Minule mi môj muž hovoril, že by som mala chodiť z Modry do Pezinka do práce vlakom. Podrobne mi opísal výhody cestovania vlakom, možnosť pohybu, iných výhľadov z okien tohto dopravného prostriedku, než na aké som zvyknutá.
– Akým vlakom? Veď do Modry vlak nechodieva! Modrania kedysi dávno železnicu nechceli.
– No veď zo Šenkvíc. Chodievam tak každé ráno, nevieš si predstaviť, aké je to pohodlné. Veľa ľudí z okolia tak chodieva. Privezú sa do Šenkvíc autom a odtiaľ idú do Bratislavy vlakom.
Nešoférujem, robím v Pezinku, čo je o kúsok dlhšia cesta autobusom z Modry, ako do Šenkvíc. Muž sa rozplýva, nevie si vynachváliť železnice, ja mlčím, akože nesúhlasím, lebo sa mi cestovanie vlakom do práce v mojom prípade zdá čisté bláznovstvo. A muž si myslí, že opovrhujem vlakmi, hoci vie, že takmer všetci moji predkovia aj zadkovia z maminej strany boli „ajzenboňáci“.
Moja babička Jolanka bývala pri štreke. „Stačilo prebehnúť cez cestu, potom cez priekopu a už si mohol byť na koľajniciach.“ Úvodzovky hore aj dolu, táto veta je z prvej tatkovej knižky. Priekope sa vravelo škarpa. To bolo naše ihrisko. Malinčie, baza, žihľava, briežok vystlaný špeciálnymi kameňmi, aké nájdete len pri trati, na mnohých miestach rástli bodliaky, ktorým sme vravievali ragače. Na ragače sa chodilo. Robievali sme z nich nábytok pre bábiky. Nahusto sme zliepali ich pichľavé hlavy, a tak vznikali váľandy, kreslá, pohovky, postele, zo zápalkových škatuliek, ktoré povyhadzovali fajčiari, sme robili skrinky a kredence. Ten pichľavý bodliakový tapacírunk sme potom obliepali ústrižkami látok, ktoré sme vylovili vo vodovej lavičke v kuchyni. Ojoj, také obydlia, hneď by som sa do nich nasťahovala! Hrávali sme sa v škarpe.
Keď nás čalúnnické práce omrzeli, kývali sme ľuďom, ktorí sa viezli vlakmi. Do nákladných vlakov sme hádzali kamene, ktoré sa s rachotom odrážali od plechu. Zavše sme sa ledva stihli uhnúť. Obľúbená hra bola aj beh tesne pred vlakom. Alebo kladenie rôznych drobných predmetov na koľajnice. Nikdy sme ich potom nevedeli nájsť.
Keď som bola malá, chodievali ešte parné lokomotívy. Bože, to bola výprava! Všetky vyzerali ako nejaký orchestrión! Zložitý a krásny mechanizmus, čierny alebo sivý dym a hlavne to pískanie a iskry! Babička nám zakrývala oči, aby nám do nich nevletela iskra. Keď sa nepozerala, stávala som pri štreke a čakala na parný rušeň, otvárala som oči a želala si len jedno, aby mi do nich napadali iskry. Chcela som mať iskru v oku!
Rušne, ktorým sa vravelo pomaranč, trúbili a pískali. Po trati chodievali výhybkári, večer im svietili lampy, ktoré niesli v rukách. Vyzerali ako svätojánske mušky.
A v kuchyni sme sa za stolom zhovárali my všetci, ale keď išiel vlak, museli sme zostať ticho. V kredenci sa roztriasli a roztancovali hrnčeky a taniere, rinčalo sklo, za ktorým mala babička vystavené pohľadníc, ktoré jej posielali kamošky z liečenia. Zavše sme sa v tej kuchyni zišli celá rodina a všetci dospelí sa začali vadiť a niekedy aj po maďarsky, aby sme my decká nerozumeli a my decká sme ich prekrikovali po slovensky a ako sa tak vadili, zrazu išiel vlak a dospeláci museli zostať ticho, lebo začali tancovať hrnky a nepočuli by vlastného slova. Za vlakom zostalo zvláštne ticho. Ticho za vlakom. Tak sa volá jedna otcova poviedka. To ticho obyčajne prerušila babička a povedala: „O čom sme to hovorili?“ Spôsob reči, gestá aj témy rozhovorov sa v našej kuchyni menili vždy, keď prešiel vlak. Niekedy, keď bola hádka v plnom prúde a odrazu všetci museli stíchnuť, nahnevaní na seba zazerali, ale keď hluk a cinkotanie pohárov trvalo dlhšie ako zvyčajne, všetci sa rozosmiali, hoci by si možno radi dali po hube!
Aj my v škarpe sme sa prestali hrať, keď šiel vlak! A bratranci Juro s Matúšom sa museli prestať biť. A moja sestra Agáta prestala plakať, že ju poštípala včela, lebo išiel vlak. Všetko bolo trochu ako v tej pesničke o strojvúdci Příhodovi, ktorý „znal tunely… a pod mašinou mu koleje duneli“. Spieva sa v nej, že „Příhodová právě vařila kávu, když doslechla o katastrofě správu, že jí muže železnice zabila, zaplakala hořce, kávu dopila!“… Prešiel vlak, dopila sa káva a bolo po hádke!
Večer sa svetlá kupé a vagónov premietali na stenu s Ježiškom a Máriou v spálni ako nejaký film. Ležali sme v perinách, čakali na rozprávku a počítali ich. Namiesto rozprávok nám babička rozprávala hrôzostrašné príbehy, ako všelikoho zrazil vlak, ako niekomu utrhol nohy a ruky, ako pod vlak poskákali ženy z nešťastnej lásky, ako niekto niekoho pod ten vlak sotil. Zaspávala som, na stene nado mnou sa mihali svetlá vagónov, pred očami tie utrhnuté ruky a nohy, detičky, ktoré chodievali ku štreke každý deň a čakali na svoju mamičku, ktorá už ležala na cintoríne, mamy, ktoré chodievali po vojne čakať zo zvyku svojich mŕtvych a stratených synov, a niektoré ich pritom mali doma, ale tá vojna ich tak zmenila, že „keby tam radšej boli umreli, lepšie by sa bolo stalo, lebo ani vlastné matere ich takých zmenených z tej hrôzy nespoznávali!“ Bože, aké dobré bolo zaspať uprostred tých hrôz a v noci sa zobudiť na to, že ide vlak, svetlá na stene, predstaviť si ľudí čo niekam cestujú a obrátiť sa na druhý bok a spať ďalej.
Najkrajšia rozprávka bola s dobrým koncom. O našej babičke, ktorá ovdovela vo vojne a zostala sama s dvoma deťmi, našou mamou a jej sestrou Katkou, vrátila sa z Ilavy, kde bývala, domov k rodičom a sama vychovávala dve siroty, doopatrovala mamu, ktorá na staré kolená nevedela chodiť a ona ju na chrbte nosila deň čo deň po záhrade, aby nemala preležaniny. Keď zomrela, blížila sa zima, starý otec, strojvodca pri štreke, na dôchodku, ona bez roboty s dvoma deťmi a nebolo dreva. A vtedy sa začali pri štreke vymieňať drevené podvaly za betónové. Tie drevené si „vlakári“ mohli lacno odkúpiť. Babičkin otec ich však dostal zadarmo. Niekoľko zím s nimi kúrili. A to bolo také teplo, čo voňalo, lebo tie podvaly boli napustené olejom a dechtom!
V zime padal na trať sneh a ráno išla snežná fréza. Tlačila pred sebou sneh! Zvuky boli iné, vzduch inak voňal.
V lete však bývalo popri trati niekoľko vôní. Maliny, baza, ktorej sa vravelo hular, kvety a ovocie z okolitých záhrad a všetky tie olejčeky a vodičky, ktorými vonia železnica.
Celý deň sme zberali marhule a ríbezle a babička ich ráno vlakom chodievala predávať do Bratislavy. Mama nám vravela, že keď bol jej starý otec, strojvodca, na dôchodku, jeho kamaráti, ktorí chodievali na malých lokálnych vlakoch okolo nášho domu, spomalili a on im do čapice natrhal marhule. Mali sme nimi obsypané stromy ako vianočné stromčeky. A keď chodil sám a zabudol si doma kapsu s jedlom, žena stála pri štreke, kým nešiel a podala mu ju. Aj ja by som bola rada niekomu niečo do vlaku podala! Možno preto sme do nich tak zúrivo švácali tie kamene.
A niekedy sme šli na výlet. Samozrejme, vlakom! Babička poznala po mene tetu, ktorá predávala na stanici lístky, výpravcu s píšťalkou, sprievodcov a sprievodčíčky vo vlakoch. Páčilo sa mi, keď sme vo vlaku jedli, pili malinovku alebo čaj, keď babička rozložila na vyklápací stolík všetko, čo doma nachystala, aj z tých našich marhúľ a zrazu bolo v tom vlaku ako u nás doma, ešte aj utierky na riad sme tu mali a jedli, pili, hodovali a za oknom sa menila krajina, chodili ľudia, padali rampy a potom sa dvíhali, niekedy bežal popri trati pes, inokedy sme videli priviazanú kozu, čo sa pasie, obrobené záhrady, kvety, stromy, večer sa stmievalo a svetlá nášho vlaku sa v iných domčekoch, ktoré boli blízko trate ako ten náš, možno premietali na stenu ako film, ale teraz sme ten film nepozerali, teraz sme v tom filme hrali.
Na stanici vonia inak ako vo vlaku. Malému dievčaťu sú všetky stanice veľké. Ľudia bežia, náhlia sa, iní driemu, vyčkávajú, v čakárňach sa aj zvalia a spia ako doma, niektorému aj slina tečie po líci a iný sa usmieva. Zdalo sa mi, že cestujúci sa podobajú, že by som ich spoznala aj v meste a vedela, že sú pocestní.
A cesty domov sú iné, ako cesty na výlet, a z okien sa nemalo vykláňať a všetci sme sa vykláňali! A lístky boli z tvrdého papiera, do ktorého sprievodkyne robili dierky, že cvak! Mali sme ich kopu a hrávali sa u babičky na dvore na vlaky, vynesené stoličky, píšťalky, len nie a nie uviesť náš vlak do pohybu. Okolo nás zvonili rampy, voňali švelere, hučali a klopali podvaly, pískali koľajnice, dymilo sa, lietali iskry, trúbili pomaranče, ľudia sa vykláňali z vlakov, pritláčali si čelá o sklá, kývali, jedli, spali, okolo nás skákali ľudia pod vlaky, lietali nohy, ruky, plakali deti a modlili sa, mávali mamy, vreckovkami si clonili oči, aby im do nich nevletela iskra, skákal nám kredenc v kuchyni, vyletovali z neho fióky, zásuvky, drnčala vodová lavička, v ktorej boli kefy na topánky a handry na náš tapacírunk, dozrievalo ovocie, pichali bodliaky, fučala snežná fréza a nad ňou mrak snehu a z neho sa pozerali všetci tí, čo pri štreke umreli, došli sa kuknúť na nás živých, či sa za nich dobre modlíme a poslúchame tu, vzduch sa vlnil, my sme boli chvíľu malí a potom veľkí…
… a teraz mi tu nejaký (môj) muž hovorí o vlakoch? Hohó, ja som vlakárka, nemusím cestovať vlakom, nemusím vlak ani vidieť. Ale na mne je to vidno, aj keď priletím na eropláne, všimnite si to!
Pekné a dlhé prázdniny a nejaký dobrý výlet vlakom vám želá
vaša Veve
Veronika Šikulová