Zuzana Hanzelová – Pokémonov nelovím, radšej skladám puzzle

 

Okrem horúcich politických káuz a televíznych vstupov, ktoré prináša z parlamentu, ju iritujú aj témy každodenného života, ako keď nakrútila reportáž o vozíčkarovi, ktorého arogancia vlastných susedov odsúdila na domáce väzenie. Hoci tvrdí, že za osem rokov v televízii si už vytvorila odstup, predsa ju tento príbeh „rozreval ako malé decko“. Za svoju najnáročnejšiu pracovnú cestu považuje bosniansku Srebrenicu, ale trápi ju aj rómska otázka, keďže sa vo svojej reportérskej práci venuje  menšinám. Politika a veci verejné ju vraj bavili odmalička, dnes ich má pod drobnohľadom v oboch verejnoprávnych médiách: v rozhlase moderuje obednú politickú diskusiu Z prvej ruky a v televízii ju môžete vidieť ako reportérku večerných správ či moderátorku tých ranných. 


1. Najhorúcejšia otázka súčasnosti, ak ju značne odľahčíme: lovíte Pokémonov?

Nelovím. No u nás v redakcii to viacerých pohltilo a behajú s telefónmi od rána do večera. Denne však trávim s telefónom toľko času, že si neviem predstaviť, že by som k tomu ešte pridala Pokémonov. Hry milujem, ale spoločenské. S bratom a sestrou ich hrávame od malička dodnes. A ešte skladám puzzle – každé Vianoce jedny.

 

2. Cítite to tak, že s profesiou novinára je spätý aj istý morálny kredit, a to nielen v profesionálnom, ale aj v súkromnom živote?

Rozhodne. Nemôžete totiž naháňať politikov za najmenšie pochybenia a nemať pritom sám čistý štít. Novinár reprezentuje svoje médium aj v súkromí, neskončí sa to odvysielaním správ. Treba na to myslieť stále, aj keď sa bavíte v meste – žiadne nočné kúpanie vo fontáne nehrozí (smiech).

 

3. Keby ste sa mali na seba pozrieť z hľadiska diváka, ako by ste sa videli?

Ťažká otázka. Neviem, ako pôsobím na ľudí cez obrazovku. Rada by som verila, že dôveryhodne. Zo začiatku kariéry som bojovala s tým, že vyzerám veľmi mlado. Ale už som prestala, starnutie to aj tak vyrieši (smiech).

 

4. Zamýšľate sa nad tým, ako majú médiá divákom interpretovať hrôzostrašné správy, ktoré sa na nich denne valia?

Určite. Veľa o tom debatujeme aj s ostatnými novinármi. Minule sme riešili, ako ľuďom vysvetliť, že žijeme najbezpečnejšie časy za posledné stáročia. Ľudia ten pocit, samozrejme, nemajú, ale štatisticky to tak je. Zmenila sa však doba, všetko máte okamžite pred očami. Ak sa stane incident vo vlaku v Nemecku, ešte pred 15 rokmi by ste o ňom zrejme ani nepočuli, dnes si však môžete okamžite pozrieť video na sociálnych sieťach priamo z vagóna, kde sa to stalo. Všetko sa streamuje naživo, všetko je okamžite na twitteri. A vy máte pocit, že to ohrozenie je zrazu vo vašej obývačke.

 

hanzelova5. Ak by ste mali poskladať obraz našej spoločnosti ako puzzle s vedomím, že ho tvoria aj obyčajní ľudia a ich činy, nielen veľkí hrdinovia, umelci či nebodaj politici, ako by vyzeral? 

Ja by som veľmi chcela, aby sme v našej spoločnosti lepšie pochopili, že svoj svet si tvoríme sami. Nepríde žiadny politik, žiadny starosta alebo primátor, ktorý šmahom ruky zmení Bratislavu na New York. Mám pocit, že ešte nie celkom chápeme, že ak chcem zmenu, musím začať vo všetkom od seba. Dám príklad: v našom dome býva sused, ktorý sa po rokoch vrátil z Nemecka. Nemohol sa pozerať na to, že bytovka má krásny dvor s fontánou, o ktorý sa nik nestará. Založil občianske združenie, požiadal o grant z mestskej časti, opravil fontánu, ihrisko pre deti, futbalové ihrisko a opravil chodníky. Jeden jediný človek zmenil život desiatkam ľudí, v podstate okamžite. A teraz si predstavte, že by nebol len jeden, ale že by taká bola polovica Slovenska. O koľko lepšie by sa nám tu žilo?

 

6. Keby ste mohli do učebných osnov zaradiť predmet podľa vlastnej ľubovôle, aký by to bol?

Rozhodne debatný krúžok. Dnes funguje len na niektorých školách a dobrovoľný. U detí však neuveriteľne rozvíja schopnosť normálne diskutovať, kriticky myslieť, formulovať jasne svoje argumenty. Učia sa povedať ich za 3 minúty, jeden tím je vždy za, druhý proti a témy sú rôzne. Zlepšuje sa im aj rétorika, nehanbia sa hovoriť pred publikom. Navyše, vtip debaty spočíva aj v tom, že môžete dostať úlohu hájiť niečo, s čím vôbec nesúhlasíte. Môžete si napríklad myslieť, že vystúpenie Británie z EÚ je tá najväčšia hlúposť, čo mohli Briti kedy urobiť. Zrazu sa ale ocitnete v tíme, ktorý Brexit musí obhájiť. Zrazu sa musíte pozrieť na Brexit úplne inak – hľadať dôvody, prečo niekto chce vystúpiť z EÚ. Mám veľa kamarátov, ktorí boli v Slovenskej debatnej asociácii a diskusie s nimi sú na úplne inej úrovni.

 

7. Ako mladý človek ste už precestovala kus sveta. Zhodujú sa vaše skúsenosti so zažitými predstavami o jednotlivých národoch typu: Taliani sú hluční, Francúzky šik, Američania tuční…

Priznám sa, že mám asi kulinárske stereotypy. Potrpím si na dobré jedlo a mesiac v USA bol pre mňa utrpením. Áno, sú tam aj najlepšie reštaurácie sveta, ale každodenné jedlo v bežných reštauráciách bolo skutočne zlé. V Taliansku zasa aj v najväčšej diere sveta dostanete najlepšie cestoviny. Vo všeobecnosti ale stereotypy bytostne neznášam, či sa týkajú žien, mužov, náboženstva, etnicity, všetkého. Pre mňa platí jedna vec, či sme cestovali po Afrike, Južnej Amerike alebo Európe – keď sme mali problém, vždy nám všetci pomohli.

 

8. Čo, resp. koho by ste pasovali za „Národný televízny poklad“? Či už doma, alebo vo svete?  

Veľmi závidím USA ich politickú satiru. John Stewart, Brit John Oliver a ďalší. Na konci dňa si spravia srandu úplne z každého a nastavia politikom také zrkadlo, aké novinári nedokážu. U nás toto veľmi chýba a pritom si nemyslím, že by naši komici mali menej inšpirácie (smiech).

 

9. Ako inak sa dá prejaviť vlastenectvo, ako len oslavovaním našich hokejistov?

Asi tým, že sa budeme viac zaujímať o to, čo sa u nás deje. Často sa stretávam, hlavne u mojich rovesníkov, s nezáujmom. Nezáujmom o politiku, o aktivizmus, veci verejné. Ale čo už je väčší prejav vlastenectva ako to, že mám rád krajinu v ktorej žijem a záleží mi na tom, ako vyzerá a kam smeruje?

 

10. Žiť ako Európanka na Slovensku. Čo to pre vás znamená?

Predstavujem si pod tým, že by existoval rovnaký štandard správania sa k ženám – Európankám vo Francúzsku, Nemecku aj na Slovensku. Dnes to tak, žiaľ, nie je. Minimálne v pracovnom živote nie. Dennodenne sa stretávam so sexizmom na pracovisku, s neprijateľnými návrhmi od v podstate cudzích mužov. Rada by som videla Európanky na Slovensku v top manažmente, v politike… a chcela by som vidieť aj to, aby Európanky žiadali od svojich mužov viac participácie v rodine – že muž nemá „pomáhať“ žene v domácnosti, že je jej rovnakou súčasťou. Že vlastné deti „nestráži“, kým ide ich matka nakúpiť, že je ich rovnocenným rodičom.

 

Simonetta Zalová

foto Jozef Barinka

 

Druhú desiatku odpovedí Zuzany Hanzelovej si prečítate v septmebrovom MIAU (2016)