Dve budovy v jednom meste. Ani nemôžu byť odlišnejšie. Secesná historická vila Primavesi a hypermoderný polyfunkčný Telegraph v centre. Obidve schátrané vinou komunistického režimu dlhé roky spali a nie vždy sa im snívali ružové sny. Dnes už však opäť stoja pevne na vlastných nohách. Aj vďaka nim si návštevník Olomouca odnáša pekný zážitok a príjemný pocit z mesta. Obidve stavby sú výnimočné a rozhodne stoja za návštevu.
Starší čitatelia si s moravským mestom Olomouc spájajú populárnu výstavu kvetov Flóra a platí to dodnes, lebo Flóra Olomouc sa v mestských parkoch pravidelne a s rôznym tematickým zameraním koná trikrát do roka. Olomouc ako dávne centrum celej Moravy a sídlo arcibiskupa je opradený bohatou a pozoruhodnou históriou, ktorú sa oplatí spoznávať. Jeho historická časť, dnes chránená ako mestská pamiatková rezervácia, je po tej pražskej druhou najvýznamnejšou v Česku. Či už sa do Olomouca vyberiete za historickými pamiatkami, palácmi, chrámami a kostolmi, alebo si to na jar namierite do rozkvitnutých olomouckých parkov, botanickej záhrady s rozáriom a každoročným festivalom Vyznanie ružiam, alebo cez mesto preplávate po rieke Morave na lodičke, poprípade vás zlákajú chute živej olomouckej gastro scény (o ktorej by sa dal napísať samostatný článok), renesančnú vilu Primavesa a návštevu Telegrafu (ambicióznej „platformy pre umenie, prácu a kreativitu“) nemôžete vynechať.
VILA PRIMAVESI
Už samotné spevavé priezvisko Primavesi naznačuje, že korene rodiny, ktorej patrí, sa ťahajú viac na juh Európy, aj keď z ich rodnej dedinky Cerano d’Intelvi v Lombardsku na severe Talianska sa ešte dá dovidieť na alpské štíty. Oblasť okolo jazera Como, dnes slávneho sídla boháčov a hollywoodskych celebrít typu Georgea Clooneyho, sa už v 15. storočí preslávila ako európske centrum hodvábnictva. Aj rodina Primavesi sa po niekoľko generácií venovala výrobe hodvábu a ľanu a v Cerane prevádzkovala textilné práčovne. Do Olomouca, ktorý v tých časoch ovládali rakúski Habsburgovci (pripomeňme, že práve v Olomouci sa v roku 1848 iba osemnásťročný František Jozef I. stal rakúskym cisárom), prišli v polovici 19. storočia – turbulentné časy, ktoré vyústili do vojny za zjednotenie a nezávislosť Talianska, ich prinútili opustiť svoj domov a na strednej Morave hľadať pokojné miesto na život. V Olomouci sa najprv zabývali na Dolnom námestí, kde viedli bankový dom a ich prestíž rástla z roka na rok. S vilou nesúcou meno úspešného rodu je však spojená až piata generácia rodu zastúpená podnikateľom a bankárom Ottom Primavesim, veľkým milovníkom a mecenášom umenia. Ten s nadšením sledoval kultúrne a umelecké dianie vo Viedni a poznal sa s poprednými predstaviteľmi viedenskej secesie, nového umeleckého štýlu, ktorý mal zodpovedať duchu novej doby. Priatelil sa s Gustavom Klimtom, Josefom Hoffmannom či Kolomanom Moserom a keď v roku 1903 rakúski umelci, architekti a dizajnéri založili Wiener Werkstätte (Viedenské umelecké dielne), zápalisto podporoval ich filozofiu – vniesť umenie do každodenného života a vytvárať krásne a funkčné predmety, v ktorých sa spája moderný dizajn so starými remeselnými technikami. Od jednoduchej soľničky na stôl či šálky na čaj cez dekoračné vázy až po nábytok, stoly so stoličkami, kreslá i svietidlá. Žiadna masová výroba, len malé série vyrábané z vysoko kvalitných materiálov, remeselne aj umelecky precízne vypracované, ktoré mali podčiarkovať eleganciu každodenného života. Časom sa z Otta Primavesiho stal hlavný akcionár Viedenských umeleckých dielní, do ktorých činnosti boli zapojené desiatky rakúskych umelcov a umelkýň.
Ikona secesnej architektúry
Najsmelšou ambíciou Wiener Werkstätte bolo vytvoriť tzv. Gesamtkunstwerk, celistvé umelecké dielo, v prípade obytných priestorov od architektonického návrhu budovy až po kompletné zariadenie interiéru. Keď sa Otto aj s manželkou rozhodol pre stavbu svojej olomouckej vily, ideu Gesamtkunstwerku mali na zreteli v prvom rade. Otto sa ženil ako 26-ročný mladík, keď podľahol pôvabom Eugenie „Mädy“ Butchekovej, herečky viedenského Burgtheatru. Bol jednoznačne tým, komu sa hovorilo „skvelá partia“. Mladí manželia okamžite vhupli do spoločenskej smotánky tých čias. Viedli rušný, nákladný život, a tak bolo žiaduce, aby ich sídlo zodpovedalo rešpektu a vážnosti, ktoré požívali v meste – najmä po tom, čo Otta zvolili za poslanca Moravského zemského snemu vo Viedni. Vila Primavesi mala byť potvrdením ich spoločenského statusu, ale aj svedectvom lásky k umeniu. Jej projekt a stavbu Otto zveril do rúk viedenských architektov Franza von Kraussa a Josefa Tölka. Tí medzi rokmi 1905 až 1906 na pozemku starého olomouckého špitálu vybudovali výpravnú mestskú vilu v secesnom štýle, avšak s barokovými prvkami, efektnými arkiermi a terasovou záhradou s výhľadom na olomoucké hradby.
Život ide vždy vpred, nie vzad
Spoločenské srdce domu tĺklo v reprezentatívnej obytnej hale s veľkými vitrážovým oknom s vyobrazením drevorytiny Olomouca z roku 1706. Celé zariadenie interiéru vrátane exteriérových skulptúr a fontán navrhol rakúsky sochár Anton Hanak. Pre tridsaťročného Hanaka predstavovala práca na vile Primavesi doslova dream job. Majitelia mu nechali absolútnu voľnosť v umeleckej tvorbe a výsledok stál za to. Za motto domu umelec vybral citát, ktorý umiestnil nad krb vo vstupnej hale: „Život ide vždy vpred, nikdy nie späť“, navrhol i efektnú mozaiku nad hlavným vchodom do vily, ktorú v duchu Wiener Werkstätte a nimi proklamovanej myšlienky návratu poctivej ručnej práce sklíčko po sklíčku poskladali manželia Primavesi a ich štyri deti. Ďalšou mozaikou Hanak vyzdobil interiérovú fontánku s plastikou hlavy pani Mädy. Schodisko anglického typu z dubového dreva, ktoré zabezpečovalo spojenie medzi prízemím a galériou tiahnucou sa pozdĺž celého prvého poschodia, vyrobili podľa jeho návrhu stolári z Viedenských umeleckých dielní. Hore architekti umiestnili dve detské izby, jednu s prístupom na veľkú terasu nad zimnou záhradou, izbu pre vychovávateľku, kúpeľňu a spálne, nad ktorými sa nachádzali izby pre hostí a v podkroví bývalo služobníctvo. Suterén skrýval na tú dobu mimoriadne vyspelé technické vymoženosti, vila mala vlastný agregát na elektrinu, ústredné kúrenie či dokonca centrálny odsávač prachu. V suteréne si domáci pán zriadil aj vínnu pivnicu.
Vzácny hosť vo vile
Ďalšou reprezentačnou miestnosťou v dome bola jedáleň. Anton Hanak v nej navrhol celé zariadenie od podlahy až po strop: drevené obloženie stien, vykladanú podlahu, kazetový strop, intarzovaný nábytok šmrncnutý kubizmom a pohral sa aj s takými detailmi ako ozdobné kľučky na dverách, kryty na radiátory z tepanej mosadze, ba aj kvetináče na oknách opatril pôvabnou mozaikou. Maliar Gustav Klimt, najvýznamnejší hosť vo vile, tu s manželmi Primavesi oslávil posledné dva Silvestre svojho života. Pre rodinu namaľoval sedemnásť obrazov, vrátane dvoch najslávnejších: portrét pani Eugénie v pestrofarebnom kimone, v tom čase vo Viedni veľmi módnom oblečení a obraz, na ktorom Klimtovi sebavedome pózuje deväťročná dcéra Gertrude, po mame zvaná Mäda. Žiaden z originálov od Klimta však vo vile dnes neuvidíte, obraz Eugenie visí v múzeu umenia v japonskej Toyote a malú Mädu kúpilo do svojich zbierok newyorské Metropolitné múzeum.
Rodina Primavesi si pohodlie a luxus olomouckej vily užívala len niečo vyše 12 rokov, potom sa presťahovala do Viedne. Otto sa začal dostávať do finančných problémov. Jednak ako hlavný akcionár a istý čas aj riaditeľ Wiener Werkstätte musel stále čeliť problémom so zadlženosťou tohto projektu, ktorý nebol nikdy rentabilný (dá sa povedať, že Viedenské umelecké dielne ho doslova zruinovali), jednak problémy neobchádzali ani rodinnú banku Primavesi. Otto sa postupne začal zbavovať majetku a svoj podiel z WW previedol na manželku (1925). Nič však nepomohlo zastaviť úpadok, napokon sa manželstvo ocitlo v troskách a rodina ostala na mizine. V roku 1926, keď banka Primavesi vyhlásila bankrot, 60-ročný Otto spáchal samovraždu…
Zo sanatória štátna poliklinika
Novým vlastníkom skvostnej vily sa stal doktor František Koutný, a ten ju premenil na súkromné sanatórium. Aby čo najlepšie slúžila svojmu účelu, secesnú budovu podrobil dramatickej prestavbe, odstránil z nej mnohé umelecké a dizajnérske diela, pribudoval pôrodnícku a operačnú sálu, izby pre pacientov, do manzardovej strechy zasadil trojizbový apartmán, v ktorom bývalo deväť rádových sestier a celkom hore im zriadil súkromnú kaplnku. Po smrti doktora Koutného o 12 rokov neskôr sanatórium prešlo do rúk jeho kolegu Roberta Pospíšila, ktorý mu šéfoval aj počas 2. svetovej vojny. Vila mu prirástla k srdcu a zo všetkých síl sa snažil udržať ju v čo najlepšom stave aj vo vojnových časoch. Lenže márna bola jeho snaha – v roku 1952 komunistický režim súkromné sanatórium znárodnil. Doktor Pospíšil v ňom pôsobil ešte tri roky ako obyčajný zamestnanec a do dôchodku odišiel s jedným kufríkom. Zo sanatória sa stala poliklinika OÚNZ, väčšina starších Olomoučanov si ešte pamätá, ako do vily Primavesi chodili k doktorom alebo na rehabilitácie – v historickej secesnej jedálni zamestnanci vytrhali drevené obloženie stien, aby sa na ne dali zavesiť rebríky a zriadili tu telocvičňu. Na vykladanú drevenú podlahu nalepili linoleum a ktoviekam odviezli zvyšok dobového mobiliáru.
Ťažké nové začiatky
Keď v roku 1991 zúboženú budovu v reštitúcii získala dcéra a následne vnučka doktora Pospíšila, fyzioterapeutka Pavla Honzíková, vile Primavesi sa mohlo zablýskať na lepšie časy. V divokých 90. rokoch sa však diali divoké veci, vilu si na desať rokov s prísľubom jej rekonštrukcie prenajala spoločnosť Primavia, ktorá ju chcela prebudovať na elitný klub olomouckých podnikateľov, s kanceláriami, spoločenskými priestormi i reštauráciou. Veľké plány však rýchlo skrachovali, Primavia prestala s majiteľkou komunikovať a vilu nechala napospas osudu, otvorenú a nezabezpečenú, a tak ju aj dvakrát vykradli. Po tejto skúsenosti sa majiteľka rozhodla spoľahnúť len sama na seba a vlastné zdroje, pričom na začiatku dostala od štátu jednorazovú dotáciu na opravu strechy. Rekonštrukcia vily, ktorú tak veľmi miloval jej dedo, trvala vyše osem rokov a z pátrania po stratenom nábytku a ďalších umeleckých dielach by sa dala napísať spletitá detektívna séria, avšak nie vždy s jasným rozuzlením. Napríklad mohutný rozkladací jedálensky stôl so 14 stoličkami majiteľka našla rozpílený na tri časti v depozitári Múzea umenia mesta Olomouc a až po šesť rokov trvajúcom súde sa jej ho podarilo získať späť. Veľký príborník objavila v koniarni na zámku Chudobín a dve vitrínky na porcelán v depozitári Vlastivedného múzea Olomouc. Drevená socha nočného strážcu od Antona Hanaka z výklenku na severnej strane vily zmizla krátko po tom, čo bola vila znárodnená a takmer na polstoročie akoby po nej zľahla zem. Pred niekoľkými rokmi bola nájdená v depozitári Múzea umenia Olomouc a majiteľke sa ju dodnes nepodarilo získať späť. Mnohé zo stratených originálov mobiliáru nahradili repliky, vyrobené však citlivou rukou a s úctou k histórii, za všetky spomeňme luster v jedálni, ktorý vytvorila česká dizajnérka Jarmila Záhradníková, inšpirujúc sa pri jeho tvorbe mosadzným krytom na radiátor.
Dnes sú historické priestory vynovenej Vily Primavesa prístupné verejnosti počas komentovaných prehliadok, priestory v prízemní sa dajú prenajať na komornejšie ladené koncerty, výstavy, reprezentačné akcie či svadby. V prízemí ponúka svoje dobroty kaviareň Kafec, na poschodí v štýlových secesných priestoroch sídlia firmy, členitá manzardová strecha ukrýva garsónky pre kreatívne bývanie a pre návštevníkov mesta sú k dispozícii aj dva zážitkové apartmány v secesnom štýle.
Letné sídlo Primavesi
Kouty nad Desnou (nem. Winkelsdorf) patria k vyhľadávaným turistickým areálom. V tamojšom horskom prostredí si rodina Primavesi dala postaviť letné sídlo, pričom architektonický návrh pochádzal z ateliéru Josefa Hoffmanna, čelného predstaviteľa viedenskej secesie a jedného zo zakladateľov Wiener Werkstätte. Hoffman naprojektoval celý rekreačný dom i jeho interiér vrátane posteľnej bielizne, závesov a kobercov či špeciálneho pohodlného domáceho oblečenia pre manželov z potlačeného hodvábu. Avšak ani z tejto budovy sa rodina dlho netešila a v roku 1922 ju celkom zničil veľký požiar. Dnes sa na jej mieste nachádza horský hotel Vila Primavesi, ten však s pôvodnou budovou nemá nič spoločné.
TELEGRAPH
Viete si predstaviť, že v tejto hypermodernej budove v centre Olomouca sídlila začiatkom 20. storočia továreň na výrobu telefónnych prístrojov a telegrafov miestneho podnikateľa Roberta Liphna? Možno aj áno, veď okrem upomienky v názve, industriálny look budovy je zrejmý na prvý pohľad tak v exteriéri, ako aj v interiéri budovy, predovšetkým však v coworkingových priestoroch na prvom poschodí. Takže Telegraf – kedysi továreň s nevábnou výrobou, dnes multifunkčná budova spájajúca architektúru, umenie, prácu i odpočinok. Inšpiratívny kultúrny priestor vo všetkých podobách, ohýbajúci slovo kultúra: kultúra práce, odpočinku, trávenia voľného času, stretávania sa s priateľmi, kultúra gastronómie.
Coworking aj chillout
Rekonštrukcie budovy, ktorá do roku 2015 chátrala v centre Olomouca (za socializmu jej riadne dalo zabrať aj stredné odborné učilište, ktoré tu sídlilo), sa ujalo domáce progresívne štúdio Ječmen. Jeho architekti zachovali pôvodný princíp etážovej továrenskej výroby a vsadili na funkčnú aj dizajnovú inakosť každého poschodia. Prízemie zabrala galéria moderného umenia, ktorá presklenými stenami akoby vychádzala z budovy von medzi ľudí a zároveň ich pozývala k sebe dovnútra. Minulý rok v nej vystavoval aj slovenský maliar Andrej Dúbravský či keramička Zuzana Svatík. Zámer investora priblížiť sa čo najbližšie k ľuďom potvrdzuje aj graffiti stena na fasáde prízemia. Prvé poschodie zaberá coworkingové centrum, na druhom to rozvoniava kávou a zákuskami, nachádza sa tam aj multifunkčná sála, najčastejšie využívaná ako kino a byt s ateliérom pre hosťujúceho umelca. Celkom hore architekti umiestnili modernú prístavbu z polyuretánových panelov, ktorú premenili na divotvorný apartmán, tzv. Telegraph loft alebo Byt milovníka umenia. Do neho majiteľ, sám zberateľ moderného a súčasného umenia, nechal umiestniť časť svojej zbierky obrazov a skulptúr.
Najmä v coworkingu architekti nechali naplno vyznieť atmosféru pôvodného industriálneho určenia budovy – farebne i výberom materiálu. V priestore sa prevažuje typická fabrikantská zelená, akou bývalo natreté továrenské náradie, sústruhy a frézy, nasleduje modrá ako na žeriave a oranžová odvodená z rukoväti kladiva. Dokonca aj rebrový železobetónový strop nesie stopy akoby po olejových škvrnách. Veľký priestor pojme 21 sólo pracovných stolov, ktoré tvarovo pripomínajú pracovné ponky v dielňach, knihovničky nápadne pripomínajú skrinky v bývalých robotníckych šatniach. Pre malé kolektívy je k dispozícii 5 uzavretých kancelárií, tzv. akvárií, v chillout zóne uprostred miestnosti sa dá natiahnuť, leňošiť, poležať a snáď aj schrupnúť. Nechýba zasadacia miestnosť, privátne telefónne búdky a rokovacie boxy. Neviditeľnému vnútornému schodisku vedúcemu do kaviarne o poschodie vyššie sa pre jeho valcový tvar familiárne hovorí „bandaska“. Pôvodne v ňom bol umiestnený výťah, ktorým sa na prestávky v šichtách vozilo jedlo robotníkom.
Loft pre milovníka umenia
Strešný loft klame telom. Keby ste ho zahliadli kdesi v televízii, poviete si, wow, tak takéto niečo sa môže vznášať len niekde na strechách New Yorku! Architekti pri koncipovaní „apartmánu milovníka umenia“ chceli nadviazať na odkaz meštiackych bytov z konca 19. storočia a ich salónov, v ktorých sa pri debatách o umení, filozofii či politike stretávala spoločenská elita mesta. Loft celú budovu Telegraphu korunuje vskutku kráľovsky, so štipkou dekadencie a výstrednosti, ako sa to pri takýchto kreatívnych priestoroch a ich obyvateľoch žiada. Osem obrovských neónových hláv svietiacich zo strechy od miestneho post street-artového umelca predstavuje osem hlavných zakladateľov Telegraphu. Interiér loftu pôsobí ako javiskový priestor, ktorého dianie sa dá pozorovať aj z prevýšenej ochodze (čosi ako moderná pavlač), ktorá obopína jednu stenu. Práve odtiaľ je najlepší výhľad na nadrozmerné plátna zavesené na javiskových ťahoch, menšie obrazy visia na tmavej stene oproti. Vnútorná časť loftu sa otvára do záhrady, ktorej dominuje obrovská socha nahého Herkula a pokračuje ďalej do strešnej terasy s palubovkou a jedinečným výhľadom na mesto. Štýlové klubové sedenie v zadnej časti je vyladené do posledného vankúšika, v centre interiéru tróni veľký červeno-oranžový drevený stôl s doskou vyzdobenou tradičnými folklórnymi motívmi, odvodenými z krojových ornamentov ženskej hanáckej šatky. Zariadenie dvoch extravagantných spální tiež podporuje industriálnu romantiku tohto výnimočného miesta, niektoré steny sú obložené trapézovým plechom. Á propos, celý Telegraph loft sa dá prenajať, na rezervačnom portáli booking.com dosiahol skóre 10, čo je najvyššie možné hodnotenie.
Haná
Je etnografické označenie oblasti na strednej Morave a jej názov je odvodený od rieky Haná. Okrem mesta Olomouc sem spadajú aj mestá Šumperk, Prostějov či Přerov. Haná s rovinatou krajinou s úrodnou poľnohospodárskou pôdou oplýva bohatou studnicou moravského folklóru, ľudových zvykov a osobitého hanáckeho nárečia. Podľa hesla z Ottovho slovníka náučného z konca minulého storočia, obyvatelia Hanej sú „zrostu ztepilého, krásného a silného. V pozdějším věku obyčejně tloustnou. Krásnému zrostu jejich napomáhá mírné podnebí, rovinatá poloha země, záliba v práci, veselý duch a bezstarostnost života. Co do povahy je Hanák dobrosrdečný, sdílný a upřímný, vtipný, veselý a žertovný. Ale k povaze této přimícháno také trochu těžkopádnosti a flegmatičnosti.“ Láskavý pohľad redaktorov Ottovho slovníka tak trochu kontrastuje so všeobecne zaužívanými stereotypmi o Hanákoch ako o ľuďoch spomalených a lenivých, šporovlivých až lakomých. Ale ako povedal jeden roduverný Hanák: To, čo platilo v minulosti, už neplatí. „Co bêlo, ôž néni“.
Simonetta Zalová
Článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2025)