Kúpila som si adventný kalendár z čajov. Odkedy som si ho kúpila, mám každý deň pokušenie otvoriť ho a nečakať na prvého decembra! Asi by som potrebovala ešte jeden, ktorý by vypršal prvého decembra.
Advent je čakanie. Každý deň otvárame neviditeľné adventné okienka neviditeľných adventných kalendárov s povinnosťami, radosťami, svadbami oslavami, trápeniami, chorobami a smútkami, prázdniny, lekár, víkend, návšteva, porada…
Deťom je ľahko. Nám mama s babičkou vždy hovorili, že počkaj, ešte dvanásť alebo sedem alebo aj trikrát sa vyspíš a budú Vianoce. Náš neviditeľný adventný kalendár bol kdesi v posteli, kde sme sa o tom všetkom, čo nás čaká, zhovárali. O tom, koľkokrát sa vyspíme a pôjdeme k babičke do Bernolákova na prázdniny, na prázdninách koľkokrát sa vyspíme a pôjdeme na výlet do Bratislavy a do zoologickej záhrady, koľkokrát sa ešte vyspíme a pôjdeme do školy, koľkokrát sa vyspíme a budú Vianoce…
Vianoce boli najkrajšie. Ich príchod sprevádzalo toľko povinností, že hoci sme nemali žiadne čokoládové ani iné adventné kalendáre, takmer som ich vždy videla blikať kdesi v diaľke také voňavé a rozžiarené!
Najväčšie starosti boli vždy so stromčekom. Tie sa nikdy nedali zohnať, napriek tomu, že v telke hovorili, koľko ich je a koľko aký bude stáť a keď ste boli malí a videli ste ich v tej čiernobielej telke, v bruchu sa vám rozlievala voňavá radosť, videli ste tú zelenú farbu, cítili ste ich vôňu, lenže tie stromčeky sa objavovali iba na balkónoch.
– My máme od babky, mala dva.
– Nám poslal strýko z Ivachnovej.
- My ešte nemáme, ale tatko pôjde ukradnúť do lesa.
– Aj náš!
– Aj náš tatko pôjde do lesa.
– Nám minule ukradli stromček spred dverí!
Takto nejako to vyzeralo na hodinách, keď sa nás súdružka učiteľka spýtala, či máme doma stromček, možno dúfajúc, že máme dáky navyše.
Náš tatko nikdy nechodil kradnúť stromček do lesa, ani sme nemali strýka v Ivachnovej, babku s dedkom v Zázrivej, dedo padol v Slovenskom národnom povstaní a druhý síce bol drevorubač a pracoval v lese, no otec mal ešte jedenásť súrodencov, ktorí tiež všetci potrebovali stromčeky!
A tak nám raz sľúbil jeden pán, ktorý chodil každý rok do lesa kradnúť stromčeky, že ukradne a vypiluje o jeden navyše a Vianoce sa blížili a stromčeka nikde, a ten pán nechodil a televízne obrazovky boli plné stromčekov, už sa do nich nič nezmestilo, ani do obchodov sa nič nezmestilo, lebo boli plné vianočných ozdôb a čokolád, ktoré sa vtedy volali kolekcie, a salónok, ktoré sa po večeroch viazali, a pritom sa všetci rozprávali o Vianociach a všetky domy a byty voňali diavou a renovou a tepom, a v oknách sa večer svietilo ako v adventných kalendároch, z parapetných dosiek mizli listy Ježiškovi ako v bermudskom trojuholníku a Ježiško si kúpil okuliare, lebo ho z tých všetkých želaní bolela hlava, a pred každým obchodom stál dáky rad tých, čo na niečo čakali a nezmestili sa dnu a v kostoloch sa potajomky stretávali všetci tí, čo k narodeninám chceli tomu Ježiškovi zavinšovať a zaspievať koledy a nacvičovali ich… Aj my sme doma hocikedy spievali koledy a keď náš tato začal hrať na klavíri Narodil sa Kristus pán, mame sa to nepáčilo, lebo nedôverovala susedom, lebo jeden nikdy nevie, a tí susedia sa jej každý deň pýtali, či už máme stromček ozdobený, keďže na našom balkóne ani pred dverami nič nevideli. Pani z druhého dokonca spomenula, že majú dva a nevie, čo s tým druhým urobia, no naša mama sa jej bála, lebo jeden nikdy nevie, a okrem toho už dala slovo tomu pánovi… A potom priviezli kapry, zabíjali ich rovno na ulici, pred očami ich kamarátov v kadiach, a decká z našej triedy sa na tie zabíjačky chodievali pozerať, ďalšie okienko v kalendári a po uliciach chodili tetky s nadskakujúcimi taškami, tie čo si svojho kapra chceli zabiť doma, ešte jedno, a my s Agátou sme tomu nášmu veselo každý deň niečo do vody nasypali, dostali po zadku, voda sa vymenila a na druhý deň – kakao, ďalšie! A toho pána nikde nebolo a na každom balkóne stromček! A tak sa do lesa začala chystať naša mama, lebo tato by si bol odfaklil všetky prsty, a predsa, ona ako doktorka, vie pracovať so všelijakým náradím, ba vie aj, ako sa také prsty prišívajú, mali raz jedného pacienta, ktorý si pred Vianocami odfaklil prst, našiel ho v snehu a ona mu ho v nočnej službe s kolegami prišívala, a ďalší si zas pri vyrezávaní vianočného stromčeka takmer vypichol oko… Oko a prst, do okienka!
A ten pán nechodil a pani z druhého už svoj stromček dala inej pani zo sídliska, tej, čo má toho malého zúrivého psa, čo na každého vrčí, v okienku je pes, a tak nám mama hovorila o tom, ako tie stromčeky vlastne hynú a je ich škoda, a že by nám možno stačila malá halúzka a my sme v tej posteli plakali za stromčekmi, ale aj preto, lebo v našej obývačke žiaden stromček hynúť nebude, budeme mať pekné halúzky s orechmi, do ktorých mama natlčie klince, ako kedysi.
Dva dni pred Vianocami večer prišiel ten pán a priniesol nám špagátom previazaný stromček a pekne si zaň zapýtal, mama celá natešená mu ho zaplatila, vtiahli sme dnu stromček aj toho pána, povedal, ako chodil každý večer a stále v lese niekto bol, vyhliadol si tri alebo štyri, aby šiel na istotu, ale všetky mu niekto vzal, a tak si vyhliadol ďalšie, ale aj tie zmizli, a les bol plný zlodejov stromčekov, aj poľovníkov, ktorí tiež kradli stromčeky, ale na iných, čo ich kradli, striehli, a vôbec aj zlodeji sa báli jeden druhého, lebo jeden nikdy nevie. Okná plné zlodejov stromčekov! Napokon si ten pánko povedal, že pôjde niekde úplne inde, kde si žiaden stromček nevyhliadol, ale tam boli samé vysokánske stromy a ani jeden malý, v okienku dva dni pred Vianocami je les, v ktorom rastú samé vianočné stromčeky, a on chodil a chodil a bola tma a počul aj diviaky a bál sa a napokon na kraji toho vianočného lesa našiel čistinku, no v tej bola vysoká tráva a hrbolce a vyrastali z nej stromčeky a on s pílkou a sekerkou, celý mokrý, a začal pilovať hneď prvý skraja a druhý skraja, zviazal ich špagátom a potom ich musel ťahať cez celý les a bál sa diviakov a zlodejov stromčekov, a tak tu je ten náš!
Keď pán odišiel a mama stromček rozviazala a on natiahol svoje pichľavé ruky, všetci sme sa rozosmiali. Stromček mal asi štyri konáre, z ktorých jeden bol suchý. My so sestrou sme sa vzápätí rozplakali, lebo halúzky s orechmi, v ktorých budú klince, sa nám zdali oproti tomuto stromčeku nádherné.
A potom nasledovala hádka rodičov, čo kto robí a nerobí, a tá trvala dlho do noci, až do ďalšieho okienka, v ktorej mama povedala, že by taký stromček nielenže nevypilovala, ale ani neošťala, a keď sme sa zobudili, Vianoce boli za dverami a stromček s troma haluzami v stojane, tato mal všetky prsty na rukách a my sme boli vlastne bez stromčeka a orechy v miske pripravené na to, že mama do nich natlčie klince a v okienku bol ošťaný stromček.
Nenatĺkla. Celý deň sme upratovali a na balkóne sa objavila čečina, ktorú mama dostala od dákeho pacienta, ktorý, mimochodom, tiež kradol stromček, no nevidel a bál sa a taktiež vzal prvý z kraja a urobil z neho halúzky.
Večer prišiel po nás tatko. Vzal nás do domu pri zelovoci, v ktorom bývali Cigáni. Dnes sa im hovorí Rómovia, ale vtedy to boli Cigáni, čo idú do neba a boli naši. Dávali sme im veci na oblečenie, nosili koláče a výslužky zo zabíjačiek, boli skrátka naši, nás všetkých, čo sme im občas dáko pomohli.
Na dvore bol kopec detí a hoci bol večer, všetky boli vonku. Na schodoch bolo počuť hudbu a smiech. Trochu tam smrdelo.
Tatko zaklopal na dvere.
– Počul som, že máte na predaj stromček.
– Kde?
– V šenku.
– Máme a aký krásny! – otvorili dvere do izby a v tej izbe stál ozdobený stromček, asi najkrajší, aký som kedy u niekoho videla, rovno z neba od Ježiška, do okienka s ním!, stromček so zlatou hviezdou na čele.
V prvej chvíli som si myslela, že to je ten stromček, no oni otvorili ďalšie dvere, v ktorých sa nesvietilo a ja som si myslela, že to je izba plná stromčekov, no nebola, v tej izbe bol iba jeden stromček a tá izba ho bola plná, bol to náš stromček, ktorý sme nevedeli odniesť, a tak nám všetci naši Cigáni s ním pomáhali, priniesli sme ho domov a všetci susedia vo vchode otvárali dvere, jeden nikdy nevie, ale kašlať na nich, Ježiško nám, vlastne Cigáni nám, teda tato, máme stromček. Najkrajší zo všetkých stromčekov! Nádherná čierna borovica so šiškami, vysoká po plafón a široká tak, že sme museli prestavať nábytok, no aj tak jej bola plná izba, stála v stojane, aj ten nám priložili a všetko zadarmo, lebo šak aj vy nám barsčo dáte!, a tak im mama s babičkou nabalili vianočné koláče, a my sme sa na ňu pozerali so zatajeným dychom a radšej sa nepýtali, odkiaľ je, lebo vyzerala ako kráľovná lesa, ktorú bolo škoda ozdobiť, lebo ju ozdobil sám pán Boh.
Na Vianoce vytŕčala z adventného okienka, zo všetkých okien, pichala až do kuchyne, a všetci sme ju museli obchádzať, každý, kto k nám prišiel, omdlel vo dverách a keď sa prebral, žasol od úžasu nad tou krásou a podvečer prišli všetci čudáci, čo u nás bývali na Vianoce, Gusto Sečkár, ktorému padalo blato z topánok, Janko, mamin pacient, čo nemal nikoho, a akademický maliar Jozef Ilečko, ktorý bol ako náš a Vianoce bez neho by sme si nevedeli predstaviť. Zbor, ktorý potajomky cvičil koledy, si žehlil sviatočné šaty, babička si obliekla slávnostnú blúzku a mama šaty, spievali sme s tatom pri klavíri Narodil sa Kristus pán a Tichú noc…
– Kašlať na nich, – povedala babička.
To posledné okienko si otvorte sami. Sme tam všetci so svojimi pri stromčeku, v kostoloch, na ulici, na návšteve, ale hlavne spolu.
Vinšujem vám tieto slávne sviatky, Krista Pána narodenie, aby vám dal Pán Boh zdravie, šťastie, hojné božské požehnanie a po smrti kráľovstvo nebeské. Vaša Veve
Veronika Šikulová