„Beránku náš na nebesích / Stůj při nás, až přijde tma / Haleluja, Haleluja / Beránku náš na nebesích, neopouštěj nás / Až začnem se bát…“ Túto prekrásnu vianočnú baladu si môžete pustiť na Štedrý deň, neskôr večer si v televízii strihnúť Pelíšky a zadžemovať na pesničku Tuhle kytaru jsem koupil kvůli tobě a na Prvý sviatok vianočný pokračovať trebárs s rozprávkou o šialene smutnej princeznej… A možno vám pri horúcom punči ostane čas začítať sa do životného príbehu speváka, ktorý je spoločným menovateľom týchto pesničiek i filmov.
Vašek bol vojnové dieťa, narodil sa 23. októbra 1943. Meno dostal po otcovi, aj keď tento fešáčisko a prvý milovník divadelnej scény si zvolil herecký pseudonym Dubský. Obaja rodičia pracovali v divadle v Pardubiciach. Neckář spomína, ako mu mama rozprávala, že ho v zákulisí vždy prebaľovala v šatni číslo jeden. Po vojne otec zakladal divadlo v Ústí nad Labem a činohernú scénu v Moste, kde aj sám hral, takže mama, ktorá sa od účtovníčky postupne vypracovala až na hlavnú manažérku a ekonomickú riaditeľku divadla, zostávala aj s Vaškom v Ústí. Otcova kariéra trvala krátko, po komunistickom prevrate ho z divadla vyhodili. Režim mu dal na výber: buď uhoľné bane, alebo práca na poli. Vybral si to druhé. Kvôli otcovmu kádrovému profilu sa Václav nikdy nedostal na DAMU, hoci sa na štúdium herectva hlásil štyrikrát.
Brat Jan prišiel na svet o šesť rokov neskôr. Hudba fascinovala oboch chlapcov odmalička. Usporadúvali koncerty na balkóne ich domu, Vašek spieval a Honza ťahal na harmonike, ktorú dostal pod stromček ako štvorročný. Divadlo bolo ich druhým domovom. Po babičkinej smrti na nich mama zostala sama, a tak každý deň za ňou štrádovali rovno zo školy do práce. „Divadlo jsme poznali od propadliště po povraziště. To prostředí jsme milovali! A zamilovali jsme si i operu.“ Vašek od desiatich rokov spieval detské úlohy v ústeckej opere: v Predanej neveste, v Othellovi, v Pucciniho Bohéme mal napríklad jednu spievanú vetu: „Tuhle trumpetku bych chtěl mít.“ Dokonca zarábal – stovku za predstavenie a takýchto „hosťovaní“ bolo aj desať a viac za mesiac. Potom začal mutovať a zdalo sa, že jeho spevu odzvonilo.
Ach, tá láska herecká
Dostať sa na herectvo na DAMU nemal šancu, a tak šiel do divadla v Moste robiť osvetľovača. Na polovičný úväzok, a vo zvyšnom čase sa osvedčil ako herecký elév. V jednom predstavení napríklad držal halapartňu, v inom šibrinkoval na javisku s ceduľkami. Alebo bolo treba niekomu z hercov skočiť po pivo. Potom sa dozvedel, že v plzenskom divadle Alfa hľadajú speváka, absolvoval konkurz a hoci sa niektorým porotcom zdalo, že sa „divne hýbe“, vzali ho. Usadil sa v Plzni a práve tam sa ako 19-ročný zoznámil s primabalerínou Jarkou Žlábkovou. Strávili spolu Silvester 1964 a potom sa takmer päť rokov nevideli, lebo Jarka odišla tancovať do Nemecka. Zosobášili sa v roku 1974 – to už bol na ceste ich jediný syn Václav.
V polovici 60. rokov bol šéfom TOČRu (Tanečného orchestra Československého rozhlasu) dirigent Josef Votruba a ten mal čuch na talenty. Neckář ho nazýva jedným zo strojcov svojej kariéry, pretože práve Votruba mu dal šancu prejaviť, čo v ňom je. Okrem toho bol tiež v správnej dobe na správnom mieste. Spolu so správnou spoločnosťou, ktorá sa začala grupovať v pražskom divadle Rokoko: Karel Gott, Eva Pilarová, Waldemar Matuška, Milan Chladil, Marta Kubišová, Josef Laufer… Neckářov prvý hit, westernovo ladená pesnička Ze soboty na neděli, bodoval v hitparáde na treťom mieste, prvý bol Olympic a jeho bigbítovka Dej mi víc své lásky. Potom nasledovala Lékořice, s ktorou sa Vašek dokonca umiestnil na 3. mieste v ankete Zlatý slávik. Túto hudobnú anketu organizoval od roku 1962 časopis Mladý svět a vymyslel ju redaktor Ladislav Smoljak (z ktorého sa neskôr spolu s Janom Svěrákom stal čelný cimrmanológ). Prvého Zlatého slávika získal Waldemar Matuška s hitom Láska nebeská od dvojice skladateľov Suchý/ Šlitr a potom na dlhé roky ovládol túto súťaž Karel Gott. Neckář vo svojej autobiografickej knihe skonštatoval, že väčšinou sa musel uspokojiť so zemiakovou medailou, ale ani strieborný slávik, ktorý sa mu ušiel štyrikrát, nebol na zahodenie.
Napriek úspechu v éteri cítil sa byť stále viac hercom ako spevákom. Ale vtedy sa toho dialo rýchlo a veľa a v pražskom divadle Rokoko mohol aj spievať aj hrať. Marta Kubišová dostala angažmán v Rokoku rok pred ním a zanedlho do ansámblu pribudla aj osemnásťročná Helena Vondráčková.
Ostro sledovaný princ
Rok 1966 znamenal v Neckářovej mladej kariére veľký prelom. Vyšla mu prvá LP platňa, v kinách mal premiéru film Ostro sledované vlaky a zahájil spoluprácu s dvomi mužmi, ktorý ho hudobne výrazne ovplyvnili: Zdeněk Rytíř sa pasoval za jeho dvorného textára a gitarista Ota Petřina mu skladal hudbu a neskôr sa stal zakladajúcim členom skupiny Bacily a jej dlhoročným kapelníkom. Rytíř mu hneď aj otextoval dve obľúbené pesničky od Rolling Stones: Lady Jean a Pláč, čo bol český názov pre skladbu As Tears Go By Micka Jaggera a Keitha Richardsa, ktorú ale preslávila Jaggerova vtedajšia priateľka, speváčka Marianne Faithfull. „Tenkrát nebyl problém přebírat zahraniční písně,“ vysvetľuje Neckář vo svojej knihe, „československý trh byl za železnou oponou a fungoval tak trochu jako rezervace, kde si s autorskými právy na zahraniční hudbu nikdo moc nelámal hlavu.“
V prelomovom roku 1966 sa v hlavnom meste Slovenska konal aj prvý ročník Bratislavskej lýry. Do tohto medzinárodného festivalu tanečnej piesne sa hneď prvý rok prihlásilo neuveriteľných 797 pesničiek. Porota vybrala 24 z nich, 12 českých a 12 slovenských. Prvé miesto šalamúnsky vyhral Karel Gott, český spevák, ale so slovenskou pesničkou Mám rozprávkový dom od skladateľa Vieroslava Matušíka a prekladateľky a detskej spisovateľky Elišky Jelínkovej. Neckář na lýre spieval duet s Petrom Novákom Copy a v knihe spomína, ako festivalom každý rok žila nielen Bratislava, ale celá republika, údajne už ten prvý rok pred hotelom Carlton ho skoro ušliapali jačiace fanúšičky…
No a Ostro sledované vlaky… Režisér Jiří Menzel, ktorý bol od Vaška len o päť rokov starší, sa preň rozhodol ešte pred konkurzom, keď ho stretol vo filmovom klube. Neckář Hrabalovu novelu poznal dávno pred nakrúcaním jej filmovej podoby a súhlas s jeho obsadením udelil režisérovi aj samotný Bohumil Hrabal. Keď Neckářa uvidel, údajne skonštatoval: „Jo, to je přesně von!“ Film ho nadchol a po premiére uchvátený prišiel za Vaškom… „Jiskřilo mu v očích, položil mi ruku na rameno a dlouho mlčel“. Do Hollywoodu na udeľovanie Oscarov však nešiel, Menzel sa tam vypravil s herečkou Jitkou Bendovou, ktorá ako dieťa z diplomatickej rodiny vedela dobre po anglicky. (Po roku 1968, keď v republike zavládla normalizácia, nové vedenie Barrandova na Menzela naliehalo, aby Oscara za film vrátil. Ten to však nikdy neurobil.)
Rok po úspechu Ostro sledovaných vlakov si Vašek zahral a zaspieval vo filmovom muzikáli Šialene smutná princezná, ktorú scenáristi písali na telo jemu a Helene Vondráčkovej – preto tam mohol zaznieť ten trefný šplech o ich výškovom rozdiele (princ bol nižší ako princezná). Všetky pesničky a filmovú hudbu k filmu zložil vtedy iba 17-ročný Jan Hammer, ktorý sa po emigrácii do USA v roku 1968 vypracoval na svetovo uznávaného hudobníka, multiinštrumentalistu a dlhoročného člena jazzrockovej skupiny Mahavishnu Orchestra.
Golden Kids
Hovorilo sa: „Helena má v hlase slnko, Vašek má v hlase smiech a Marta má v hlase slzy.“ Ich trio sa formovalo na doskách divadla Rokoko, kde spolu spievali a ideálne k sebe ladili. Vekom, výzorom, hlasmi. Marta ako tajomná femme fatale, Helena ako chutná nevinná blondínka a Vašek, roztopašný chalan medzi nimi. Keď bolo treba poslať „to najlepšie, čo doma máme“ na veľký hudobný veľtrh MIDEM, ktorý sa v Cannes konal za účasti najdôležitejších európskych vydavateľstiev ako Polydor, RCA alebo Ariola, Československo vsadilo na svoje vtedajšie najväčšie esá: Laufer, Matuška, Hegerová, Gott a tiež novovzniknuté trio Golden Kids. Vo Francúzsku zožali obrovský úspech a všetci z biznisu im prorokovali skvelú kariéru: písal sa január 1968, v atmosfére pražskej jari sa konečne ľahšie dýchalo, priamo z najvyšších miest KSČ sa rečnilo o „socializme s ľudskou tvárou“, celá Európa obdivne vzhliadala k Československu. Golden Kids vítal Západ s otvorenou náručou. Na jar 1968 vystúpili v parížskej Olympii, už vtedy sa k nim usporiadatelia správali ako ku hviezdam, ich koncerty mali taký úspech, že angažmán sa natiahlo z dvoch na štyri týždne. Plánovali ďalšie koncerty po Európe, na spadnutie bolo nahrávanie platne v nemeckom Polydore. Prišiel však 21. august, do Československa vtrhli ruské tanky a bolo po Pražskej jari… Uvoľnené pomery v hudobnom priemysle normalizácia zosekala do požadovaných kvót, železná opona sa zatiahla ešte nepriedušnejšie a keď v apríli 1969 odstúpil Alexander Dubček a ostatní predstavitelia Pražskej jari, zazvonil zvonec a rozprávky bol koniec… Marta otvorene podporovala Dubčeka, televízia nakrútila, ako ho víta s kyticou kvetov, navyše jej pesnička Modlitba sa stala akýmsi oficiálnym protest songom proti okupácii Československa. Verše Jána Amosa Komenského použité v texte („vláda věcí tvých k tobě se zase navrátí, ó lide český“) sa šírili pražskými námestiami ako horiaca pochodeň…
Film Skřivánci na niti, opäť na motívy poviedok Bohumila Hrabala s Václavom Neckářom v hlavnej úlohe Jiří Menzel v pohnutom roku 1969 nakrútil behom dvoch letných mesiacov. Akoby ešte rýchlo chcel vybabrať s blížiacou sa totalitou, no nebolo mu to nič platné. O filme, ktorý mal ísť do distribúcie so sloganom „Farebná rozprávka o budovaní našej vlasti“, Neckář napísal, že „do násilnických útrob komunistického režimu nahlédl tak přesvědčivě, že putoval hned do trezoru“. A zostal tam dlhých dvadsať rokov… Zišlo aj z nahrávania pre Polydor, z pripravovaných koncertov po Európe, zo snov a plánov o hviezdnom medzinárodnom úspechu a sláve. Aa zišlo aj z Golden Kids. Komunisti Martu odstavili, doslova ju pochovali zaživa…
Modlitba za Martu
Komunistický aparátnik František Hrabal (podobnosť priezviska so spisovateľom Bohumilom Hrabalom je čisto náhodná) sa ako nový riaditeľ agentúry Pragokoncert veľmi rýchlo etabloval na symbol normalizácie, totalitarizmu, buzerácie a postrach všetkých hudobníkov, od ktorého svojvôle a komunistického kádrovania záležalo, kto bude hrať a kto nie. S Neckářom mal problémy od začiatku, ergo od chvíle, keď si dal speváka zavolať k sebe do kancelárie, kde mu vyložil na stôl rozmazané kópie pornografických fotiek a chcel, aby dosvedčil, že nahá žena na nich je Marta Kubišová. Neckář to odmietol, lenže snaha zdiskreditovať Martu bola už v plnom prúde, jej údajné porno sa prepieralo na verejnosti a ako to už vo svetoch Hlavy XXII býva, na tom, či ide o pravdu, alebo podvrh, už vôbec nezáležalo. Pragokoncert sa ohradil, že spolupráca s porno herečkou nie je možná a Marta dostala utrum. A to aj napriek faktu, že práve s pomocou Neckářa sa jej neskôr podarilo na súde dokázať, že ide o podvrh. „Možnost obrany v takovéhle situaci byla nulová, protože v zemi už neexistoval svobodný tisk,“ píše Neckář. „Marta si to uvědomovala stále víc. Podle přání režimu měla zmizet ze scény, aby lidem nepřipomínala rok 1968.“ Spevák sa v knihe na viacerých miestach vracia k tomu, ako obiehal rôzne inštancie a hľadal kde-koho, kto by sa za Kubišovú prihovoril. Marta medzitým potratila a dlho sa z tohto šoku spamätávala v nemocnici. A Hrabal sa na svojej riaditeľskej stoličke doslova zabetónoval. Pragokoncert v tých časoch pre hudobníkov znamenal istotu pracovného pomeru. Aj spevák, skladateľ či gitarista musel byť niekde zamestnaný a na to existovali agentúry, ktoré ho zastupovali a cez ktoré dostával honoráre. Hrabal sa údajne zaprisahal, že Neckářa zničí, no ten z prekérnej situácie vykľučkoval tým, že zmenil zamestnávateľa a prešiel pod Pražské kultúrne stredisko. Ale aj tak v roku 1970 takmer vôbec nekoncertoval.
Kádrovačky v mene režimu
V auguste 1971 Neckář založil s bratom Jánom skupinu Bacily a musela prejsť tzv. prehrávkami“, aby hudobníci mohli boli zaradení do kvalifikačných tried, od ktorých sa odvíjala výška ich honorárov. Bola to čistá buzerácia a pre muzikantov potupa, keď museli úradníkom dokazovať svoje hudobné a spevácke schopnosti. Na prehrávkach sa preberali aj otázky ich vzhľadu: dlhé vlasy, kožené bundy, rifle, klobúky boli striktne zakázané. Muzikantom mal svedčať upravený krátky strih vlasov, kravata a tesilový oblek. V ústnej časti komisia skúmala ich triedny pôvod, pôvod ich rodičov, starých rodičov, manželky a jej príbuzných, či sa v danej rodine nevyskytuje emigrant, nedajbože niekto žijúci na Západe a podobne. Okrem prehrávok v roku 1974 prebiehali aj tzv. rekvalifikačné skúšky, rozumejme politické čistky v mene „umeleckého a kádrového ozdravenia kultúry“. V skutočnosti šlo o to zbaviť sa nepohodlných muzikantov a prešpicľovať ich texty, lebo niektoré mohli byť v rozpore so svetlými zajtrajškami, budovaním komunizmu či uznesením Ústredného výboru KSČ.
Václavova spolupráca s bratom Jánom, hudobným multitalentom s absolútnym sluchom trvá dodnes. Ako multiinštrumentalista hral Honza v Baciloch, na čom bolo práve treba a aj spieval. Tiež začal skladať hudbu. Hneď prvé pesničky Bacilov žali úspech, najmä prerábky zahraničných songov ako Můj brácha má príma bráchu (hit z Nemecka) a hlavne dva slaďáky, balady Suzanne od Leonarda Cohena a Kdo vchází do tvých snů má lásko od britského speváka Petera Sarstedta (Where Do You Go To My Lovely), ktoré otextoval Zdeněk Řytíř. Neckář spomína, že Sarstedtov hit si kúpil v Cannes a okamžite sa doň zamiloval. Spievať rôzne žánre mu nikdy nerobilo problém, aj kritici ho mali za univerzálneho interpreta, zvládal rock, pop i šansón a ako o ňom napísal uznávaný hudobný kritik Jiří Černý: „Neckář umí i vlezlé hity zpívat mile a nevlezle.“ Bacily to rozbalili vo veľkom štýle, v pohode zvládali aj 34 koncertov za mesiac. Búrlivý rockový život však Neckářa obchádzal veľkým oblúkom. Tvrdí, že kvôli hlasivkám dbal o najmenej osemhodinový spánok, nepil žiaden tvrdý alkohol, maximálne jedno pivo, nefajčil a ako odrážal davy zamilovaných fanúšičiek, o tom v jeho knihe nepadlo ani slovo. Celý život bol ženatý s jednou ženou a na jar 1975 sa jemu a baleríne Jarke narodil jediný syn Václav…
Rozvracač štátu
Okrem jedného koncertu vo Viedni hrali Bacily iba doma alebo v spriatelených socialistických krajinách. Najmä vo Východnom Nemecku boli Die Bazilen pečení varení. Kvôli pesničke Krokodil Theophil ľudia zastavovali Neckářa na ulici a ukazovali si: „Schau mal, Krokodil Theophil!“ Potom sa jazdilo na hudobné festivaly, lebo tak ako Západ mal svoju Eurovíziu a San Remo, východný blok vyrukoval s festivalmi piesní v poľských Sopotoch či nemeckých Drážďanoch. Českým a slovenským interpretom sa v Sopotoch darilo, Neckář vyhral v roku 1978, rok pred ním Helena Vondráčková a dva roky po ňom Marika Gombitová.
V polovici 70. rokov Bacily opustil Ota Petřina. Jednak nemohol s kapelou koncertovať v zahraničí, lebo na to, aby ste v tých temných dobách mohli vycestovať do cudziny, bolo potrebné odporúčanie od zamestnávateľa alebo od uličného výboru v mieste vášho bydliska. A Ota ho nedostal, lebo podľa istej kompetentnej súdružky nechodil na socialistické brigády. Taktiež riešil večné opletačky s políciou kvôli svojmu rockovému imidžu a dlhým vlasom, ktoré si pestoval, aby nimi „rozvracal“ autoritu štátu. Bacily dostali trojmesačný zákaz činnosti, ktorému predchádzala aj takáto historka: Petřinu ktosi odfotil na pódiu, v rifliach a s vlajúcimi dlhými vlasmi a keď v Národnom zhromaždení prebiehala rozprava o poľnohospodárskej dani, prihlásil sa nejaký súdruh, otrčil fotku do pléna a spýtal sa: „Ako máme plniť úlohy Komunistickej strany Československa, keď nám posielate z Prahy takúto kultúru?!“ Ota napokon sekol so svojím koncertným životom a zavrel sa do nahrávacieho štúdia. Neckář priznáva, že počas trojmesačného zákazu, keď Bacily nemohli koncertovať a ani ich nehrávali v rádiu, čelil úzkostným panickým atakom, až skončil na dva týždne na pražskej psychiatrii.
Keď niekomu rupnú nervy
V roku 1981vyhral Bratislavskú lýru – prvý a posledný krát. Hudbu k víťaznej pesničke Tvým dlouhým vlasům zložil brat Jan a text napísal oceňovaný hitmaker Zdeněk Rytíř. Rok na to Neckář nahral ďalšiu hitovku Chci tě líbat – túto pesničku skomponoval britský muzikant Albert Hammond, preslávil ju však až anglický spevák Leo Sayer. V jeho podaní bodovala na oboch stranách Atlantiku a z Lea, ktorý v tom čase naspieval aj diskotékový hit You Make Me Feel Like Dancing, urobila celosvetovú popovú hviezdu. Vašek filmovú pesničku (ako sa kedysi hovorilo videoklipom) k hitu Chci tě líbat nakrúcal medzi tetami robotníčkami v gramofónových závodoch Loděnice – pustite si ju na YouTube, je to pohľad pre bohov!
V roku 1986 vstúpil do strany, lebo mu údajne „rupli nervy“. Bral to ako riešenie všetkých dovtedajších problémov. Kandidátom strany sa stal v roku 1981, riadnym členom až o päť rokov neskôr, lebo súdruh Hrabal úradoval aj v tejto veci. V roku 1986 ho komunistická vlasť vyznamenala titulom zaslúžilý umelec. Nepopiera, že ním lomcovali rozporuplné pocity. „Na jednej strane titul vnímal „jako pojistku, protože zasloužilého umělce hned tak někdo nezakáže. Na druhé straně jsem cítil, že pro některé lidi jsem se tím titulem jaksi upatlal“.
Keď v druhej polovici 80. rokov s Gorbačovovou perestrojkou nastal politický odmäk aj na socialistickej hudobnej scéne, do kapely sa vrátil Ota Petřina a aj Bacily po jeho návrate zneli tvrdšie, rockovejšie. Pravda, fanúšikovia odchovaní na nežných baladách typu Kdo vchází do tvých snů či Tvým dlouhým vlasům „to neskousli a mysleli si, že jsem se na svá pětačtyřicetiletá kolena zbláznil“.
Nežný november
Kto vie, čo by sa dialo s Bacilmi, keby neprišiel 17. november 1989? Totiž v januári toho roka, na 20. výročie smrti Jána Palacha, sa Honza aj s manželkou a dvomi dcérami, vybrali na Palachov hrob. Dvadsaťročný študent Ján Palach sa 16. januára 1969 na pražskom Václavskom námestí polial benzínom a zapálil – na protest proti okupácii Československa sovietskymi vojakmi. O tri dni na to zomrel v nemocnici. Takzvaný Palachov týždeň v roku 1989, ktorý začal zhromaždením tisícov odporcov režimu na Václavskom námestí, sa dnes považuje za prvú lastovičku blížiaceho sa konca komunistického režimu. Z dedinky Všetaty, kde bol Palach pochovaný, sa stalo „zakázané mesto“, pred cintorínom parkovali žlto-biele Volgy Verejnej bezpečnosti a miesto strážili desiatky policajtov, takže Honzu s rodinou hliadky otočili hneď pri vstupe do dediny. Samozrejme, tým sa to neskončilo – komunisti sa vyhrážali aj Vaškovi a z krajského výboru strany prišlo odporúčanie, že by sa mal s bratom rozísť, lebo ho čakajú problémy. Honza bol z tohto incidentu taký znechutený, že rozmýšľal, že s hudbou skončí. V júli toho roku ešte pritvrdil a na toalete na oslavách päťdesiatky Karla Gotta podpísal „protištátnu“ petíciu Několik vět. Našťastie do zamatovej revolúcie ostávali štyri mesiace…
Sedemnásty november Vašek preležal so silným nachladnutím v posteli, ale o dva či tri dni sa aj s Bacilmi pridal ku generálnej stávke. Keďže kapela v tom čase vlastnila najvýkonnejšiu hudobnú aparatúru v celých Čechách, Neckářovci ju ponúkli na ozvučenie obrovských demonštrácií na Václaváku, kde z balkóna vydavateľstva Melantrich rečnil Václav Havel a spievala Marta Kubišová a Karel Kryl. Napriek všeobecnej eufórii z pádu komunizmu, Neckář za chrbtom cítil plaziace sa tiene podozrenia. Dali o sebe vedieť hneď na jednej z prvých novembrových manifestácií, keď v dave študentov stál pod sochou svätého Václava. „A pak jsem zaznamenal, že si mě všimli dva mladí kluci. Jeden z nich hodil hlavou mým směrem a řekl tomu druhému: ‚Co tenhle tady dělá?’“
Simonetta Zalová
foto Supraphon, Alan Pajer, Joost Evers / Aneto
Celý článok si prečítajte v zimnom dvojčísle MIAU (2024)