Mala som už ani neviem koľké narodky vo svojom živote, ešte stále nosím zavše vysoké opätky, hoci potom večer z nich zostupujem ako zo schodov, nahováram si totiž, že robím niečo pre klenbu (ó, aké vznešené slovo!) svojich chodidiel, ktoré ma sedemstopäťsto rokov nosia po svete a idem sa zblázniť od bolesti, každé ráno sa trepem do niečoho, čo ledva zapnem ako tá z tej reklamy a ako ďalších sto z iných reklám držím tristodeväťdesiatu šiestu diétu vo svojom živote, zaručený neúspech, žerte ryžu, nič iné alebo mrkvu a mrkajte každé ráno najskôr pravým a potom ľavým okom do zrkadla, trikrát sa otočte, nájdite čiernu mačku a potom zjedzte chren!
Vrieska na mňa dospelý syn, kde má tenisky, v ktorých chodím potajomky rajzovať po záhrade, kontroluje, či mu ich nezošľapávam, zošľapávam mu ich, zošľapávam aj svoje aj mužove, syn príde na návštevu každý víkend a mudruje, ako a čo by sme mali, stále niečo hľadá a obviňuje ma, že som to založila. Založila!
Naháňam dcéru večer spať a už dávno jej nečítam rozprávky, no spomíname na deti z Bullerbynu, ako sa brodia snehom ráno čo ráno do školy a potom liečia chorú pani učiteľku, mám pocit, že celý svoj svet s tým, čo mám rada, jej musím nejako vysvetliť, sprostredkovať, mám pocit, že som, že sme narýchlo všetci narástli, že môj svet je starodávny a staromódny, že mu vlastne nikdy nebudú a nemôžu rozumieť…
Narástol mi syn. A to len toť prednedávnom reval, keď som celá šťastná, že si vonku budem môcť zapáliť, brala smeti a nechávala ho prvej návšteve, ktorá k nám prišla, slobodná s odpadkami v ruke som sa valila dolu schodmi našej bytovky, aby som si slobodná mohla za rohom zapáliť cigaretu a nadýchať sa vzduchu. Narástol a teraz sa každú nedeľu vzďaľuje z domu a keď mu vyvolávam, nepočuje mobil, má ho zapnutý na tichý režim, hlboko vo vrecku, v ruksaku. Zaujímavé, že esemeska „Okamžite zodvihni, lebo ti už nikdy nezavolám“, vždy zaberie.
Všetci sme tu narástli. Doma so mnou ostáva sedemnásťročná dcéra a ja, čuduj sa svete, aj keď môžem z domu ubziknúť, nechodievam nikam, ak nemusím. Odrazu mi je ľúto všetkých tých mojich útekov so smeťami, na nákup, na kávu s kamoškami. Klamem sa, že keby som bola lepšia mama, tak syn ne… nenarastie?
Keď človek začne držať diétu, mal by sa začať aj pohybovať. Dostanem od syna multisport kartu, tenisky, drahú fľašu na niečo zdravé, keď vysmädnem, od dcéry müsli tyčinku keď vyhladnem, hodinky, aby som vedela, aká som bežkyňa a potom o týždeň prestanem, lebo schniapem čokoládu, poviem si, a je to v háji, a tak si dám s mužom večeru a ideme odznova…
Viac vzrušuje ma predstava bežkyne v parádnych teplákoch a s celou tou nepotrebnou výbavou. Tak by ma radi videli moje veľké deti. Vravím im, že keď som v Bernolákove predbiehala bežiac vlaky, ani mi nenapadlo, ako vyzerám.
Svet sa zmenil. A ja už nepredbehnem vlak, len by som rada deckám sprostredkovala, ako to všetko bolo a vôbec nebolelo!
A tu sa v poslednom čase na sociálnej sieti čoraz mladším ročníkom zdá, že starnú. Odfotia si prvé šediny, jemné vrásky štekliace od kútika oka tvár, natiahnu sa mačaco na gauči a „starnú a starnú“. Niektoré majú čosi cez tridsať, iné tesne po štyridsiatke.
Ešte nestarnete, moje milé. Starne sa, keď vám odídu rodičia a môžete ich stretnúť iba v nebi, keď začnú po jednom odchádzať do neba kamaráti, vaše deti sa odsťahujú z domu, keď idete po chodníku vo svojom meste a zistíte, že tu už takmer nikoho nepoznáte, keď idúc po ulici míňate spolu s novými budovami staré domy a stromy, ktoré na nej už nestoja, no vy ich tam vidíte, keď je čoraz menej na vás svet zvedavý, keď začnete chodiť k lekárovi, a ten vás posiela k ďalšiemu a ďalšiemu, keď sa prestanete rady pozerať do zrkadla, ale pozeráte sa doň častejšie a dlhšie ako predtým, keď v ňom trochu pripomínate vášho plešatého otca a nahnevanú mamu, keď sa viac bojíte, keď menej spíte, ale noc vás neomína, keď sa najviac tešíte z detí, keď nemáte to, čo máte na jazyku a na srdci, komu povedať, keď vás deti poúčajú a zahriakujú, keď sa z manžela stane váš najlepší kamarát a prestanete s ním bojovať, keď máte rady les a stromy a kvety viac ako čokoľvek iné na svete a keď viete, že na mnohých veciach nezáleží a na mnohých záleží najviac na svete, dokonca iba na nich záleží, keď prestávate chcieť veci a dôležité je spolu, keď cítite, ako je na svete dobre, páči sa vám, z čoho a ako je utkaný, keď začnete odpúšťať a byť veľkorysé k ľuďom okolo, keď tu ešte veľmi, veľmi chcete byť a všeličo vidieť, keď si chcete počkať na vnúčatá a ešte im všeličo porozprávať o svete, o tom, aký bol, keď ste boli v ich veku, o tých domoch a stromoch pri ceste, o ľuďoch, čo tu žili, o vašich rodičoch, ale aj o tom, že na svete je dobre, a preto ho treba chrániť, ako keď lastúra pevne zviera perlu, ako keď hrudný kôš chráni srdce, ktoré v ňom tlčie, ako v klietke pod solarom, keď ste unavené rýchlejšie, ba zavše ešte skôr, ako niečo začnete robiť, keď by ste čoraz častejšie najradšej z hlavnej odbočili do húštin, na blatisté chodníky, za humná, kde začínajú záhrady, frnkajú vtáky do neba a zvonia zvony do kostola, keď uvažujete dosť naliehavo o práci, o písaní, či má dajaký význam, o tých slovách, ako sa hovoria a o chlebe, ako sa je, a že koľko je toho medzitým, skrátka, keď chodíte po svete a rozpíjajú sa vám kontúry, keď si uvedomujete, ako ten život uháňa, keď viete, že v písaní a ani v živote už veľa vecí neurobíte, keď sa osamelosť snažíte rozchodiť povrchnými rečami, krikom, buchotom v kuchyni, no nejako to nejde… Keď sa pozeráte do tvárí mladým ľuďom, vidíte, aká je tá mladosť nevinná a zahmlená, je tam všeličo, čo ešte nevedia, vidíte, ako to nevedia a nevidia a že sa to nedá nijako sprostredkovať, no starší ľudia to majú v tvári. Steká im to po nej, ukladá sa v jarčekoch vrások. V strednom veku má človek ostrejšie kontúry, no na staré kolená ich stratí a znovu sa to akoby rozpije v tvári.
Inak, staroba sa zavše prejavuje aj ako neuveriteľná nuda. Veď je to splnený sen. Nemusíte nič, všeličo môžete chcieť. A predsa sa cítite nanič! Niežeby sa nič pohodlnejšie, vyhovujúcejšie a zdravšie, ako máte, nedalo vymyslieť alebo kúpiť, zavše rozmýšľate, ako ubziknúť. Lenže neviete a ani nemáte kam. Zmenili ste skupenstvo, tvar aj tvár, mašírujete z bodu á do bodu bé, ale nie na koniec sveta, za roh niekde inde… tie možnosti staroba nemá!
Ponáhľajte sa pomaly, máj je najkrajší mesiac, šup, šup, pod čerešne a za humná, vaša Veve
Veronika Šikulová