Rozhodla sa odísť študovať čínštinu do Šanghaja a odtiaľ sa dostala do Hongkongu, kde v súčasnosti žije momentálne ako mama na plný úväzok. Behať začala len kvôli kondičke, v Ázii však objavila beh na dlhé trate a o pár rokov sa z nej stala ženská ultrabežecká hviezda. Vyhrala viacero pretekov, medzi inými aj ázijskú ultrabežeckú sériu Asia Trail Master. Po narodení dcérky jej však chvíľu trvalo, kým si v hlave prenastavila priority a pochopila, že môže byť skvelá mama aj výborná atlétka zároveň…
1. Prečo ste sa rozhodli študovať čínštinu?
Ako dieťa som si vždy predstavovala, že budem ovládať veľa jazykov a žiť v zahraničí. Moje rozhodnutie študovať čínštinu však bolo veľmi racionálne. Nijako mi dovtedy táto krajina neimponovala, vlastne som o nej temer nič nevedela. Keď som sa rozhodla študovať čínštinu a biznis, bolo to preto, že Čína sa začínala meniť na ekonomickú veľmoc. Ovládať taký dôležitý jazyk sa mi zdalo ako vhodná investícia do budúcna. Ako čerstvá osemnástka som veľmi netušila, čo presne by som v budúcnosti robila, ale lákala ma predstava naučiť sa jazyk, ktorý u nás ovláda len málokto a nájsť si prácu spojenú s obchodom medzi Európou a Čínou. V tom čase som už plynulo hovorila po anglicky aj po nemecky a cudzie jazyky mi nerobili problém. Až pri čínštine som pochopila, ako extrémne náročný a úplne odlišný je tento jazyk od tých európskych. Ani po štyroch rokoch štúdia som ho neovládala na plynulej úrovni. Nakoniec som si našla prácu v agentúre, ktorá organizovala stáže a jazykové pobyty v Číne, kde som využívala prevažne angličtinu.
2. Bratislava – Manchester – Šanghaj – Hongkong. Mohli by ste na trajektórií týchto štyroch miest zmapovať svoj život?
Vyrastala som v Bratislave, ale už od desiatich rokov som študovala v zahraničí. Otec ma vždy v dobrom tlačil do štúdia, po strednej škole v Rakúsku som šla na vysokú školu do Anglicka. V Manchestri som začala študovať čínštinu a biznis – bolo to štvorročné štúdium s jedným rokom v Číne, zameraným len na čínsky jazyk. Vďaka tomuto výberu som sa dostala prvýkrát do Ázie, študovala som rok na univerzite v Pekingu. Tam mi už Čína a Ázia prirástli k srdcu. V roku 2010 Čína zažívala svoj rozkvet, ale zároveň to stále bolo miesto veľmi dobrodružné. Každý deň striedal nový zážitok – nové chute, jedlá, vône, vtipné situácie s domácimi, veľakrát na mňa uprene v metre pozerali, ale nie v zlom, len preto, že som bola pre nich iná a zaujímavá. Ľudia sa o cudzincov vždy zaujímali, ale len v dobrom. Paradoxne som sa tam cítila ako doma oveľa skôr než v európskych krajinách, kde človeku domáci dávajú vždy pocítiť, že je cudzinec. A to aj napriek tomu, že výzorom sme v Európe všetci temer rovnakí. Skrátka, ten rok v Číne bol perfektný a plný zážitkov a utvrdil ma v tom, že sa tam chcem ešte vrátiť. A stalo sa – v roku 2013 ma prijali na magisterské štúdium do Šanghaja, kde som vyštudovala čínsku ekonómiu a potom som začala pracovať v už spomínanej agentúre. V Šanghaji som strávila pekných šesť rokov, ale ku koncu mi už veľmi chýbala rodina a „naše“ prostredie. V lete 2019 som sa presťahovala na Slovensko s tým, že si idem hľadať prácu niekde v Európe. No osud to chcel inak, nakoniec som zostala necelé štyri mesiace a koncom toho istého roka som sa opäť sťahovala do Ázie. Tentokrát moje kroky viedli do Hongkongu a mohla za to láska. Jeden známy ma zavolal do Hongkongu na preteky. Potrebovali ženu do tímu, cieľ bol pokoriť traťový rekord. Rekord sme nakoniec zdolali a ja som sa tam stretla s mojím teraz už manželom, ktorý bežal v konkurenčnom tíme. Už to je päť rokov, čo žijeme spolu v Hongkongu a zopár rokov to tu ešte asi potiahneme…
3. Čím si vysvetľujete vašu schopnosť ľahko zvládať beh na dlhé trate?
Behávala som už odmala, ale nie v takej forme ako dnes. Ako dieťa a tínedžerka som hrávala hádzanú. Počas vysokej školy som behala, ale len na udržanie si kondičky. Beh na dlhé trate som objavila až v Číne asi pred šiestimi rokmi. S dvomi kamarátkami sme sa jeden víkend rozhodli vyskúšať trailové preteky a tam ma to okamžite chytilo. Začala som s 25 kilometrami, ale rýchlo z toho bolo 50, 75 a po dvoch rokoch som zvládla odbehnúť aj 100 km. Schopnosť zvládať dlhé trate je o poctivom tréningu, o mentálnom nastavení a trochu asi aj o nejakej tej vrodenej schopnosti. U mňa sa tieto tri aspekty zladili dokopy.
4. „Zo všetkých návykov, ktoré som si počas života osvojil, mi beh dal pravdepodobne najviac a veľa pre mňa znamenal,“ prehlásil japonský spisovateľ Haruki Murakami. Súhlasíte?
Beh mi rozhodne dal viaceré pozitívne vlastnosti do života. V prvom rade to je o nevzdávaní sa – beh je pre mňa príjemná záležitosť, ale v určitom okamihu sa to zlomí a začína byť pocitovo nepríjemná. Človek to môže vzdať a zastať, alebo pokračovať a dobehnúť až do cieľa, ktorý rozhodne vždy stojí zato. Beh je tiež o sebavedomí – vďaka behu sa cítim silnejšia, rýchlejšia a sebavedomejšia, čím sa človek v behu zlepšuje, tým viac si verí, že dokáže veci, ktoré by možno predtým ani neskúsil. A beh je aj o disciplíne – ak človek chce v behu napredovať, musí pravidelne trénovať a dodržiavať určitý režim. Táto disciplína sa potom pozitívne odzrkadlí aj v iných sférach života.
5. Vytrvalostná plavkyňa Diana Nyad používa na odrátavanie času pri plávaní rôzne finty: napríklad v rôznych jazykoch si v duchu počíta tempá alebo prehráva texty svojich obľúbených pesničiek…
Myslím, že ultrabeh a vytrvalostné plávanie sú dosť odlišné. Ultrabeh je veľmi rôznorodý, človek beží a scenéria sa neustále mení, je stále na čo sa pozerať, takže zatiaľ takéto rituály nemám. Skôr rozmýšľam nad životom a resetujem si hlavu…
6. Keby ste mali zostaviť list svojich bežeckých „must-have“, čo všetko by sme v ňom mašli?
Výbava je základ – ak človek nemá vhodné oblečenie a obuv, po určitom čase je každý krok nepohodlný, čiže tenisky aj oblečenie musia byť kvalitné a odskúšané, hlavne počas pretekov. Najnovšie behám v teniskách NNormal, čo je značka Kiliana Jorneta, najlepšieho trailového bežca na svete. Z môjho pohľadu sú to top tenisky na preteky – ultra ľahké a výborné do akéhokoľvek terénu. Ja v nich behám stále, už som od jari zodrala tri páry! V Hongkongu máme väčšinu roka veľké dusno a teplo, takže pri behu dbám na dopĺňanie tekutiny, ale voda nestačí. Keďže preferujem prírodné produkty, jednoznačne pri a po behu mi nesmie chýbať kokosová voda ako perfektný zdroj elektrolytov, vitamínov, minerálov a aminokyselín. Hudba je moje „must have”, ale len počas tréningu. Väčšinou počúvam, čo mi namixuje Spotify, moje bežecké playlisty sú rôzne, no najviac ma nabudí dancehall. Na samotných pretekoch už s hudbou väčšinou nebežím, snažím sa viac sústrediť na terén a okolie.
7. Najkrajšie výhľady, najznepokojujúcejšia divočina, najextrémnejšie počasie, najťažší terén, najvyššia nadmorská výška, najprudšie stúpanie, najväčšia hrdosť – podľa vás…
Najkrajšie výhľady: leto v Chamonix, kde vám leží Mount Blanc ako na dlani. Najznepokojujúcejšia divočina a najvyššia nadmorská výška: čínske hory v provincii Yunnan počas búrky vo výške 4.000 metrov. Najťažší terén a najprudšie stúpanie: preteky v džungli v Malajzii, kde boli chodníčky vysekané do strmého kopca tesne pred pretekmi, keďže turistické chodníky tam neexistujú. Najväčšia hrdosť: prvé ultrapreteky po narodení mojej dcéry, keď som si dokázala, že na to ešte mám…
8. Na tohtoročnej olympiáde v Paríži prvý raz v histórii súťaží rovnaký počet žien ako mužov. Ako je to s pomerom žien a mužov vo vašom športe?
Tak ako vo väčšine športov, mužov ultrabežcov je oveľa viac. V posledných rokoch však vzniklo viacero organizácií, ktoré stoja na strane žien a dbajú na to, aby ženy bežkyne mali vhodné podmienky aj na tento šport a aby boli rovnako oceňované ako muži. Pre ženy, hlavne matky s rodinami, je oveľa ťažšie nájsť si čas na tréning a byť v kondícii, čo viem už aj z vlastnej skúsenosti. Keď som prišla do Hongkongu a všimla si ten obrovský rozdiel v počte bežcov a bežkýň, tak som sama založila organizáciu Asia Trail Girls. Organizujeme behy a workshopy zamerané iba na ženy. Naším cieľom je osloviť a nalákať viac žien na trailový beh a zároveň im pomáhať budovať sebavedomie a zručnosti pri behu v kopcoch.
9. Aké to bolo, keď ste si prvý raz po pôrode obuli bežecké topánky?
Počas môjho prvého behu po pôrode som sa cítila ako slimák a vedela som, že dostať sa zasa do kondičky bude chvíľku trvať. Každá žena je iná, niektorej to trvá kratšie, inej dlhšie. Mne sa kondička vracala postupne, trvalo to možno pol roka, ale čo trvalo dlhšie, bolo moje mentálne nastavenie. Videla som sa ako mama a nie ako bežkyňa, ktorá chce vyhrávať a súperiť. Myslím, že každá žena je v prvých mesiacoch zahltená materskými povinnosťami a myseľ má orientovanú iba na bábätko. I ja som sa ocitla v tejto fáze a trvalo dobrých deväť mesiacov, kým moja myseľ chcela opäť trénovať, zlepšovať sa a pretekať. Tento pocit prišiel neskôr, než som čakala, ale dnes už viem, že môžem byť výborná mama aj výborná atlétka zároveň. Dokonca by som povedala, že vďaka behu som lepšia mama, lebo beh ma robí šťastnou a šťastná mama je dobrá mama.
10. Aké postavenie majú ženy v súčasnom Hongkongu?
Myslím, že Hongkong je dosť odlišný od Číny, čo sa tohto týka. Nevidím veľmi rozdiely v spoločnosti medzi mužmi a ženami. Ja som ale z veľkej väčšiny obklopená ľuďmi, ktorí nie sú pôvodom z Hongkongu alebo vyrastali a študovali v zahraničí, takže posúdiť si to veľmi netrúfam.
Simonetta Zalová
foto archív Veroniky Leng
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2024)