Nesprevádza ich hukot hlasných sirén, ani sa neskláňajú nad bezvládnymi telami, aby im v poslednej sekunde vdýchli život. Napriek tomu sú stále v pohotovosti, aby vzácnosti vytvorené ľuďmi aj prírodou pretrvali, slúžili a prinášali radosť. Ich „pacientmi“ sú chátrajúce pamiatky, nefunkčné kiná, použité knihy aj chutné jedlo, ktoré zachraňujú z vlastnej iniciatívy a bez nároku na honorár. Aby sme my, ani generácie po nás, nezabudli.
Ľubica Szabóová Vysocká
Projekt: Domov použitých kníh ako prvé občianske združenie na Slovensku začalo vo veľkom realizovať záchranu nepotrebných kníh a ich bezplatné odovzdanie ďalším čitateľom.
Čo robí, keď nezachraňuje knihy: Číta, cestuje, pláva, tvorí z knižného papiera a venuje sa päťčlennej rodine.
Ako som sa stala záchranárkou: Pred Vianocami 2009 sme s manželom našli v odpadkových kontajneroch kompletnú knižnicu z nejakej domácnosti. Tú istú zimu sme počas prechádzky našli knihy na nelegálnej skládke a pred veľkonočnými sviatkami 2010 sme opäť vyťahovali z kontajnera pri domoch celé edície dobrých kníh. Začali sme preto hľadať možnosti, ako dať knihám druhú šancu, aby boli opäť čítané. V čase nástupu sociálnych sietí sa písalo o poklese čítania papierových kníh. Zhodli sme sa, že knihy musia ísť za ľuďmi, keď ľudia nejdú za knihami. Tak vznikla myšlienka umiestniť knihy do verejných priestorov, kam ľudia bežne chodia – do galérií, firiem, úradov, kaviarní, čakární ambulancií, aj do ulíc na rôzne kultúrne podujatia, odkiaľ by si ich mohli vziať – zadarmo a bez povinnosti vrátenia. Napísali sme inzerát, aby ľudia knihy nevyhadzovali, ale tie nepotrebné nám priniesli. Ďalší sme už nemuseli zadávať, knihy sa hrnuli…
Vypočuť volanie: V tom období na Slovensku neexistovala organizácia, ktorá by v prípade nadbytku kníh, napríklad z dôvodu sťahovania, knihy vyzdvihla a bezplatne posunula ďalším čitateľom. Motiváciou bola aj húfna odozva od ľudí, ktorí nám začali vo veľkom prinášať knihy. Vzťah k nim som mala odmala – pobočka knižnice sídlila vo vedľajšom vchode na sídlisku, mohla som do nej prejsť aj v papučiach. Pamätám si, ako mi pani knihovníčka povedala: „Ľubka, už začni chodiť do obvodnej knižnice, tu už si prečítala skoro všetko.” Písala som si zvlášť čitateľský denník – iný ako bol povinný v škole a dodnes mi zostalo zbieranie záložiek.
Od atestácie k prvej pomoci v teréne: Hoci sme obaja s manželom manažéri, na začiatku sme projekt nemali na papieri. Nepísali sme žiadosť o dotácie, rovno sme ho realizovali. Vytvorili sme miesto, kam darcovia mohli knihy prinášať, začali sme ich aj vyzdvihovať a zriadili Linku záchrany kníh na podávanie informácií. Jednou z prvých akcií bol náš stánok na vianočných trhoch v Bratislave – knižnica s osvetlením prístupná 24 hodín počas celého decembra. Bolo to jediné miesto na trhoch, z ktorého si mohli ľudia brať niečo zadarmo. A boli nadšení! Nachádzali tam knihy zo svojho detstva, veľakrát si odnášali knihu, ktorú hľadali aj 10 rokov!
Zachránené životy a iné úspechy: Za osem rokov existencie združenia už vyše 300.000 kníh neskončilo v odpade, namiesto toho robia ľuďom radosť. Zorganizovali sme desiatky knižných akcií, nainštalovali sme knižné regály do nákupných centier, vytvorili letné čitárne a zriadili stále knižné miesta na fakultách, internátoch, poliklinikách, úrade práce či v kaviarňach. Naštartovali sme firemné knižnice, bývame súčasťou festivalov a pouličných podujatí, dodávame knihy deťom a mládeži do materských centier a škôl. Sme príkladom toho, ako robiť veci tak, aby boli zadarmo a dostupné pre všetkých. Posunuli sme sa hodnotovo od záchrany knihy, hmotnej veci, k vytváraniu komunít. Uplynulý rok sme začali realizovať hravý projekt Zachránim čítanie a v rámci neho sme spustili Klub záchranárov čítania, kde s deťmi každý týždeň prenikáme do „Knihosveta“.
Poslanie, hobby, afrodiziakum: Získala som veľa kníh na čítanie a paradoxne ma tento projekt obral o čas na ich čítanie. Nevyčísliteľnú hodnotu získavam zo stretnutí s ľuďmi rôznych profesií, veku a v rôznych životných situáciách. Naučila som sa hovoriť nie, prestala sa čudovať nad „nuansami“ slovenského priestoru – napríklad z rôznych foriem parazitovania na predaji kníh z nášho združenia (niekto raz do nášho regálu umiestnil pokladničku a vyberal financie na aktivity združenia bez nášho vedomia a odovzdania peňazí). Naučili sme sa zásade trikrát a dosť, keď sme 3 roky za sebou podávali žiadosť na ministerstvo v rámci výzvy na prevenciu kriminality – chceli sme vytvoriť knižnice vo väzniciach a nápravných ústavoch pre mladistvých, no ani raz sme neuspeli, aj keď by sa tu knihy zišli ako soľ. Dobrý pocit mám z rozhovorov o prečítaných knihách a neopísateľné malé radosti zažívam pri knihách s deťmi – vlastnými, na krúžku Klubu záchranárov čítania alebo na besedách.
Martin Lipták
Projekt: Čierne diery, v rámci ktorého spolu s Andrejom Sarvašom a Miroslavom Beňákom popularizujú priemyselné pamiatky a iné zabudnuté miesta Slovenska.
Čo robia, keď nezachraňujú zabudnuté pamiatky: Martin pracuje v tíme prezidenta Andreja Kisku, kde sa venuje sociálnym sieťam a rôznym projektom. Andrej pôsobí ako webový editor Denníka N a Miroslav je architekt a doktorand na Ústave manažmentu STU.
Ako sme sa stali záchranármi: Slovensko je krajinou zabudnutých priemyselných pamiatok. Sú ich desiatky, sú neznáme a ďalšie generácie ich možno už neuvidia. Chátrajú, niekedy chránené zákonom, niekedy nie. Aj my sme ich hodnoty začali objavovať až postupne, pri cestách po odľahlých kútoch Slovenska. Uvedomili sme si, že o nich často nie je nikde ani zmienka. Nie sú dostatočne prezentované verejnosti, preto sa im snažíme pomôcť. Vytvorili sme pamiatkam web a odvtedy sa to nabaľuje.
Vypočuť volanie: Nedá sa povedať, že by sme všetci traja žili a dýchali priemyselnými pamiatkami, ale vidíme v tejto téme nevyužitý potenciál. Mrzelo nás, že len málokto sa venuje tejto časti našej histórie, ktorá pomaly mizne. Napríklad Medený hámor v Banskej Bystrici, druhý najstarší veľkovýrobný podnik na území Slovenska, ktorý pracoval nepretržite takmer 500 rokov, chátra bez záujmu majiteľa. Aj jedna z najkrajších vysokých pecí na Slovensku, Etelka huta v Nižnej Slanej, bola donedávna odpísaná, pretože ju ľudia rozoberali na stavebný materiál. Bolo len otázkou času, kedy sa rozsype. Teraz ju, našťastie, chcú nadšenci zrekonštruovať. V zozname chátrajúcich stavieb by sa dalo pokračovať ešte dlho. Venujeme sa im, ako nám to dovolí náš voľný čas – fotografujeme, píšeme, radi by sme robili aj viac videí. Ľudia sa nás neustále pýtajú na sprevádzanie turistov, čas však máme len jeden. Preto sa snažíme pôsobiť ako mäkká sila, ktorá na pamiatky pritiahne pozornosť a je na ľuďoch, čo s nimi urobia.
Od atestácie k prvej pomoci v teréne: O niektorých chránených pamiatkach nie je ani zmienka na Googli, takže informácie o nich hľadáme, kde to len ide: v archívoch, v spolupráci s pamiatkarmi, u miestnych obyvateľov, tipy dostávame aj od čitateľov. Keďže netvoríme odborné, ale skôr popularizačné články, na šikovné výstupy to stačí. Tešia nás nielen výsledky, ale aj proces tvorby, preto sme si aj web pamiatok naprogramovali svojpomocne za dva dni. Náš kamarát, grafický dizajnér Michal Tornyai, si zaobstaral starú risografickú tlačiareň – Risomat. Je to slepá ulička tlačových technológií, ktorá pri tlači sójovými farbami sama vyrába rôzne nedokonalosti, ktoré však majú svoje čaro. Začali sme spolu so slovenskými kreatívcami tvoriť umelecké grafiky pamiatok, ktoré na nej tlačíme. Postupujeme vždy spontánne, od projektu k projektu.
Zachránené životy a iné úspechy: Za tri roky sa z koníčka stal záväzok. Ročne vytvoríme približne sto článkov, predali sme tisíce časopisov, máp a umeleckých grafík. Ich predajom sa všetko zmenilo – vďaka ziskom môžeme vymýšľať nové projekty na pomoc pamiatkam. Grafiky sme vystavovali aj v budove Rady Európskej únie v Bruseli počas slovenského predsedníctva a za naše aktivity sme neskôr dostali cenu Most za projekt roka. Tešia nás aj spolupráce – napríklad mapu technických pamiatok Prešova pre nás vytvorili sami pamiatkari a v takejto spolupráci chceme pokračovať aj v ďalších mestách, najbližšie nás čakajú Žilina a Banská Bystrica. Tisíce čitateľov a podporovateľov sú snáď dôkazom, že sa nám na okrajovú tému podarilo pritiahnuť pozornosť.
Alexandra Kolarik
Projekt: FreeFood – dajme jedlu druhú šancu, v ktorom spolu s Monikou Čermákovou a dobrovoľníkmi bojujú proti plytvaniu potravinami.
Čo robia, keď nezachraňujú jedlo: Alexandra pracuje v oblasti financií, digitálna marketérka Monika je aktuálne na materskej dovolenke.
Ako sme sa stali záchranárkami: Projekt FreeFood má svoj začiatok na Ekotopfilme v roku 2014. Jeden z organizátorov sa vtedy inšpiroval v zahraničí a umiestnil verejnú chladničku pred priestory festivalu. Ľudia do nej prinášali jedlo a takisto si ho aj brali, bez ohľadu na to, z akej sociálnej vrstvy pochádzali. Žiaľ, pre úrady chladnička predstavovala nebezpečenstvo ohrozujúce verejné zdravie. Nápad však zostal, a tak sa skupina mladých ľudí v lete 2015 rozhodla založiť občianske združenie, ktoré sa venuje problematike plytvania potravinami. Väčšina ľudí si myslí, že ide o problém supermarketov a reštaurácií, paradoxne však najviac plytvajú domácnosti, ktoré vytvárajú vyše polovicu celkového potravinového odpadu. Venujeme sa najmä osvete, vytvorili sme príručky, organizujeme podujatia, varíme zo zachránených potravín a debatujeme o tom, ako začať od seba.
Vypočuť volanie: Ja osobne som sa do FreeFood dostala až po roku fungovania OZ. Osadenstvo sa medzitým úplne vymenilo, keďže zakladajúci členovia študovali v zahraničí. V tom čase som bola v práci, ktorá ma nebavila a nenapĺňala. Bude to znieť ako klišé, ale chcela som zachraňovať svet, meniť ho k lepšiemu. FreeFood uverejňoval štatistiky a fakty o plytvaní jedlom, ktoré ma šokovali. Situácia s plytvaním mi prišla nezmyselná a zapríčinená hlavne tým, že si ju mnohí neuvedomujú. Na jeseň roku 2016 som sa pripojila ku združeniu. Z nás – nováčikov sa časom stali vedúci OZ. A hoci myšlienka združenia bola jasné daná, aktivity a ich tempo sa formovali za pochodu.
Od atestácie k prvej pomoci v teréne: Združeniu sa najprv podarilo získať ďalšie dve chladničky, ktoré mali slúžiť ako verejné. V roku 2016 sme zorganizovali petíciu za zmenu zákona o darovaní potravín, ktorú podpísalo viac ako 10.000 ľudí. Zmena vstúpila do platnosti v januári 2017 a umožnila obchodom darovať potraviny charitatívnym organizáciám. Spolu s úspechom sa však znásobil aj pocit zodpovednosti informovať verejnosť o tom, čo zákon umožňuje. Za rok sa na odber potravín zaregistrovalo menej ako 20 organizácií. Ministerstvo považuje toto číslo za úspech. Keď sa však z 3.000 ton použiteľných potravín, „odpadu“ z obchodov jedinej siete, daruje len 130 ton, niekde musí byť chyba. Pustili sme sa tiež do vytvárania atraktívnych a chutných spôsobov, ako na tému plytvania poukázať. Príkladom je náš projekt „Pekné džemy zo škaredých jabĺk“. Členka nášho OZ, Lucka Grigová, je autorkou blogu „Bez omrvinky“, na ktorom prináša nápady, ako doma spotrebovať všetko, aj to, o čom si myslíme, že sa zjesť nedá.
Ivana Rumanová a Martin Krištof
Projekt: Kinobus, (nielen) filmový festival, odohrávajúci sa v opustených kinách v malých mestách a dedinách vždy v inom regióne Slovenska.
Čo robia, keď nezachraňujú kiná: Ivana pracuje ako kultúrna antropologička a kurátorka, Martin je filmový a divadelný dramaturg.
Ako sme sa stali záchranármi: Kinobus skúma opustené kiná po celom Slovensku už 15 rokov. Prvé ročníky však mali trochu inú podobu a ja som sa ich zúčastňovala najprv ako divák. V Žiline vtedy zanikali klasické jednosálové kiná a ustupovali multiplexom, takže ľudia okolo kultúrneho centra Stanice Žilina-Záriečie hľadali možnosti projekcie v okolitých obciach. Našli pekné kino v Strečne, dohodli sa so zástupcami a prvé premietania prebiehali ako „Filmové kúpanie Strečno”. Bola to low-cost, neformálna a len čiastočne organizovaná akcia, na ktorej sa premietali podivuhodné a odvážne filmy. Keďže diváci aj organizátori sa presúvali spoločnými spojmi do Strečna, vznikala tu atmosféra školského výletu, ale bez učiteľov. Po niekoľkých rokoch Kúpanie padlo a bolo nutné nájsť iný variant. Zrazu bolo všetkým jasné, že práve fáza cestovania a objavovania je zo všetkého najčarovnejšia. Tak vznikol koncept Kinobusu ako kino výletu, počas ktorého diváci cestujú tri štyri dni vo dvoch autobusoch a spolu s miestnymi sledujú premietania v znovuotvorených dedinských kinách.
Vypočuť volanie: Do Kinobusu som sa ako spoluorganizátor zapojila v roku 2010, bavilo ma na ňom, ako spontánne prepája súčasné umenie a decentralizované regióny, výlet a kino projekcie, domáce publikum a cezpoľných návštevníkov. Zaujímalo ma, čo sa odohráva medzi týmito dvoma pólmi. Chcela som tiež venovať viac pozornosti navštíveným miestam, ich histórii, architektúre, prírode, ale tiež problematickým aspektom. Niektoré z navštívených regiónov čelia po zániku priemyselných podnikov vysokej nezamestnanosti, vysťahovalectvu či demografickým zmenám. V Lucia Bani, slávnej baníckej multikultúrnej osade na východnom Slovensku, dnes žije pár desiatok obyvateľov a až na niekoľko výnimiek sú všetci nezamestnaní alebo na dôchodku. Pri Leviciach obsadzuje hektáre úrodnej pôdy sója namiesto tradičných viníc. V Čiernom Balogu, niekdajšom centre SNP, dnes volia neonacistov. Máme dva výkričníky, ktorým sa snažíme vyhnúť – obrazu idylických „vesničiek střediskových“, ale tiež obrazu zapadákova – zdroja problémov. Balans hľadáme v tvorbe programu, pri ktorom účastníci priamo zažijú neznáme miesta a problematické aspekty snáď uvidia komplexnejšie, vpletené do zážitku z krásy prostredia, architektúry kina a stretnutí s miestnymi.
Od atestácie k prvej pomoci v teréne: Zhruba šesť mesiacov pred samotným festivalom trávime s Martinom v obciach veľa času – to je najlepší spôsob, ako miestnym dokázať, že náš záujem nie je povrchný. Martin to rieši prostredníctvom filmovej dramaturgie a ja prostredníctvom umeleckých rezidencií, exkurzií či komentovaných prehliadok. Kino je pre nás oboch centrálnym bodom. Ani jeden z nás nie je organizačný typ. A to pripravujeme festival, kde musíme ubytovať, prestravovať a premiestňovať stovku ľudí počas štyroch dní! Nikdy to nie je úplne dokonalé a asi ani nechceme, aby bolo.
Zachránené životy a iné úspechy: V rovine úspechov uvažujeme o udržateľnosti , o tom, čo sa deje po festivale. Na začiatku preto neriešime umenie, ale čistíme kinosály, maľujeme plátna v amfiteátroch, zabezpečujeme revíziu premietacích prístrojov. Táto fáza nám umožňuje spontánne nadviazať kontakty s obyvateľmi obcí. Festival má byť iniciačným momentom, ale nie je v našich silách udržať pravidelné projekcie v šesťdesiatich kinách, ktoré sme doteraz navštívili. Snažíme sa nájsť v obciach spojencov, ktorí by sa kina ujali po našom odchode. Takto sa to podarilo v amfiteátroch v Lednických Rovniach a v Tlmačoch, v kine Baník v Poproči či v kine Panorex v Novej Dubnici.
Zuzana Zimmermannová
foto Jozef Barinka
Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2018)