)