Rozprávať príbehy, čo je na tom také zvláštne, poviete si, veď je to tá najprirodzenejšia ľudská činnosť. Áno, určite je, ale v dnešnej dobe? Dnes nám v komunikácii často stačí vybrať zopár emotikonov a nemusíme pritom vydať ani hláska. Kedy naposledy sa vám stalo, že ste niekoho počúvali s otvorenými ústami? Poprípade bol niekto z vášho rozprávania samé ucho? O tom, že storytelling neznamená len pustiť si ledabolo pusu na špacír, ale že sa dá vyšperkovať do dokonalosti ako jedinečná divadelná disciplína, vám porozprávajú naše štyri storytellerky.
Martina Jánošíková
lektorka storytellingu
Ako mi storytelling brnkol do nosa: Moje začiatky so storytellingom sa podobajú príbehu „šialenej fanynky Beatles, ktorá všade prenasleduje svoje idoly“. V roku 2014 som bola na fantastickej storytellingovej dielni s Barborou Voráčovou a Matějom Záhoříkom. Bolo nás tam okolo dvadsať a ja som zostala úplne zhypnotizovaná. Odrazu som sa vedela skoncentrovať na svoje inak tekajúce myšlienky, pamäť ma zabolela v celkom inej časti mojej hlavy. Pozdávala sa mi nová blízkosť k divákovi. Reagovať na pokriky a reakcie z publika bola celkom nová skúsenosť, na aké som z divadla nebola zvyknutá. Priznávam, že pred začiatkom dielne som vôbec netušila, čo sa bude pod anglickým slovíčkom pre obyčajné rozprávanie príbehov skrývať. Začala som dochádzať do Čiech na rôzne storytellingové večery a prehovárať Báru, aby ma vzala do učenia. Neviem presne verbalizovať, prečo som mala takúto silnú chemickú reakciu po ochutnávke storytellingu. Ale spätne som vďačná, že som poslúchla inštinkt, pretože remeslo rozprávania príbehov mi dodnes odkrýva ďalšie a ďalšie neuveriteľné vrstvy.
Rozprávanie (nielen) pre zábavu: Namiesto Netflixu si občas kúpim lístok na online storytellingové predstavenie. Naposledy som videla Jane Blake a Claire Murphy. Obe sú výborné a hlavne zábavné storytellerky. Žasnem, kde nachádzajú svoje príbehy, ako ich dokážu natesnať pod prekvapivú tému a celé to vystupňovať. Je to veľký kumšt, ktorý v anglicky hovoriacich krajinách žije viac ako tridsať rokov, nehovoriac o afrických krajinách a Indii, kde je tradícia neprerušená. Moja kamarátka Umi Sinha mi opisovala, ako do ich štvrti zavíta rozprávač a na pokračovanie niekoľko večerov vťahuje plné námestie do Ramajány. Mám však v merku aj storytelling, ktorý dokáže prepájať komunity. Roi Gal-Or je izraelský storyteller, ktorý vedie dielne pre zmiešané izraelsko-palestínske skupiny. Opisoval, ako silno pôsobia príbehy na znepriatelených ľudí. Pointa je, že akonáhle počujete príbeh svojho partnera, už ho nie je také ľahké odsúdiť. Storytelling je podľa mňa výborná zámienka na kvalitné rozhovory s divákmi po skončení predstavenia. Mám s tým skúsenosti. Zažívam to trikrát do mesiaca s partiou kamarátov zo Stanice Záhreb a so spolkom Príbehom na stope. Vyvrcholením celej rozprávačskej sezóny je náš medzinárodný festival Príbehom na stope. V tejto sezóne 2023 sa spúšťa príprava 3. ročníka a komunikácia so storytellermi s rôznych kútov sveta, na ktorých sa neskutočne teším. Môj tajný projekt je snaha „nenápadne“ prepašovať storytelling do svojej rodiny. Okrem zábavy mám z takéhoto obsahu stretnutí omnoho lepší pocit. Debaty sa netočia okolo tém, ktoré nás dokážu polarizovať. Sú obalené príbehmi, ktoré spúšťajú milión spomienok a ľudia získavajú nepoznané rozmery. Pokojne to môže byť halloweenske stretnutie s kamarátmi, kde si rozprávame strašidelné zážitky, alebo posedenie s deckami pri ohni a do toho indiánske dobrodružstvá, alebo nedeľná návšteva starých rodičov a ich spomienky na konkrétne témy: ako sa zoznamovali, kde sa žúrovalo, čo radi jedli, aká bola móda…
Som rozprávačka príbehov: Lákajú ma príbehy, ktoré majú v sebe vtip. Aj vážnejšie témy sa mi ľahšie rozprávajú, ak v nich nachádzam priestor na odľahčenie. Čítam a počúvam a keď ma akýkoľvek detail chytí za srdce, zahryznem sa. Tak tomu bolo pri čítaní knihy Jozefa Tancera Rozviazané jazyky. Cítila som, že sa chcem ponoriť a pátrať po tom, kedy sa z Bratislavy vytratila metropolitnosť a akú mala podobu. Z toho vzniklo so súhlasom autora prvé pásmo Stratená chuť jazykov, v ktorom po celý čas rozvoniava káva a ožíva Korzo. Potom prišlo Milostné šialenstvo podľa úžasnej novely Kamene bolesti od Mileny Agus. To je začiatok sexuálnej revolúcie na Slovensku. Nasledovali Kruhy vody inšpirované lokálnymi povesťami so všetkými záhadnými bytosťami v zelenej farbe. Naposledy vznikla koláž silných príbehov V ringu princezien. Pozor, princezná bojovníčka môže byť aj muž alebo zviera. Témy si ma nachádzajú samy, netlačím na pílu. Samotné rozprávanie je fantastický zážitok. Diváci majú radi, keď sa k téme pridajú osobné skúsenosti. Vidím, ako pokyvkávajú hlavami. Zrazu sa môžu v príbehoch nájsť. Storytelling potrebuje prepájanie s realitou a príbehy, mýty chcú svoje moderné verzie. Dokonalým príkladom v knižnej podobe je román Kirke od Madeline Miller. Nejde o žiadny skanzen tradičných príbehov. Storyteller by mal obhájiť svoje miesto pred publikom, byť odvážny a nepodliezať.
Remeslo ako každé iné: Som divadelníčka a keď som začala skúšať storytelling, bola mi táto výbava skôr na prekážku. Mala som potrebu „hrať“. Lenže ja nevstupujem do žiadnej roly. Som pred publikom sama za seba a ponúkam svoje videnie reality. Obdivujem autentickú polohu Jane Blake, ale to je drina. Jane a mnoho iných ju majú vrodenú. Spomínam to hlavne preto, že remeslo storytellingu ponúka množstvo výziev a človek sa môže zdokonaľovať v rôznych disciplínach: objaviť zákonitosti svojho hlasu, skrotiť nežiadané pohyby tela, nenaháňať sa, ale nechať na seba pôsobiť čaro pauzy, spoznať trému a jej podoby a mnoho ďalších.
Moje publikum: Storytelling je na Slovensku v plienkach. Hľadá svoje zázemie a publikum. Keď to porovnám s okolitými krajinami, sme na chvoste so slušným časovým sklzom. Nehovorím o tradičnej podobe rozprávačstva, pretože tá tu stále je. Anglický termín storytelling používam preto, lebo je v ňom obsiahnutá podoba, ktorá reflektuje život okolo a hľadá nové formy. Spomínam si, že v roku 2018 som mala na festivale Pohoda pripraviť dielňu pre deti. Krátko pred tým som bola v Prahe na workshope s Roiom Gal-Orom. Bola som tak nabitá, že jediná možná forma, ktorú som chcela na Pohode ponúknuť, bol storytelling. Pamätám si, že zo všetkých strán to bzučalo a okolo bolo množstvo ľudí. Lenže moja chuť vyskúšať si to pred publikom bola obrovská. V tom hluku sme dokázali vytvoriť ostrov. Decká s rodičmi sedeli ako peny. Rozprávala som Roiov príbeh o ufrflanom Indiánovi. Po skončení za mnou prišiel chlapček a spýtal sa, či to bolo o ňom. Vtedy sa to vo mne zlomilo. Začali sme rozprávať v Kalabe, v Novej Cvernovke, na festivale Old’s Cool, v knižniciach, kaviarňach, na festivaloch. Občas treba dobiť baterky. Vtedy vyrážam do Českých Budějovíc alebo Varšavy na festivaly.
Sylvia Pabst
stredoškolská profesorka
Ako mi storytelling brnkol do nosa: Odmalička som bola veľmi výrečné dieťa. Zdedila som to po otcovi a omame. Stále niekto rozprával. Milovala som príbehy o rodinných príslušníkoch, ktoré boli občas také neuveriteľné, že som sa neraz strácala medzi realitou a fikciou. Dar reči som teda dostala do vienka. Naplno som si to uvedomila na strednej, chodila som na bratislavskú ŠUP-ku. S blížiacou sa maturitou mi bolo stále jasnejšie, že mojím obľúbeným výrazovým prostriedkom je SLOVO a PRÍBEH. A tak som sa na vysokej škole zaoberala umením teoreticky. Dejiny umenia sú predsa o príbehoch. Po štúdiu som sa venovala umeleckému prekladu, urobila som si sprievodcovský kurz. Začala som učiť na gymnáziu a aj to šlo lepšie cez príbehy. Ale to som ešte nič netušila o storytellingu. Niekedy okolo roku 2016 ma oslovila kamarátka Maťa Jánošíková, či by sme sa nepozreli na knihu Jožka Tancera Rozviazané jazyky a začala mi vysvetľovať princípy storytellingu. Veľmi, skutočne veľmi ma to chytilo. Vytvorili sme tvorivú skupinu Príbehom na stope, vzniklo prvé pásmo, druhé… Momentálne pracujeme na piatom.
Rozprávanie (nielen) pre zábavu: Keď som skočila do storytellingových vôd, bolo to pre zábavu. Rada prijímam výzvy. Počas tej plavby som si začala stále viac uvedomovať, že keď na vyučovaní vysvetľujem znaky umenia, opisujem tvorbu umelcov, robím to prostredníctvom príbehov, pridávam k tomu vlastné skúsenosti, a to všetko má výbornú odozvu u žiakov. Vďaka mojim príbehom si tie dejiny umenia, fakty, diela a autorov lepšie pamätajú a ešte ich to aj baví. Uvedomila som si, že nie som len „ukecaná“ učiteľka a vedome som pri vyučovaní začala používať storytellingovú metódu.
Som rozprávačka príbehov: Veľmi rada rozprávam príbehy z dejín umenia, príbehy autorov, majstrov, príbehy ich diel. Je to moja srdcovka. Totiž aj v bežnom živote sa najradšej rozprávam o umení v najširšom slova zmysle. V kaviarni, v lese, pri pive. Takže mám to neuveriteľné šťastie, že keď v triede alebo pred divákmi začnem rozprávať príbehy z umenia, hneď nadobudnem pocit, že sa bavím s priateľmi, prestanem vnímať čas, lebo by som to najradšej robila stále. No nech rozprávam akýkoľvek príbeh, ľudia majú radi veľmi osobné výpovede. Napríklad keď hovorím o nejakom maliarovi, jeho obrazoch, vždy spomeniem osobnú skúsenosť, zážitok z toho, čo sa všetko udialo, keď som obraz videla naživo. Osobné zážitky diváci milujú pri každej téme. V pásme „Milostné šialenstvo”, kde sme si ako predlohu zobrali útlu knižku „Kamene bolesti” od talianskej autorky Mileny Agus a rozprávame skutočne zaujímavý milostný príbeh hlavnej hrdinky, divákov najviac bavia naše osobné „milostné” vsuvky. Takže tá najosobnejšia realita je zaručene oceňovaná.
Remeslo ako každé iné: Na rozprávanie musíte mať talent. Všetci to určite poznáme, že v každom kolektíve sú ľudia, ktorí aj z tej najbanálnejšej príhody či zážitku urobia komicko-dramatické dielo. Ale aj takí, čo nedokážu povedať vtip s pointou, ani keby si to nacvičili. Každý dar však treba rozvíjať. V prípade storytellingu treba rozprávať a rozprávať. Pred publikom, ktorého reakcia je nesmierne dôležitá. Storytelleri nezvyknú rozprávať presne naspamäť naučený text. Pre mňa je práve v tom čaro, že príbeh vždy poviete inak. Príbeh však musí ľahko plynúť, príjemne sa kĺzať z úst. Keď na vyučovaní žiakom rozprávam príbehy paralelne vo viacerých triedach, v tej poslednej mi to vždy ide najlepšie. A potom je tu práca s hlasom, s dynamikou, náladami a temperamentom. Storyteller nemá kulisy ani kostým, musí si vystačiť s hlasom a gestami. Gesto je veľmi silný element, niekedy výpovednejší ako celá zložená veta. A to všetko treba vyskúšať a natrénovať.
Moje publikum: Rozprávam pre všetkých, ktorí počúvať chcú a neboja sa toho. Keďže nemáme kulisy a kostýmy, výsledný obraz sa na základe nášho rozprávania tvorí v recipientovej hlave. A to treba chcieť. Rozprávam rada aj tým, čo sa chcú niečo dozvedieť. Súvisí to, samozrejme, aj s tým, že využívam storytellingovú metódu pri vyučovaní. Príbehy z dejín umenia aj pre široké publikum sú automaticky náučné, oboznamujúce. Mojou špecialitou sú aj historické prehliadky mesta, špacírky, napríklad Bosorácka alebo O duchoch, kde umenovedné fakty dopĺňam historkami a povesťami, ktoré sa viažu ku konkrétnej lokalite. Počas špacírok niekomu skutočne občas aj sánka ostatne visieť. Ale to sa stáva aj v triede, študenti sú veľmi vďačné publikum. O histórii majú neraz veľmi skreslenú predstavu, žasnú nad tým, čo sa kedysi dávno vyrábalo, ako sa žilo… Najviac ma vie pobaviť, keď sa ma spýtajú, že odkiaľ to tak presne viem, skoro ako by som to zažila. To je pre mňa zadosťučinenie, že som presvedčivá. .
Evina Steinová
medievalistka
Ako mi storytelling brnkol do nosa: Ku storytellingu som sa dostala cez tzv. role-playing games (RPG, do slovenčiny sa tento výraz obvykle prekladá ako „hra na hrdinov“) ako Dračí doupě a Dungeons & Dragons. Pri týchto hrách jeden z hráčov býva rozprávač (teda dungeon master, pán jaskyne, ale to znie v slovenčine veľmi divne), pripraví interaktívny príbeh so zápletkou, ktorú treba vyriešiť. Ostatní hráči si vytvoria postavy – hrdinov, ktoré touto zápletkou prechádzajú a darí sa im lepšie alebo horšie prekonávať rôzne nástrahy v deji. A niekedy svojimi interakciami vytvárajú nové príbehy a zápletky, ktoré rozprávač vôbec neočakával. Všetko toto sa pritom odohráva v predstavivosti hráčov a na hranie stačí iba niekoľko kociek, ceruzka a kus papiera. So spolužiakmi sme hrávali RPG od základnej školy. Mne takmer vždy pripadla úloha rozprávača, lebo už vtedy ma bavilo vytvárať zápletky a pripravovať scenáre pre naše hry. Postupne som sa naučila vytvárať stále zložitejšie a napínavejšie scenáre a stále lepšie improvizovať. Mnohé z nich inšpirovali povesti a mýty z rôznych kútov Európy. O mnoho rokov neskôr, keď som sa za štúdiom presťahovala do Holandska, som v Amsterdame narazila na úžasný storytelling space zvaný Mezrab. Storytelling space si môžete predstaviť ako kreatívny priestor s barom, kde sa pravidelne schádza komunita storytellerov (ale tiež hudobníkov a iných kreatívcov). Na takomto mieste sa pravidelne konali večery rozprávaných príbehov a ďalšie aktivity, napríklad storytellerské workshopy a festivaly. Do Mezrabu som najprv zavítala iba ako súčasť publika. Keďže ale jeho organizátori raz do týždňa organizovali open mic night, kedy sa členovia publika mohli sami postaviť na javisko, dostala som šancu i ja. Zjavne som bola dostatočne dobrá, lebo postupne som sa zapojila aj do ich regulárneho programu. Žiaľ, v roku 2021 som z Holandska odišla. No ak by som tam ostala, v Mezrabe určite rozprávam príbehy dodnes (smiech)…
Rozprávanie (nielen) pre zábavu: Storytelling je pre mňa v tejto chvíli iba formou voľnočasovej aktivity a prajem si, aby tak aj zostal. Paradoxne preto, že v mojej práci využívam ústny prednes neustále. Pracujem totiž v akademickej sfére, kde pravidelne musím robiť prednášky, učím študentov, musím „predávať“ svoj výskum rôznym grantovým komisiám a z času na čas organizujem aj nejaké popularizačné aktivity. Všetky tieto činnosti vyžadujú rozprávačské schopnosti, ktoré využívam aj pri storytellingu, napríklad prácu s publikom, ústny prednes, improvizáciu či prácu s vlastným telom. V priebehu rokov som zistila, že venovať sa storytellingu vo voľnom čase je veľkou výhodou, lebo si ním pestujem zručnosti, ktoré využívam pri práci. Okrem posilňovania zručností využiteľných pri práci je práve udržiavanie si vnútornej kreativity pre mňa na storytellingu asi to najhodnotnejšie. Vnútorne sa cítim ako relatívne kreatívny človek. Kreativitu vnímam ako dar, ktorý si veľmi vážim. No zároveň pre mňa platí, tak ako pre mnohých ľudí, že môj profesionálny život je v tejto chvíli dosť náročný a vyťažujúci a, žiaľ, nemám v ňom možnosť svoju kreativitu pestovať spôsobom, ktorý by mi vyhovoval. Nebyť storytellingu nemala by som žiaden kreatívny ventil. Vnímam to tak, že moja kreativita je ako taký plameň a každý môj príbeh ako také polienko, ktorým ho kŕmim a udržiavam nažive. Ak by som prestala rozprávať príbehy, môj vnútorný oheň by vyhasol a prišla by som tak o niečo vzácne a nenahraditeľné.
Som rozprávačka príbehov: Rada rozprávam príbehy z folklóru rôznych európskych i mimoeurópskych kultúr. V poslednej dobe som napríklad pracovala na príbehu pôvodných obyvateľov severnej Ameriky O hrdinovi Gluskabeovi a malom dieťati. Okrem toho ma zaujímajú príbehy zo stredoveku, čo je oblasť môjho akademického výskumu. Stredovekí ľudia boli majstrami v rozprávaní príbehov, a teda je pochopiteľné, že sa nám ich dodnes veľa dochovalo, napríklad príbehy rytierov Okrúhleho stola alebo príbehy o lišiakovi Reinardovi. Keď je reč o lišiakoch a líškach, okrem ľudových príbehov a mýtov mám v repertoári aj niekoľko originálnych príbehov z vlastnej dielne. Volám ich Foxtales (to sa asi ťažko preloží do slovenčiny, ale ide hru s anglickými homofónnymi slovami tail ako chvost a tale ako príbeh), v nich vystupujem v úlohe líšky rozprávajúcej svoje dobrodružstvá. Vo svojej storytellerskej kariére mi nikdy nenapadlo rozprávať príbehy inšpirované udalosťami z vlastného života. Asi preto, že svoj osobný život považujem za veľmi bežný a nudný. No práve počas pôsobenia v Mezrabe v Amsterdame som prišla na to, že príbehy z vlastného života publikum zvlášť obľubuje. Určite to bolo dané aj tým, že Mezrab bol extrémne pestrým miestom, mnohí z vystupujúcich boli imigranti alebo dokonca utečenci, napríklad zo Sýrie a Iránu, a ich osobné príbehy sa často dotýkali citlivo vážnych tém (i keď neraz s humorom). V dnešnej pohnutej dobe sú takéto témy dôležité ako nikdy predtým. A storytelling je výborný spôsob, ako publiku sprostredkovať osobnú skúsenosť konkrétnych ľudí z mäsa a kostí, a vytvoriť tak priestor pre empatiu a porozumenie.
Remeslo ako každé iné: Storytelling je kreatívny performance ako každý iný. Je to vlastne také divadlo jedného herca či herečky, podobne ako stand-up. Ak sa v niečom líši, je to skôr v témach, ktorým sa venuje a v určitom rozprávačskom štýle, ktorý má bližšie k rozprávačskému remeslu (ako ho poznáme z rôznych tradičných kultúr) než k modernému divadlu. Pri storytellingu je podľa mňa veľmi dôležité nájsť rovnováhu medzi tradičnou remeselnou zručnosťou pri prednese a spontánnosťou či schopnosťou improvizovať a príbehy upravovať. Možno u niektorých storytellerov a storytelleriek je to otázka talentu či prirodzeného nastavenia, no domnievam sa, že v prípade väčšiny ide o výsledok tréningu. Pre mňa to platí určite. Pred mojimi vystúpeniami sa vždy pripravujem doma a skúšam si svoje príbehy na mojich blízkych. Všetko musí byť dobre nacvičené. No zároveň platí, že zručný storyteller pôsobí prirodzeným dojmom, akoby príbeh vznikal na mieste. Skúsený storyteller musí mať svoj naratívny materiál plne pod kontrolou, no zároveň vie i improvizovať a dodávať malé detaily, ktoré v pôvodnej téme neboli, no dotvárajú ju podľa konkrétneho publika, prostredia či situácie. Práve preto žiadne dve performance hoci i toho istého príbehu nie sú nikdy úplne rovnaké.
Moje publikum: V Amsterdame bolo publikum skutočne rôznorodé, keďže ide o kozmopolitné mesto s veľkou expat komunitou. Storytelling space, kde som pôsobila, zakladali expati, a tí tvorili aj veľkú časť hostí aj storytellerov. Mojou veľkou výhodou bolo, že ľudia, ktorí Mezrab navštevovali, sa o rozprávanie príbehov zaujímali, tým pádom boli veľmi vďačnými poslucháčmi.
Barbora Voráčková
dramaterapeutka
Ako mi storytelling brnkol do nosa: Prvý raz som sa dozvedela, že existuje niečo ako storytelling, keď som si vyberala zahraničnú stáž v rámci svojich štúdií dramaturgie a scenáristiky na DIFA JAMU. Veľmi som si priala dostať sa do prímorského mesta a jediná taká možnosť znamenala ísť na pol roka do nórskeho Osla študovať storytelling. Názov toho oboru som pochopila ako „niečo s príbehmi“ a už som to viac neriešila, bola som nadšená, že strávim pol roka v Škandinávii a budem môcť každý deň pozorovať vlny (to ma popravde zaujímalo najviac). Na moje prekvapenie výuka v škole pripomínala gymnázium – všetky predmety povinné, výuka 6 hodín denne, 5 dní v týždni a stále len storytelling. Hm, a čo to teda vlastne ten storytelling je? Najskôr som túto metódu chápala ako „akýsi divný dramaťák“, ktorého som sa trochu bála i desila v jednom, ale keď som videla rozprávať svoju hlavnú lektorku Heidi, celkom som jej kúzlu vymaľovať príbeh v hlavách poslucháčov prepadla. Vo chvíli, keď som pred spolužiakmi rozprávala svoj prvý príbeh, moju milovanú rozprávku O princeznej Kolobežke, a oni sa smiali nie na mojej lámanej angličtine, ale na mojich nesmelých vtipoch, niečo sa vo mne zlomilo. Ustúpil strach a nervozita z toho, že stojím pred obecenstvom a pocítila som obrovské puto. Rozprávanie príbehov som vnímala ako tú najkrajšiu a najdôležitejšiu vec na svete. Bola som šťastná, že môžem objavovať čaro príbehov takto intenzívne a doslova som hltala príbehy nielen Heidi, ale všetkých mojich spolužiakov a učiteľov. Chodila som na predstavenia do kaviarní, múzeí, parkov. Pustila som sa do rozprávania celým svojím srdcom.
Rozprávanie (nielen) pre zábavu: Môj kolega Peter našiel výstižný citát od austrálskeho rozprávača Berica Dudleyho: „Pre rôznych ľudí môže storytelling rovnako ako šťastie znamenať rôzne veci.“ To je podľa mňa asi tá najúplnejšia odpoveď na otázku, čo to vlastne je storytelling. Rovnako ako šťastie ho môžeme nájsť kdekoľvek a kedykoľvek, vedome i nevedomky. Storytelling je všade. V rozprávaní o tom, ako sme sa mali cez prázdniny, v krčmových historkách, v opisivaní našich pocitov, je v knihách, filmoch, divadle, novinách, našich profesiách, vzťahoch, v nás samotných… Storytelling je v našom mozgu, pretože príbeh je základnou jednotkou mysle. Vďaka príbehom si pamätáme rôzne informácie, naše spomienky, príbehy sú základom našich vzťahov. Storytelling veľmi dobre funguje vo vzdelávaní alebo v terapii, čo je mne osobne veľmi blízke. Som dramaterapeutka a príbehy či práca s fantáziou sú súčasťou mojej práce s klientmi, takže ma prepojovanie storytellingu a terapie veľmi zaujíma.
Som rozprávačka príbehov: Na príbehoch je krásne to, že môžu vzniknúť z ničoho. Akoby kúzlom. Príbeh môžeme rozvíjať na základe niekoľkých slov, ale aj melódie či farby, obrazu, novinového titulku. Ale bez poslucháča príbeh nie je úplný. Osobne rada rozprávam dojemné príbehy a potom veľmi divné príbehy (smiech). Divné v zmysle nevídané, nečakané, prekvapivé. Často sú to príbehy z iných kultúr, africké príbehy alebo havajské, inuitské… Pretože ma baví hrať sa s príbehom, odhaľovať jeho fungovanie, skúmať jeho postavy, láka ma poznávať v príbehoch nové myšlienky a kultúry. Mám pocit, že príbehy nemajú žiadne tabu, to môže mať spoločnosť, ktorá ich prijíma. Príbeh má búrať tabu, pretože v sebe nesie to, čo poznáme všetci: útrapy hrdinu na ceste za slobodou alebo splneným prianím…
Remeslo ako každé iné: Áno, podľa mňa sa storytelling dá naučiť. Či sa v ňom človek bude cítiť dobre a bude svoj um prehlbovať, to je už na ňom, ale žiadne remeslo sa nedá naučiť bez cviku. Talent na rozprávanie je krásna vec a určite množstvo vecí uľahčí, ale môže ich aj skomplikovať, pretože ak niekto rád rozpráva, možno rozpráva až príliš (smiech). Metóda storytellingu vznikla preto, aby ma naučila nájsť v sebe rozprávačku a zistiť, aká vlastne som. Či rada hrám postavy, alebo radšej popisujem atmosféru. Či robím grimasy, alebo veľmi gestikulujem. Možno sa pri rozprávaní príliš ponáhľam, alebo je ma ledva počuť. To všetko sa dá tréningom dostať do rovnováhy. Pri storytellingu je najzásadnejšie, aby bol rozprávač autentický a „tu a teraz“ s publikom. Rozprávať z donútenia síce ide, ale nik si to neužije. Pokiaľ rozprávač verí svojmu príbehu a vie, že môže publiku niečo odovzdať, tak to funguje. A vôbec nevadí, že sa pri tom preriekne, použije nejaké klišé alebo mu niečo vypadne. Zažila som rôzne rozprávania, intímne len s pár ľuďmi, ale tiež väčšie, pre rozjarené festivalové publikum a musím priznať, že preferujem komornejšie rozprávanie, trebárs pri ohni alebo v kaviarni. Na storytellingu je krásne, že každé rozprávanie je neopakovateľné a jedinečné.
Moje publikum: Soľou storytellingu je publikum, pretože to, aký vzťah s ním nadviaže rozprávač, dá zmysel tomu, ako publikum príbeh pochopí a príjme. Niekedy sa môže stať, že sa na seba úplne nenaladia a pointa príbehu sa akoby vytratí, i to je, samozrejme, možné. Storytelling je spoločný zážitok. A preto sa mi páči predstava, že rozprávač je tu preto, aby cez neho prišiel príbeh k divákom. Akonáhle sa rozprávačovi podarí vykresliť kontúry príbehu tak, aby si ich mohol divák predstaviť, má vyhrané. Príbeh žije. Žije v hlavách divákov.
Simonetta Zalová
foto archív storytelleriek
Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2023)