Ženy za objektívom

 

Spoločnosť by ich radšej videla ako žienky domáce, no ony si vybrali inú životnú cestu. Keď sa svet okolo nich začal rúcať, rozhodli sa zabojovať za jeho záchranu. A zbraňou sa im stal fotoaparát.

 

foto Rondal Partridge

Dorothea Lange (1895 – 1965)

Tá, čo položila základy dokumentárnej fotografie

Svet, ktorý zvečnila: Veľká hospodárska kríza.

Povedala: „Fotoaparát by ste mali používať tak, ako keby ste mali zajtra oslepnúť.“

 

Cesta k objektívu

Dorothea Nutzhorn sa narodila 26. mája 1895 v New Jersey právnikovi a knihovníčke. Počiatok jej cesty k fotoaparátu treba hľadať už v detstve. Ako sedemročná bojovala s detskou obrnou, ktorá jej spôsobila trvalé následky a vyvolala v nej súcit so všetkými trpiacimi. Navyše, o päť rokov neskôr od rodiny odišiel otec, takže sa spolu s matkou a mladším bratom musela presťahovať do chudobnej štvrte v New Yorku. Vtedy tiež prijala matkino priezvisko Lange. Chodila do školy, kde bola medzi tisíckami žiakov azda jedinou nežidovkou a veľmi sa jej nedarilo. Neraz dokonca radšej vynechávala vyučovanie a napriek vykrútenej nohe a ťažkostiam s chôdzou trávila čas potulkami po uliciach, fascinovaná ľuďmi, ktorých stretala. Fotoaparát si jej mama dovoliť nemohla, a tak zatiaľ len všetko tíško pozorovala.

Aj napriek tomu sa však po maturite na dievčenskej škole rozhodla, že sa stane fotografkou a prihlásila sa na tento odbor na Columbia University. Po ukončení štúdia v roku 1918 opustila New York, aby s kamarátkou precestovala svet. Keď ich však okradli, usadila sa v San Franciscu a zarábala si vyvolávaním snímok v tmavej komore. Postupne spoznávala ďalších fotografov a vďaka investorovi si dokonca založila vlastné portrétne štúdio. V roku 1920 sa vydala za uznávaného maliara Maynarda Dixona, ktorému porodila dvoch synov a spolu sa ocitli v centre bohémskej komunity umelcov a mecenášov. Bolo to však nerovné manželstvo – živiteľkou rodiny bola vďaka fotoštúdiu Dorothea a o dvadsať rokov starší Maynard bol na nej finančne, ale aj emocionálne závislý. Napriek tomu si nedokázal odpustiť niekoľkomesačné výlety, kruté žarty aj početné nevery, ktoré fotografka znášala celých pätnásť rokov.

 

foto Dorothea Lange

Dni hrôzy

Veľká hospodárska kríza udrela v USA naplno a v roku 1933 sa ocitlo bez práce štrnásť miliónov Američanov. Mnohí prišli o domovy, hladovali a v snahe nájsť prácu putovali smerom na západ do Kalifornie. Lange začala ich nešťastie zachytávať fotoaparátom a konečne našla smerovanie svojej tvorby. Netúžila po umení, jej cieľom bolo zachytiť sociálne zmeny. Bola presvedčená, že prostredníctvom svojich snímok dokáže pritiahnuť pozornosť tam, kde je to životne nevyhnutné. Po pätnástich rokoch sa s Maynardom rozviedla a krátko nato si vzala ekonóma Paula Taylora. Začiatkom roka 1935 začala na jeho odporúčanie pracovať pre štátnu agentúru, ktorá mala na starosti rozdeľovanie podpory pre ľudí v núdzi. Jej vedenie verilo, že sa vďaka pôsobivým snímkam podarí získať pozornosť verejnosti a potrebnú pomoc.

Nasledujúcich päť rokov kvôli tomu cestovala po stredozápade a Kalifornii a fotila takmer zabudnutých úbožiakov, ktorí sa s celými rodinami v strašných podmienkach presúvali za prácou. Verila, že vďaka svojmu fyzickému postihnutiu dokáže nadviazať priam telepatické spojenie s trpiacimi. Jej snímky zverejňovali noviny po celej krajine a stali sa symbolom celej éry. Pomohli tiež pochopiť, kto sú skutoční Američania a že medzi nich popri väčšine patria aj mormóni, Židia či obyvatelia latinskoamerického a ázijského pôvodu. Postupne si vytvorila vlastný spôsob ich portrétovania. Počas práce s nimi veľa hovorila, aby sa uvoľnili a poskytli jej autentické informácie. Tými potom každú snímku doplnila. Dnes vďaka jej námetom, ale i kombinácii obrazu s popisom sa považuje za priekopníčku dokumentárnej fotografie.

 

Archív smútku a bolesti

Dorothea Lange fotila predovšetkým ľudí – čakajúcich na potravinovú pomoc, spiacich na ulici, čakajúcich na zázrak s majetkom zbaleným v kufri… Ľudí starých aj mladých, čiernych, bielych, žltých, smutných aj veselých, no hlavne ľudí hľadajúcich nádej a stratenú dôstojnosť. Ľudí, ktorí túžili znova byť ľuďmi. Takými boli aj hrdinovia jej dvoch najslávnejších fotografií. Tá z roku 1933 má názov White Angel Breadline a zobrazuje dav nezamestnaných mužov čakajúcich na prídel polievky. Všetci sú otočení chrbtom, len jeden stojí rezignovane opačným smerom a jeho sklonená hlava, kútiky úst nadol a zopnuté ruky s prázdnym plechovým hrnčekom stelesňujú hlbokú osamelosť a zúfalstvo. Túto snímku spravila neďaleko svojho foto štúdia a bola vôbec prvou, ktorú vytvorila vonku. „Rozpor medzi tým, na čom som pracovala v temnej komore, a tým, čo sa dialo na uliciach, bol väčší, než som dokázala pochopiť,“ povedala.

Nemenej slávna je jej fotografia z roku 1936, známa pod názvom Migrant Mother. Zobrazuje ženu s dvomi deťmi, ktorá zúfalo hľadí kamsi do diaľav. Dorothea ju stretla v tábore zberačov hrachu v kalifornskom Nipome. „Uvidela som hladnú a zúfalú matku, ktorá ma priťahovala ako magnet,“ spomínala neskôr na 32-ročnú Florence, ktorá sa spolu so siedmimi potomkami živila zamrznutou zeleninou z okolitého poľa a vtákmi, ktoré deti ulovili. Fotografka jej v improvizovanom príbytku z konárov a plachiet spravila sedem snímok. Tá, v ktorej centre je nádherná, ale nesmierne ustarostená ženská tvár pripomínajúca novodobú Madonu, sa stala ikonou Veľkej hospodárskej krízy a tiež údajne najreprodukovanejšou fotografiou v histórii. Na diváka pôsobí s takou silou, že keď ju vydavatelia novín poslali úradom, do tábora okamžite prišla štátna pomoc, aby jeho obyvatelia nezomreli od hladu.

 

Gerda Taro (1910 – 1937)

Tá, ktorá za svoje snímky položila život

Svet, ktorý zvečnila: Občianska vojna v Španielsku.

Povedala: „Ak nie sú vaše fotografie dosť dobré, potom nie ste dosť blízko.“

 

Cesta k objektívu

Narodila sa 1. augusta 1910 v nemeckom Württembergu, kam sa jej rodičia presťahovali z oblasti Haliče. Gerta Pohorylle vyrastala v židovskej rodine strednej triedy a jeden rok dokonca strávila na internátnej škole vo švajčiarskom Lausanne, kde sa naučila perfektne po francúzsky. Neskôr študovala obchod. Bola veľmi šikovná, no kvôli svojmu pôvodu trpela a čoraz viac sa zaujímala o politiku. Spolu s vtedajším priateľom sa zúčastňovala protinacistických zhromaždení, prepisovala dokumenty a distribuovala propagačné materiály. Po nástupe Hitlera k moci ju preto na niekoľko dní zatkli a von sa dostala len vďaka skutočnosti, že mala po rodičoch aj poľské občianstvo. Situácia však bola príliš zlá a rodina Pohoryllovcov sa rozhodla krajinu opustiť. Otec a bratia ušli do Juhoslávie, kde neskôr prišli o život a 23-ročná Gerta si za svoj nový domov vybrala Paríž. S príbuznými sa už nikdy nestretla.

Po príchode do francúzskej metropoly koncom leta 1933 sa živila ako sekretárka a predavačka novín, o rok neskôr sa náhodou zoznámila s o čosi mladším maďarským fotoreportérom židovského pôvodu Endrem Friedmannom, ktorého mama pochádzala z Veľkých Kapušian. Veľmi rýchlo sa stali milencami a navzájom sa vo veľkej miere formovali. Ona sa snažila vylepšiť jeho výzor a profesionálne vystupovanie, on v nej prebudil záujem o fotografovanie. V roku 1936 Pohorylle získala novinársky preukaz, finančne však dvojica strádala, a tak spolu čoskoro rozbehli sofistikovaný projekt. Keďže mali ako cudzinci problém predať svoje snímky francúzskym novinám, začali vystupovať ako agenti úspešného amerického fotografa Roberta Capu. Gerta Pohorylle sa vtedy začala predstavovať ako Gerda Taro (údajne podľa japonského umelca Tara Okamota). Vďaka tomuto malému podvodu sa im konečne podarilo preraziť.

 

Robert Capa, foto Gerda Taro

Dni hrôzy

Európa sa zmietala v chaose. V júli 1936 sa proti demokraticky zvolenej republikánskej vláde v Španielsku postavila armáda pod vedením generála Francisca Franca, podporovaného Hitlerom a Mussolinim. A vypukla občianska vojna. Taro a Capa sa nedokázali nečinne prizerať a už 5. augusta prišli spolu s interbrigadistami (dobrovoľníkmi z celého sveta) do Barcelony. Fotografovali narýchlo postavené barikády aj odvážnych robotníkov a roľníkov, ktorí sa bez výcviku a poriadnej výzbroje vrhali do boja za svoju krajinu. Ich snímky dokumentujúce brutalitu občianskej vojny sa objavovali na stránkach viacerých európskych médií. Anglický Illustrated London News napríklad zverejnil Tarovej fotografiu zle vybavených členov španielskej milície s nadpisom „Typickí obrancovia Španielskej republiky“.

Pod spoločným heslom „Ak nie sú vaše fotografie dosť dobré, potom nie ste dosť blízko“ Taro a Capa úplne zmenili spôsob, akým sa dovtedy konflikty dokumentovali. Cestovali po celej krajine priamo do centra diania, neberúc žiadny ohľad na guľky, ktoré okolo nich svišťali zo všetkých strán. „La pequeña rubia“ (Malá blondínka), ako fotografku prezývali, ľahko nadväzovala kontakty s domácimi aj interbrigadistami, vďaka čomu sa jej darilo vytvárať snímky ľudí, ktorí neboli len súčasťou masy. Jej deti, ženy i muži trpeli, radovali sa, ukazovali svoju silu, ale aj krehkosť a zraniteľnosť, skrátka, žili, hoci na nich každý deň dýchala smrť. Aj vďaka ich emóciám svet pochopil, čo všetko si musia vytrpieť ľudia unesení šialeným víchrom vojny, ktorú si sami nevybrali.

 

Margaret Bourke-White (1904 – 1971)

Tá, ktorá niekoľkokrát prepísala históriu

Svet, ktorý zvečnila: Zverstvá druhej svetovej i ďalších vojen.

Povedala: „To, čo som práve videla v Buchenwalde, je také neuveriteľné, že tomu podľa mňa sama uverím, až keď uvidím fotografie.“

 

Cesta k objektívu

Margaret White sa narodila 14. júna 1904 v newyorskom Bronxe, kam jej otec Joseph imigroval z Poľska. Ako inžinier pracoval s tlačiarenskými lismi a popritom neustále vymýšľal nové vynálezy, ktoré potom dcére s nadšením ukazoval v továrňach, kde sa využívali. Jeho žena Minnie sa venovala rodine, podporujúc vzdelávanie a každú záľubu ich troch detí. Margaret v detstve zaujímal najmä hmyz, korytnačky a žaby a snívala o tom, že sa stane herpetologičkou, teda odborníčkou na plazy a obojživelníky. „Predstavovala som si, že som vedkyňa, ktorá chodí do džungle a prináša odtiaľ rôzne exempláre do prírodovedeckých múzeí. A ktorá robí všetky tie veci, čo ženy nikdy nerobia,“ spomínala neskôr na svoje túžby mladosti.

Hoci jej otec obľuboval aj fotografovanie, Margaret sa aparátu dotkla až po jeho smrti. V roku 1921 sa zapísala na Columbia University a mama jej darovala použitý fotoaparát s rozbitým objektívom. Vystriedala však ďalších šesť univerzít, kým aparát chytila poriadne do ruky. Keď si počas štúdia na tej poslednej nedokázala nájsť prácu, rozhodla sa fotografovať vysokoškolský areál a snímky predávať. Robila to tak šikovne, že si ju onedlho volali architekti z celých USA a hoci to nebol jej cieľ, stala sa priekopníčkou industriálnej fotografie. V roku 1930 sa dokonca ako prvá západná fotografka dostala do Sovietskeho zväzu, kde snímala plnenie päťročnice a o štyri roky neskôr ju poverili dokumentovaním výstavby najvyššej budovy sveta Chrysler Building. Pokojne kvôli snímkam liezla bez istenia po chrliči stovky metrov nad zemou…

 

Dni hrôzy

Už po pridaní matkinho priezviska sa Margaret Bourke-White veľmi rýchlo zaradila k najuznávanejším fotografom a v roku 1936 začala ako prvá žena pracovať pre časopis Life. Jej snímka výstavby priehrady sa dokonca objavila na obálke úplne prvého čísla! Vo svojej práci sa však postupne od tovární presúvala do ulíc Ameriky s bežnými ľuďmi a ich problémami. Zaujal ju aj náš kút sveta. V rokoch 1937 a 1938 precestovala spolu s vtedajším partnerom, spisovateľom Erskineom Caldwellom celé Československo od Užhorodu cez Košice a Žilinu až po Prahu. Fotografovala miestnych ľudí, krajinu i architektúru a nevynechala ani nacistov, ktorí po krajine pomaly rozťahovali svoje zlovestné krídla. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa aj vďaka tomu stala prvou ženou – reportérkou, ktorej umožnili pracovať priamo na bojisku.

Krátko po tom, čo Nemecko v roku 1941 porušilo pakt o neútočení, sa znova vydala do Sovietskeho zväzu. Ako jediná zahraničná fotografka v Moskve portrétovala Stalina (slávny je najmä portrét, kde sa výnimočne usmieva) a zo svojho útočiska na americkej ambasáde dokumentovala aj šokujúce bombardovanie mesta. Obrovské nebezpečenstvo jej hrozilo aj začiatkom roka 1943, keď získala povolenie vycestovať s armádou do severnej Afriky. Uprostred noci vojenskú loď zasiahlo torpédo a šla okamžite ku dnu, Bourke-White sa len s veľkým šťastím zachránila na člne s budúcim prezidentom Dwightom D. Eisenhowerom. Už o pár dní nato ako prvá fotografka v histórii nasadla do bombardéra a snímala priamo z paluby jeho útok na Tunis. Pre verné obrazy vojny by spravila čokoľvek.

 

Archív smútku a bolesti

„Maggie nezničiteľná“ nafotila množstvo pôsobivých snímok, dodnes však najsilnejšie pôsobí jej séria z oslobodenia koncentračného tábora v Buchenwalde v apríli 1945. „Živé mŕtvoly“ s prepadnutými tvárami civiace neveriacky na svojich osloboditeľov, na kosť vychudnutí muži na pričniach, telá nahádzané cez seba na korbe nákladiaku, pece na spaľovanie ostatkov… To všetko zobrazujú snímky, z ktorých je aj po desiatkach rokoch človeku nevoľno. „Použitie fotoaparátu bolo takmer úľavou. Medzi mnou a hrôzou predo mnou sa vytvorila mierna bariéra,“ spomínala neskôr Margaret. V Buchenwalde však neportrétovala len väzňov, živých či mŕtvych, ale aj obyčajných Nemcov v okamihu, keď sa im museli pozrieť do očí a priznať, aké peklo ich krajania spôsobili. Fotografia zo stretnutia preživších s vydesenými a zahanbenými obyvateľmi Weimaru je priam esenciou vojny, v ktorej niet víťaza a strácajú všetci.

Ocitnúť sa na mieste, kde sa píšu dejiny, to mala Margaret vpísané v osude aj naďalej. V roku 1946 odcestovala do Indie a Pakistanu, kde dva roky dokumentovala ľudí, miesta a spoločnosť počas boja za nezávislosť. Jej fotografie sú surové a šokujúce, často zobrazujú ulice pokryté telami, mŕtvoly s doširoka otvorenými očami a utečencov s prázdnym pohľadom. No hoci ju to všetko hlboko zasiahlo, neprestávala cvakať spúšťou – len aby ľuďom na Západe svojimi snímkami tlmočila, čo sa v tomto kúte sveta v skutočnosti deje. Práve v Indii vytvorila 30. januára 1948 svoju najslávnejšiu fotografiu. Zobrazovala vodcu indického národného hnutia za nezávislosť Gándhího s kolovrátkom – len dve hodiny predtým, než ho tri rany z revolveru náboženského fanatika smrteľne zranili.

 

foto Profimedia

Letizia Battaglia (1935 – 2022)

Tá, ktorá porušila zákon omerty

Svet, ktorý zvečnila: Život na Sicílii, talianske podsvetie a mafiánske vraždy.

Povedala: „Som poslom odporu, odporu proti násiliu, korupcii, chudobe, proti morálnemu a politickému chaosu.“

 

Cesta k objektívu

Malá Letizia uzrela svetlo sveta 5. marca 1935 v Palerme. Prvé školské roky strávila v katolíckej inštitúcii Sacro Cuore, „kam svoje deti posielala sicílska aristokracia a všetko bolo o dobrých spôsoboch a pretvárke,“ potom sa aj s rodičmi presťahovala na sever Talianska. Jej detstvo bolo spočiatku šťastné a bezstarostné, no jedného dňa sa pred ňou na ulici odhalil istý muž a otec ju prestal púšťať von. Dievča v najväčšom rozkvete tým veľmi trpelo, snívalo o kariére novinárky a pri prvej príležitosti z domu ubziklo. Ako 16-ročná sa vydala za výrazne staršieho Ignazia Stagnittu, ktorý pochádzal z dobrej rodiny a obchodoval s kávou, a porodila tri dcéry.

Do manželstva skočila v nádeji, že bude môcť naplniť svoje ambície a ďalej študovať, no šeredne sa mýlila. Ignazio chcel po svojom boku tradičnú žienku domácu a manželstvo bolo plné násilia. Sklamaná teda počkala, kým deti vyrastú a 20 rokov po svadbe dala mužovi addio a odsťahovala sa do Milána. Rušná metropola severu jej umožnila začať odznova. Keď sa však zoznámila s fotografom a antimafiánskym aktivistom Francom Zecchinom, jej kroky putovali tam, kde to všetko začalo – do Palerma. Mala 39, nového životného partnera a pocit, že sa konečne môže realizovať. Získala prácu v ľavicových novinách L´Ora a keď zistila, že by svoje články lepšie predala, keby ich sprevádzali snímky, vzala do ruky fotoaparát. „S týmto v ruke môžem ovládnuť svet,“ povedala si.

 

foto Letizia Battaglia

Dni hrôzy

Sicília jej však nič neuľahčila. Ostrov sa v tej dobe zmietal v mafiánskych vojnách – klan Corleoneovcov sa rozhodol prebrať moc nad Palermom a zabíjal svojich rivalov, policajtov, sudcov i politikov, ktorí sa ich snažili zastaviť. V nesprávnom čase na nesprávnom mieste však boli často i nevinní civilisti, vrátane detí. Vraždy boli na dennom poriadku a ľudia sa báli smrti aj života. Drogy, najmä heroín, vyhubili celú generáciu. Battaglia, ktorej priezvisko znamená „bitka, boj“, sa rozhodla prijať tieto výzvy a všetko dokumentovať. Bez ohľadu na to, aké následky to mohlo mať. „Boli to strašné roky. Už ste viac nevedeli, kto sú vaši priatelia a kto nepriatelia. Ráno ste vyšli z domu, nevediac, či sa doň večer znova vrátite.“

Hoci sa jej neraz vyhrážali smrťou, odmietla služby osobných strážcov a denne sa vydávala do ulíc na svojej Vespe, s Leicou na krku a cigaretou v ústach. Jej pracovňou sa stali domy a ulice postriekané krvou. Vďaka odpočúvaniu vysielačiek policajtov prichádzala na miesto činu hneď po nich a neraz „stihla“ za jediný deň aj štyri či päť vrážd. Často jej pritom došlo až fyzicky zle a ledva dokázala ovládnuť techniku.. Nevyhýbala sa však ani pohrebom mafiánov, na ktorých kašľala, aby nebolo počuť kliknutie uzávierky. „Fotografovala som Corleoneovcov, keď ich priviedli k súdu. A fotografovala som ich, keď ležali mŕtvi.“

 

Archív smútku a bolesti

Keď hľadím na svoje fotky, je tam len krv, krv, krv. Chcela som ich spáliť,“ vyjadrila sa raz Battaglia a svoje diela nazvala „archívom krvi“. Hoci ho tvorí približne 600.000 fotografií, až do smrti pamätala, ako niektoré z nich vznikli. Prvú mŕtvolu odfotila už tri dni po začatí práce. Telo mafiána ležalo pod olivovníkom na poli a po niekoľkých dňoch už príšerne zapáchalo. Prvou ženou potom bola prostitútka Nerina, ktorú zabili spolu s dvomi klientmi, lebo si vzala drogy od iného dodávateľa. Slávny je aj portrét chlapca s pančuchou na hlave, ktorý hračkárskou pištoľou mieri na okoloidúcich, či fotografia z roku 1980, kde zavraždeného sicílskeho guvernéra Piersantiho Mattarellu vyťahuje z auta jeho brat Sergio, súčasný taliansky prezident. Srdcervúci portrét Rosarie Schifani vznikol počas poslednej rozlúčky s jej manželom. Osobný strážca prišiel o život pri výbuchu bomby, nastraženej na sudcu Giovanniho Falconiho, Battagliovej blízkeho priateľa. Keď o pár mesiacov mafia zabila aj sudcu Paola Borsellina, fotografka sa rozhodla stiahnuť zo sveta. „Bola som zúfalá. Falcone a Borsellino boli symbolom nádeje, symbolom zmeny, aj som ich mala nesmierne rada najmä ako ľudí. Bolo toho na mňa priveľa. Chcela som umrieť. Musela som sa pozviechať, ale bolo to veľmi ťažké, veľmi bolestivé.“ Žena, ktorá takmer dvadsať rokov neúnavne svedčila o tom, že mafiáni sa nevraždia len medzi sebou, ale na druhý svet posielajú aj dobrých nevinných ľudí, viac nemala silu bojovať.

 

 

Alexandra Kochová

 

 

Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2023)