Superseniorky

 

Veľmi sme ich s touto témou nepotešili – to aby bolo jasné hneď na začiatku. Oveľa radšej, ako o svojom veku a starnutí, by rozprávali o práci, ktorá ich stále napĺňa, baví a šľachtí a o živote, v ktorom svoje roky… jednoducho berú na vedomie. Nič viac a nič menej. V čase pandémie sme s nimi komunikovali prevažne prostredníctvom e-mailov. Počítače, mobily, smsky, pre ne nič nové pod slnkom už desiatky rokov…

 

Eva Poliaková (80)

Prednáša na Katedre psychológie a patopsychológie Pedagogickej fakulty UK v Bratislave. Vo svojej pedagogickej i výskumnej činnosti sa zameriava na problémy detí a mládeže v rôznych kontextoch ich života, akými sú vzťahy k rodičom, samých k sebe, predovšetkým v zložitých otázkach životných hodnôt, sebaúcty, sebahodnotenia, sebavnímania a životnej spokojnosti. Osobitne sa venuje pedagogicko-psychologickým aspektom výchovy k manželstvu, rodičovstvu, sexuálnej výchovy a etiky intímnych vzťahov, ale aj drogovej prevencii u dospievajúcich dievčat a chlapcov. Súčasne sa venuje aj pedagogickému a psychologickému výskumu mládeže so špecifickým zameraním na dospievajúcu generáciu dievčat.

 

Starnúť s noblesou: Moja mama vždy hovorila, že starnutie s noblesou je umením života. Starneme tak, ako sme prežívali celý život. Starnutie je novou etapou života, ale pripravujeme si ho v priebehu celého života. Jeho obraz je obrazom našich činností, záujmov, vzťahov, radostí i problémov. Moje starnutie mi pripomína iba vek, žijem v nezmenených aktivitách, ďalej vzdelávam študentov, publikujem, vediem každý rok záverečné práce a mám radosť z úspechov mojich študentiek, spolupracujem na mnohých projektoch dotýkajúcich sa obrazov života dospievajúcej mládeže. Každodenný kolobeh môjho života je naozaj pestrý, zaujímavý a som rada, že ho môžem naplniť zmysluplnou prácou a aktivitami. Snažím sa byť telesne a duševne fit, priznám sa, kontrolujem si prísne váhu, starám sa o tvár, o vlasy, postavu a aj mne sú príjemné slová „ako dobre vyzeráš“. Ale najviac energie dostávam od vnúčat a pravnúčat, ktorým sa snažím venovať každú chvíľku voľného času. Prežívam s nimi tie najúžasnejšie spoločné chvíle, sú zdrojom mojej životnej energie, radosti zo života a prameňom môjho životného elánu.

Na starobu sa treba pripraviť: Mám 80 rokov a niečo navyše a ešte sa na starobu nepripravujem. Považujem ju za prirodzený tok života, ktorý prináša aj rad nových problémov, ale aj zážitkov, pracovných povinností a výziev. Nemyslím na toto číslo, riadim sa svojimi pocitmi, vnútornou rovnováhou, radosťou z rôznych zaujímavých aktivít a výziev. Riadim sa vnútorným hlasom, že nikdy nie je neskoro niečo nové poznať, zažiť, skúsiť a urobiť. Zaujímajú ma témy, s ktorými nás konfrontuje aj svet našich detí, ich vnímanie šťastia, autentického optimizmu ako fenoménov, ktoré podstatnou mierou ovplyvňujú ich úspechy v škole a životné perspektívy. V tomto kontexte si často kladiem otázky, prečo naše deti, dospievajúce dievčatá majú podstatne nižšie skóre pocitu šťastia, životnej spokojnosti a vlastnej sebaúcty. Tieto otázky oslovili aj moje študentky a mnohé spolupracujú so mnou na sledovaných problémoch, a to formou záverečných prác, bakalárskych i diplomových. Je to úžasný pocit, keď sa aj po rokoch ozývajú študentky a ďakujú mi za poznatky, ktoré získali v rámci prednášok a seminárov so mnou. Niektoré z nich majú už dospievajúce deti a obracajú sa na mňa s prosbou o pomoc, radu. Mňa aj v seniorskom veku stále baví práca s mladými ľuďmi a napĺňa ma to neskutočným pocitom užitočnosti a naplnenosti života.

Prijať pomoc, keď treba: U nás v rodine je pravidlom reciprocita pomoci. Vzájomne si pomáhame v akejkoľvek situácii a problémoch. Mám vynikajúceho vnuka, ktorý je vždy pripravený a ochotný mi pomôcť v akejkoľvek situácii, najčastejšie pri problémoch s počítačom a novým systémom výučby na vysokej škole, s digitálnou výučbou. Tu vždy rada prijmem radu a pomoc od mojich najbližších.

Starnutie včera a dnes: Neuznávam starnutie charakterizované vekom. Poznám dvadsaťročných starcov a starenky vzhľadom na ich životnú filozofiu, očakávania a ich predstavu o kvalite a zmysle života. Rozhodne sa zmenili pohľady na starnutie a na možnosti plne sa realizovať aj v období vyššieho veku. Stačí sa pozrieť na štatistiku úspešných podnikateliek, schopných manažérok a na ich dátum narodenia. Ale aj na silnejúci hlas žien v politike, kultúre, zdravotníctve a predovšetkým školstve. Mnohé systémy riadenia spoločnosti by boli bez spoluúčasti žien paralyzované: školstvo, zdravotníctvo, sociálna sféra. Začiatkom minulého storočia boli päťdesiatročné ženy vnímané ako „staré“ dámy odkázané na pomoc rodiny, manžela, prípadne detí. Nemali možnosť ďalšieho vzdelávania, rovnako inštitucionálneho ako aj akceptovaného zo strany manžela a detí.

Na starnutí je najlepšie a najhoršie: Toto je vysoko individuálny problém. Každý z nás prežíva toto obdobie života osobne a je to determinované mnohými fenoménmi: vzdelaním, postojom k životu, skúsenosťami, rodinným zázemím, okruhom priateľov, pocitmi šťastia a optimizmu ako významne podmieňujúcimi fenoménmi, úspešnou pracovnou kariérou. Asi najhoršie sú pocity beznádeje, osobného zlyhania v živote, v rodine, neúspechy v práci a kariére, nenaplnených ambícií a očakávaní.

Keby to bolo za mojich mladých čias: Na tento problém neviem odpovedať. Iste, spoločenské podmienky sú dôležité, ale podľa môjho názoru je to všetko v rukách každého osobne. Čo všetko dokázali ľudia v ktorejkoľvek dobe len svojou odvahou, snahou a životnou silou!

Predsudky voči seniorom: Krajina, ktorá nevie alebo nechce vytvárať životné podmienky vrátane vhodných podmienok pre realizáciu životných cieľov aj seniorom, nemôže sa pýšiť prívlastkom humánna, tolerantná, vzdelaná. Krajina, ktorá obmedzuje svojich občanov dátumom narodenia, je krajinou intolerancie, nevzdelanosti, nehumánnosti a prevládajúcich stereotypov. Môžeme sa bez otáznikov vyjadriť o našej krajine, že je žičlivá, tolerantná a ohľaduplná k svojim seniorom? Opäť sa stretávame s návrhmi, že na niektorých pracovných pozíciách je obmedzujúcim faktorom vek uchádzača (napríklad vek nad 65 rokom má byť limitujúcim vo vybraných pozíciách). Ako sa staráme o tých, ktorí vzhľadom na svoj pokročilý vek nie sú schopní samostatnej existencie? Aká je kontrola a vedenie zariadení pre seniorov, aby sa nevyskytli prípady šikany, ohrozovanie ich zdravia a života? Diskutujeme s mladými ľuďmi o tom, aká významná je pozornosť, starostlivosť a prejav lásky ku starým ľuďom, čo to vypovedá o charaktere celej spoločnosti? V poslednom období dostávam viac otázok, ako zabrániť násiliu, ublíženiu zvieratám ako starým ľuďom. Máme skvelých mladých ľudí, ktorí sa tomuto problému venujú, možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, prečo taká iniciatíva a pozornosť nevznikla v prospech seniorov.

Svet a pandémia: Svet po tejto pandémii už nebude nikdy taký ako pred ňou. Každého z nás svojím spôsobom poznačila. Začali sme si podstatne viac uvedomovať hodnotu zdravia, voľnosti, pohybu, ale aj ľudskej prítomnosti a zdieľanej obavy o budúcnosť, o život, o zdravie. Stratili sme každodenné sociálne kontakty, tie intímne – tvárou tvár, pocity z podanej ruky, priateľského stisku. Stratili sme veľa z toho, čo sme považovali za samozrejmosť a všednosť. Ale získali sme aj reálnejší obraz o sebe i priateľoch, ale aj o nepoznaných ľuďoch v našej krajine. Koľkí z nich podceňovali ochranné opatrenia proti šíreniu vírusu, správali sa tak, že ohrozovali nielen seba, ale aj svojich najbližších, ľudí v okolí, v práci! Podceňovali očkovanie napriek tomu, že nás história presvedčila o účinnosti vakcinácie na celé roky, desaťročia. V polovici 90. rokov sme už zažili nezmyselné odmietanie očkovania detí napríklad proti osýpkam. Muselo zomrieť niekoľko detí, aby sa opäť začala venovať pozornosť zdravotnej osvete. Osobne vidím tento problém v širších súvislostiach. Náš vzdelávací systém zabudol na ochranu zdravia (pred niekoľkými rokmi sme navrhovali zaradiť do osnov na druhom stupni základných škôl a v prvých ročníkoch stredných škôl predmet psychológia zdravia alebo ochrana zdravia). Na základných školách sme mali dva vynikajúce predmet: Starostlivosť o dieťa a Výchova k manželstvu a rodičovstvu. Ale úspešne sme ich zlikvidovali. Ako dnes vníma svoje zdravie a jeho ochranu časť spoločnosti, to je výsledok absencie výchovy a starostlivosti o zdravie.

Na čo sa teším a čo stále nestíham: Moje plány? Úspešne ukončiť semester, dokončiť diplomové a bakalárske práce tak, aby ich študentky úspešne obhájili aj za daných nepriaznivých podmienok. Dokončiť knihu o syndróme naučenej bezmocnosti (v spolupráci s mojou vynikajúcou študentkou) a pripraviť ju na recenzie a do tlače. Tiež ma čaká práca na pedagogických dokumentoch pre druhý stupeň ZŠ o ochrane a starostlivosti o zvieratá.

Dúfam, že toto leto už budem môcť byť s vnukmi a pravnúčatkami a že sa budeme tešiť jeden z druhého. Mám pred sebou ešte veľa pracovných plánov, dokončiť knihu pre dospievajúcich chlapcov a dievčatá, v ktorej by som zhrnula všetky svoje skúsenosti, poznatky, nápady a prácu s nimi.

 

Dorota Pospíšilová (91)

Jej otec pochádzal z Moravy, mama bola Viedenčanka. Narodila sa v Bratislave, študovala v Košiciach. Na Vinohradnícky a vinársky ústav nastúpila ako mladé dievča a hoci o tom nemala ani šajnu, dostala za úlohu vyšľachtiť nové odrody viniča. Bol to beh na dlhé trate, plný pokusov a omylov, ale aj nadšenia a zápalu pre vec. Dnes sa o nej hovorí ako o Prvej dáme šľachtenia viniča na Slovensku, uznávanej aj v širokých medzinárodných kruhoch. Vyšľachtila 24 uznaných nových odrôd viniča a je spoluautorkou knihy Ampelografia, akejsi biblie slovenského vinárstva. Ak si teda otvoríte fľašku nejakého slovenského novošľachtenca, ako napríklad obľúbenej odrody Devín alebo Dunaja či kabernetového Hronu, pripite si na jej počesť.

 

Starnúť s noblesou: Starnúť s noblesou je určite ten najsprávnejší spôsob dožívania života. Dokáže to azda iba ten, kto sa so starobou zmieri. Je to etapa života, ktorú ak človek prijme prirodzene, tak znamená pokračovať žiť s určitými zmenami. Život sa prispôsobuje stavu zdravia, uvedomujeme si, že prichádza obdobie zrieknutia sa mnohých príjemných chvíľ, ako náročnejšia turistika, cestovanie po svete, riadenie auta a pod. Je veľmi dôležité, aby človek ostal činorodý v najširšom slova zmysle. Svoju starobu považujem za veľmi pekný úsek môjho života. Do osemdesiatky som aktívne chodila do práce. Túto etapu som ukončila nechcene, lebo Ministerstvo pôdohospodárstva zrušilo všetok vinohradnícky výskum, aj naše posledné pracovisko. Ďalších 10 rokov moju odbornú činnosť vyžadovala najmä vinohradnícko-vinárska verejnosť. V roku 2020 som vydala štvrtú odbornú knižku, na ktorej som pracovala s mladým kolegom približne päť rokov. Je o lesnom viniči, ktorý sa považuje za pôvodcu dnešných pestovaných odrôd. Vzácne je, že sa iba v lužných lesoch zachoval aj na Slovensku až dodnes. Prieskum som vykonala s mladšími kolegami Rastislavom Šimorom a Michalom Valachovičom, nájdené kry vzácnej rastliny sme opísali a registračne podchytili, aby bolo možné s nimi eventuálne vedecky ďalej pracovať.

Prijať pomoc, keď treba: Zatiaľ som vo fyzickom stave, že hoci žijem sama, viem sa o svoj denný život postarať aj bez pomoci. Nevylučujem však obdobie, ktoré môže nastať, že ponúkanú pomoc prijmem. Mám okruh viacerých výnimočných priateľov, ktorí mi už dnes z titulu môjho veku pomoc ponúkajú, ale hlavne spríjemňujú mi život. Vlastnú rodinu som si nikdy nezaložila, takže som si na ňu ani nezvykla. So vzdialenejšou rodinou mám výborný vzťah, žiaľ, žije pre nás dnes už v zahraničí – v Čechách.

Na starobu sa treba pripraviť: Na starobu som sa nepripravovala, všetko sa vyvíjalo prirodzene. Po osemdesiatke som predala chalupu, o ktorú som sa 39 rokov starala – bol to môj víkendový program. Som mestský človek a chalupárstvo ma lákalo najmä prírodou. Aj moja maminka si ju v starobe užívala do smrti. Umrela ako 91-ročná. Ja som ako 85-ročná definitívne odstavila auto. Teda zbavovala som sa vecí a činností, ktoré mi vzhľadom na pokročilý vek už boli na príťaž. Život som mala a stále mám vyplnený činnosťou, ktorá mi pomáha až doteraz plnohodnotne žiť. Prvoradá v mojom živote bola vedecká práca s viničom ako dôležitou poľnohospodárskou plodinou. Centrom záujmu boli odrody, ich štúdium, ako aj tvorba nových cieľavedomým šľachtením. Mojich 24 nových registrovaných odrôd obohatilo pôvodný sortiment viniča.

Starnutie včera a dnes: Staroba nie je viazaná na vek, na obdobie, ale na stav tela a duše. S dušou nemám problémy, iste aj preto, že mám logiku a vieru v Boha ako nenahraditeľnú súčasť a pomoc v živote. Moji rodičia žili podobným spôsobom ako ja a nám deťom odovzdali základné kamene pre život. Myslím, že môj postoj nenariekať nad ťažkosťami života je z veľkej časti ich zásluhou. Poskytli nám vzdelanostnú, duchovnú i pracovnú výbavu. Zo svojho stanoviska nevidím rozdiely v generačnej obmene kedysi a dnes. To, ako ľudia žijú, sa odráža na živote ich detí. Nemožno sa vyhovárať na dobu, v ktorej žijeme. Keď niečo neklape, býva vina v nás. Poznám mnoho mladých ľudí a s niektorými – aj o dve-tri generácie mladšími – mám výborné vzťahy. Ak je niečo, čo znesie na mládeži globálnu kritiku, vstúpme si najprv sami do svedomia, kým ich začneme odsudzovať.

Keby toto bolo za mojich mladých čias: Túto vetu som azda nikdy v živote nevyslovila. Žijem v dnešnej dobe a je na mne, aby som sa jej prispôsobila. V každom období možno vyzdvihnúť niečo dobré a zamietnuť niečo negatívne. V súčasnosti hodnotím úžasný technický rozvoj, ktorý v mnohom mení životy ľudí, v dobrom i horšom. Technické vymoženosti sú dostupné každému, kto ich chce, môže a vie využívať. Negatívny dosah týchto možností vidím napríklad v nerešpektovaní zásad súladu životného prostredia ako aj určitý ústup duchovných, netechnických hodnôt života, ktoré – či chceme, alebo nie – sú jeho nedeliteľnou súčasťou.

Predsudky voči starobe: Myslím si, že intelekt a hodnoty človeka dávajú odpoveď na posudzovanie starých ľudí. Starec, ktorý intelekt a duševné hodnoty má, pôsobí pozitívne na spoločnosť mladých, ba môže pôsobiť dokonca výchovne. Nepopieram však, že sú medzi nami aj starí ľudia, ktorí si kritiku zasluhujú. A neviem ani odhadnúť, ktorá z týchto dvoch skupín prevažuje.

Svet a pandémia: Pandémii som sa prispôsobila a rešpektujem všetky pokyny, ktoré vedú k jej prekonaniu, a to s pozitívnym účinkom. Infekcii som sa dosiaľ vyhla. Vakcinácia je pravdepodobne najsilnejšia zbraň na jej potlačenie. Žiaľ, bežný človek ju nemá v rukách, je odkázaný na riadiace orgány. Pandémiu celého ľudstva považujem za memento. V Európe žilo už niekoľko generácií ľudstva bez vážnych vonkajších zásahov do bežného života (hlad, vojny, infekčné choroby, rôzne iné pohromy), nepoznajúc ich hrôzy. Preto repcú, nechcú situáciu pochopiť, lebo obmedzuje ich „ľudské práva“. Ľudstvo od svojho vzniku zažívalo mnohé situácie, s ktorými sa muselo popasovať, aj zmieriť alebo pracovať na tom, aby ich riešilo. Nedá sa iba bezstarostne si užívať život a čakať, prípadne hrešiť, že ťažkosti nikto nerieši. Nie sme výlučne pánmi svojho života, musíme sa naučiť s istou pokorou aj prijímať udalosti, ktoré nemôžeme ovládnuť.

Pre mňa sa vplyvom koronakrízy pracovný život stíšil, aj keď celkom neustal. Pravda, nemám kritickú finančnú situáciu. Imponoval mi však postoj operného speváka, ktorý svoju krízu riešil tak, že prijal miesto pomocného robotníka na stavbe.

Na čo sa teším a čo stále nestíham: Teším sa, že sa život znormalizuje, teším sa na lepšie počasie, na styk s prírodou, na jarnú zeleň voňajúceho lesa. Teším sa, že s bývalými mladými spolupracovníkmi Miškom Valachovičom a Rasťom Šimorom máme rozpracovaný pokus s mojimi tromi novými vínovými odrodami viniča v Modre, ktorý budeme po tri roky hodnotiť. Cieľom je uviesť ich prostredníctvom štátnej kontrolnej inštitúcie do praxe. Veľmi sa teším na rôzne pracovné stretnutia s vinohradníkmi a vinármi, ku ktorým som prizývaná a teraz sa nekonajú.

 

Lida Mlichová (80)

Svoju knihársku dielňu na výrobu ručne viazaných kníh vedie v Žiline už vyše 30 rokov. Tomuto výnimočnému remeslu, v ktorom takmer nemá konkurenciu, sa priučila u svojho otca Jána Vrtílka, výtvarníka a vychýreného knihára v celom bývalom Československu. V otcovej dielni doslova vyrastala, a tak všetko, čo súviselo s umeleckou knižnou väzbou, k nej prichádzalo veľmi prirodzene, hovorí, že to „proste žila“. Spolupracovala s mnohými známymi výtvarníkmi, jej knižné bibliofílie získali viaceré ocenenia na domácich i zahraničných súťažiach.

 

Starnúť s noblesou: Noblesa, to je niečo, čo človek v sebe buď má, alebo nemá, nemyslím, že sa to dá naučiť alebo získať vekom. Ako celok ju utvára množstvo aspektov, počnúc tým, ako sa človek vyjadruje, aké má chovanie, v akej rodine vyrastal… Ja som mala šťastie, vyrastala som v zomknutej rodine, otec pracoval, mama sa starala o nás, štyri deti, nikdy som nezažila hádky, rodičia si navzájom prejavovali rešpekt a úctu. Otec často pracoval aj doma, bývali sme v jednoizbovom byte a keď začal s ručnými zlátením nejakej knižky, ani sme nedýchali, lebo to zlatko lieta aj pri najmenšom vánku… Otca doma často navštevovali rôzni umelci, výtvarníci, spisovatelia, Ľubomír Feldek, Miroslav Cipár, Vincent Hložník, žili sme medzi krásnymi knihami v kultivovanom prostredí… Život s knihami je nádherný a ja som si ho vychutnávala každý deň, najskôr po otcovom boku a neskôr, keď som po ňom prebrala remeslo a dielňu. Myslím si, že ako robím svoje knihy, teda s určitým výtvarným citom a vkusom, že sa to nejako zrkadlí aj v tom, ako vyzerám a ako sa obliekam. Šedivé vlasy si nefarbím, ale našťastie som zošedivela do striebrista. V mladosti som nosila vysoké podpätky aj napriek tomu, že som dosť vysoká, tých som sa ale musela už dávno vzdať. Vždy som bola štíhla, a to mi zostalo, s kilami som nikdy nemala problém, ani v mladosti, ani teraz.

Na starobu sa treba pripraviť: Keby bolo na mne, tak starnúť nezačnem, ani za svet! Ale staroba prichádza, či chceme, alebo nie, postupne, pomaly, nebadane… Niekedy, keď míňam zrkadlo, až ma mykne: „Som to skutočne ja? Obzerám si svoje ruky a vidím v nich ruky svojho otca, štíhle prsty, vystúpené žily, aké mával najmä večer po namáhavej práci v dielni… Aj na mojich rukách vidieť, že celý život fyzicky pracovali. Áno, mrzí ma, že mám osemdesiat, ale to nezmením. Že by som brala, keby som mohla žiť stále, to je fakt. Sedím doma, z okna hľadím, ako zapadá slnko, počúvam nejakú peknú hudbu a až fyzicky cítim, ako veľmi, veľmi chcem žiť!

Prijať pomoc, keď treba: Do práce chodím každý deň, mám nádherný ateliér v Rosenfeldovom paláci v centre Žiliny, často tam zájdem aj v nedeľu, len tak pre potešenie. Isteže, s vekom prišli aj rôzne ústupky, od všeličoho som sa musela odpútať – už neumývam okná a neleziem na stolček, to som musela deťom svätosväte sľúbiť (smiech). Okolo sedemdesiatky som sa vzdala aj šoférovania, ale skôr preto, že som auto nemohla finančne uživiť. Za autom mi je veľmi clivo, šoférovanie som milovala, v aute som si pripadala oveľa viac akčná, slobodná a nezávislá… Keď začala pandémia, ozývali sa mi rôzni známi, či nepotrebujem nakúpiť, zájsť do obchodu, moja kamarátka mi telefonovala, budeme ti nosiť jedlo… Preboha, hovorím jej, čo si si to vymyslela, ja nechcem žiadne jedlo, viem si navariť aj sama! Deti držia nado mnou ochrannú ruku, aj keď žijú ďaleko, syn v Bratislave a dcéra v Anglicku, nie všetky starosti mi vešajú na nos, všeličo sa nedozviem… a veď nemusím ani všetko vedieť, ja som za to vďačná. Snažím sa nepridávať im starosti, nechcem, aby sa znepokojovali – Ach, tá mama sa v Žiline trápi, čo s tým budeme robiť? Po dni plnom ťažoby a chmár príde nový deň, vyspím sa a ráno si hovorím, bože, čo blázniš, už je to preč…

Na starnutí je najlepšie a najhoršie: Najlepšie na nej nie je nič, nič pekné ani dobré na nej nevidím (smiech). Pekné je akurát to, že si človek pamätá, že bol mladý. Najhoršia je choroba a nemohúcnosť, keď nie ste sebestační. Človek ide len na také otáčky, na aké mu to dovoľuje zdravie. Nebolia ma nohy ani ruky, dobre vidím, relatívne dobre počujem, všade, keď chcem, sama dôjdem, až si občas hovorím, pribrzdi, Lida, pribrzdi… Skutočne žijem mimoriadny život, lebo aj keď pracujem, nemusím robiť nič, čo sa mi nechce. Nemusím sa o nikoho starať, nemusím ráno vstávať, nemám povinnosť niekde byť načas (pokiaľ si to sama nedohodnem), do ateliéru prídem, kedy mi to vyhovuje – a vyhovuje mi to každý deň (smiech).

Keby to bolo za mojich mladých čias: Moja generácia necestovala, to považujem za veľkú škodu. Ale inak, skoro by som povedala, že za ničím, čo sa teraz deje, mi nie je ľúto, že som to nemala v mladosti.

Predsudky voči starobe: Áno, je to tak, v kurze sú tí mladí, rýchli, tí, čo vedia všetko o počítačoch. Tak sa cítim trochu „menejcenná“, robím s počítačom, mám e-mailovú schránku a komplikovanejšie veci mi už idú ťažšie, na to potrebujem pomoc. V mojom remesle sa však cítim pevne, odtiaľ možno pramení aj moje sebavedomie, veľa ľudí mi ešte stále s obdivom povie: „Ako to vieš tak krásne urobiť?“ Bezprostredne so starými ľuďmi sa stretávam málo, občas si aj pofrflem, ach, tá stará pani, čo sa tak šuchce… a pritom môže byť odo mňa o desať rokov mladšia!

Svet a pandémia: Nevyjadrujem sa k tomu, čomu nerozumiem. Koľko je tých planých rečí okolo vakcín! Ja som ani poriadne nevedela, čím ma budú očkovať. A čo mi pandémia vzala? Možno vás to prekvapí, ale musela som sa vzdať cestovania. Za dcérou a jej rodinou, vždy, keď mi to práca v dielni dovolila, som za nimi cestovala – do Švajčiarska, kde žili predtým a potom do Anglicka a odtiaľ sme vyrážali na spoločné dovolenky. Nikdy som toľko nelietala ako za posledné roky! Moje anglické vnúčatá hovoria po slovensky, tak to ich rodičia chceli, vyrastali na slovenských rozprávkach…

Na čo sa teším a čo stále nestíham: Dlhodobé plány si nerobím, práce si beriem iba toľko, koľko zvládnem. Nedávno som dokončila obaly na grafické listy výtvarníka Tomáša Žemlu, pre mňa je to mimoriadny zjav, výborný grafik, bola to veľmi príjemná práca. Niečo som reštaurovala, dorobila som pamätné knihy pre dve obce, to je veľká robota, ťažká v pravom slova zmysle, už ich neudržím v jednej ruke, zápästia ma bolia, ale bolo mi ľúto odmietnuť ich, ručnej knihárskej práce sa nikto nevenuje a ja nemám žiadnych nasledovníkov. S Petrom Ďuríkom, výborným martinským typografom, s ktorým dlhodobo spolupracujem, sme poslali Puškinovu báseň Voľnosť (v preklade Ľubomíra Feldeka) do súťaže Najkrajšia kniha roku.

 

Klára Kubičková (84)

Ak potrebujete pomoc pri riešení dilemy, či zbúrať alebo zrekonštruovať bratislavský Istropolis, ste u nej na správnej adrese. Historička a teoretička architektúry a umenia najmä 20. storočia má za sebou bohatú vedecko-výskumnú činnosť, bola kurátorkou vyše 70 výstav na Slovensku i v zahraničí aj členkou rôznych vedeckých a kultúrno-spoločenských inštitúcií. Je autorkou viacerých kníh a spoluautorkou biografie Po stopách architekta L. E. Hudeca, slovenského rodáka, ktorý sa v Šanghaji preslávil svojimi stavbami. V roku 2019 jej Spolok architektov Slovenska udelil Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo v oblasti architektúry a minulý rok prebrala z rúk prezidentky štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. A čo sa týka Istropolisu, jej stanovisko je jasné: „Určite by sa nemal búrať, bol a je to mimoriadne hodnotný objekt.“ 

 

Starnúť s noblesou: Táto otázka je omnoho zložitejšia, ako sa zdá. Jej jadro spočíva v tom – ako starnúť tak, aby si vás i naďalej vážili. Čiže vyžaduje to aj pravdivé sebapoznanie a jeho vonkajšie prejavy. S noblesou sa nedá „začať“ až v starobe, niekde ju musíte nosiť v sebe vlastne celý život. A to určite nebolo spoločenským cieľom v rokoch komunizmu a nie je ani v súčasnosti. V čom sa prejavuje noblesa? V oblečení, pohyboch, vedomom stupňovaní svojho prejavu a prevahy? To sú iba sprievodné javy. Ak nevyvierajú z pravdivosti, vnútorného pokoja a presvedčenia, neplatia. Mojou najdrahšou všestrannou učiteľkou bola historička umenia Alžbeta Güntherová-Mayerová. Málokto vie, koľko si toho vytrpela a aké situácie jej osud vnútil. Stále mala svoju noblesu, hoci na ňu nikdy nemyslela, dokonca aj vtedy, keď sa rozhodla prežiť svoje staršie roky  bez zubnej protézy (smiech). Ako dosiahnuť, aby si vás vážili? Vážiť si vás budú vždy iba tí, ktorí sú toho schopní.

Prijať pomoc, keď treba: Myslím si, že moja generácia bola jednou z posledných, ktorá ešte považovala za svoju povinnosť postarať sa o svojich rodičov, tých, čo ich vychovali a splodili. Nebudem tu analyzovať spoločenské, právne, finančné či organizačné podmienky dnešného stavu. V každom prípade potrvá to ešte dlho, kým sa nájde spoločenské riešenie v spolupráci s rodinami. Ja som vďačná za každú ponuku pomoci a aj ju prijímam. Bola som jedináčik, otca som stratila v ôsmich rokoch, na jeho zdraví sa podpísala ešte prvá svetová vojna. Túžila som po veľkej rodine – aj ju mám. Ale v Banskej Bystrici, kde žijem, už z nej nikto nebýva. Mám obdivuhodnú opatrovateľku a okolo seba mnohých ľudí, ktorých môžem poprosiť o pomoc, keď si sama neviem poradiť.

Na starobu sa treba pripraviť: Áno, s tým súhlasím. V každom prípade treba uveriť, že keď sa človek dožije dlhšieho veku, bude aj starý. Ale nie vždy to vyjde. Pred svojím odchodom na dôchodok som pracovala v Bratislave. Členovia rodiny ešte bývali v Banskej Bystrici, stredná dcéra s rodinou v Prahe. Chcela sa vrátiť do Bystrice, dohodli sme sa, že i ja sa vrátim, pomôžem jej s výchovou detí a keď to bude už nutné, ona sa postará o mňa. Svoje kroky sme urobili, ale došlo k tragédii, už sme obe bývali v Bystrici, keď dcéra ochorela a zomrela. Dodnes je to moja najväčšia bolesť. Môj zať sa s deťmi vrátil do Prahy, ďalšie dve deti (dospelé) taktiež opustili s rodinami mesto. Ako sa dá pripraviť na toto všetko? Sme v kontakte, máme sa radi, pomáhajú, čím sa dá, ale diaľka nepustí. Našťastie, ostala mi moja práca, tá ma drží v duševnej forme a pri živote. A ľudia, ktorých to zaujíma. Jediné, čo nepoznám, je nuda.

Starnutie včera a dnes: V dobe môjho detstva a mladosti bol ešte veľký rozdiel medzi spôsobom života v meste a na dedine. Mala som možnosť spoznať oboje, blízka rodina bola meštianska, ale vďaka starému otcovi, celoživotnému učiteľovi a riaditeľovi školy na dedine (zomrel 97-ročný) som prázdniny trávila čiastočne aj u neho, priatelila som sa s deťmi od všetkých susedov. V oboch prostrediach bolo samozrejmé, že zostarnutí rodičia patrili k rodinám svojich detí, väčšinou k tej, ktorá mala zdediť rodičovský dom. Starkí pomáhali, koľko vládali a postupne sedeli viac na lavičke pred domom, v meste v záhrade. Tým boli zachované aj širšie spoločenské kontakty. Vnúčence boli vychovávané tak, aby si ich vážili a pomáhali im. Nežili sme v žiadnej rajskej záhrade, ale takto si to pamätám a takto som to  prežila aj s vlastnou matkou… Obdobie pracovnej povinnosti v časoch socializmu dôkladne zmenilo tento spôsob života. Zamestnanosť žien, iba tri mesiace materskej dovolenky po narodení dieťaťa vyprázdnili počas denných hodín domovy. Rodiny sa rozutekali po celom štáte i po svete. Postupne začala starostlivosť o seniorov v spoločných „domovoch“. Tieto otázky dodnes nie sú doriešené ku spokojnosti seniorov. Ako prirovnávam k tomu svoju starobu? Neprirovnávam, ale riešim ju tak, aby to bolo pre všetkých prijateľné, aj pre mňa. Som vo svojom domove. Môj dôchodok bol vyrátaný na základe platov, ktoré sa v predchádzajúcom režime vymeriavali pracovníkom kultúry, a tak je mimoriadne nízky. Moje deti mi prispievajú finančne, podľa svojich možností a mojich aktuálnych potrieb. Občas niečo predám, občas dostanem honorár. Je to v poriadku, som spokojná. Mám veľa vzácnych priateľov. Čo sa týka zdravotnej starostlivosti, nedá sa porovnať s predchádzajúcimi generáciami, i keď ešte má rezervy.

Na starnutí je najlepšie a najhoršie: Najlepšie? Že ešte patrí k ŽIVOT-u. Najhoršie? Sledovanie postupného úbytku vlastných síl, stále väčšia miera závislosti na iných. Treba mať v sebe veľa pokory a vďaky, aby to bolo možné zažívať s úsmevom, okolie tak trpí menej… Jedna mamina priateľka, ktorá na dôchodku ešte dlho vyučovala cudzie reči, mala vždy plno mladých v byte. Raz som sa jej spýtala: „Teta Margita, ako to robíte?“ Usmiala sa a povedala: „Hádam preto, lebo nikdy sa nesťažujem.“ Keď už potrebovala opateru, mohla si vyberať, u koho v rodine by najradšej dožila. Aj sa tak stalo. Netvrdím, že to bolo včera, bolo to v minulom storočí (smiech).

Svet a pandémia: Je to ďalšia fáza rozpadu nesprávneho vývoja ľudstva, snáď ešte s možnosťou jeho záchrany. Zem a v poznanom vesmíre jeho ojedinelý živý svet sú spoločným organizmom a zásahmi jedného jeho ešte pomerne nedokonalého tvora, Človeka, bol tento organizmus vyvrátený zo svojej rovnováhy. Ľudia reagujú plní strachu, dosť obmedzene, chcú sa držať starých istôt – namiesto toho, že by sa pozreli pravde do očí a zadívali sa do možnej budúcnosti. I ja sa dostávam občas na pokraj depresie. Zatiaľ sa mi darí jej vzdorovať. Súčasné ojedinelé snahy o dobro a zdravý rozum sú tvrdo odrážané do sveta zmätku a výhovoriek. Mnoho záleží od  smelosti a vytrvalosti ľudí, ktorým dnes nie je daná šancabudú mať dosť sily?

Na čo sa teším a čo stále nestíham: Teším sa na stretnutie v čase a pozemskom priestore so všetkými blízkymi ľuďmi, ako aj so všetkými členmi mojej rodiny – narodenými, i tými, ktorí sa iba chystajú na svet. Teším sa na ich ďalší život a to, ako budú rozvíjať svoje talenty, snáď aj niečo z mojej bytosti prešlo do ich DNA. A teším sa na svoje 85. narodeniny, ktoré by som mala osláviť s nimi v auguste.

 

 

Simonetta Zalová

foto Gabina Weissová, Ľubo Bechný

 

Článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2021)