Najväčší spisovateľ, najväčší štátnik, najväčší mysliteľ a vedec, najväčší vynálezca, maliar, najväčší muzikant, ak to trochu preženieme, máme tu výkvet najväčších osobností 20. storočia plus ako bonus najväčšieho hudobného skladateľa všetkých čias. Čo týchto géniov spájalo? Láska k zvieratám, nemým tváram, čo vedia všetko, a to nemáme na mysli len tradičné kombo pes a mačka. Neboli by sme však hodní svojho mena, keby sme v tejto téme nedali prednosť – mačkám, samozrejme!
Sigmund Freud (1856 – 1939)
Kto to bol: Otec psychoanalýzy, jeden z najvýznamnejších mysliteľov 20. storočia. Bez jeho vedeckej teórie, ktorú vybudoval od piky, by sme nepoznali pojmy ako podvedomie a nevedomie, ego a super ego či Oidipov komplex.
Jeho štvornohý spoločník: Jofi (1928 – 1937), pes z plemena čau-čau. Vďaka svojmu liečivému vplyvu na pacientov slúži ako jeden z prvých príkladov animoterapie, v ktorej sa zviera stáva súčasťou terapeutického procesu.
Freudov výrok: „Psy milujú svojich priateľov a hryzú svojich nepriateľov celkom na rozdiel od ľudí, ktorí nie sú schopní čistej lásky a vždy musia vo svojich vzťahoch miešať lásku a nenávisť.“
Kde sa vzal, tu sa vzal
Malý Sigi v detstve nemal psa, nie však preto, že by bol mestské dieťa vyrastajúce v rušnej Viedni. Jeho životopisci sa domnievajú, že v židovských rodinách sa na psov sotva hľadelo ako na domácich miláčikov a mohli za to v dejinách časté pogromy na Židov, ktorých súčasťou boli aj štvanice útočných psov. Mať s nimi kontakt väčšinou nedopadlo dobre, a to sa im vrylo pod kožu. Takže až do sedemdesiatky Freud netušil, čo je to pritúliť sa k teplému zvieraciemu kožúšku. Potom si však jeho dcéra Anna, ktorá sa z jeho šiestich detí najviac podala na otca a z ktorej sa neskôr stala významná detská psychologička, zadovážila statného nemeckého ovčiaka menom Wolf. Rada totiž (aj to zdedila po otcovi) podnikala dlhé prechádzky do okolitých viedenských lesov a Wolfi mal byť jej spoločník a ochranca. Kým si všimla otcovu náklonnosť k nemej zvieracej papuľke, Freud bol v tom až po uši. S Wolfim rodina zažila množstvo veselých historiek, žiadna však nepretromfla tú, ako si ich štvornohý priateľ zobral domov taxík. Čo sa stalo? Na jednej prechádzke psa vydesili výstrely z pušky (niekde nablízku sa konala vojenská prehliadka) a svojej paničke sa vytrhol z vôdzky. Po niekoľkých hodinách úporného hľadania sa bezradná Anna vrátila domov. To si však už Wolfi hovel dnu, na zvyčajnom mieste. Domov sa dostal ako veľký pán: na stanovišti taxíkov skočil do jedného z nich a nijako sa nenechal vypšikať von. Vysoko dvíhal hlavu, aby si už riadne napálený šofér všimol nápis na jeho obojku: Profesor Freud, Berggasse č.19. Šofér pochopil, doviezol pasažiera na príslušnú adresu, dostal zaplatené a bolo po dráme.
V roku 1928 profesor podľahol hlasu svojho srdca a prijal do opatery šteniatko čau-čau menom Lün-Yu. Psík žil s Freudovcami vyše roka, až ho nešťastne zrazil vlak. Bola to bolestná strata, ktorá slávneho lekára uvrhla do hlbokého zármutku. Po siedmich vdovských mesiacoch už jeho srdce okupovala ďalšia čau-čau Jofi, čo je hebrejské meno pre krásu.
Milovaná Jofi
Freud mal už cez sedemdesiat, keď sa Jofi ocitla v centre jeho života a takmer na desaťročie sa stala jeho nerozlučnou spoločníčkou. V jeseni života Freudovi dobre padlo precítiť toto hlboké láskavé puto medzi človekom a zvieraťom, najmä keď mnohých svojich priateľov už odprevadil na večnosť a on sám musel čeliť ťažkej chorobe, s ktorou bojoval trinásť rokov. Rakovina čeľuste mu spôsobovala mnohé problémy, veľa bolesti a veľmi ťažko jedol. Jofi pod jedálenským stolom však bola zárukou, že na tanieri po ňom nezostala ani omrvinka. Zbytočne sa pani Freudová paprčila, jej manžel si nedal povedať a sučkine krivky sa utešene guľatili. Keď Freud musel občas odcestovať z Viedne, zviera putovalo do chovateľskej stanice. Nasledovali znepokojené telefonáty domov, v ktorých sa starý pán uisťoval: „Ako sa má Jofi? Navštevuje ju niekto? Veľmi mi chýba.“ Doma „sestrička“ Jofi asistovala doktorovi Freudovi počas psychoanalytických sedení (ordináciu mal vo svojom dome). Blahodarný vplyv psíka na pacientov bol viditeľný od prvej chvíle – zväčša sa oveľa viac uvoľnili, napätie a nervozita ustúpili, zavládla príjemná atmosféra v bezpečnom a podpornom prostredí. Jofi zaujala svoju pozíciu na koberci a ticho počúvala, zdržiac sa akýchkoľvek komentárov. Pevnou labkou kočírovala aj šéfov itinerár. Presne po 50 minútach zívla, zdvihla sa z koberca a zamierila ku dverám – vyprevadiť pacienta, pretože čas sedenia práve vypršal. Našlo sa však aj zopár pacientov, ktorým prítomnosť Jofi až tak nevyhovovala. Maliarka Hilda Doolittle v knihe Pocta Freudovi napríklad zaznamenala: „Na konci sedenia som bola trochu nahnevaná, lebo Jofi začala labzovať po miestnosti, a to profesora zaujalo viac ako moje rozprávanie.“
Winston Churchill (1974 – 1965)
Kto to bol: Podľa ľudového hlasovania televízie BBC najväčší Brit všetkých čias. Dvojnásobný britský premiér, politik, historik, jeden z najväčších štátnikov 20. storočia.
Jeho štvornohý spoločník: Kocúr Horatio Nelson (1940 – 1944), Jeho excelencia, Hlavný myšilov v úrade predsedu vlády na Downing Street č.10.
Churchillov výrok: „Myslím, že pre človeka, kým jeho život trvá, je veľmi dôležité, aby žil v spoločnosti zvierat, kvetín a rastlín.“
Kde sa vzal, tu sa vzal
Už ako chlapec mal Winston doma malý zverinec a keď z internátu písaval listy matke, v ich závere vždy nechával pozdravovať celý zvierací mančaft, jedného kamoša po druhom a každého pekne po mene. Neskôr najmä vo svojom vidieckom dome v Chartwelli v grófstve Kent sa oddával láske k zvieratám, ktorých sa tam rokmi premleli celé zástupy: rôzna hydina, kačice, biele prasiatka, Churchill to skúšal aj s akýmsi vzácnym plemenom kráv, na jazierku plnom rýb choval čierne labute (darček od vlády Západnej Austrálie), pustil sa do budovania domu motýľov, dokonca sa zaujímal o chov klokanov. V Londýne mu robil spoločnosť Rúfus, jeho milovaný ryšavkastý pudel, avšak čo sa týka dilemy – mačky, alebo psy, v tom mal vždy jasno: pol na pol. Tento dokonalý balans asi najlepšie vystihuje obraz premiéra, ktorý zvykol úradovať ráno ešte z postele: podopieraný hŕbou vankúšov sir Winston číta štátne depeše, na hlave mu sedí kanárik, kocúr sa mu vyvaľuje pri nohách, pričom Rúfus spí povyše s papuľkou zaborenou hlboko pod jedným z vankúšov…
Churchill mal viacero mačiek: Tabby, Mickey, Tango, Jock, Smoky, Margate, Marmalade… Výsadné postavenie v jeho srdci však navždy zaujal kocúr Horatio Nelson.
Milovaný Nelson
Menom slávneho admirála, ktorý vyhral bitku pri Waterloo, poctil túlavého kocúra, sledujúc ako tento neohrozený bojovník zaháňa obrovského psa potulujúceho sa pred sídlom admirality. „Je to najstatočnejšia mačka, akú som kedy poznal,“ zveril sa ministerský predseda vojnovému korešpondentovi Quentinovi Reynoldsovi. Ten vo svojich spomienkach na margo večere v premiérovom dome zaznamenal: „Churchill takmer nespomenul vojnu. Naším prvým chodom bol údený losos a dvakrát, keď sa pani Churchillová nepozerala, premiér prepašoval kúsky ryby Nelsonovi.“
Krátko po vypuknutí 2. svetovej vojny Churchill vystriedal z kresle ministerského predsedu Nevilla Chamberlaina. Striedať však bolo treba aj na pozícii Vrchného lovca myší (Chief Mauser to the Cabinet Office). Tento oficiálny mačací post, ktorého vznik sa datuje do čias Henricha VIII., dodnes existuje a spadá priamo pod úrad britského premiéra. Príchod nebojácneho Nelsona na Downing Street 10 hojne pokrývala aj britská tlač. Množili sa úvahy o tom, ako bude Bob, kocúr bývalého premiéra, reagovať na nového splnomocnenca? Odmietne abdikovať, prepustí svoj post novému prišelcovi, alebo budú Briti svedkami možno aj krvavého stretu záujmov? Boj o moc napokon skončil skôr, ako vôbec začal, Nelson poľahky vyprášil Boba z prestížnej adresy a bez straty jediného chlpu sa zhostil svojho úradu. V náplni práce Vrchného myšilova bolo okrem mapovania možného výskytu hlodavcov v sídle a ich rýchlej efektívnej eliminácie aj vítanie hostí, kontrola zabezpečovacích zariadení a testovanie nábytku a miery jeho pohodlnosti za účelom krátkeho zdriemnutia. Churchill bol navyše názoru, že pán Nelson významnou mierou prispel aj ku prekonávaniu striktných vojnových obmedzení. Počas vykonávania pracovných povinností v chladných miestnostiach Downing Street totiž schúlený pri premiérových nohách slúžil ako ohrievač, resp. termofor, čím úrad predsedu vlády výrazne ušetril na kúrení.
K obrazu vodcu ako veľkého milovníka hebkých mačiek prispeli aj spomienky Churchillovej sekretárky Grace Hamblin. Keď raz ráno našiel pred dverami pracovne bivakovať jednu zo svojich mačiek, pozdravil ju dobré ráno, raz, dvakrát, vari aj trikrát a keď nedostal žiadnu reakciu, možno položartom, možno nie, švacol murka novinami medzi uši. Mačka zľaknuto vytrielila von a doma sa neukázala niekoľko dní. „Myslíte si, že ušla preto, že som sa na ňu zahnal?“ spytoval si svedomie Churchill. Grace mu nehodlala nič darovať a pritakala: „Áno, určite.“ V ten večer, keď sa už chystala domov, zdržala ju Churchillova dcéra Sarah s odkazom od otca. Údajne kým odíde, či by mohla pre zbehnutú mačku vyvesiť do okna odkaz: „Vráť sa domov, všetko je odpustené!“ Po niekoľkých dňoch sa tuláčka konečne objavila, aj s drôtom omotaným okolo krku. Vďaka zvláštnej opatere a špeciálnym prídelom smotany a najdelikátnejšieho lososa sa však rýchlo dostala späť do formy.
Ernest Hemingway (1899 – 1961)
Kto to bol: Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, jeden z najväčších amerických spisovateľov, čelný predstaviteľ tzv. Stratenej generácie.
Jeho štvornohí spoločníci: Mačky Boise, Princess, Willy, Uncle Wolfer, Dillinger a mnoho ďalších.
Hemingwayov výrok: „Pokiaľ ide o emócie, mačky sú stelesnená úprimnosť. Človek môže z takého či onakého dôvodu city skrývať, ale mačka nie.“
Kde sa vzal, tu sa vzal
Pomlčme o jeho loveckej vášni, láske k poľovačkám a africkému safari, o tom, že už ako malý chlapec mal vlastnú pušku a v desiatich rokoch výborne strieľal. Vo svojom dome v Key West na Floride sa Papa (prezývka, ktorú mal radšej ako meno Ernest) menil na milovníka mačiek, mal ich celý hárem a miloval ich rovným dielom ako ženy, pijatiku, býčie zápasy či poľovačky na divú zver. Jednou to ale začalo. Aspoň čo sa týka tzv. Hemingwayových mačiek, ktoré sa dodnes v hojných počtoch zdržujú (leňošia, vyhrievajú, polihujú, klbčia) na pozemku spisovateľovho domu, prebudovanom na múzeum. Snow White dostal Hemingway darom od námorného kapitána Stanleyho Dextera a z mena je hneď jasné, že šlo o bielu krásku, mačiatko, ktoré malo namiesto piatich prstíkov na predných labkách o jeden viac. Šesť, sedem či dokonca až osemprsté (a preto polydaktylské) mačky sa údajne vyznačujú mega loveckými schopnosťami, a preto si ich služby vysoko cenili moreplavci, ktorých lodné zásoby často pustošili rôzne hlodavce. Za prsty navyše môže genetická mutácia a keďže ide o raritu v mačacom svete, ľudia usúdili, že takéto zvieratá musia prinášať šťastie. Niežeby Hemingway nemal mačky aj predtým, menší či väčší zverinec obhospodaroval na všetkých štáciách, kde žil: Oak Park, Paríž, Florida, Kuba, Idaho… Píšuc zo svojho kubánskeho domu na kopci Finca Vigia v jednom liste bývalej manželke poznamenal: „Jedna mačka jednoducho vedie k druhej… Toto miesto je také veľké, že ani netušíš, koľko mačiek tu prebýva, až kým nenastane čas kŕmenia a s ním ich hromadná migrácia do domu…“
Milované mačky
Boli všade. Hoci im Papa vymedzil špeciálnu izbu s posteľami a množstvom vankúšov, hemžil sa nimi celý dom, rozťahovali sa na pohovkách, podriemkavali v kútoch, lozili po nábytku, dojedali zvyšky jedla zo stolov a večer popíjali so svojím pánom, pričom ten sa potom priateľom zvykol chváliť, že ich učí piť whisky s mliekom (dnes by ho za to ochrancovia zvierat ukŕkali). V časoch osamelosti Hemingway vyhľadával ich spoločnosť, lebo ho upokojovala v mizérii každodenného života. Svoje mačky nazýval „továrňami na pradenie“ a „hubkami lásky“, mnohé sa dostali i do jeho románov ako Pohyblivý sviatok, Rajská záhrada či Ostrovy v prúde. V Ostrovoch maliar Thomas Hudson, zmietaný bolesťou zo straty syna, často rozjíma nad mačkami, jeho spoločník kocúr Boise je výborný lovec potkanov a Princess, táto „jemná, aristokratická mačka, dymovo šedá so zlatými očami“ sa vyznačuje „krásnymi spôsobmi a veľkou dôstojnosťou“.
Keď sa do kubánskeho sídla nasťahovala Hemingwayova tretia manželka, americká reportérka Martha Gellhorn, mačkám nastali ťažké časy, keďže jej prekážal všadeprítomný zápach moču, ktorým si nekastrovaní kocúry značkovali svoje teritórium, a tak pristúpila k ráznemu kroku a dala ich sterilizovať. Hemingway zúril a všade sa sťažoval, že mu Martha dala kocúrov „podrezať“. Nová pani domu si však presadila aj vysídlenie mačiek mimo haciendy. Hemingway naveľa, naveľa súhlasil a dal im postaviť mačací dom, či skôr vežu so štyrmi poschodiami – videl na ňu priamo zo svojej spálne aj kúpeľne, takže prvý pohľad po zobudení patril vždy jeho mačaciemu háremu.
Freddie Mercury (1946 – 1991)
Kto to bol: Frontman rockovej skupiny Queen, jednej z najslávnejších kapiel 20. storočia.
Jeho štvornohí miláčikovia: Mačky Delilah, Oscar, Romeo, Goliáš, Tiffany, Micky, Romeo, Lily a ďalšie.
Freddieho výrok: „Ty nevlastníš mačky, mačky vlastnia teba.“
Kde bolo, tam bolo
Freddie sa narodil na Zanzibare a ak by sme predpokladali, že po ostrove sa vždy potulovalo množstvo túlavých mačiek, potom neprekvapí jeho zvyk zachraňovať štvornohých bezbúdovcov priamo z ulice, v lepšom prípade z rôznych útulkov v Londýne a jeho okolí. Prvým obyvateľom jeho domu Garden Lodge v londýnskej štvrti Kensington, kam sa nasťahoval v roku 1980 a žil až do svojej smrti, bol ostrý pouličný kocúr Oscar. Ten zvykol zabehnúť o niekoľko domov ďalej k Mary Austin, spevákovej priateľke, a naspäť k Freddiemu sa nechal milostivo odniesť na rukách. Ako mačky pribúdali, každá si obsadila vlastné miesto na leňošenie v dome a popritom mali veľkú záhradu, kde sa mohli do sýtosti zabaviť naháňaním vtákov, hliadkovaním po pozemku a vylihovaním na slnku. Ich jedálniček (ako referoval vo svojej knihe Freddieho osobný asistent a garderobiér Queen Peter Freestone) tvorili raňajšie konzervy, cez deň sa však už podávalo čerstvé kuracie, králičie a rybacie mäso. „Jeho dom bol tam, kde žili jeho mačky,“ spomínal Freestone na svojho priateľa a zamestnávateľa. Mercuryho partner Jim Hutton v knihe o ich spolužití zasa napísal: „Freddie zaobchádzal so svojimi mačkami, akoby to boli jeho deti.“ Často ich obdarúval, na Vianoce im plnil pančuchy hračkami a rôznymi maškrtami a počas koncertných šnúr telefonoval do Garden Lodge, aby pozdravil svoju mačaciu svorku – spravidla to prebiehalo tak, že Delilah alebo niektorá iná cica dostala slúchadlo k uchu a Freddie doň chvíľu niečo nežne šepkal. Keď sa raz Goliáš kamsi zatúlal a bol z domu preč dlhšie, ako siahala pánova trpezlivosť, od zúfalstva si uľavil tým, že vyšmaril z okna japonský gril hibači.
Milovaná Delilah
Niežeby nemal rád psov. Vedel sa im milo prihovoriť aj ich pohladkať, ale jeho srdce patrilo mačkám. Tvrdil, že sú oveľa nezávislejšie, páčil sa mu ich temperament. V roku 1991 napísal pieseň Delilah a nástojil, aby ju zaradili na album Innuendo, spolu s piesňami ako These Are the Days of Our Lives či Show Must Go On. Ostatným členom Queen to až tak nevoňalo, bubeník Roger Taylor otvorene priznal, že tú pieseň nenávidel. Delilah totiž nebola osudová žena z Biblie, ktorá Samsona pripravila o jeho leviu silu, ale Freddieho obľúbená mačka. Údajne tak trochu tyranka, dobre si vedomá svojho výsadného postavenia v spevákovej mačacej rodine – vždy prvá na jeho kolenách, prvá v jeho náručí, prvá pri jedle. „Ooh, robíš ma tak veľmi šťastným / Dávaš mi bozky a ja sa idem zblázniť, ooh / Meeow meeow meeow / Si neodolateľná – milujem ťa, Delilah / Delilah, milujem ťa,“ miaukal Freddie svoju pieseň lásky tej, ktorú nazýval „zrenicou v mojom oku“. Tiež sa snažil preniesť podobu svojej milovanej mačky na maliarske plátno, no nedarilo sa mu zachytiť jej vznešeného ducha, a to ho frustrovalo. Delilah spolu s Goliášom pochádzali z rovnakého útulku, ku Freddiemu prišli v značne zúboženom stave, ona direktívna, on zahriaknutý a plachý. Miko, ďalšia bezdomovkyňa, neobľubovala prílišnú pozornosť, k ľuďom bola zdvorilá, ale rada sa venovala sebe. Súrodenci Romeo a Lily sa dopĺňali ako deň a noc, Romeo tak trochu despota vždy zúrivo ochraňoval sestru, v dome zrovnal všetky mačky a na pozore pred ním sa mali aj ľudia. Lily dostala prístup do Freddieho japonskej izby, čo bola výsada, ktorú napríklad svojim priateľom udeľoval Freddie len veľmi zriedkavo. Japonská izba bola plná starožitného nábytku a predmetov, porcelánu, lakovaných krabíc a sklených stojanov na sviečky, medzi ktorými bolo treba pohybovať sa ako baletka po špičkách. Lily to zvládala bravúrne.
Wolfgang Amadeus Mozart (1756 – 1791)
Kto to bol: Velikán hudby. Najpozoruhodnejší hudobný génius (nielen) svojej doby.
Jeho operený miláčik: Škorec, vtáčik žijúci v domácnosti Mozartovcov. Či mal aj nejaké meno, nie je známe.
Mozartov výrok: „Das war schön!“ („To bolo pekné!“), reakcia skladateľa na spevácky výkon malého operenca, ktorú si Mozart poznačil do svojho notového záznamu.
Kde bolo, tam bolo
Mozartovu náklonnosť k bizarným veciam a vecičkám jeho životopisci už dnes slušne prebádali: skladateľ so streštenou povahou večného dieťaťa si napríklad hovel v sprostých slovách a vtipoch, jeho listy adresované sesternici Bäsle obsahujú plno fekálneho humoru typu: „Prajem vám dobrú noc a poserte sa do postele, až praskne!“ Rád mastil karty a hral biliard (niektoré štúdie ho neváhali označiť za gamblera), bol známy svojou extravaganciou, s manželkou Constance sa fintili podľa poslednej módy, potrpel si na luxusné veci ako káva, punč, víno a každý deň čerstvo napudrovaná parochňa upravená od kaderníka!
Mal psíka Bimperl (alebo Pimperl) a bol to foxteriér. Začiatkom roku 1775 ako devätnásťročný mladík píše domov list z Mníchova a posielala „tisíc bozkov Bimperlovi“. V inom liste o pár rokov neskôr prosí otca, aby dal Bimperlovi „štipku španielskeho tabaku, pamlštek nasiaknutý dobrým vínom a tri pusy“. Odmalička miloval štebotavých vtákov, možno mu drobní speváčikovia slúžili ako názorné pomôcky, prostredníctvom ktorých sa hĺbil do sveta tónov a hudobných melódií. Z jeho korešpondencie so sestrou Nanerl sa dozvedáme, akú starosť mal tento večne rozcestovaný tínedžer o svoj vtáčí regiment: „Napíš mi, ako sa má pán Kanár? Spieva ešte? Stále píska? Vieš, prečo na neho myslím? Lebo tu v predsieni majú jedného, ktorý vydáva také isté zvuky ako ten náš.“ V inom liste zasa sestre odpovedá: „Vďaka Bohu, máme sa celkom dobre. Dúfam, že aj mamička je v poriadku. Á propos, sú kanárik, škorec a červienka ešte nažive, alebo ste ich nechali umrieť hladom?“
Milovaný škorec
Prvá zmienka o prítomnosti malého spevavca v živote skladateľa pochádza z Mozartovej účtovnej knihy: pri dátume 27. máj 1784 stojí: Škorec, 34 Kr. Od tejto chvíle je vtáča nielen v centre záujmu svojho pána, ale aj o dvesto rokov neskôr majú k jeho existencii čo povedať znalci skladateľovho diela. A tí sa vážne sporia, čo bolo skôr vajce, alebo sliepka. Koncert, alebo spev škorca? Síce v prípade Mozartovho Klavírneho koncertu č. 17 nesedia dátumy: dňu, kedy Wolfi kúpil škorca, predchádza deň dokončenia diela, napriek tomu motív z úvodného allegretta podľa niektorých vznikol tak, že skladateľ sa nechal inšpirovať vtáčím spevom. V prípade dodržania časovej chronológie to však vyzerá celkom opačne – že to bol Mozart, kto naučil vtáka spievať úvodnú melódiu svojho klavírneho koncertu. To je jedna skladba. O tej druhej s názvom Ein Musikalischer Spaß (Hudobný žart), považovanej rôznymi odborníkmi za paródiu na neschopných muzikantov Mozartovej doby (preto tá disharmónia, rozbité frázy a akoby rozladené tóny), odborníčka na vokálne prejavy ľudí i zvierat Meredith West tvrdí, že v tejto skladbe našla veľa podobností s trilkovaním škorca a ako napísala, toto dielo „nesie vokálny autogram škorca“. Jej odvážnej teórii nahráva aj dátum vzniku tejto skladby – iba niekoľko týždňov po tom, čo sa skladateľ musel s milovaným škorcom navždy rozlúčiť…
Simonetta Zalová
foto Wikimedia Commons
Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2025)