Ak poznáte jej podcast, ktorý tvorí spolu s moderátorom Milanom Juniorom Zimnýkovalom, potom ste sa o svojich domácich miláčikoch dozvedeli množstvo zaujímavých a nanajvýš potrebných informácií. Veterinárka Mária Poláčková sa v rámci svojej praxe internistky špecializuje na zobrazovacie metódy USG a RTG. V ordinácii sa venuje chorým zvieratkám, jej podcasty rovnako ako kurzy prvej pomoci sú určené pre ich majiteľov. Lebo tí, podľa jej skúseností, o svojich štvornohých chránencoch toho veľa nevedia. A tak sa im aj svojimi vzdelávacími projektmi snaží poskytnúť exaktné na vede založené kvalitné a pravdivé informácie.
1. Váš podcast, rovnako ako instagramový účet ste nazvali Veterina INAK. Čo má slovíčko „inak“ signalizovať?
Keď som študovala veterinu, myslela som si, že moja profesia bude o práci so zvieratami. Až v praxi som pochopila, že je to práca s ľuďmi – majiteľmi, „zvieracími rodičmi”. Potrebujete sa s nimi naučiť zhovárať, dostať sa k nim bližšie a oni vám začnú dôverovať. Tam vznikol nápad začať robiť veterinu INAK. Prostredníctvom sociálnych sietí som ich chcela nenútene edukovať, aby získané vedomosti následne pretavili do starostlivosti o svoje zviera. Vznikol tak priestor, kde ľudia nemuseli googliť a hľadať odpovede – často úplné hlúposti na fórach. Neskôr som liečila psíka nášho obľúbeného moderátora Juniora. Jemu a jeho manželke sa páčil tento nápad, a tak mi vytvorili priestor na podcast, v ktorom spolu účinkujeme dodnes. Tým sme sa dostali k ľuďom ešte bližšie a využili túto formu vzdelávania. Má to skutočne efekt, ľudia nás počúvajú a dozvedia sa pravdivé informácie.
2. Kde sa vo vás vzala láska k zvieratám a túžba im pomáhať?
Bola som už od dieťaťa „zvieratkovský“ typ. Mojim rodičom z toho stáli vlasy dupkom, pretože som z našej záhrady pašovala domov všetko možné. Od slimákov, chromých vtáčikov cez zajace a myši. Raz som priniesla domov krtka, ktorý sa dostal až hore, na zem. Neskôr mi dovolili zaobstarať si rybičky a potom korytnačku. Vždy som sa o všetkých starala vzorne, no aj tak som rodičov nepresvedčila, aby mi kúpili psa…
3. Napokon ste sa ale dočkali aj toho…
Prvého psa sme si zaobstarali s priateľom. Bol to shi-tzu Alino a bol to dokonalý psík, nenáročný, láskavý… taký dobráčik. Neskôr, keď sme si už ako manželia zaobstarali dom pri Košiciach, chceli sme väčšieho psa. Tak prišla do môjho života Eimi – moja teraz už jedenásťročná rotvajlerka. Eimi strážila dvor a Alino bol maznák vo vnútri. Po čase prišiel rozvod a s ním delenie si zvierat v domácnosti. Alina si vzal môj exmanžel a ja som ostala s Eimi. Zvykla si na život so mnou v byte a urobila som pre ňu vždy maximum aj v ťažkých životných situáciách. Nikdy by som sa jej nevzdala.
4. Prečo ľudia dnes tak veľmi túžia po zvieracom spoločníkovi?
Žijeme hektickú dobu. Klesá pôrodnosť, ľudia sú zaneprázdnení a majú čím ďalej, tým viac problém nadväzovať vzťahy. No stále sme tvory spoločenské. Zdá sa to až nevysvetliteľné, ako sa človeku tak fyziologicky vzdialený tvor ako pes alebo mačka dokázal prispôsobiť na život s ním a interagovať s ním. Ľudia sa potrebujú o niečo starať, venovať tomu pozornosť. Stretávam sa aj s pármi, ktoré si zviera zaobstarajú ako dieťa, no najčastejšie sú to slobodní muži a ženy. Tí majú psa ako parťáka a kamaráta, ktorý sa stáva súčasťou ich vlastných emočných a sociálnych väzieb.
5. Ktoré to sú a prečo by ste ich nazvali domácimi zvieratami súčasnej modernej doby?
V minulosti sme chovali domáce zvieratá účelovo. Pes strážil obydlie, zaháňal stádo alebo poľoval. Mačka lovila hlodavce. Dnes sa účel chovu spoločenských zvierat zmenil. Naschvál píšem slovo „spoločenských”, tak ich totiž nazýva aj naša legislatíva. Pes a mačka dostali status spoločníka, a tým sa mení aj prístup človeka k týmto zvieratám. Keby ste dnes svojej babičke povedali, že ste kúpili pre svojho psa cyklokočiar, aby mohol s vami chodiť na výlety, neviem, či by tomu úplne rozumela. Určite pes prevláda v rebríčku najobľúbenejších zvierat modernej doby. Samozrejme, každé obdobie prináša aj preferencie určitých plemien, najmä ak sa natočí srdcervúci americký film s istým plemenom, za krátky čas ho vidíte v uliciach.
6. Mačacia medicína, psia medicína, myšacia či potkania, korytnačia či vtáčia, medicína plazov i obojživelníkov. Ako sa má veterinár vyznať v toľkých zvieracích telíčkach?
Veterinár by mal vedieť ošetriť a pomôcť každému zvieratku. Dodnes sa najmä na dedinách alebo menších pracoviskách stretávam s tým, že nás volajú, keď rodí krava, kríva kôň, pobijú sa psy, pŕchne sliepka a tak podobne. No toto kvantum vedomostí má obmedzený charakter. Je vždy lepšie, ak sa veterinár špecializuje buď na hospodárske, alebo spoločenské zvieratá, kone, vtáky, exotické obojživelníky či plazy. Ja sama siaham po odbornej literatúre, ak sa ma niekto spýta na ochorenie hlodavcov alebo plazov, respektíve ich radšej posielam za skúsenejšími kolegami v odbore.
7. Ak hovoríme, že aj veterinárne lekárstvo kráča v súčasnosti rýchlo dopredu, čo si máme pod tým predstaviť?
Ak by ste pred dvadsiatimi rokmi povedali niekomu, že váš pes má umelý kĺb alebo mu operovali chrbticu, neveril by vám. A je to pritom len dvadsať rokov! Veterina ide skutočne míľovými krokmi dopredu. Ako možnosťami liečby, tak jej spôsobmi a kvalitou. Uvediem jednoduchý príklad. Niekedy sa ľudia báli dať svojho psa do anestézy. Báli sa až tak veľmi, že problémy neriešili, ale odkladali, častokrát do chvíle, keď už bolo neskoro. Tento strach sa u mnohých zachoval dodnes. No už máme iné medikamenty s nižšími nežiadúcimi účinkami, zvieratá sú zapojené na inhalačnú anestézu, robíme monitoring, sledujeme ich srdcovú frekvenciu, kontrolujeme dýchanie, zahrievame ich, aby nestratili teplo, máme dokonca celý tím anesteziológov, ktorí sa počas zákroku starajú len o zachovanie funkcií zvieraťa. Tým pádom si môžeme dovoliť vykonávať zložité a časovo náročnejšie operácie, čím sa významne posunuli možnosti v terapii zvierat.
8. Vnímate zmenu klímy a z nej vyplývajúce dôsledky ako stav, ktorý môže byť ohrozujúci aj pre domácich miláčikov?
Zmena klímy ohrozuje naše zvieratá rovnako ako ľudí. Prichádzajú rôzne ochorenia, ktoré boli viazané napríklad na konkrétny hmyz ako prenášača len v tropických oblastiach a už sa vyskytujú aj u nás. Ďalším problémom je, že ľudia si vyberajú plemeno len na základe jeho exteriéru, teda ako vyzerá. Neuvedomujú si, že chovať sibírskeho huskyho alebo samojeda v našich podmienkach, keď v lete dosahuje vonkajšia teplota aj 37 °C, bude a už je čoraz náročnejšie.
9. Počas roka na rôznych miestach Slovenska a Čiech organizujete Kurzy prvej pomoci pre psov…
Nápad vznikol na základe množstva príbehov z ambulancie. Ľudia panikária a nie sú schopní ošetriť ani drobné poranenie svojho zvieratka, hoci ak by išlo o podobné poranenie u nich samotných, pokojne by si naň nalepili iba leukoplast. Často sa zľaknú, lebo nevedia, čo sa deje, ako to vyzerá, keď sa pes dusí, alebo má kŕče, atď. Na našich kurzoch sa zábavnou a vtipnou formou rozprávame na rôzne témy a skúšame rôzne techniky ošetrenia. Klienti potom väčšinou odchádzajú s pocitom kľudu, že už vedia zareagovať. Väčšina majiteľov totiž nevie, ako vyzerá napríklad epileptický záchvat a zostanú paralyzovaní. Nevedia, ako psovi zaviazať poranenú končatinu. Niektorí sa pýtajú, aké ľudské lieky možno psovi podať, aby mu to neublížilo, iní sa pýtajú na formy odčervenia a antiparazitných prípravkov. Je to taká všehochuť a každý má individuálny priestor na otázky, ktoré ho zaujímajú.
10. Nájdu sa aj medzi milovníkmi zvierat antivaxeri? Ľudia šíriaci bludy a hoaxy, ktoré so serióznou medicínou nemajú nič spoločné?
Dezinformácie sa šíria internetom ako mor, a to v akejkoľvek oblasti. Ak si niekto dovolí tvrdiť, že Zem je plochá, viete si asi predstaviť, aké perly nájdete na psíčkarských fórach a FB skupinách… Tematika starostlivosti o zvieratá je nekonečná studnica bizarností. Niektorí ľudia sú odporcovia kastrácií alebo sterilizácií, lebo je to proti prírode. No voziť psov v aute zakrytých pod ružovou plyšovou dečkou sa im proti prírode nezdá. Presadzujú prirodzený spôsob kŕmenia, ale do misky im dajú lososa so spirulinou a trochou basmati ryže. Používajú „prírodné” prípravky, ako napríklad cesnak na odčervenie, pričom cesnak vôbec nie je pre psa vhodný. Hoci žalúdok obsahuje mimoriadne agresívnu kyselinu, aj tak v tomto prostredí červy prežijú. Fakt si teda myslia, že to nejaký cesnak vyrieši. Potom tu máme antivaxerov, ktorí nás osočujú, že chceme na predaji vakcín zbohatnúť. Cena vakcíny je zanedbateľná a pre mňa oveľa menej zárobkovo atraktívna ako liečba konkrétneho ochorenia, ktoré by pes mohol dostať, ak by som ho nevakcinovala, neodčervovala a nepoužívala antiparazitiká. Už sa len pousmejem a s ľuďmi sa nehádam. Snažím sa ich skôr edukovať. Múdry človek si z toho niečo odnesie, hlupák bude mať aj tak vždy svoju pravdu.
Simonetta Zalová
foto Matúš Lago
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2024)