Dnes sa pokúsim napísať čosi o karanténe, ako si tu žijeme, bačujeme, o tom, čo vidíme z okna a predo dvermi, keď niekedy vyjdeme.
Sme doma.
Muž aj tak dvakrát do týždňa zostáva doma, je vedec, jedno, kde derie stoličku. Vtedy je u nás tichá domácnosť a on hocikedy povie:
– Ja tu nie som, som v práci.
Ja behám okolo, hľadám mobil, prachy, kabelku, dvakrát sa vrátim zo dvora, v chvate kladiem otázky:
– Nevidel si môj mobil? Tu som ho mala.
– Ja tu nie som, nevidel.
– Kde mám druhú topánku? – pýtam sa psa, muž je v práci…
Pýtam sa, odpovedám si, buchnem bránou, prebehnem cez dvor, stojím na zástavke, veziem sa autobusom, prídem do práce, som v práci, ideme na obed, pijeme popoludní s kolegyňami kávu, bežím po ulici, stojím na zástavke, veziem sa autobusom, idem do obchodu, prichádzam domov a tam… Vojdem do mužovej kancelárie – na stole kvázikryštalické modely, na kredenci riad, všade rambajz a otrusinky…
– Fuj, čo si varil?
– Pracujem.
Teraz sme doma v práci všetci. Všade rambajz a otrusinky. Dcéra je v škole. Syn v práci aj v škole. Muž iba v práci. Ja som doma, ale mám aspoň štyri úväzky. Stala som sa kuchárkou, varím nielen pre svoj mančaft, ale aj pre mužových rodičov, záhradníčkou, upratovačkou som bola vždy, práčkou, učkou, filmovou kritičkou, spisovateľkou a knihovníčkou, ktorú teraz čitatelia nepotrebujú. Z kuchyne je vývarovňa a otázka: Čo budeme obedovať? ma vytáča do nepríčetnosti. Zavše s ňou zaspávam na perách. Kto pôjde do obchodu? Čo budeme variť?
Do obchodu chodieva muž. Ja sa bojím. Po prvé, že ma doň pustia ako dôchodkyňu, alebo že ma doň nepustia vôbec, lebo dôchodkyňa nie som a preženiem sa zbytočne…
Muž si takmer vždy zabudne rúško, potom hľadá kľúče od auta, topánky, mobil… Hľadáme všetci. Všetci a všetko. Vždy sa zo dvora vráti, lebo niečo zabudne. Lístok mu píšeme do mobilu, aby nič nezabudol. Zavše zabudne aj mobil, alebo niečo nekúpi, lebo to nevie nájsť. Poprechádza sa medzi regálmi, možno z neho odpadávajú predavačky od smiechu alebo zúrivosti, niečo vezme, zavše s týždňovým oneskorením a ide domov. Potom je v práci a neznáša otázky, či niečo nemali a prečo to nepriniesol… Prestávku si urobí až na obed, medzitým však hrá so synom pingpong, aby sa odreagoval, fotografuje záhradu s kvetmi, ktoré som zasadila, stromami, ktoré som zasadila, alebo si číta… Večer vyjde so psom bránkou za humná, vylezie na kopec a odtiaľ fotografuje krajinu. Vždy z toho istého miesta. Vrátia sa smädní obaja. Muž si naleje pohár vína a pes vypije misku vody. Potom pozeráme film. Film vyberá syn. Teraz má rozčítanú knižku Truffaut Hitchcock rozhovory. Dojíma ma, koľko detailov si pri čítaní všimne. Zavše dobehne z izby a prečíta nám úryvok. A tak pozeráme staré Hitchcockove filmy. Od nemých po tie posledné. Jeden z najlepších je vraj Okno do dvora. Ten sme zatiaľ nevideli.
Všetky filmy sú dnes pomalé. Vyšetrovanie prípadov je dlhé a zavše skľučujúce. Smrť je skľučujúca. Napriek tomu je v nich zvláštny vtip. Niekedy o nich debatujeme. Potom syn ide volať frajerke, možno jej vraví o filme a o tej knižke. Jasné, aj o práci. Tiež dopoludnia pracuje, ale často príde z izby medzi nás a trochu všetkých skontroluje, čo bude na obed, pripomenie, že jeho sestra nemá dopoludnia vypisovať kamoškám, ale učiť sa, pýta sa so smiechom, či je tato ešte stále v obchode.
– Niekedy je v obchode celé dopoludnie.
Potom príde a povie:
– Nič tam nemali.
Na začiatku sme si rozdelili dcérine vyučovacie predmety. Ja som učiteľka slovenčiny a biológie, muž fyziky, chémie a angličtiny, syn má dejepis a matematiku. Najviac z nás učieva syn, potom ja a muža hocikedy musíme suplovať. Hocikedy syn dcére prinesie nejakú zaujímavú knižku, a tá nám z nej nahlas číta. Gombrichove dejiny, Salingera alebo Kennedyho Toola.
Nás s mužom by naša štrnásťročná dcéra poslala s každou knižkou kade ľahšie, ale svojho veľkého brata rešpektuje. A trochu sa ho bojí. A celkom slušne sa mu naučila papuľovať, no nakoniec ho vždy poslúchne.
Varím a v kuchyni je hodina dejepisu, potom angličtiny, medzitým plač a krik, toto sme nemali a toto robiť nebudem, potom tíš, medzitým obed, toto neľúbim, veľa soli, málo korenia, rozdávači michelinských hviezdičiek obedujú a mudrujú. Naložiť umývačku, odpraviť muža ku svokrovcom s obedom, až potom začína slovenčina.
Cvičenia v učebnici sú dosť debilné a jednoduché. Vždy ma rozčúli, že dcéra také jednoduchučké veci nevie. Keď sa dostaneme k diktátu, už obyčajne kričím, že prepadne, v mojej škole celkom určite, dcéra plače, mne je na omdletie, diktujem jej diktát a bojím sa vziať červenú a začať ho opravovať. Dcéra sedí pri mne a smeje sa, lebo vie, že hodina končí. Jej mobil vydáva v sekundových intervaloch rôzne zvuky. Kamošky ju volajú na čet, bude mať sto video hovorov, potom si ich obvoláva triedna.
Schyľuje sa k večeru, vybieham poliať záhradu. Zasadila som bylinky, fazuľku, hrach, cesnak, tekvice, zemiaky. Ešte zasadím rajčiny. A dáke kvety. Každý deň polievam. Je sucho. Zo stromov snežia kvety. Muž ich fotografuje. Niekedy večer vidím výrez z našej záhrady na jeho monitore. Všetky tie výrezy poznám. Zblízka aj zďaleka. Nemením optiku, ale sledujem to hocikedy zblízka aj zďaleka, aj počas toho, ako varím, z okna, aj popoludní, kým dcéra robí cvičenia zo slovenčiny, z iného okna vidím letieť pavučinu, vtáčie pierko alebo lupienok z čerešne.
Potom je večer a my pozeráme Hitchcockov film. Dcéra sa nebojí, nahlas zíva, že nuda. Popri tom si píše s kamoškou a určite si nedáva pozor na gramatiku. Predstavujem si tie chyby a trochu sa mi drieme, syn je však rád, že vidí všetko, o čom čítal v tej knihe, že to vidí s nami, chce sa na to pozrieť aj našimi očami.
Ráno som tri hodiny na svete sama. Otvorím okná aj dvere a vpustím záhradu do kuchyne. Dovoľujem si očami, brúsim po internete, otváram knižky, zatváram knižky, odpovedám na maily a na niektoré neodpoviem. Potom, keď všetci vstanú, stratím sa sebe a chytám varechu. Dojme ma, že dcéra sa parádi. Neúnavne sa pýta zrkadla, kto je najkrajší na svete, češe, prezlieka sa a hádže veci na stoličku, hľadá slúchadlá a púšťa si do nich svoju hudbu a kamošky. Svet, v ktorom je všetko po starom, kde ľady nepukajú…
– Teraz by sme určite písali písomku, ách!
– Tuším ti je ľúto, že ju nepíšeš, môžem ti dáku dať.
– To sa neráta, mi máme prísnu učku!
– Tak sa uč, možno budeš mať po prvýkrát na druhom stupni na vysvedčení samé jednotky.
– A na školský výlet pôjdem do záhrady. Jednotky od mám v živote neplatia – hovorí dcéra a ja si spomeniem na svoje jednotky od mamy. Dnes viem, že sa rátajú, ale až neskôr, keď mamy niet…
Želám vám všetkým samé jednotky. Aj mamám ku dňu matiek, aj dcéram z koncoročných písomiek. Choďte na výlet, hoci len tak, že sa pozriete cez okno do dvora, a ozaj, bozkávajte sa pod čerešňami, veď je máj, vaša Veve
Veronika Šikulová