Aj keď ten výrok nebol adresovaný priamo jemu, nič nemôže lepšie charakterizovať jeho závratnú kariéru a strmhlavý pád, ako poznámka bývalého hlavného kurátora múzea Louvre Reného Huygheho, ktorý raz zavtipkoval: „Corot namaľoval tritisíc plátien, z ktorých desaťtisíc sa predalo v Amerike.“ Aký skazený bol svet biznisu s umením koncom minulého storočia, o tom rozpráva príbeh Tonyho Tetra, jedného z najväčších falšovateľov obrazov v Spojených štátoch.
Decká v škole ho posmešne nazývali „makarón“ kvôli jeho talianskemu priezvisku. Tonyho otec prišiel s rodičmi do Ameriky z mesta Bari na juhu Talianska, mama pochádzala zo Sicílie a usadili sa v mestečku Fulton, ktoré otec tituloval „poslednou riťou štátu New York“, hoci v 30. rokoch mu prischla skôr prezývka „malé Chicago“ kvôli všadeprítomnej mafii. Tonyho detským hrdinom bol Enzo Ferrari, jeho automobily a božský imidž na pretekárskych dráhach miloval. Na hodinách v škole ho zaujímalo umenie starého Ríma, lebo rád kreslil, hoci nie vždy sa mu táto milá záľuba vyplatila. Ako žiak katolíckej školy „občas som nakreslil našu učiteľku, starú mníšku ako Vargasovu sporo odetú modelku z plagátu s dlhými zvodnými nohami, so zaoblenými bokmi a kyprými prsami“, a tak mu jeho umelecký výkon vyniesol návštevu riaditeľne, kde musel sľúbiť, že sa vzdá snahy prerábať cnostné mníšky na erotické pin-up girls.
Na strednej mal výborného učiteľa výtvarnej výchovy, ktorý ešte viac podnietil jeho záujem o umenie. Po večeroch chodil do verejnej knižnice a tam listoval vo veľkých monografiách, páčili sa mu Chagall aj Dalí, ale hlavne ho ohromili starí majstri. „Ako to, že to všetko vymysleli – oblohu, anjelov, ukrižovanie, ľudí aj výrazy na ich tvárach, oblaky a svetlo? Mal som pocit, že to mohli zvládnuť len vďaka nejakému zázraku. Pri moderných maliaroch som necítil takú úctu,“ vyznal sa vo svojej autobiografii. V žiarivej budúcnosti plnej rýchlych áut, cestovania po svete a krásnych dievčat si mladý Tetro seba predstavoval ako „švindlerského biliardového hráča“, a tak v starom špinavom biliardovom brlohu aj hrával za peniaze a v trinástich dokázal poraziť aj starých harcovníkov. Jeho zmysel pre hazard sa však prejavil aj v inom smere. Mal niečo vyše šestnásť rokov, keď sa stal otcom. S Marguerite, matkou svojho dieťaťa, sa čestne oženil, hazard zavesil na klinec a zamestnal sa ako roznášač potravín. Vstával o tretej ráno a špekuloval o krajších zajtrajškoch. Tie ho mali čakať v slnečnej Kalifornii. Nájde si tam prácu a žena s dcérkou prídu za ním, keď sa usadí. Tak aj bolo.
Začínal ako maliar natierač v bratovej firme a popritom si privyrábal v biliarde. Po piatich mesiacoch za ním prišla manželka s malou Christine. Začali žiť „fádny a skromný život“. Tony sa zamestnal ako predajca nábytku a po večeroch sa učil maľovať. V losangeleskom múzeu prvýkrát videl na vlastné oči Rembrandta. Očarený donekonečna skúmal odtieň pokožky postáv na jeho obrazoch, úplne jedinečný, ktorý „vyzeral takmer trojrozmerne“. Pokúšal sa napodobniť Moneta či Renoira a to, čo namaľoval, ponúkal na nedeľných trhoch. Tam sa však zákazníci zháňali po obrazoch, ktoré by im ladili „k závesom v obývačke“. Bol sklamaný, nevedel, ako predať svoje diela, ale strašne túžil byť bohatý. Voziť sa vo Ferrari, to bol jeho sen.
Taký zasran a aké má gule
S Marguarite sa rozišli, údajne sa veľa hádali, najmä pre peniaze, ale predovšetkým, nikto by sa nemal ženiť v šestnástich, prepánajána! Žil v prenajatom bytíku a raz mu v obchode padla do oka kniha s farebnou reprodukciou Modiglianiho obrazu na obálke. Pod veľavravným názvom Falzifikát! (Fake!) sa skrýval príbeh Elmyra de Horyho, známeho falšovateľa umenia. Knihu zhltol na jeden záťah a s jedinou myšlienkou: „To by som vedel robiť i ja.“ Tony Tetro priznáva, že tá kniha mu zmenila život. Hneď druhý deň zašiel do knižnice, kde potajomky, cez predstierané záchvaty kašľa, z veľkých starých kníh vyšklbal prázdne strany s patinou času. Jeho prvé pokusy oscilovali medzi „falšovaním a recesiou“. Rozhodol sa, že urobí falzifikát falzifikátu. Elmyr de Hory sa napokon sám stal slávnym, takže Chagallov autoportrét bude vydávať za jeho dielo a navyše, keďže nepôjde o originál, nebude potrebovať potvrdenie o jeho proveniencii. Sfalšovanú de Horyho kresbu sfalšovaného Chagalla predal za 15 minút. Kupcom bol mladý obchodník s umením John Mercante, ktorý chodil v mokasínoch Gucci naboso – pre Tonyho vrchol ležérnej elegancie. Mercantemu sa obraz páčil, Tetrovi vyplatil 200 dolárov s tým, že ak sa „u starého otca“ nájdu ešte ďalšie diela, nech príde. Tony prišiel, avšak s priznaním, že kresbu sfalšoval. Niečo mu hovorilo, že by sa od tohto štýlového chlapíka mohol veľa naučiť. Mercante sa nenaštval, akurát mu kresbu vrátil aj s poznámkou: „Taký zasran a aké má gule!“ Tony bol spokojný, aj keď nezarobil ani cent. Elmyra Chagalla predal inde a začal sa sústrediť „na plnohodnotný podvrh“. Tým sa mal stať Amadeo Modigliani, nie však rovno umelcova olejomaľba, ale menšia kresba ceruzkou. Tú Tony odvodil od olejomaľby nahej ženy ležiacej na posteli, pri ktorej existovala možnosť, že jej predchádzala prípravná štúdia. Mercantemu sa páčila, uznal, že vyzerá ako pravá. Takto povzbudený, vybral sa Tetro za majiteľom aukčného domu Empire Gallery. Carlo Marcus s predstieraným nóbl európskym prízvukom mu za ňu ponúkol 1.600 dolárov. Tony bol v siedmom nebi. Schladil ho až následný telefonát od Marcusa, ktorý náhodou od Mercanteho zistil, že Tetro je sopliak, ktorý si celý príbeh o vzácnom obraze starého otca vymyslel. Po spŕške tých najoplzlejších nadávok mu Marcus oznámil, že odteraz bude pracoval pre neho. „Mal som byť sliepkou, čo mu bude znášať zlaté vajcia,“ zhŕňa svoje začiatky Tony Tetro.
Chagallova zlatá baňa
Carlo Marcus nebol obchodník s umením. Bol obchodník, ktorý mohol predávať hocijaký „tovar“. Tonyho naivnú predstavu, že obchodníci s umením sú aj milovníci umenia, Carlo rozprášil na padrť. Dôležité boli utŕžené peniaze. Originál alebo falzifikát, Carlovi to bolo úplne jedno. Dohodli sa, že Tony dostane 10 % z hodnoty predaného obrazu. Začal s americkým krajinkárom Robertom Woodom, nič komplikované, znalec mu vystavil certifikát, vyhľadal cenu v katalógu, Tony zaplatil 50 dolárov a bolo to.
Samozrejme, že nik učený z neba nespadol a Tony Tetro tiež nie. Okrem toho, že trénoval rôzne maliarske techniky, veľa čítal, čítal a zasa čítal a robil si prieskum trhu. Zistil, že solventný „stredný finančný prúd“ je hladný po Chagallovi, najmä po majstrových kolorovaných litografiách. Túto techniku si zobral ako základ svojho biznisu: nakreslený obraz by tlačil na litografických doskách podľa dopytu zákazníkov. Našiel si tlačiarenskú dielňu, ktorú viedli bratia Ray a Barry Galpinovci. V knihe Tetro dopodrobna opisuje, ako spolu riešili všetky zložité technické hlavolamy, ako z precíznej fotografie Chagallovho diela vyrobili umelcovu kvázi litografiu a otlačili ju na papier značky d’Arches, ktorý umelec používal. Tony sa pred bratmi netajil s tým, čo robí a ich bavil jeho zápal i to, ako spolu zvládali množstvo komplikovaných technických detailov. Chagall sa dobre predával a zakrátko sa Tony osamostatnil. V zásade už Carla nepotreboval, rástol s každým svojím dielom, jeho chuť učiť sa bola nezmerateľná. „Zlatú baňu“ pre neho predstavovali Chagall, Dalí, Picasso a Miró. Študoval ich tvorbu a maliarske techniky i to, ktorý umelec v akom období používal aké farby, v akej textúre, čítal ich biografie, lebo nikdy nevedel, aký detail ich života sa mu môže hodiť.
Tetrografie všade kam sa pozrieš
Z Palm Springs sa presunul do Los Angeles, kde si našiel bratov Keiserovcov, známych obchodníkov s umením s galériami vo viacerých mestách. „Podobne ako z Carla, aj z nich sa vykľuli suroví, veľkohubí podvodníci.“ Ale platili na drevo, tak s nimi obchodoval. Uhladený Brit Charles Fletcher bol ďalší, ktorému Tony nosil obrazy z „dedičstva po starom otcovi“, a keď ich už bolo toľko, že by zaplnili celú galériu, Fletcher mu naznačil, aby vyšiel s pravdou von. Že z toho nebude robiť problém. „Ba čo viac, bez mihnutia oka mi dal zákazku na päťdesiat litografií, a tie som vyrobil hneď nasledujúci týždeň. Originál alebo falzifikát, obchod s umením fungoval ďalej ako dobre naolejovaný stroj.“
A naplno sa rozbehol, keď sa mu podarilo napodobniť Dalího litografiu z limitovanej edície Lincoln v Dalívízii, čo je inak jeden z najfalšovanejších obrazov tohto umelca vôbec. Dalí ju vytvoril na základe obrazu Zamyslená Gala sa díva na Stredozemné more a z dvadsiatich metrov sa z toho stane portrét Abraháma Lincolna. Presne ako počujete, išlo o optickú ilúziu, pri ktorej si umelec testoval vedecké poznatky o ľudskom vizuálnom vneme. Z obrazu Dalí vytvoril litografie, celosvetové práva na ne kúpila Center Art Gallery na Havaji, ktorá potom umelo zdržiavala predaj, aby ceny vyšpičkovala na maximum. Pre Tonyho to bola výzva ako hrom: dokonale sfalšovať tajomný proces svetlotlače použitý v Dalívízii. Dokonca s bratmi tlačiarmi letel kvôli tomu do Kanady, kde našiel firmu schopnú vyrobiť neskutočne precízne printscreeny z Dalího originálu. Po úspechu Dalívízie, z ktorej vytlačil asi 600 kópií, akoby objavil zlatý grál. Vtedy tiež jeden mimoriadne agilný zákazník zistil, že Lincolna v Dalívízii rôznym galériám predala vždy tá istá osoba. Keď mu došlo, že onen Tony Tetro bude falšovateľ, obišiel všetky galérie, aby ich na to upozornil. A čo sa stalo? „Od tej chvíle si všetci obchodníci s umením podávali u mňa kľučku.“
Príliš veľa farby, stupido!
Prišiel čas, aby si Tony začal plniť svoje sny. A v nich sa mu zjavovali autá. Ako prvé si doprial zánovné Ferrari 308 GTB, ročník 1977. Po ňom nasledovalo vytúžené Ferrari Dino Spider 1974 a do tretice extravagantné Lamborghini Countach. Kúpil si malý bytík, skôr garsónku a zariadil ho ako ateliér. Málokto o ňom vedel, nevodil si doň ani priateľky. Tam nacvičoval svojho Caravaggia, lebo aj keď ho živili moderní maliari, stále túžil preniknúť do tajov umenia starých majstrov, obzvlášť Caravaggia, z ktorého obrazov sršala priam „živočíšna energia“. Pracoval celý deň a večer vyrážal do baru, kde mal svoje štamgastské miesto. Keď sa ho niekto spýtal, čo robí, odpovedal, že obchoduje s umením. Vzhľadom na jeho vozový park mu to však nik neveril. Všetci si mysleli, že je drogový díler.
Prvé mesto na starom kontinente, ktoré navštívil, bol Rím. Mesto, kde „človek v okruhu pol kilometra mohol nájsť dvadsať Caravaggiových obrazov“. V galérii Uffizi pred Caravaggiovým Dospievajúcim Bakchusom naďabil na staršieho pána, ako tam maľoval kópiu tohto slávneho obrazu. „Ja som nikdy neabsolvoval žiadny odborný kurz, na všetko som musel prísť sám, zbieral som informácie z kníh o tom, ako starí majstri maľovali a overoval si ich postupy systémom pokus – omyl. Celý rozochvený som si pomyslel: ‚Tento muž by ma mohol niečo naučiť’“. Napríklad ako dosiahnuť to nenapodobiteľné sfarbenie pokožky mladého boha, ten záhadný odtieň jeho mliečnobieleho tela a o niečo ružovejšiu tvár a ruky, ako namaľovať listy, aby vyzerali naozaj ako zvädnuté a prečo starý pán niekde do plátna jemne zatláča farbu palcom namiesto toho, aby ju nanášal štetcom? Tony pri tom mužovi najskôr len ticho stál a pozoroval ho. Potom ho starý pán poprosil, aby mu skočil po farby. Na tretí deň ho vyzval, nech skúsi namaľovať Bakchusovu ruku a jemne ho pri tom viedol: príliš veľa farby, mrmlal si, hrubá vrstva, jemnejšie, jemnejšie, stupido! „Za štyri dni vo Florencii som sa naučil viac než v celom svojom živote,“ vyznal sa Tony. Odvtedy jazdil do Európy každý rok a podobne ako Rím či Florenciu si zamiloval Monako. Vodil tam aj svoje priateľky, celé noci hýrili, hrali v kasínach, tancovali na diskotékach, ráno si dali raňajky niekde vonku na terase a na obed šli spať. V Ríme či Paríži obchádzal antikvariáty a starožitníctva, snoril po obchodíkoch so starými pigmentmi, vintage olejmi, po napínacích rámoch, aké sa používali v 17. storočí a antikvárnych knihách s voľnými stranami.
Napínavejšie ako detektívka
Falšovateľ nie je ten, kto iba kopíruje obrazy. Ak viete, že van Goghove Slnečnice visia v Národnej galérii v Londýne, nemôžete svoj fake predávať ako originál. „Ak sa naozaj chcete venovať falšovaniu, musíte vytvoriť niečo nové, čo dosiaľ neexistovalo a vymyslieť dôvod, prečo to vzniklo,“ poúča Tony. V moderných časoch je história obrazu rovnako dôležitá ako sám obraz. Najlepší falšovatelia musia oplývať „neuhasiteľným hladom po informáciách“, čo im umožňuje neustále hľadať „slabé miesto, nejakú štrbinku, chybičku, drobnú nejasnosť,“ ktorá by sa dala použiť pri budovaní podporného príbehu, na ktorom postavia existenciu svojho falzifikátu. Veľký Holanďan Rembrandt Van Rijn, ako sa Tony dozvedel z kníh, za svojho života vytvoril asi 300 leptov. Lept je pomerne zložitá grafická technika, pri ktorej spravidla platí, že umelec si vopred urobí prípravný náčrt. Tony pozorne študoval kompletný katalóg Rembrandtových leptov, kde pri obraze Nahá žena sediaca na kopčeku jeho autor tvrdil, že prípravný náčrt pre toto dielo neexistuje, hoci… Hoci určité indície iných odborníkov naznačovali, že z týchto a oných dôvodov by existovať mohol. „Tento drobný závan neistoty bol presne to, čo som potreboval.“ Tony poľahky zvládol kresbu Nahej ženy, lenže to nebolo ani zďaleka všetko. Obrázku musel dodať patinu a na to ani tristo rokov starý papier nestačil. Požadovaný efekt dosiahol tak, že kresbu niekoľkokrát „vykúpal, pričom som používal destilovanú vodu, lebo tá nezanechávala chemické stopy, ako napríklad chlór. Namočil som kresbu do vaničky, potom ju vložil medzi dva hárky pijavého papiera, tie som zaklesol medzi dve plexisklá a zaťažil ich, aby sa papier celkom vyrovnal. Pijavý papier som menil, plexisklá čistil a každý deň menil miesto záťaže. Asi po týždni, keď papier uschol, som ho znovu namočil a to som zopakoval tri alebo štyri razy a zakaždým som ho starostlivo vyhladil.“ Následne bolo treba dielo opatriť falošnou zberateľskou značkou. Našťastie existovala kniha Značky zbierok, kresieb a tlačí, kde boli všetky známe značky spísané a graficky vyobrazené. Tony si vybral značku Nicolaesa Flincka, syna Rembrandtovho žiaka a zberateľa maliarových tlačí a leptov. Takto ošetrenú prácu predal už známej havajskej Center Art Gallery. A keďže kresba vyvolala obrovský dopyt, na Rembrandtových dielkach pracoval ďalej. A ohormne ho to bavilo. Celý proces tvorby, ako musel rozlúsknuť aj ten najmenší detail, to všetko bral ako vzrušujúcu hádanku, ktorá preverila nielen jeho talent a výtvarné schopnosti, ale i jeho um, dôvtip a vynaliezavosť – ako tá najnapínavejšia detektívka. V 80. rokoch minulého storočia to ešte šlo, dnes (v časoch multispektrálnej reflektografie, plynovej chromatografie, rádiokarbónovej metódy či spektroskopickej analýzy pôvodu umeleckých diel, kedy sa dá presne vystopovať aj to, z ktorej bane pochádzajú pigmenty použité maliarom) by si Tony Tetro ani neškrtol – ako sám, s pokorou, priznáva.
Nepremožiteľný
Po úspechu Dalívízie Tonyho kredit princa falšovateľa vzrástol do tej miery, že obchodníci s umením jeho práce začali nazývať „tetrografie“. Nik sa ho už nepýtal: „Máte aj Chagalla?“, ale šiel rovno na vec: „Robíte aj Chagalla?“ A keď Marc Chagall, syn židovských bieloruských obchodníkov v roku 1985 zomrel, princ falšovateľ sa nezastavil. „Hneď na druhý deň som zdvojnásobil ceny. A o týždeň som už jazdil v Rolls-Royce.“
Podobne ako pri Chagallovi, aj s rovnako žiadaným Picassom všetko začínalo zháňaním plátna, ktorým sa Tony musel trafiť do umelcovho obdobia – najskôr z neho stiahol pôvodnú maľbu, potom povrch jemne vybrúsil papierom, akým sa brúsi kapota auta, nasledoval podkladový náter a po ňom titánová biela farba značky Lefranc, presne taká, akú používal Picasso. Na dodanie patiny rokov si vyrábal gebuzinu ukuchtenú z ohorkov cigariet, ktoré maceroval v kávovej usadenine. Pri Joanovi Miróovi napríklad zvolil veľmi bledý odtieň, keďže maľba nemala byť staršia ako 15 rokov.
V polovici 80. rokov sa cítil nepremožiteľný. Ako kráľ. Dokedy mu budú jeho zlaté ručičky vynášať, to neriešil, hoci v myšlienkach živil predstavu, že sa raz začne venovať biznisu so značkovými hodinkami, ktorými bol posadnutý. Kúpil si dom v Claremonte na predmestí Los Angeles a zriadil si v ňom tajnú miestnosť, prekrytú obrovským zrkadlom, v ktorej skladoval svoje „nádobíčko“, špeciálne papiere, starobylé pigmenty, zberateľské značky, staré písacie stroje, sfalšované doklady o pôvode, zošity, v ktorých trénoval podpisy slávnych umelcov a ďalšie. Užíval si život, míňal peniaze, vo všedné noci flámoval v baroch, na dovolenky jazdil do Las Vegas do kasína alebo na boxerské zápasy, letá trávil v Monaku a stále viac fičal na kokaíne. K priateľkám sa vo svojich knižných spomienkach takmer vôbec nevracia, až na tajomnú Lauru, svoju femme fatale, do ktorej sa úplne zbláznil. Laura bola milenkou obchodníka s umením zapleteného s mafiou. Po spoločne strávenej noci sa ho spýtala, či by dokázal falšovať aj peniaze. V hlave sa mu rozblikala kontrolka, ale dal sa nahovoriť. Okrem snahy zniesť Laure aj modré z neba, bral to ako ďalšiu výzvu: popasovať sa s množstvom technologických vychytávok, ktoré bankovky obsahujú. A hoci ich napokon všetky prekonal, našťastie si neposral život, ako skonštatoval. V poslednej chvíli cúvol a Laura to akceptovala.
Simonetta Zalová
foto z knihy Falšovateľ, Ikar 2024
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2025)