Ikonická Ringstrasse
Viete, kde leží najkrajší bulvár sveta? Viedenčania vám s hrdosťou povedia, že na Ringstrasse. Výstavba 57 metrov širokej ulice, na ktorej sa podieľali najlepší architekti svojej doby, bola v 19. storočí z hľadiska urbanizmu majstrovským dielom, nie je preto prekvapením, že trvala viac ako pol storočia. Na výrobe tehál pre veľkolepé budovy sa podieľali prevažne českí prisťahovalci, ktorí otročili v mestských tehelniach. Ulica spojila viedenské predmestie s centrom cisárskej moci, ktoré nebolo viac len pre aristokratov, svoju „vstupenku“ sem získala aj buržoázia – krok, ktorý cisár František Jozef korunoval slovami: Je to moja vôľa. Na vyše 5 km dlhom bulvári vyrástli exkluzívne salóny, ktoré doplnila Viedenská štátna opera, Burgtheater, Prírodovedecké a Kultúrno-historické múzeum, ale aj parlament, radnica, univerzita a zelená oáza v podobe Volksgarten. V dobách rozkvetu ulicu lemovalo 27 tradičných kaviarní (prežili napríklad Café Landtmann alebo Schwarzenberg) a niesla sa ňou hudba valčíkov a operiet. Ringstrasse je dodnes dôležitou dopravnou tepnou, promenádou flanérov, nákupnou ulicou, miestom demonštrácií aj historických udalostí.
Verejná obývačka
Ako u babičky – táto veta sa mnohým spája nielen s vôňou čerstvo upečených koláčov, ale aj s atmosférou rodinného tepla a bezpečia. Práve takto sa môžete cítiť uprostred metropolitnej Viedne. V kaviarni Vollpension, ktorá zamestnáva dámy v dôchodkovom veku (nájdu sa tu však aj dvaja „deduškovia”), vás babička v zástere najprv usadí a poklebetí s vami a neskôr vás pošle „do kuchyne“, aby ste si vybrali, na čo len máte chuť – presne ako doma. Každá z babičiek do kaviarne prináša vlastné domáce recepty na tie najlepšie dobroty, ktoré vás v rámci kurzov naučí aj piecť. Útulný a domácky interiér plný fotografií každého naladí na príjemnú nôtu a vytvorí verejnú obývačku vo veľkomeste.
Hľadanie ľudskosti
Keď mal Ai Weiwei rok, vláda Komunistického diktátora Mao Ce-tunga označila jeho otca básnika za nepriateľa ľudu a skončil v pracovnom tábore. A ž po 16 rokoch sa rodina mohla vrátiť z exilu. Ai vyštudoval film a odišiel do New Yorku. Keď sa vrátil, rýchlo pochopil, ako ďaleko má Čína k demokracii. Začal preto dokumentovať svoj život a diela na sociálnych sieťach. Dnes je jedným z najvýznamnejších súčasných umelcov, neúnavný aktivista a kritik autoritárskych systémov. V galérii Albertina Modern preto pripravili jeho zatiaľ najväčšiu retrospektívu Hľadanie ľudskosti. Nechýbajú v nej rané diela z Číny, protesty v newyorskej East Village, bezprostredné následky masakry na Námestí nebeského pokoja v Pekingu, 81 dní vo väzení, kde mu nonstop robili spoločnosť dvaja policajti či masívne obmedzenia vo Wu-chane počas vypuknutia pandémie – na všetky udalosti reaguje umelecky. Jeho poznávacím znamením sa stal aj vztýčený prostredník, ktorý držal pred známymi budovami – objektmi moci. Nápadité a provokačné sochy, inštalácie či filmy s kľúčovými dielami budú vystavené do 4. septembra.
Z omylu hit
Uzavrieť miniatúrne figúrky do sklenej gule a potom v nej nechať zázračne snežiť mohol byť nápad za milión. Keď však Erwin Perzi v roku 1900 experimentoval v dielni, vôbec nemyslel na hračku – viedenský vynálezca sa snažil vylepšiť Edisonovu žiarovku. Namiesto drahej šošovky, ktorá by svetlo zjasnila, pred žiarovku pripevnil sklenú guľu naplnenú vodou a pre lepší odraz pridal pozlátku. Tá však hneď klesla na dno, vzal si preto z kuchyne krupicu a… v guli začalo snežiť! Vynálezca do gule začal pridávať modely kostolov a ďalšie motívy. Už v roku 1908 si od cisára Františka Jozefa za svoju hračku vyslúžil vyznamenanie. Dnes jeho dielňu a malé Múzeum snehových gúľ na okraji mesta riadi jeho vnuk Erwin III s dcérou. Ročne vyrobia dvestotisíc snežných gúľ, aj pre takých zákazníkov ako Obamovci, hotel Sacher, Versace či Bill Clinton. Krupicu už nepoužívajú – sneh vo vnútri je rodinným tajomstvom.
z hlavného mesta Rakúska
Zuzana Zimmermannová