Ten robí to a ten zas ono… a všetci dohromady urobíme veľa! Tak nejako sa to spieva v známej českej pesničke. Lenže v skutočnom živote ľuďom nie je vždy iba do spevu. Najmä tým, ktorí si povedia, že krok po kroku zmenia svet, vnímanie ostatných a zvrátia osud tvorov, ktoré to majú na tomto svete spočítané…
Julie Andersen (USA)
anjel žralokov
Kto to je: Len málo ľudí dokázalo opustiť svoju perfektnú prácu a pustiť sa do ťažkého boja s veternými mlynmi tak, ako ona. Vášnivá ekologička, milovníčka oceánov a potápania sa dala zachraňovať žraloky, keď na vlastné oči videla, že miznú z jej obľúbených miest na potápanie. Svojej neziskovej organizácii Shark Angels (a ďalším dvom – United Conservationists a Shark Savers) a žralokom sa momentálne venuje na plný úväzok.
Jej posolstvo: „Tieto fascinujúce tvory sú príkladom všetkého, čo je na tejto planéte dokonalé a krásne. Predstavujú výnimočnú silu prírody a sú zásadnou pripomienkou toho, čo musíme rešpektovať a chrániť.“
Hrozivé čísla: Na mnohých miestach vo svetových oceánoch sa populácie žralokov zmenšili až o 90%. Ročne človek zabije odhadom asi 100 miliónov žralokov (niektoré údaje hovoria až o 200 miliónoch).
Dieťa s plutvami
Julie sa narodila a vyrástla v Chicagu. S bratom Bruceom, mamou a otcom tvorili silnú štvorku, ktorá objavovala svet a prírodu s úctou a rešpektom. Pozorovali vtáky, trávievali víkendy v prírode, utužovali rodinné väzby turistikou, záchranou zvieracích mláďat, zberom lesných plodov či obyčajnou radosťou, ktorú pociťovali pri nájdení mušlí, váľajúcich sa v piesku na morskom brehu. Aj keď, pravdupovediac, Julie odjakživa trávila väčšinu času v mori, ktoré piesočnaté pláže obmývalo. „Vyrástla som doslova vo vode. Bola som presne ten typ dieťaťa, ktoré skočilo do každého jazera, rieky alebo potoka a dychtivo skúmalo život na dne, kde sa dalo zažiť vzrušujúce náhodné stretnutie ´živočíšneho druhu´.“ Rada spomína, ako len ťažko odolávala chuti pochytať malé rybky na dne potoka a vziať si ich domov do pohára, pretože cítila, ako ju všetko, čo súviselo s vodou, priťahuje. Jej najživšie „podvodné spomienky“ sa viažu ku starému otcovi a otcovi, s ktorými preskúmala hádam každučký kúsok jazierka v blízkosti ich rodinného domu. A potom sa naučila tak naozajsky potápať. Najlepší inštruktor, ktorého si len mohla priať, bol jej otec – potápačskú licenciu si napokon spravila Julie, brat i mama. Rodina tak mohla spoločne cestovať na miesta ako Belize, Thajsko, Havaj, Barma či Tahiti aj objavovať svet pod hladinou morí. „Doteraz chodievam na posledný výlet roka spoločne s otcom,“ hovorí Julie, pre ktorú je to jedna z mála príležitostí, ako prežiť pár výnimočných chvíľ s najdôležitejším mužom jej života.
Láska na prvé ponorenie
„Žralokmi som bola posadnutá už ako dieťa. Vždy okolo seba vyžarovali čosi magické. Ich pozorovaním som prišla na to, že potrebujú ochranu, a nie naše obavy alebo nenávisť.“ Julie sa už potápala hádam všade na svete, ale nič sa vraj nevyrovná jej celkom prvému stretnutiu so žralokom. Stalo sa to na Havaji, kde počas potápania zbadala veľkého žraloka kladivohlavého. Zo vzdialenosti len pár metrov po nej zvedavo pokukoval. „Strávili sme hádam minútu tesne vedľa seba, v tichom prepojení, prežívajúc neuveriteľný okamih. Keď sa rozhodol odplávať, akoby sa spečatil môj osud. Od toho dňa sa stretnutí so žralokmi nedokážem nabažiť.“Potápanie jej celkom zmenilo život, umožnilo vidieť veci v novom rozmere a zažiť to, čím sa zaoberala len vo svojich predstavách. Najvýraznejšie zmeny však urobila ona sama, keď vďaka láske ku žralokom a hlbinám opustila svoj úspešný život na kariérnom výslní: „Prešla som od vlastnej reklamnej agentúry, zamestnávajúcej 40 ľudí a pracujúcej pre spoločnosti ako Citibank alebo Porsche, k záchrane oceánov, žralokov a k potápaniu. Predala som firmu, dom a auto, aby som splynula s oceánom.“Vstúpila do sveta žralokov a pristúpila na ich podmienky. Komunikuje s nimi bez slov, bez železných klietok. Medzi ňou a veľkými zvieratami je len množstvo vody a sloboda, ktorú jej dáva kyslíkový prístroj na chrbte. O žralokoch hovorí ako o najkrajších živočíchoch na zemi. Ako o svojich spoločníkoch. Videla však toľko mŕtvych žralokov, že potápanie s tými živými vníma ako odmenu a pripomienku boja, do ktorého sa pustila…
Shark Angels
Julie Andersen ste pred rokmi mohli poznať ako dynamickú, no tak trochu osamotenú aktivistku, bojujúcu za práva žralokov. V októbri 2007 sa tri ženy – ona, Alison Kock a Kim McCoy – a s nimi zopár priateľov a kameramanov ponorili do hlbín s množstvom žralokov tigrovaných a citrónových. Krátky film, ktorý z tohto odvážneho dobrodružstva vznikol, mal byť rukolapným dôkazom, že ani ten najnebezpečnejší žralok na svete nie je pre človeka nepriateľom. Jediné, čoho by sa človek mal báť, je on sám. Video sa rozšírilo po internete a Julie, Alison i Kim sa pustili do mediálnej bitky. A zrodili sa Anjeli žralokov. „Potápači, milovníci životného prostredia a obdivovatelia oceánu, sú svedkami toho, ako sa stráca všetko, čo je nám sväté, vrátane úžasných žralokov,“ hovorí za všetkých Julie. Na svete totiž neexistuje globálna pomoc alebo ochrana týchto zvierat, nie je vytvorená žiadna cestička, ktorou by mohli uniknúť pred bitúnkom. Žraloky dokonca nie sú v bezpečí ani v chránených oblastiach a médiá z nich spravili predátorov, ktorí sa nevedia nabažiť ľudskej krvi. „Ľudia sa o žraloky nezaujímajú, pretože o nich nič nevedia. Predstavujú si ich ako krvilačné beštie, ktorých sa treba v mori obávať. Iracionálny strach a slabé povedomie má pritom za následok nedostatok súcitu a záujmu o tieto veľké zvieratá.“ Zabíjanie žralokov Julie prirovnáva ku genocíde, vďaka ktorej si nechávame prekĺznuť pomedzi prsty jeden z najvzácnejších živočíšnych druhov. Vďaka rybolovu ročne vymizne zo svetových vôd od 70 – 200 miliónov žralokov. Oceán tým vlastne vymiera. Žraloky miznú bez toho, aby sme si to všimli. Stali sa korisťou, nie predátormi. Stali sa prísadou do polievky.
Nekonečná misia
Plutvy žralokov sú na rybom trhu výnosnou komoditou. Lovci ich horúcim nožom oddelia od tela zvieraťa, ktoré potom hodia spať do mora. Tam žralok najčastejšie vykrváca. Z plutiev sa pripravuje tradičná „delikatesa“ mnohých východných kultúr – polievka, ktorá je vyhláseným gastronomickým vrcholom firemných večierkov, banketov, svadieb a osláv príchodu Nového roka. Konzumenti polievok zo žraločích plutiev sa počítajú na stámilióny, vďaka čomu sa hon na žraločie plutvy rozvíja raketovou rýchlosťou. Len pre informáciu: lov žralokov je takmer všade vo svete legálny. Predaj žraločích plutiev takisto. Za jednu žraločiu plutvu sa na trhu platí 50 dolárov a viac. Ponuka stále nestačí uspokojiť dopyt. Aj preto žraloky potrebujú svojich anjelov.Tí, ktorých okolo seba zhromaždila Julie, majú stále plné ruky práce. Rozpútali vplyvnú kampaň, ktorú podporil samotný Richard Branson – vzdelávajú a inšpirujú tisíce detí po celom svete, budujú žraločie útočiská. Rozprávajú, prednášajú a vylepšujú žralokom ich neprávom pošramotený imidž.
Mali by ste vedieť:
Vrahovia, či obete?* Žraloky zabijú priemerne 4 ľudí za rok, zatiaľ čo ľudia ročne zabijú odhadom 100 miliónov žralokov. Je viac pravdepodobné, že umriete po zasiahnutí bleskom, po včeľom bodnutí, či keď na vás padne kokosový orech alebo vás privalí padajúci hrací automat, ako to, že vás uhryzne žralok. Napríklad v roku 2008 zomrelo takmer 800 ľudí v dôsledku nehody na bicykli a takmer 50 po uhryznutí psom. * Žraloky sú vnímané ako vraždiace monštrá, ale ľudia nie sú bežnou súčasťou ich jedálnička. * Z viac ako 500 svetových druhov žralokov je len 10 druhov, ktoré sa ocitli v hláseniach po napadnutí človeka.* Spojené štáty, Británia, Francúzsko, Španielsko či Portugalsko patria do prvej dvadsiatky najväčších lovcov žralokov. 125 krajín sveta otvorene ponúka žraločie produkty. Lokálne reštaurácie, predajne, obchody so zdravým jedlom, predajne potrieb pre zvieratá – všade tam môžete konzumovať alebo kupovať časti žralokov a ani o tom nemusíte vedieť.
Karen Paolillo (Veľká Británia)
hrošia mama
Kto to je: Jej misia za záchranu hrochov na rieke Turgwe začala, keď vďaka suchu a pytliakom takmer vymizli zo zvieracej mapy sveta. Jej život ponúka strhujúci príbeh ženy, ktorá napriek osobným a finančným problémom zabezpečila prežitie veľkej rodiny hrochov a stala sa oddaným spojencomjedného z najohrozenejších druhov zvierat v Afrike.
Jej posolstvo: „Ľudia dokážu zmeniť svet aj ako jednotlivci.“
Hrozivé čísla: Počet hrochov sa za posledných desať rokov znížil o 7 – 20 % a toto číslo bude pravdepodobne narastať. Podľa odhadov sa vo voľnej prírode pohybuje cca 125.000 – 148.000 hrochov. Ich najväčšími nepriateľmi sú pytliaci a poľnohospodárstvo, ktoré ich oberá o prirodzené prostredie.
Dieťa zo ZOO
Už ako dievča, vyrastajúce na predmestí Londýna, trávievala každučkú voľnú chvíľu so zvieratami. Ako je to možné? Jej mama, veterinárka, založila detskú ZOO s názvom Pets Corner. A tak sa neraz stalo, že nielen vo výbehu, ale aj u nich doma pobehovali opice alebo sa plazili hady, ktoré práve potrebovali ošetriť. Karen sa odmala na vlastnej koži učila, ako sa stať súčasťou zvieracieho sveta a ako sa o nemé tváre postarať vo chvíli, keď to potrebujú. V pätnástich sa prihlásila do cirkusu. Boli prázdniny a myslela si, že zabiť voľný čas týmto spôsobom by mohlo byť zmysluplné. Skoro však prišla na to, že oveľa viac, ako po pohladení cez klietku, túži vidieť voľne pobehujúce zvery v divokej prírode. Inšpiroval ju aj film Born Free, zobrazujúci skutočný príbeh britského páru Georga Adamsona a jeho manželky Joy, ktorí pomohli leviemu mláďaťu Else navrátiť sa do života v divočine po tom, ako prišla o svoju matku. Karen cítila, že žurnalistika, ktorú študuje, nie je pre ňu to pravé orechové a bola ochotná urobiť čokoľvek, len aby sa dostala do vysnívanej Afriky. Zamestnala sa ako krupierka a keď získala miesto v kasíne v Elephant Hills v blízkosti Viktóriiných vodopádov v Zimbabwe, jej sny sa začali pomaličky plniť.
Láska až na hrošiu kožu
Lenže v Zimbabwe sa bojovalo. Všade okolo sa pohybovali ozbrojení muži, pribúdali ruiny a svištiace guľky boli na dennom poriadku. Krutej realite však dokázala uniknúť a čoraz častejšie sedávala na brehu rieky Zambezi či pod padajúcimi vodopádmi: sledovala kúpajúce sa slony, tešila sa hroším rodinkám a pri pohľade na šantiace zvieratá si zaumienila, že nebude strácať čas… a v roku 1993 sa stala prvou ženskou safari sprievodkyňou v Zimbabwe. Muža svojho života, francúzskeho geológa Jeana-Rogera Paolilla stretla počas dovolenky v Keni. Ako žena činu sa vzdala svojho afrického sna a Jeana-Rogera nasledovala do Európy, aby mu mohla byť na blízku. Pár sa však do Afriky opäť čoskoro vrátil, keď tam Jean-Roger dostal prácu a spolu sa usadili na brehu rieky Turgwe. On sa venoval svojej práci, ona sa túlala drsnou prírodou, kde trávila každú voľnú minútu. A potom stretla Boba.„Popravde, keď sme na seba natrafili po prvý raz, mal v pláne zabiť ma,“ píše Karen v článku na svojom blogu. Situácia však už vtedy nebola pre hrochy ružová, ľudia na ne poľovali zo zábavy a Bobovi „zo športu“ zabili niekoľkých rodinných príslušníkov. Nečudo, že pri stretnutí s ňou neskákal od nadšenia. Dominantný samec mal agresívny pohľad, avšak nezaútočil. A vďaka trpezlivosti a jemnému prístupu si Karen po troch rokoch získala jeho dôveru: dovolil jej sedieť len pár metrov od miesta, kde sa kúpal v rieke. Potom prišiel extrémne suchý rok 1991 a hrochy žijúce dole v rieke jej začali robiť vrásky na čele.
The Turgwe Hippo Trust
V období sucha zomierali tisíce zvierat, a tak hľadala možnosť, ako hrochom dožičiť dostatok jedla a najmä prepotrebnej vody. Požiadala o radu londýnsku ZOO, zoologické záhrady v Spojených štátoch a nakoniec našla riešenie. Stala sa prvým človekom, ktorý kŕmil zimbabwské hrochy v ich prirodzenom prostredí počas dlhých 10 mesiacov. Jej program bol napokon taký úspešný, že vďaka nemu zachránila posledných 13 hrochov na rieke Turgwe (mimochodom, tá v tom období úplne vyschla). Každú noc zvieratám odniesla tonu jedla a spolu s manželom vybudovali jamu, do ktorej potrubím privádzali vodu z podzemných vrtov. Vybudovali vodné žľaby, aby mali všetky zvieratá prístup k čistej vode, veď dospelý hroch vypije až 200 litrov vody denne! Keď hrochy prežili najhoršie obdobie, založila Karen neziskovú spoločnosť The Turgwe Hippo Trust a definitívne prišla na to, čo je jej poslaním. S manželom založila záchrannú stanicu pre hrochov, vybudovala vlastný podzemný vrt vody pre prípad ďalšieho sucha, rozbehla vzdelávací program pre miestne deti, bojuje s pytliakmi a ozbrojencami, ktorí na ňu neraz mierili zbraňami… „Ľudia vnímajú hrochy ako najväčších zabijakov ľudí v Afrike. Toto povedomie vzniklo preto, že nerozumejú ich správaniu. Pomáham ľuďom pochopiť, že bez ohľadu na to, aké sú hrochy nebezpečné, pokiaľ ich rešpektujeme, sme v bezpečí…“ píše Karen na blogu Save the Hippos.
Nekonečná misia
Malá skupinka ľudí z Hippo Haven nerobí veľkú „zvieraciu charitu“. Karen a jej spolupracovníci tvrdia, že v menšej organizácii možno oveľa lepšie kontrolovať tok finančných prostriedkov. A tie sa ku nim dostávajú vďaka príspevkom od darcov, možnosti na diaľku si adoptovať svojho hrocha alebo z predaja knihy, ktorú Karen vydala len nedávno (A Hippo Love Story). Peniaze idú najmä na pohonné hmoty, potravu pre hrochov a na starostlivosť o ne. Preprava autom je v týchto končinách nevyhnutná, pretože kontrolovať teritórium, v ktorom žijú hrochy, odstraňovať pytliacke pasce, hľadať hrochy zahnané mimo svojho územia a kontrolovať potravinové i vodné zdroje je nesmierne náročné. Organizácia nemá takmer žiadne administratívne náklady a zamestnáva iba toľko ľudí, koľko je práve potrebné.
Arthur F. Sniegon (Česká republika)
priateľ afrických slonov
Kto to je: Pochádza z Třinca, má iba 27 rokov a za sebou expedíciu, v rámci ktorej prešiel sedem stredoafrických krajín, kde dokumentoval pytliactvo a pomáhal s vyšetrovaním nelegálneho obchodu so slonovinou.
Jeho posolstvo: „Kto, keď nie my? A kedy, keď nie teraz?“
Hrozivé čísla: 50.000 českých korún alebo cca 1.900 eur za kilogram. Taká je cena slonoviny na čiernom trhu, kde sa v približne rovnakých hodnotách pohybuje aj cena zlata alebo diamantov. Slony na celom africkom kontinente prichádzajú až o 10% svojej populácie ročne. Každý deň umiera približne 100 slonov, každých pätnásť minút jeden. Ak s tým človek niečo neurobí, do desiatich rokov môžu slony z Afriky celkom vymiznúť.
Dieťa s dušou dobrodruha
Keď Arthur prišiel v roku 1988 na svet, v divokej prírode Afriky pobehovalo viac ako milión slonov afrických. Do tejto chvíle sa ich počet zredukoval o viac ako jednu tretinu a ak pokladáte za zvláštne, že osud týchto nádherných cicavcov zasiahol práve mladíka z Čiech, je načase spoznať jeho príbeh. Arthurovi rodičia mali k prírode odjakživa veľmi blízko a či išlo o hospodárske zvieratá na ich statku, papagáje, ktoré chovali, alebo zvery vo voľnej prírode – ku všetkému živému u Sniegonovcov cítili rešpekt a úctu. Šesťročný si zaumienil, že si na Borneu v pralese raz postaví dom na strome. Vďaka rodičom a konečne otvoreným hraniciam videl celú Európu, Maroko, Irán, Strednú Áziu a Rusko, doma sa staral o dvoch skrotených krkavcov a po maturite sa vybral do Kanady – aby si zdokonalil svoju angličtinu, pracoval ako dobrovoľník a staral sa o ohrozené vodné zvieratá. Zarobil si na vysnívanú cestu na Kamčatku, kde s otcom a priateľmi strávil niekoľko mesiacov v divočine, pozoroval zver a zdolal vrcholy všetkých 17 činných sopiek tohto polostrova.
Keď sa vrátil domov, nastúpil na štúdium ekologickej a evolučnej biológie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. A počas neho sa vydal naproti svojmu osudu. Do Afriky sa zamiloval na prvý pohľad…
Láska až do posledného dychu
Najskôr strávil dva mesiace v Gabone, Stredoafrickej republike a Kamerune, aby sa na tieto miesta o rok vrátil. Chcel prejsť celé Kongo a juh Kamerunu po vlastnej osi, čo sa mu aj podarilo, navyše sa priamo na mieste pripojil k výskumu šimpanzov. Namieril si to do Čadu, dotkol sa Sahary a čím viac času trávil na čiernom kontinente, tým viac bol rozhodnutý, že sa sem bude vracať aj naďalej. Uvedomil si totiž, že sa ho mnohé z toho, čo videl, osobne dotýka. A zo všetkého najviac nezmyselné vraždenie slonov kvôli ich klom. Keď sa v Čade ocitol na mieste masakru veľkého slonieho klanu, obeťou pytliackeho šialenstva sa stalo dovedna 88 veľkých slonov, ale i tehotných samíc a mláďat. Ako jediné prežilo rozkošné mláďa a súrne potrebovalo pomoc človeka. Arthur mláďa niekoľko dní kŕmil a pomáhal zháňať financie, aby oň bolo postarané. Malému Maxovi však chýbalo čosi, čo mu už ľudia neboli schopní nahradiť. Malé sloníča sa aj napriek veľkému úsiliu nepodarilo zachrániť a umrelo ošetrovateľom doslova v náručí.
Save Elephants
Pred tromi rokmi absolvoval Arthur F. Sniegon sólovú pätnásťmesačnú misiu do oblasti strednej Afriky. Ako dopravný prostriedok si zvolil bicykel, prešiel na ňom viac ako 5.000 km, 3 krát ho zmorila malária, opravoval 3 defekty. Takmer 200 krát na vlastné oči objavil mŕtveho slona, zvyšky mäsa alebo kostí a 130 krát pomohol počas presunu niekomu chorému z miestnych domorodcov. „Stáva sa zo mňa obojživelník,“ písal v jednej zo svojich pravidelných správ fanúšikom. „V niektorých oblastiach, kde sa pohybujem, nie sú cesty. Ale kde nie je cesta, tam býva rieka! Nie nadarmo ťahám na chrbte nafukovací kajak, ktorý sa mi hodil aj teraz. A kde mám bicykel? Predsa na palube pred sebou!“
To však zďaleka nebolo všetko. Na svojej výprave cez sedem štátov mapoval pytliactvo slonov a pomáhal s ich ochranou: „V Čade sme nasadzovali savanovým slonom GPS obojky a v Kongu som sprevádzal protipytliacke hliadky priamo v teréne. V Kamerune som sa zapojil do vyšetrovania ilegálneho obchodu so slonovinou a niektorých priekupníkov sa mi podarilo dostať za mreže,“ hovorí Arthur, ktorý vyšetrovateľom pri pátraní po priekupníkoch robil tzv. volavku. Jedol s nimi takpovediac z jedného taniera, tajne ich nakrúcal skrytou kamerou a predstieral, že má poctivý záujem a dosť peňazí na kúpu slonoviny, len aby získal čo najviac dôkazov o zločinoch, páchaných na nevinných zvieratách. Niekedy bola misia úspešná: „Slonom v Kongu sa na chvíľu uľaví, pretože sme práve s neziskovkou PALF zadržali veľkých medzinárodných priekupníkov. K tomu máme kly z 32 mŕtvych slonov, ktoré tu v Kongu majú hodnotu 800.000 Kč… a milióny za oceánom. Pokračujeme, držte palce. P.S: Všetko mám opäť na videu!“ Inokedy Arthur a jeho priatelia neuspeli. Aj vtedy, keď pytliaci vyvraždili celý klan slonov, vrátane tehotných samíc a mláďat.
Absolvovať ročnú výpravu, to bol iba jeden z mnohých jeho plánov. Rozhodol sa bojovať na viacerých frontoch, na to však už sám nestačil. „S priateľmi sme preto založili neziskovú a mimovládnu organizáciu Save Elephants, z.s.. Sme dobrovoľníci z mnohých oborov a usilujeme sa o rozšírenie povedomia o prebiehajúcej slonej katastrofe. Vyzývame ľudí, aby v rámci svojich možností tiež ochrane slonov pomohli.“ Keď sme už pri povedomí – drvivá väčšina Európanov, s ktorými Save Elephants hovorili, nemá ani poňatia o tom, aká zúfalá je situácia slonov v Afrike. Nevedia, že aj keď bol obchod so slonovinou na celom svete zakázaný už v roku 1989, pytliakov to nezastavilo a počet nezmyselne zabitých slonov naďalej prudko stúpa. A nevedia ani to, že najväčšie množstvo slonoviny putuje do Číny. „Toto tempo zabíjania môže africké slony vyhubiť v horizonte desiatich rokov,“ uzatvára Arthur.
Mali by ste vedieť:
Kúzelný obojok
Arthur prišiel na zaujímavý a jedinečný spôsob, ako chrániť slony pred útokmi pytliakov. Jeho nápad dostal názov Kúzelný obojok a funguje na jednoduchom princípe: čip v obojku odhalí prípadné výstrely zbraní a vyšle signál ochrancom zvierat s GPS súradnicami polohy zvieraťa. Obojok ako prototyp už vzniká na univerzite Vysokého učení technického v Brne.
Arthur spolu s kynologičkou Hankou Böhme zrealizovali aj myšlienku ochrany slonov vďaka špeciálne cvičeným psom. Tí sú schopní vyňuchať nielen pašovanú slonovinu, ale aj mäso divokých zvierat (ktoré pytliaci lovia pre zisk), zbrane a strelivo. Prvá „lastovičkou“ odletela do Konga vo februári 2015 – dvojročná fenka Cama.
Richard O´Barry (USA)
na jednej vlne s delfínmi
Kto to je: Keď je kdekoľvek na svete v ohrození nejaký delfín, telefón zazvoní práve jemu. Má na záchranu týchto tvorov tú najvyššiu kvalifikáciu. Začínal ako ich školiteľ v oceanáriu na Miami a rukami mu prešli aj delfíny, ktoré si zahrali v populárnom americkom seriáli o Flipperovi. Keď však delfínia samička Kathy, ktorá hrala Flippera, zomrela Ricovi v náručí, vedel, že svoj život musí zmeniť. A spolu s tým aj život delfínov.
Jeho posolstvo: „Úsmev delfínov je najväčší podvod prírody. Vytvára ilúziu, že sú stále šťastní.“
Hrozivé čísla: V roku 2048 bude svetový oceán bez rýb. „A nielen to, bude príšerne znečistený. Sme blízko,“ potvrdzuje Ric O´Barry.
Dieťa z Miami Beach
Richard „Ric“ O´Barry prišiel na svet v roku 1939 v Spojených štátoch. Otec, živiteľ rodiny, vlastnil reštauráciu, a tak sa mohlo zdať, že malý Ric bude raz jeho pokračovateľom v oblasti gastronómie. No oveľa viac, ako ruch a zhon v otcovej reštaurácii, lákala ho pláž Miami Beach: čľapkal sa vo vode, prehrabával v piesku rozohriatom od slnka a pohľadom röntgenoval hladinu šíreho oceánu. „Mama mi rozprávala príbehy, ako delfíny počas 2. svetovej vojny neraz zachránili pilota zostreleného lietadla…“ Ako päťročný našiel na pláži dolár a za ten si kúpil plavecké okuliare. Schopnosť ponoriť sa pod hladinu a pritom vidieť, mu otvorila celkom nové obzory. „Keď podržíte hlavu pod vodou, všetko sa upokojí. Je to tam ako v spomalenom filme. Celý svet by mal byť pod hladinou,“ hovorí Ric. Od šestnástich slúžil päť rokov na lodiach v Stredozemnom mori. Naučil sa potápať, zmužnel a po prepustení z námorných síl ho zamestnal hľadač pokladov v starých vrakoch lodí, Art McKee. Už počas týchto dobrodružných výprav na dno oceánu prežil silný zážitok s delfínmi: hľadači pokladov sa jedného dňa ocitli v obrovskom húfe delfínov, no zatiaľ čo ostatní v domnienke, že ide o žraloky, vyskákali z vody von, Ric počkal, kým sa ešte viac priblížia a on sa ich bude môcť dotknúť.
Láska menom Kathy
Práca u Arta bola vzrušujúca, no nie taká lukratívna, ako si predstavoval. Zmenil teda teritórium a prijal miesto v Miami Seaquarium, kde sa po čase prepracoval na kŕmiča zvierat v hlavnom akváriu, pričom návštevníci každý jeho pohyb sledovali z druhej strany skla. Občas zaskočil za niekoho, kto pracoval v show s delfínmi a čoskoro začal robiť na mieste hlavného cvičiteľa.
Zlom v jeho živote nastal, keď na Miami zavítal producent Ivan Tors, hľadajúci hercov (ľudských i zvieracích) do nového rodinného seriálu Flipper. Veď kde inde nájsť tie najkrotkejšie a najprispôsobivejšie delfínie nemé tváre? A Ric sa ocitol medzi hereckou a hudobnou smotánkou tej doby. Áno, boli to prekrásne časy a Ric na ne rád spomína, bol predsa slávny, v garáži mu stál Jaguar XK-E a kľučku na jeho spálni si podávali samé krásne dievčatá. Lenže asi v polovici nakrúcania seriálu ho prepadol pocit, že to, čo prežívajú samotné delfíny, asi nie je správne. Ešte väčšie zúfalstvo sa ho zmocnilo, keď seriál dokončili a jeho ani delfíny odrazu nik nepotreboval. Donekonečna krúžil po Miami, odišiel do Indie a premýšľal. Keď prišiel osudný telefonát, že jeho milovaná delfínia samička Kathy je na tom zle, okamžite sa vrátil do oceanária.
Kathy trpela. Vznášala sa na hladine malej nádoby, kde bolo toľko vody, že jej to len sotva mohlo postačovať. Kožu mala spálenú od slnka, chrbtová plutva bezvládne visela nabok a v jej tvári bolo vidieť smútok. Ric už nemohol robiť nič, iba ju chytiť do náručia a čakať. Keď mu Kathy pozrela priamo do očí a potom klesla na dno nádoby, kde prestala dýchať, všetko pochopil: „Dorazilo ma to. Sú to citlivé zvieratá, s mozgom väčším ako človek. Ak je ich život neznesiteľný, jednoducho sa ďalší raz nenadýchnu. Kathy spáchala samovraždu.“
The Dolphin Project
Smrť Kathy dala životu Rica O´Barryho nový zmysel. Hneď ďalší deň sa snažil vypustiť z klietky delfína Charlieho Browna, začo ho zatkli ho a odsedel si týždeň vo väzení. S folkovým spevákom Fredom Neilom 22. apríla 1970 (presne na Deň Zeme) založil The Dolphin Project, organizáciu, ktorá mala zlepšiť povedomie o živote a osude delfínov, rovnako však mala pomáhať pri záchrane delfínov, žijúcich v zajatí a ich opätovnom návrate do voľnej prírody. Jeho kúsky na seba strhávali pozornosť celého sveta. Ukazoval médiám fotografie mŕtvych delfínov, protestom prerušil zasadnutie medzinárodnej veľrybárskej komisie IWC (vďaka čomu z nej bol navždy vylúčený), postavil sa na čelo hnutia Free Lolita, ktoré malo zachrániť kosatku rovnakého mena, držanú v akváriu…
Všetci zo zábavného priemyslu, každý, kto kedy predvádzal cvičené morské živočíchy, ho nenávidel. Jeho najväčšia misia ho však ešte čakala – za tou sa však musel vydať až do zátoky japonského ostrova Taiji, kam sa presunul s tímom elitných potápačov, filmárov a aktivistov, aby svetu odhalil desivé tajomstvo: miestni obyvatelia naženú delfíny do úzkej zátoky a sieťami ich priviažu o člny. Usmrcujú ich pomocou bodca, zapichnutého do miechy, pichajú do nich nože a sekajú mačetami. Zvieratá sa dlhé minúty zmietajú v bolesti a v mori, purpurovom od krvi. Plač zomierajúcich delfínov počuť až na vrchol kopca, ktorý je svedkom tohto vyčíňania dlhé desaťročia. Miestni sa totiž búchajú do hrude a tvrdia, že tento vražedný rituál je súčasťou ich kultúrnych tradícií.
Keďže svedkovia lovu sú zatýkaní a prenasledovaní, Ric a jeho tím použil skryté kamery, maskované mikrofóny a nakrúcali tajne, aby odhalil, akým príšerným spôsobom prispievajú Japonci k obrovským ekologickým zločinom. Film The Cove (Zátoka) získal v roku 2010 Oscara v kategórii najlepší dokumentárny film a O´Barryho, ktorého neprajníci vyhlasovali za pajáca, čo sa iba producíruje pred kamerami, začal svet konečne brať vážne.
Nekonečná misia
Ric O´Barry aj v pokročilom veku dvíha telefóny a ide všade tam, kde ho potrebujú. Svoju prácu cvičiteľa delfínov v zajatí už dávno oľutoval, no zdá sa, že ešte stále nemá pocit, že urobil dosť, aby odčinil „staré hriechy“: „Verím, že ľudstvo pochopí, prečo je život v zajatí pre delfíny trestom a prečo majú žiť vo voľnej prírode. Príbehom svojho života ukazujem, ako sa môže človek zmeniť od bodu, kedy spolu s delfínmi, držanými v malých nádobách, predvádzal verejnosti prihlúple triky. Chcem vás presvedčiť, že sa musíme starať o zdravie a blaho oceánov a ich obyvateľov.“
Mali by ste vedieť:
Taiji a delfíny
Po rozruchu, ktorý vyvolal film The Cove, si Japonci začali sypať popol na hlavu a zdalo sa, že nezmyselné vyvražďovanie delfínov v mene kultúrnych tradícií bude zastavené. Opak je však pravdou a dodnes sú tieto jatky nielen legálne, ale japonskou vládou a kvótami schvaľované. Starosta Taiji médiám vysvetlil, že mŕtve delfíny slúžia vede na výskum, avšak výsledky tohto výskumu predložiť nedokázal. Pravda je však taká, že v zátoke Taiji nejde o tradície, ale o biznis. Delfínie mäso je totiž veľmi vzácne a lovci bohatnú aj na predaji najkrajších delfínov do miestnych alebo cudzokrajných akvárií.
Gabina Weissová
foto Sita, archív